„Vás milióny sú. Nás – počet bez limitov…
Len vyskúšajte zrážku s nami!
Ba hej, sme potomkami Aziatov, Skýtov,
So šikmými a zlostnými očami!“

Alexander Blok

Legenda: V popise Uhorska na tejto originálnej mape I. Lazarusa údajne z roku 1528 sa o našej krajine a predkoch píše – „…Celé Uhorsko je dvojaké / jedna časť leží vyše Dunaja smerom k polnoci / tam pred časmi žil veľmi bojovný národ / nazvaný Rimanmi Daci / Grékmi Skyto-Gótmi, Octe / Dani / Daj ~ Dag / Davi. Bol to veľmi veľký národ / na Západe hraničili so Švábmi / ako sa traduje, vybojoval tento národ po narodení Krista CCCC rokov / Taliansko a Španielsko od Rímskej ríše/ ich krajinu t.j. Uhorsko („Ungern“ z orig. textu – pozn.) dobyli Huni po latinsky zvaní Hunni a Avari…“ Je povšimnutiahodné, že v tomto neskorostredovekom historickom prameni sa nikde nehovorí o Tatároch, ani Mongoloch, alebo o tom, že by Huni z krajiny odišli. Zrejme preto, lebo Huni, Avari, Góti, Dáci a Mongolo-Tatári sú jedno a to isté.

Úvod

Na najvyššom bode parížskeho predmestia Saint-Michel, tróniac nad Latinskou štvrťou a starobylou Sorbonnou, sa rozkladá svetoznámy parížsky Panthéon. História stavby tohto intrigujúceho komplexu je nemenej zaujímavá, ako samotný interiér s jeho výzdobou, umeleckými a vedeckými dielami a exponátmi, napr. legendárne Foucaultovo kyvadlo. Nechápem, ako mohol veľactený D. Brown pri svojich umelecko-symbologických potulkách po Paríži minúť pozornosťou symbolický komplex Panthéonu, tento architektonický „hotspot“ francúzskej metropoly.

Nechajme teraz stranou, že na pozadí financovania a plánovania stavby boli oveľa vplyvnejšie štruktúry, než stará francúzska monarchia či dokonca porevolučné vlády (t.j. po 1789 – pozn.) jakobínov, girondistov či Direktória, za ktorých bol oficiálne skolaudovaný a sprístupnený komplex Panthéonu verejnosti. Išlo pôvodne o cirkevnú stavbu, ktorú chcel pod dohľadom jezuitov, hlboko zakorenených vo francúzskych vládnych štruktúrach, pri svojom živote vybudovať a zasvätiť patrónke Paríža sv. Geneviéve ešte kráľ Ľudovít XV. Nová stavba sa mala stať „hodnou patrónky hlavného mesta kráľovstva“, trvala viac než tridsať rokov, a v priebehu jej realizácie došlo taktiež k nenávratnému zničeniu starého, ešte pred-bourbonovského kostola sv. Geneviévy.Každopádne, projekt, ktorý bol na pohľad vcelku „monarchický a tradicionalistický“, však od začiatku inkorporoval do svojej architektúry, výzdoby a symboliky neklamné osvietenecké a slobodomurárske prvky, ktoré ho robia veľmi podobným takým stavbám, ako je budova amerického Kongresu. Stavba je komponovaná klasicky ako grécky kríž, už v samom názve je obsiahnutá jeho ideologicko-konceptuálna podstata, totiž oslava akéhosi polyteistického, naturalistického, od klasického kresťanstva podstatne odlišného náboženstva, kde Boh je ponímaný ako istá „suprema ratio“, ako Veľký Tvorca Vesmíru. V podobnom duchu sa nieslo aj jeho otvorenie krátko po revolúcii 1789. Parížsky Panthéon je v podstate iluminátska stavba. Oslavuje viac vedu, Ideu, Vlasť, Víťazstvo, než Boha a náboženstvo v tradičnom zmysle slova. Pričom tento fenomén nie je výsledkom toho, že by sa komplex narýchlo „upravoval“ po francúzskej revolúcii a ateistickej vlne s ňou súvisiacou, Panthéon tak bol a priori plánovaný a budovaný ešte za monarchie. V komplexe sú pochovaní výnimoční Francúzi, je nasýtený atmosférou oslavy francúzskej bojovej slávy a histórie. Nik nepochybuje, že na vytváraní tohto komplexu sa podieľali najskúsenejší umelci krajiny a celé sa to odohrávalo pod bedlivým dohľadom štruktúr, ktoré by sme dnes nazvali globalistickými. Spomedzi bohatých ozdobných fresiek je jedna z hľadiska našej štúdie mimoriadne zaujímavá. Zaberá celú jednu vnútornú stenu pod nosnou arkádou v centre pôdorysu. Volá sa „Attila Hun a jeho armáda pochodujú k Parížu“, vytvoril ju spolu s ostatnými tromi stenami-freskami, rozprávajúcimi príbeh sv. Geneviévy, francúzsky maliar Jules-Élie Delaunay v polovici XIX. stor.n.l. T.j. v období, kedy sa už viac-menej etablovala tradičná scaligerovská historicko-chronologická koncepcia. Na svätú Geneviévu sa viaže príbeh, že keď v r. 451 n.l., krátko po nájazdoch Gótov, do Gallie vtrhol Attila, v krajine a meste zavládol veľký strach, pretože bájnemu „Biču Božiemu“ nič nestálo v ceste k mestu na Seine. Sv. Geneviéva vtedy upokojila Parížanov a vyzvala ich k usilovnému modleniu o vlastnú spásu, čo neskôr údajne privodilo „zázrak“, keď sa Attila rozhodol presmerovať armádu na Orléans.

