Desaťročia pôsobíte ako operný spevák, od roku 1998 aj ako poslanec. Čím sa cítite viac — politikom v kultúre alebo kultúrnym politikom?

Všetko, čo robím, robím veľmi rád. Samozrejme, mojím prvým zamestnaním je spev — som sólistom v divadlách, venujem sa aj muzikálovej, spevohernej, ale aj oratoriálnej tvorbe.

Okrem toho robím politickú, resp. parlamentnú činnosť, ako najdlhšie slúžiaci predseda Výboru pre kultúru a média. Tento výbor je trošku iný ako ostatné výbory, lebo kultúra a umenie by predsa len mali spájať aj tých, ktorí sú na opačných politických brehoch, no bohužiaľ to tak nie je.

A keby som mal povedať, ktorú robotu robím rád, poviem to takto: Keď už toho tu mám plné zuby, som veľmi rád, že si môžem zaspievať, ale keď som v divadle, v prostredí, ktoré má svoje mantinely a žabomyšie vojny, tak som veľmi rád, že z toho prostredia môžem tiež odísť a robiť niečo iné.

Dôležité je pre mňa to, že ako človek, ktorý často rozhoduje o legislatíve týkajúcej sa aj kultúrnej a divadelnej činnosti, mám možnosť si vyskúšať na vlastnej koži, čo tu legislatívne prijímame.

Teraz sa spýtam na kultúru politickú. Tá na Slovensku nie je na vysokej úrovni, no stále nie sme na úrovni Ukrajiny či balkánskych krajín, kde sú bežné aj hromadné bitky. Ale aj u nás si pamätáme rôzne excesy — injekčné striekačky, hlasovacie lístočky, strkanice a podobne. Vidíte niekde priestor na zvýšenie politickej kultúry na Slovensku?

Mohol by som vám odpovedať veľmi jednoducho — v sprísnení legislatívy. Máme nový zákon ohľadom rokovania v parlamente, ale to nie je ono. Stačilo by, aby sa dodržiavali platné normy, ktoré v súčasnosti existujú a nedochádzalo by k týmto excesom.

Na jednej strane je politické zneužívanie rokovacieho poriadku niektorými politickými stranami, na strane druhej je istá neprimeraná tolerancia tých, ktorí by mali tieto veci súdiť a odsúdiť. Keď raz dovolíte, aby prišlo k fyzickému kontaktu v parlamente a nezakročíte, tak môžete čakať, že k tomu bude dochádzať častejšie. Je to precedens. Toto sa u nás stalo.

Som veľmi rad, že bol prijatý nový rokovací poriadok — ja som bol zástancom ešte prísnejšieho rokovacieho poriadku, aký v parlamente je. Ja som navrhoval svojim straníckym kolegom — neprešlo to — aby do rokovacieho poriadku bola zahrnutá aj tzv. parlamentná stráž, ani nie tak pre poslancov, ako pre ochranu výkonu mandátu poslanca. Stalo sa, že nám bola znemožnená tajná voľba, a to je horšie ako fyzický kontakt.

Ako a kým?

Zabránená nám bola zo strany opozičných poslancov. Postavili sa pred dvere do miestnosti, kde sa tajne volí — jednoducho nás nechceli pustiť. Predseda parlamentu povedal, aby sme šli bočnými dvermi — a odvolili sme.

Nikto to neriešil, nič sa nestalo namiesto toho, aby boli vyvodené prísne sankcie voči tým, ktorí tento stav spôsobili. To potom súvisí s politickou kultúrou, o ktorej ste hovorili — excesy, ktoré sa robia v súčasnosti sa predtým nediali, ale vstupom istých politických strán do parlamentu sa zrazu uvoľnili mravy rokovacieho poriadku. A tam je začiatok.

Je veľmi ťažké to teraz dávať späť, ale deje sa to. Rokovací poriadok sa dodržiava, nezmyselné dlhé schôdze s nezmyselnými prejavmi, ktoré boli iba obštrukciou parlamentnej práce skončili, keďže je presne stanovený limit.

