Josif Stalin bol jedným z hlavných architektov kolektívnej traumy v Sovietskom zväze. Jeho činy a politika priniesli ľuďom nesmierne utrpenie. Následky Stalinovej represie majú stále vplyv na postsovietsku spoločnosť. Napriek všetkým negatívnym následkom si však Stalina v Rusku stále pamätajú ako veľkého hrdinu, ktorý zachránil Sovietsky zväz pred Hitlerovou fašistickou agresiou a premenil krajinu na superveľmoc. Prieskum vykonaný Carnegieho nadáciou v roku 2012 naznačil, že sovietsky diktátor Josif Stalin zostal v Rusku a ostatných bývalých sovietskych republikách všeobecne obdivovaným (The Moscow Times, 2013).

Niektorí historici a sociológovia považujú sovietsky režim za vlády Josifa Stalina v 30-tych rokoch za stelesnenie „totalitarizmu“, pojmu opisujúceho politický systém, v ktorom je moc koncentrovaná na vrchole a celé obyvateľstvo je zmobilizované, aby podniklo rozsiahlu premenu spoločnosti (Schmaltz, 2007).

Josif Stalin bol vodcom Sovietskeho zväzu od polovice 20-tych rokov až do svojej smrti v roku 1953 a krajine vládol železnou päsťou. Podľa profesora Harolda Shukmana, zo všetkých diktátorov, ktorých svet počas 20. storočia pretrpel, bol Josif Stalin bezpochyby tým najmocnejším. Nisbet (1986) opísal Josifa Stalina ako revolucionára nízkeho pôvodu a banditu od mlada, nástupcu Lenina ako absolútneho vládcu Sovietskeho zväzu vďaka čírej bezohľadnosti, likvidátora triedy kulakov na Ukrajine, vykonávateľa čistiek vo vlastnej strane a totalitného do špiku kosti.

Stalin sa narodil v roku 1879 v gruzínskom Gori. Jeho skutočné meno bolo Josif Džugašvili. Stalin mal búrlivé detstvo. Ako malé dieťa prekonal vážne fyzické a psychologické ťažkosti, ktoré do značnej miery ovplyvnili jeho život v dospelosti. Jeho otec Vissarion (Beso) Džugašvili bol obuvník a alkoholik. Jeho zákazníci mu čiastočne platili vínom, ktorého bolo v Gruzínsku toľko, že mnohí robotníci dostávali namiesto hotovosti alkohol. Navyše, robil nejaké kšefty v rohu priateľovho duchanu (hostinca), čo ho pobádalo k tomu, aby veľa pil (Montefiore, 2007). Bol to násilný človek a počas krčmovej bitky ho zabili.

Stalin sa bál svojho alkoholického otca, ktorý jeho a jeho matku fyzicky a slovne týral. Brackman (2003) tvrdí, že susedia si dlho pamätali Vissarionove brutálne bitky chlapca a pri jednej príležitosti Vissarion zo zúrivosti hodil po chlapcovi kladivo, ktoré ho len tak-tak minulo. Stalin bol často svedkom domáceho násilia. Vo veku 9 rokov poslal otec malého Stalina na pracovný seminár, aby pracoval ako detský robotník. Keď odmietol pracovať, Vissarion ho tvrdo potrestal. Od detstva mal nevyriešené psychologické konflikty so svojím otcom. Stalinove násilné tendencie sa čiastočne vyvinuli kvôli správaniu jeho otca (Stal, 2013).

Stalin nikdy nedostal lásku, ktorú od matky očakával. Jeho matka Jekaterina Geladze bola negramotná žena. Chcela, aby sa stal kňazom. Poslali ho na seminár do Tbilisi. Ale mladý Stalin bol zo seminára vyhodený kvôli svojmu slabému výkonu a za čítanie marxistických kníh.

Seminárny život mal na jeho život v neskorších rokoch veľký vplyv. Kňazi ho často fyzicky bili. Videl ich dvojité metre a na živote nevidel nič posvätné. Bol pokrokovo uchvátený čítaním Charlesa Darwina a Karla Marxa.