Všimnime si, ako je vyobrazený tento „Aziat“ (tradičná história umiestňuje pôvod Hunov do hlbokej Ázie, na hranice súčasnej Číny – pozn.) Attila v Panthéone, hlavnom „globalisticko-slobodumurárskom“ chráme francúzskej republiky. Isteže, z duchu obrazu je cítiť, že ho spolu s Hunmi autori chceli vykresliť ako krvilačných divochov, skutočnú pohromu, viď napr. zabitá žena, muž a dieťa pod kopytami dobyvateľa a zbrojnoš, nesúci na oštepe nastoknutú odseknutú hlavu. Avšak vo výzore Attilu samotného niet ani stopy po ázijsko-mongoloidných črtách, ba práve naopak, vidíme absolútne európskeho, bradou zarasteného belocha slovanského výzoru so zlatou kráľovskou korunou. Okrem toho vidíme taktiež v pozadí červenú bojovú zástavu hunských vojsk. Rečnícka otázka – aký národ a aká krajina mali tradične červenú štátnu i bojovú zástavu?     

Čím bola v skutočnosti Mongolská ríša stredoveku?

Takzvaná „Mongolská“, t.j. „Veľká“ (megalé – veľký, gréc.) Ríša stredoveku, ktorej armáda dobyla a pripojila Uhorsko k svojim dŕžavám, bola prevažne turkicko-slovanská. O podstate toho, čo predstavovali „mongolské výboje“ a kde treba hľadať metropolu Mongolskej ríše, napísali veľa podrobných prác Fomenko a Nosovskij (viď, napr. – Novaja chronologija Rusi, Načalo Ordynskoj Rusi, Tajna russkoj istorii, Imperija, Osnovanie Rima, Rekonstrukcija istorii; väčšina z nich sú dostupné na ich materskej stránke www.chronologia.org – pozn.), spomenieme len, že pri interpretácii pojmu „Tatári“ treba vychádzať z toho, že bolo v minulosti rovnocenné pojmu Kozák, t.j. stredoveký bojovník ruského jazdectva. Na tejto mape W. Blaeu „Totius Asiae Tabula“ napríklad vidíme, že oblasť súčasného Kazachstanu nesie názov „Kasakki Tartari“, zatiaľ čo hlavné mesto „stredovekej Číny“, kde vládol „mongolský“ Kublaj-chán – Chánbalik, resp. Cumbalich, sa vonkoncom nenachádza na území Číny dnešnej, ale v kráľovstve KITHAI na Západe Sibíre, resp. Cathay, ako je jeho názov zachovaný v samotných spisoch M. Pola. Tento Kithai sa neskôr stal známy aj pod pojmom „Moskovská Tartária“ s hlavným mestom v Toboľsku.

Mongolská horda = staroruská armáda.