Ale aj my sme spravili niekoľko chýb, ja som za tie chyby tiež hlasoval a teraz viem, že to nebolo dobre. Napríklad sme si vzali poslaneckú imunitu, čo je zle. Imunitu nepotrebujem na to, aby som chodil 60-tkou po dedine namiesto predpísanej 50-tky. Ja ju potrebujem preto, aby som mohol beztrestne vykonávať mandát — aby som napríklad na základe podozrení voči istým osobám alebo firmám mohol na mieste spraviť poslanecký prieskum a dokázať, že tie podozrenia boli oprávnené alebo neoprávnené.

Pred niekoľkými dňami uplynulo 100 dní od vraždy novinára Jána Kuciaka. Ako to hodnotíte — zmenilo sa Slovensko za tých 100 dní? Ak áno, ako?

Určite áno, pretože sa zmenila atmosféra na Slovensku. Ani nie tým, že by opozícia začala byť dravšia, ale tým, že v mediálnej oblasti sa dostávame do nekorektnej situácie. Hrozná vražda dvoch mladých ľudí, vrátane novinára, sa stala spúšťačom atmosféry, v ktorej sa to interpretuje tak, ako by politika bola zodpovedná za túto vraždu. To absolútne odmietam. Spájať túto vraždu akýmkoľvek spôsobom s politikou sa mi zdá úplne perverzné.

Toto spôsobujú niektoré mediálne kruhy, napája sa na to opozícia a zo Slovenska sa tak stáva krajina, ktorá takou nikdy nebola. Veď predsa nie je normálne, aby bolo Slovensko pred vraždou hodnotené ako krajina, ktorá patrí medzi špičku európskych krajín v zmysle ekonomického vývoja, krajina, ktorá hrá o jadro Európy, príde k nejakej vražde a zrazu sa zo Slovenska stane štát, kde máte pocit, že ste pred treťou svetovou vojnou. Tak sa medializujú isté veci a tak sa tvorí atmosféra v spoločnosti. Teda chcela by sa tvoriť, lebo nezabúdajme na jednu vec — manifestuje zhruba 150 000 ľudí. To je dosť veľké číslo, ale omnoho viac ľudí nedemonštruje. Ľudí, ktorí majú iný názor od tých protestujúcich na uliciach.

Koaličné strany mohli takisto zmobilizovať svojich priaznivcov na verejné zhromaždenia…

Ako zodpovedný politik Vám vravím, že to nemôžeme spraviť, lebo by sme riskovali, že príde k nepokojom, ktoré by už boli nezvládnuteľné — aj na jednej aj na druhej strane by sa našli provokatéri.

Táto politická kríza je veľmi zvláštna. Od začiatku tohto volebného obdobia sa nestalo, že by jediným dňom nefungovala vláda — že by vláda neprijala návrhy zákonov, že by ich parlament neprijal, alebo, že by sa koaličná rada v rámci prijatých zákonov na niečom nedohodla. Aká je to kríza? Žiadna.

Toto je „kríza", ktorá je v tejto chvíli spôsobená istými kruhmi médií, časťou tretieho sektora a na to sa nalepujú, ako poslední, opoziční poslanci, ktorí len dobiehajú sled udalostí. Ale médiá dnes dávajú témy, ku ktorým sa prikláňajú opoziční poslanci. Táto spoločnosť visí na akejsi pomyselnej šnúrke od gatí niektorých médií. Niekomu ten stav spoločnosti, ktorý tu bol pred vraždou nevyhovoval. Potreboval čosi spraviť. To sa stalo a zrazu máte úplne inú spoločnosť. Bol by som veľmi rád, ak by sa táto vražda vyšetrila a aby so ani nevedel, kto je vrah. Mňa zaujíma objednávateľ vraždy, ak nejaký bol, pretože tam by sme sa dozvedeli veľmi veľké veci.

Okrem toho na Slovensku začali byť niektoré slová zakázané — „Soros", „kontrola tretieho sektoru", „financovanie tretieho sektoru", alebo meno „Nicholson" — a mohol by som pokračovať ďalšími — ale ak použijete niektoré z týchto slov, tak vás okamžite niektoré médiá odsúdia. Spoločnosť nie je v tejto chvíli vyrovnaná, je rozdelená, čo je zlé a možno práve toto ten niekto chcel.

Keď hovoríte, že opozícia preberá témy od médií, tak si pamätám opačné prípady — médiá sa zaoberali podnetmi opozície a aj tak boli vládou kritizované. Kedy by ste médiá nekritizovali?