Koncom roka 1898 sa Stalinove vzťahy s predstaviteľmi seminára stali veľmi nepriateľské. Odmietal sa klaňať inšpektorovi, ktorý sa sťažoval výboru dozorcov. Poznámka v seminárnych záznamoch uvádza, že počas hľadania nocľahární piateho stupňa, „Josif Džugašvili sa niekoľko krát pokúsil vstúpiť do hádky s predstaviteľmi seminára, vyjadroval nespokojnosť s opakovanými prehliadkami študentov a vyhlásil, že také prehliadky sa na iných seminároch nikdy nerobili.“ Čo však kniha záznamov nespomína je, že Koba (Stalin) bol za prehliadky priamo zodpovedný. Koba sa pokúsil podnietiť niektorých svojich spolužiakov k tomu, aby seminár zanechali a pridali sa k revolučnému podzemiu (Brackman, 2003).

Stalin vyrástol sám a nemal žiadnych súrodencov. Jeho matka porodila tri deti, ktoré buď zomreli v útlom detstve alebo sa narodili mŕtve. V neskorších rokoch raz spomenula, že mala dvoch synov a pri inej príležitosti hovorila o troch deťoch, čo naznačuje, že jedno z nich bolo dievča. Príčiny ich úmrtia a aj ich mená zostávajú neznáme (Brackman, 2003).

Stalin mal problémy s väzbou na svoju matku. (Podľa niektorých zdrojov mala Stalinova matka aféru s jeho krstným otcom Jakovom Egnatašvilim a Stalinov skutočný otec nebol obuvník Vissarion Džugašvili.) Stalinova matka pracovala v dome Davida Pismamedova. Pismamedov bol židovský obchodník v Gori a niektorí obyvatelia mali podozrenie na nezákonnú aféru medzi Davidom Pismamedovom a Stalinovou matkou Jekaterinou Geladze.

V Gruzínsku sa nevera dlho považovala za hanbu a medzi Gruzíncami, s ich tradičnými rodinnými väzbami, príbuzenstvom a cťou, tiež za najväčšiu urážku (Brackman, 2003). Keď mladý Stalin počul tieto klebety, urazilo ho to. Korene jeho antisemitských pocitov mohli mať pôvod v týchto osobných rozpakoch.

Josef Davričevy, syn náčelníka polície v Gori, vo svojich pamätiach tvrdí, že „v susedstve sa o pôrode klebetilo – že skutočným otcom dieťaťa je Koba Egnatašvili… alebo môj otec Damian Davričevy“. Besovi, ktorého Davričevy nazýval „maniackym žiarlivým skrčkom“ a ktorý už prepadával alkoholizmu, to nemohlo prospieť (Montefiore, 2007).

Stalin sa postupne vzďaľoval od svojej matky a takmer vôbec ju nenavštevoval. Keď sa nahneval, často používal hanlivé slová, aby ju urazil. Jekaterina zomrela v roku 1937. Stalin sa jej pohrebu nezúčastnil, poslal len veniec.

Mladý Stalin mal negatívny obraz seba samého a trápil ho komplex menejcennosti. Jeho tvár bola škaredo zjazvená kvôli kiahňam. Mal defekt ľavej ruky. Tá bola kratšia než pravá a bola spolovice paralyzovaná. Prsty na jeho ľavej nohe boli zrastené, možno kvôli vrodenému defektu. Kvôli týmto fyzickým defektom mal bizarnú chôdzu. Meral 165 cm a vyzeral byť nižší. Glad (2002) vyslovil hypotézu, že Stalin mal „základný komplex menejcennosti“.

Stalin si o vlastnom živote neskôr veľa vymyslel: jeho oficiálny dátum narodenia bol 21. december 1879. Všeobecne sa držal 6. decembra 1879, až do rozhovoru so švédskymi novinami v roku 1920. V roku 1925 prikázal svojej sekretárke Tovstuche, aby formalizovala rok 1879. Vysvetlení existuje niekoľko, vrátane jeho túžby opätovne vytvoriť seba samého (Montefiore, 2007).

Po celý svoj život zápasil o to, aby prekonal negatívny obraz seba samého a komplexy menejcennosti, a to tak, že si zvyšoval defenzívnu vysokú sebaúctu. Kulminácia defenzívnej vysokej sebaúcty sa preniesla do vytvorenia Stalinovho kultu.

Jeho osobnosti chýbala empatia. Keď jeho prvá manželka Ekaterina Svanidze (ktorú nazýval Kato) zomrela na týfus, bol emocionálne zdrvený. Po tejto srdcervúcej udalosti sa stal emocionálne necitlivým a svojim priateľom povedal, „moje posledné vrelé pocity voči ľudstvu zomreli“. Táto emočná necitlivosť sa stala ústrednou črtou jeho osobnosti.

Po smrti Kato stratil Stalinov život cieľ. Opustil svoje prvorodené dieťa, Jakova Džugašviliho, a dal sa na revolučné aktivity. Zorganizoval niekoľko ozbrojených lúpeží, aby vyzbieral peniaze pre stranu. Postupne sa menil na brutálneho človeka. Niektoré neoficiálne správy sa zhodujú na tom, že Stalin pri ozbrojených lúpežiach chladnokrvne zabíjal ľudí. Potom, ako sa dostal k moci, vyhladil väčšinu starých členov svojej bandy. Tým vymazal svoju trestnú minulosť zo záznamov.

Stalin bol zatknutý za revolučné aktivity a poslaný do exilu na Sibíri. Tam zažil hrozné, neľudské podmienky, ktoré ešte viacej zhoršili jeho emocionálnu pohodu. Ale v roku 1904 sa mu podarilo ujsť.

Pracoval s boľševikmi. Ale tak ako Lenin či Trocký, ani on nemal žiadne hlboké teoretické vedomosti z marxizmu. Stalin bol na osobnej a medziľudskej úrovni známy svojimi slabými vedomosťami z marxizmu (Amadon, 2011). Nebol ani revolučným hrdinom. Bol však pragmatickým aktivistom a veľmi manipuloval s ľuďmi. Dokázal si získať Leninovu dôveru. Mal organizačné schopnosti a pracoval so železnou vôľou. Poznal dôležitosť teroru pri dosahovaní cieľov a obrane revolúcie. Počas ruskej občianskej vojny využíval bezohľadné opatrenia, kvôli čomu jeho meno začalo naháňať hrôzu.

Americký novinár a socialistický aktivista, najznámejší svojou správou z prvej ruky o boľševickej revolúcii nazvanou „Desať dní, ktoré otriasli svetom“, John Reed, ho raz stručne predstavil. Reed dospel k záveru: Nie je intelektuálom tak ako ostatní ľudia, ktorých stretávate. Dokonca nie je ani zvlášť dobre informovaný, ale vie, čo chce.

V roku 1922 sa Stalin stal generálnym tajomníkom strany. Bol oplzlým, neznesiteľným a mal zlú náladu. Lenin ho odsúdil, keď slovne urazil jeho manželku Krupskú. Požadoval od neho ospravedlnenie.

Krátko pred svojou smrťou v roku 1924 Lenin napísal Ústrednému výboru, že Stalin musí byť odstránený z funkcie generálneho tajomníka Komunistickej strany ZSSR a nahradený niekým iným, kto je „lojálnejší, zdvorilejší a ohľaduplnejší voči súdruhom, menej náladový.“ Ale Stalin s pomocou svojich podporovateľov v Politbyre toto rozhodnutie anuloval. Ako generálny tajomník mohol kontrolovať členov strany. Tak mohol dosadiť na miesta svojich podporovateľov a vytvoriť si tak silnú základňu (Daniels, 1953).

Potom, ako sa stal vodcom Sovietskeho zväzu, rozpútal voči svojim nepodporovateľom teror. Odsúdil väčšinu ľudí, ktorí ho nepodporovali a zbavil sa ich. Eliminoval každého človeka, ktorý mohol byť potenciálnou hrozbou. Stalin používal na porazenie svojich protivníkov mnohé neortodoxné metódy.

Trocký bol intelektuál a členovia strany ho rešpektovali. Demonštroval svoju lojálnosť revolúcii počas dvoch pobytov vo väzení a exile za cárskeho režimu. Počas revolúcie v roku 1905 zohral úlohu podpredsedu prvého sovietu Sankt-Petersburgu. Počas októbrovej revolúcie v roku 1917 Trocký riadil značnú časť procesu uchvátenia moci v ruskom hlavnom meste, zatiaľ čo slúžil ako predseda boľševickej väčšiny Petrohradského sovietu (Kelsey, 2011). Z Červených gárd vytvoril Trocký Červenú armádu. Bol komisárom vojny a jedným z vynikajúcich rečníkov.