Novinári musia kritizovať. A medzi novinármi a politikmi musí byť stav takzvaného ozbrojeného prímeria. Alebo inak: novinári potrebujú politikov a politici novinárov. Je dôležité, aby novinári kritizovali spoločnosť — len sa musí hovoriť pravda.

Ďalej by sa novinári nemali skrývať za svoje zdroje, ktoré nechcú pomenovať a držia ich v tajnosti. Mali by v prvom rade dokázať, že tie zdroje majú. U nás sa stáva taká vec, že príde za vami novinár, povie nepravdu, povie, že ju má od zdroja, ktorý zo zákona musí byť ním krytý. Čo ak to nie je pravda? Takýmto spôsobom môžete povedať čokoľvek a ten, ktorého sa to týka sa nemôže brániť.

Okrem toho na Slovensku nie je celkom štandardné mediálne prostredie — iné prostredie je vytvorené pre printové a iné pre elektronické médiá. Print si môže dovoliť omnoho viac ako elektronické médiá. Regulačné mechanizmy v zmysle príslušných zákonov sú iné — printové médiá nemajú regulátora. Existuje len Tlačový zákon, ktorý síce obsahuje právo na odpoveď, ale uverejnenie je na vydavateľovi. Aj keď sa s ním môžete súdiť, ale to trvá častokrát aj roky. Kým sa súdy dopracujú k rozsudku človek stratí niekoľko rokov života, môže tým utrpieť jeho povesť, zdravie, a to všetko len na základe zlých zákonov, ktoré teraz máme.

Vráťme sa ešte k protestom. Hovorili sme o nejakých obavách z pozadia, z vývoja. Na druhej strane ale v poslednom období vyplávalo na povrch niekoľko vecí týkajúcich sa korupcie, prepojenia organizovaného zločinu na niektoré politické štruktúry. Ak nie protestami, tak ako by ľudia mali svoju frustráciu z týchto vecí vyjadriť?

Ja som takisto naštvaný, keď to vidím, ale hovorme zatiaľ o podozreniach, pokiaľ súdy nerozhodnú inak. Samozrejme, bez vetra sa ani lístok nepohne, a máme už aj niektoré dokázané prípady — ako prípad pani poslankyne z východu, ktorá s fondami narábala tak, ako nemala. Ale hovorme o individuálnej zodpovednosti a individuálnych pochybeniach. Nehovorme o kolektívnej zodpovednosti strany. Sú to individuálne pochybenia ľudí, ktorí za to, samozrejme, musia niesť zodpovednosť — politickú, ale aj trestnoprávnu.

Smer postupoval nesmierne veľkoryso, keď pristúpil na výmenu premiéra len preto, aby sa upokojila situácia v koalícii. A preto, čo povedal pán prezident: buď rekonštrukcia vlády, alebo predčasné voľby. Ale prečo by sme odsúhlasovali predčasné voľby, keď sa plní vládny program, keď funguje vláda, koalícia aj parlament? Bol by to podvod na voličovi, ktorý volil koaličné strany.

Protestami teda nie…

Tie protesty sú síce definované ako apolitické, ale sú to najpolitickejšie apolitické protesty od roku 1989. To sú čisto politické protesty, ktoré sa skrývajú za všeličo možné. To je čistá politika. Organizátori môžu aj tisíckrát povedať, že síce žiadnych politických predstaviteľov nepúšťajú na námestia, no z týchto protestov vzniknú nové politické strany. Ja to rešpektujem. To je právo ľudí na názor. Ale nepleťme vraždu s politikou. To je zneužívanie vraždy pre politiku, a to je perverzné. To sa nesmie.

Ja som takisto za slušné Slovensko. Ale prečo mne niekto vnucuje vlastnú predstavu slušného Slovenska? Ja som tiež slušný človek, rešpektujem všetkých naokolo, ale žiadam, aby aj oni rešpektovali mňa. V tom je ten rozdiel.

Takže ako by ľudia mali prejaviť svoju nespokojnosť, ak nie účasťou na protestoch za slušné Slovensko?