Stalinova žiarlivosť a nebezpečenstvo ohromne vzrástli a Trockého považoval za potenciálnu hrozbu. Po Leninovej smrti sa zdalo, že je to Trocký, kto má najväčšie ašpirácie stať sa novým vodcom (Daniels 1953, s. 154). Spolu s Kamenevom a Zinovievom vytvoril „triumvirát“, aby na Trockého vyvinul nátlak. Stalinovi sa nepáčilo, že Trocký využil bývalých cárskych dôstojníkov vo svojej divízii červenej armády. V decembri prišiel so svojou predstavou o socializme v jednej krajine, aby zahájil útok na Trockého (Kliesch, 2007).

Po Leninovej smrti sa Trockého pozícia stala zraniteľnou. Ako sa jeho politická zdatnosť znižovala, Stalin sa začal rozchádzať so Zinovievom a Kamenevom a začal utvárať nové spojenectvo s Bucharinom (Westwood, 2002). Trocký bol v roku 1929 poslaný do exilu zo Sovietskeho zväzu a neskôr, v roku 1940, bol v Mexiku na Stalinov rozkaz zavraždený.

Keď sa jeho smrť potvrdila, Stalin napísal článok do novín Pravda s titulkom „Smrť medzinárodného špióna“. Stalin vyhlásil, že s Trockým „skoncovali tí istí teroristi, ktorých naučil zabíjať spoza rohu“ a že „pracoval pre výzvedné služby a generálne štáby Anglicka, Francúzska, Nemecka, Japonska,…“ a že „zorganizovaním zločinných vrážd Kirova, Kujbyševa a Maxima Gorkého sa stal obeťou vlastných intríg, zrád, zlých skutkov…“ (Brackman, 2003).

Keď sa objavil Kirov ako nový člen komunistickej strany, mohol ohroziť Stalinovu vládu (Kliesch, 2007). Sergej Kirov bol mladý obľúbený boľševik. Bol vodcom Leningradskej strany. Čo je udivujúce, Stalin sa so Sergejom Kirovom veľmi zblížil. Kirov strávil na Stalinovej dači čas spoločným pitím a jedením. Stalin prejavil voči Kirovovi veľkú náklonnosť. V roku 1934 bol Kirov zavraždený osamelým strelcom. Mnohí podozrievali z vraždy Stalina. On z jeho vraždy zjavne mal prospech. Kirovova smrť mu poskytla obrovskú príležitosť loviť svojich konkurentov.

Okamžite po smrti Kirova rozpútal Josif Stalin jedny z najväčších politických čistiek v dejinách. Vykonštruované súdne procesy zorganizované Komunistickou stranou zahrňovali tisíce politických protivníkov v sprisahaní na zabitie Sergeja Kirova. Táto informácia spolu so skutočnosťou, že Stalin mohol Kirova považovať za politického rivala, rovnako ako so zvláštnymi okolnosťami vraždy viedla mnohých k tomu, aby tvrdili, že Stalin hral v tej vražde úlohu (Lalor, 2006).

Stalin zatkol dvoch prominentných členov Politbyra – Zinovieva a Kameneva na základe falošných obvinení. Tajná polícia ich ťažko mučila. Kamenev a Zinoviev sa priznali, že boli kľúčovými sprisahancami vo vražde Sergeja Kirova. Počas vypočúvania Zinoviev nezniesol fyzické a psychologické utrpenie a dostavila sa vážna stresová reakcia. Hoci ich Stalin osobne uistil, že ich životy budú ušetrené, obidvaja boli v roku 1936 zastrelení.

Stalinova poľovačka sa však ešte neskončila. Po jeho terore Michail Tomský, ktorý bol vodcom hnutia obchodného zväzu, spáchal v roku 1936 samovraždu. Michail Tuchačevský – bývalý náčelník štábu Červenej armády bol zatknutý v roku 1937 a zastrelený. Sergo Ordžonikidze – komisár pre ťažký priemysel ukončil svoj život v roku 1937 nútenou samovraždou podnietenou Stalinom. Člen politbyra Jánis Rudzutaks bol obvinený z trockizmu a špionáž pre nacistické Nemecko a v roku 1938 bol zastrelený. Stalin počas čistiek zlikvidoval viac než 40 000 dôstojníkov Červenej armády. Niektorí z nich boli aktívnymi účastníkmi boľševickej revolúcie v roku 1917 a hrdinami ruskej občianskej vojny.

Aleksandr Orlov – bývalý dôstojník NKVD a autor slávnej knihy „Tajná história Stalinových zločinov“ bol toho názoru, že Stalinova závisť voči všetkým starým boľševickým vodcom mohla byť veľkou časťou jeho motivácie zničiť ich.

Stalinovo správanie v mocenskom boji bolo nejednoznačné. Je dosť možné, že jeho nečakaná zmena v politike, najmä ekonomickej politike, bola spôsobená sociálnym a ekonomickým vývojom, obmedzeniami a jeho vlastným názorom. Zdá sa však, že Stalin operoval skôr takticky než ideologicky a svojimi krokmi zamýšľal hlavne to, aby sa jeho konkurenti vyčerpali proti sebe navzájom. Seba umiestnil do prostriedku diskusie, pričom spočiatku predkladal umiernené názory (Daniels 1953, Kliesch, 2007).

Revolučný intelektuál Nikolaj Bucharin raz vyhlásil: „Stalin je Džingischán, bezcharakterný intrigán, ktorý obetuje všetko, aby si zachoval moc.“

Bucharin bol hlavnou postavou v politickom i filozofickom vývoji marxizmu (Sheehan, 2007). Bol to kozmopolitný intelektuál, vystavený rôznym intelektuálnym vplyvom, zvyknutý stýkať sa s intelektuálmi mnohých názorov a v takom prostredí obhajoval argumenty v prospech marxizmu (Sheehan, 2002). Stalin na Bucharinovu charizmu bezpochyby žiarlil. Vo svojej xenofóbnej konšpiračnej mysli vnímal Bucharina ako bezprostrednú hrozbu, ktorú je treba eliminovať.

Bucharin zastával niečo, čomu hovoril „socialistický humanizmus“, socializmus s ľudskou tvárou, socializmus s otvorenou mysľou, socializmus s úprimným hlasom, socializmus s natiahnutou rukou. Obhajoval evolučnejšiu cestu k socializmu, otvorenie procesu, v ktorom by spoločnosť dospela do socializmu, kde tí, ktorí mali pochybnosti, mohli byť presvedčení a nie nevyhnutne donútení či popravení, kde by sa teoretické otázky urovnali teoretickými diskusiami a nie obvineniami zo zrady, čistkami redakčných rád a zmiznutiami počas noci (Sheehan, 2002). Ale Stalin mal na výstavbu spoločnosti iný názor a marxizmus prekrútil vo svoj prospech.

Po Kirovovej smrti boli Bucharinove dni zrátané. Stalin chcel, aby Bucharin zomrel. Zahrával sa s ním a prejavoval mu obdiv a náklonnosť, zatiaľ čo proti nemu strojil úklady, lebo žiarlil na jeho intelektuálnu bystrosť, celkovú popularitu a bol pomstychtivý voči akejkoľvek alternatíve k jeho absolútnej autorite, keďže jeho megalománia všetko zmietla do hurikánu zničenia. Žili a pracovali v tesnej vzájomnej blízkosti, najprv v exile a neskôr v Metropole a Kremli. Potom, ako Stalinova manželka Naďa spáchala samovraždu, požiadal Bucharina, aby si s ním vymenil byt, keďže spomienky boli príliš bolestivé. V rovnakej spálni, v ktorej bola dohnaná ku smrti, si Bucharin prešiel svojou poslednou agóniou pred zatknutím, pričom cítil, ako sa mu zatvárajú všetky možnosti života (Sheehan, 2004).

Bucharin bol zatknutý na základe falošných obvinení. Stalin manipuloval celým prípadom proti Bucharinovi a vymýšľal si naňho obvinenia. Prípad Nikolaja Bucharina bol dopredu pripravený počas posledného Moskovského vykonštruovaného procesu. Pred svojím falošným priznaním bol Bucharin ťažko mučený a zastrašovaný. Stalin navštívil vykonštruovaný súd niekoľko krát, aby sledoval svoju obeť – fyzicky a duševne roztrhaného Bucharina.