Účasť na protestoch je úplne legitímna a ja ju nespochybňujem, len treba brať do úvahy aj fakt, že existujú ľudia s iným názorom. Ak hovoríme o 150 tisíc ľuďoch na námestiach, tak áno, treba sa pýtať na ich názor — nezľahčovať to, čo sa deje na námestiach, ale ani to nepreceňovať a rovnako sa pýtať aj na názor druhej skupiny. Čiže rešpektujem názory na námestiach, ale bol by som rád, ak by sa v rámci dialógu rešpektovali aj iné názory — povedzme ľudí, ktorí na námestiach nie sú. Rovnako tak musí byť rešpektovaný princíp prezumpcie neviny.

Medzi požiadavkami posledných protestov rezonovala problematika RTVS. Medzičasom spor medzi časťou redakcie spravodajstva a vedením vyústil do odchodu dvanástich redaktorov spravodajstva. Keďže vediete výbor pre kultúru a médiá, na ktorom ste nedávno diskutovali aj s riaditeľom RTVS Jaroslavom Rezníkom, zaujímalo by ma, či tam nebol priestor na iné riešenie tohto konfliktu.

V RTVS pracuje viac ako 1450 interných zamestnancov a viac ako 1500 externých. Tých 60 zamestnancov, ktorí sa podpísali pod otvorený list ani tých 12 zamestnancov, ktorí odišli nehovoria, že sa deje niečo protizákonné. Ak by sa dialo, tak by sa tým mala zaoberať Rada RTVS, ak by Rada nedospela k rozhodnutiu, tak by sa tým zaoberal výbor pre kultúru a médiá a následne parlament. To je zákonný postup.

Lenže spomínaní redaktori sa neobrátili ani na radu ani na výbor — obrátili sa na občanov, čo ja považujem za nie celkom fér, lebo ak majú nejaké problémy, tak by ich mali riešiť prostredníctvom kontrolných orgánov, ktorú sú na to určené zo zákona. To sa nestalo. Preto sa pýtam, prečo sa spomínaní redaktori takto zachovali. Pritom všetci, vrátane dotknutých redaktorov, konštatujú, že v RTVS sa nedeje nič protizákonné. Hovoria len o „zmene atmosféry". Preto to považujem za nekonkrétne a nekorektné.

Na výbore nás riaditeľ Rezník informoval o situácii a keby som nevedel, že existuje nejaký problém v podobe sťažujúcich sa novinárov, tak by som ako divák ani nepostrehol, že sa v televízii a rozhlase deje niečo neštandardné. Je mi ľúto, že situácia dospela do tohto stavu, pretože sa tak stalo na základe mnohých neodôvodnených a pocitových vecí.

Na druhej strane sa tomu asi nedalo vyhnúť. Už pred voľbou generálneho riaditeľa RTVS sa na nás viacerí redaktori obrátili s listom, v ktorom apelovali na poslancov, aby volili Miku miesto Rezníka.V opačnom prípade predpokladali zmenu atmosféry v RTVS.

Hovorili sme o rekonštrukcii vlády. Predseda strany opustil post premiéra, podpredseda strany zase post ministra vnútra. Určite to ovplyvnilo nálady v Smere. Aké sú momentálne nálady v strane?

Vznikla staronová vláda, ktorá plní pôvodný vládny program. Robert Fico ostáva na čele strany a je prirodzené, že bude s premiérom Pellegrinim spolupracovať. To od nich očakáva aj členská základňa strany a zatiaľ v tomto smere neprichádza k problémom.

Všetky stranícke orgány fungujú. Nezabúdajte na to, že SMER má vyše 20 tisíc členov po celom Slovensku — krajské, okresné štruktúry, ktoré nejakým spôsobom musia fungovať a potrebujú noty, k tomu aby fungovali. To sa zatiaľ deje. Čiže uvidíme aká bude situácia ďalej: ako sa bude plniť vládny program, ako sa budú chovať koaliční partneri a podľa toho musíme vyhodnotiť situáciu aj v SMERe.

Ja myslím, že SMER má veľkú nádej, ak si to sám nepokazí, aby sa dostal tam, kde bol. A tú nádej má preto, lebo je to z hľadiska politického, strana ktorá nemá ľavicovú alternatívu.

Rekonštrukcia vlády sa dotkla aj rezortu kultúry. Mareka Maďariča nahradila Ľubica Laššáková, no prakticky ihneď voči nej vznikla občianska iniciatíva požadujúca jej odchod. Predpokladám, že to hodnotíte negatívne…

Dopredu nikdy nemôžete vedieť či zvolený minister bude dobrý alebo zlý. Tu bola situácia paradoxná v tom, že ľudia, ktorí vyzývali ministerku, aby odstúpila mali jediný dôvod: že ju nepoznajú. Teraz, dobrý minister je ten, koho všetci poznajú? To je predpoklad dobrého ministra?