Stalinova prítomnosť na takýchto súdnych procesoch v 30-tych rokoch bola potvrdená mnohými jeho bývalými spolupracovníkmi. Sedával v zatemnenej miestnosti a sledoval utrpenie obvinených, ktorými boli jeho súdruhovia a spolupracovníci (Tucker, 1990, s. 500-501). Stalin si vychutnával ich muky. Neprimerane sa smial, keď videl, ako ťahajú na popravu imitáciu starého boľševického vodcu Grigorija Zinovieva, ktorý prosil o milosť s obscénnosťami (Glad, 2002). Stalinovi pôsobilo sledovanie týchto epizód mučenia sadistické uspokojenie. Mohol sa cítiť nadradený nad nimi.

Bucharin bol psychologicky silnou osobou a Nikolaj Ježov, šéf NKVD (Národný komisariát vnútorných záležitostí) nedokázal zlomiť jeho morálku. Stalin sa znepokojil a prikázal Lavrentijovi Berijovi, aby zlomil Bucharinovu silu mysle. Berija sa vyhrážal, že zabije jeho ženu Annu Larinu. Aby ušetril život svojej mlade ženy, Nikolaj Bucharin súhlasil s podpisom falošného priznania. Bucharin priznal veľký počet zločinov, ktoré nikdy nespáchal. Zastrelili ho v Ľubjanke. Annu Larinu poslali do gulagu. Po takmer 50 rokoch od Bucharinovej popravy, v roku 1988, Bucharina konečne „rehabilitoval“ a zbavil všetkých obvinení sovietsky vodca Michail Gorbačov.

Po moskovských vykonštruovaných procesoch bola prepísaná celá história revolúcie. Knihy o Bucharinovi sa z knižníc vyparili. Fotky boli sfalšované, aby sa vymazala jeho prítomnosť z vplyvných udalostí. Zanedlho po súdnom procese prišla publikácia Dejiny Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (Boľševik): Krátky kurz. Zasadila súdne procesy do panorámy nehanebne sfalšovanej verzie sovietskej histórie. Vytlačili sa milióny výtlačkov a stala sa základným textom pre štúdium marxizmu v ZSSR (Sheehan, 2004).

Predtým, ako čelil trestu smrti, zaslal Bucharin Stalinovi krátky odkaz: Koba, začem tibje nušna maja smerť? (Koba, na čo ti je moja smrť?) Ale Stalin neprejavil emócie. Po Stalinovej smrti sa tento krátky odkaz našiel na jeho stole. Mohol si ho nechať ako trofej.

Podľa niektorých správ Stalin aktívne podpisoval rozsudky smrti. Osobne nariadil a podpísal desiatky tisíc takých rozsudkov. Len za jeden deň v decembri 1937 schválil 3167 rozsudkov smrti a potom si pozrel film (Conquest, 1991, s. 203, 207; Glad, 2002). Tak ako nacistom, i Stalinovi chýbala empatia. (Americký psychológ Gustavo Gilbert analyzoval mnohých nacistických pohlavárov, vrátane Hermanna Goringa na Norimberskom súdnom procese a dospel k záveru, že nacistom chýbala empatia (Jayatunge, 2010))

Stalinov emočný chlad a fascinácia určitým druhom činov naznačuje dvojitú povahu diktátorovej mysle. Rád sledoval hudobnú komédiu Volga Volga. Páčili sa mu komédie s Charliem Chaplinom a často sledoval americké gangsterské filmy. Po podpise rozsudkov smrti pokojne sledoval film a naplno si ho užíval.

Tieto čistky, ktoré spôsobili pád nespočetného množstva diplomatov, spisovateľov, vedcov, riaditeľov priemyslu, odborníkov a úradníkov Kominterny, sa dotkli každého člena sovietskej spoločnosti. Stalinove politické čistky vážne vydesili všetkých vojenských dôstojníkov, priemyselníkov a výskumníkov v Sovietskom zväze (Cheong, 2000). Šikovne ovládal taktiku strachu ako Ivan Hrozný a Peter Veľký.

Stalin sa dostal k moci bez širokého konsenzu ohľadom legitimity a nevyhnutnosti svojej osobnej vlády. Vládnuca strana sa v radoch obyvateľstva skutočne ešte netešila pevnej ideologickej či kultúrnej hegemónii a útlak, dokonca masový teror, sa používali pravidelne, ako v občianskej vojne a počas kolektivizácie poľnohospodárstva, na presadenie moci štátu a odstránenie potenciálnych zdrojov odporu (Suny, 1991).

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: CT