Ďalšia vec, tak ako vznikla iniciatíva proti ministerke, tak vznikla aj iniciatíva, mimo Bratislavy, na jej podporu. Ako to vyriešiť — pre Bratislavu má byť jeden minister kultúry a pre mimobratislavských umelcov iný minister kultúry? Mimochodom, ja som rodený Bratislavčan, ale nemôžem so svojimi kolegami súhlasiť. Aj keď ani tí z tzv. bratislavskej kaviarne nie sú Bratislavčania, lebo väčšinou prišli z Martina, z Nitry, zo Zvolena a zrazu sa stali Bratislavčanmi a začali veľmi nekorektným spôsobom mútiť vodu. „Bratislavská kaviareň" nie je bratislavská kaviareň, to je vidiecka bratislavská kaviareň.

Posledná otázka, pán Jarjabek. Téma problémov novinárov v poslednom období dosť rezonuje — vražda nášho novinára a pred tým maltskej novinárky túto tému zaradili na program dňa v EÚ, no pomerne intenzívne sa informuje aj o postavení novinárov v Rusku. Čo mi však chýba je situácia novinárov na Ukrajine, kde takisto prichádza k vraždám, útokom či zatknutiam. Uvediem najnovší príklad: pred vyše týždňom prebehla razia v sídle našich kolegov — RIA Novosti Ukrajina, pričom zadržali riaditeľa pobočky Kirila Vyšinského. Všetko čo sa v redakcii našlo — pasy, propagačné materiály, tak to sa ihneď zverejnili na twitteri. Višinskij bol odsúdený na 2 mesiace kvôli pokusu o údajný štátny prevrat. Ak by sa to dialo v Rusku, tak by naše médiá na to hlasito upozorňovali. Tento prípad bol však odbitý niekoľkými strohými správami…

Cítim ten nerovnaký meter vo vzťahu k Rusku a Ukrajine. Na druhej strane netrúfol by som si nejak zásadne sa vmontovávať do vnútorných záležitostí iného štátu, lebo nepoznám všetky súvislosti. Ja to iba pociťujem, nemám hmatateľné dôkazy, len cítim, že sa tu deje nejaká skrivodlivosť. Nemám pre to dôkaz, len cítim, že to nie je v poriadku.

Napríklad pred nedávnom som v RTVS počul správu, podľa ktorej Ukrajina zaplatila 400 tisíc dolárov za to, aby sa prezident Porošenko mohol odfotiť a v krátkosti pozhovárať s Donaldom Trumpom. Ukrajinské ministerstvo zahraničia to nedokázalo vybaviť, tak štát zaplatil nejakej organizácii z tretieho sektora. Len kvôli tomu, aby sa Porošenko mohol s Trumpom odfotiť a pozhovárať. Úžasné. Veď toto je korupcia v praxi na tých najvyšších orgánoch, nie? Možno sa mýlim, ale podľa toho, čo som zachytil sa o tom veľmi nepíše.

Stále sa hovorí o Rusoch ako o agresorovi a o Ukrajine ako o postihnutom. Mne sa to nepáči. Cítim, že tu je čosi deformované — ako by sme dostávali menej informácií z tej druhej strany. Mne sa nepáčia ani sankcie Európskej Únie, lebo si myslím že to nikomu neprospieva. To je len ideológia, ktorá predbieha ekonomiku. Ide tu len o ekonomické záujmy tých, alebo oných, ktorí vidia na druhej strane dobrý kšeft. A toto sú sprosté kšefty, ktoré sa vyskytujú nielen individuálne, ale aj na medzištátnej či dokonca medzinárodnej úrovni. Odmietam podliehať hlúpej propagande len preto, aby niekto dostal svoj sprostý kšeft. A je mi úplne jedno či sú to veľmoci, neveľmoci, či je to Rusko, Čína, USA, Ukrajina, alebo sa to deje niekde v Európe. Sprostý kšeft je sprostý kšeft.

Názor autora se nemusí shodovat s názorem redakce