Podľa tradičnej histórie úpelo Rusko pod mongolským politickým a vojenským jarmom niekoľko storočí. To však nezodpovedá skutočnosti. Súčasná interpretácia histórie Mongolov nemá hlboké ani solídne vedecko-historické korene. Samotné Mongolsko do dvadsiatych rokov XX. storočia ani nikdy neexistovalo ako nezávislý štát. Pojem „Mongol“ alebo „Mogol“ pravdepodobne znamenal „Veľký“, „Obrovský“, „Ohromný“, „Mohutný“, od gréckeho Megalé. Jeho umelá asociácia s negramotnými nomádskymi plemenami na sever od Číny, ktorí pred XX. storočím ani nemali vlastné písmo, je dielom neskoršieho historizujúceho fantazírovania. Prečo však bolo potrebné stvoriť tento mýtus o „mongolskom jarme“? Pretože v skutočnosti nebolo žiadnych „cudzozemských mongolských dobyvateľov“ starej Rusi. Teória o tatáro-mongolskom jarme, rovnako ako normanofilská teória o pôvode Varjaga Rurika, boli vytvorené relatívne neskoro dvornými nemeckými historiografmi Romanovcov, konkrétne – Bayerom, Muellerom a Schloetzerom za vlády „Nemky“ Kataríny II. Slúžilo to dlhodobému cieľu Romanovcov legitimizovať ich nárok na trón a démonizovať ich protivníkov z radov Hordy, t.j. profesionálneho ruského vojska, ktoré aj po tzv. „Veľkej Smute“ zostávalo prevažne verné starej cárskej dynastii Rurikovcov. Túto dynastiu sa Romanovcom v spolupráci so západoeurópskymi reformátormi podarilo zosadiť a neskôr zničiť. Tí údajne divokí a brutálni lúpežníci ruských zemí, o ktorých vieme z historických knižiek, boli v skutočnosti regulérnou stredovekou ruskou Armádou- Hordou. Horda, rusky Orda, zdieľa jednotný pojmový základ so slovom orudie, rať, t.j. zbraň, vojsko. Samotné slovo „horda“ sa stalo synonymom jazdeckého vojska, pričom „Slovania“ (v zmysle „kresťania“, resp. pokračovatelia tradície Boha-Slova/Cára Slávy – Ježiša Krista – pozn.) a konkrétne Rusi tvorili jeho väčšinu. Široké stepné pásmo južného Ruska a strednej Ázie bolo prirodzeným miestom koncentrácie tejto z nevyhnutnosti kočovnej jazdeckej armády stredovekej Veľkej (Major-Magor-Megalé), t.j. Mo(n)GoL-skej ríše.

Hľa, čo písali a ako vnímali „Tatáro-Mongolov“ ich stredovekí a neskorostredovekí európski súčasníci, ktorých výpovede silne protirečia tomu, čo nás dnes učia v škole:

- v stredovekom spise „O vyslaní posolstva do Anglicka dvorana Georgija Nikulina a ….. Ivana Zinovieva“, ktorý podrobne rozpráva o misii cára Borisa Godunova do Anglicka v rokoch 1601-1602, sa uvádza rozhovor ruského vyslanca G. Nikulina so škótskym veľvyslancom v Londýne. Škót sa pýtal Nikulina „Ako teraz vychádzajú s Veľkým Gosudarom Vašim Tatári?“, – na čo mu ruský vyslanec odpovedal – „O ktorých Tatárov sa zaujímaš? Nášmu Veľkému Gosudarovi, Jeho Cárskemu Veličenstvu slúžia mnohí pohanskí cárovia a cároviči. Aj Tatári mnohí. Ľudia Cárstva Kazanského, Astrachánskeho, Sibírskeho, aj kozácke a kalmycké Hordy, aj z iných mnohých Hord…“. Je zrejmé, že ruský vyslanec nechápal otázku škótskeho kolegu, Tatári pre neho vonkoncom neboli dobyvatelia Rusi, ale vojaci na službe u ruského cára.

- keď stredovekí kronikári písali o Rusi a Tatároch, hovorili nasledovne – „Takýto …. moskovský gosudar šiel so svojimi Tatármi na takúto vojnovú výpravu…“. Sigismund Herberstein, rakúsky vyslanec pri Ivanovi „Hroznom“, písal v „Zápiskoch o Moskóvii“ (XVI. stor.n.l) nasledovné: „…Roku 1527 oni (Moskoviti – pozn.) znovu vystúpili s Tatármi, v dôsledku čoho došlo k známej bitke pri…“

- fragment z nemeckej kroniky z roku 1533, kde sa o Ivanovi „Hroznom“ píše – „Ivan Vasilievič so svojimi Tatármi dobyl Kazaň a Astrachaň“.

- roku 1252 z Konštantínopolu do hlavného stanu Batu-chána putoval vyslanec francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. W. Rupeltus, ktorý písal – „Všade medzi Tatármi sú sídla Rusov. Rusi sa zmiešali s Tatármi, osvojili si ich poriadky, odev a spôsob života. Všetky komunikácie v obrovskej krajine sú obsluhované Rusmi. Na brodoch a pri prepravách riek sú všade Rusi…“ Je príznačné, že Rupeltus cestoval Ruskom len 15 rokov po „mongolo-tatárskom“ pokorení krajiny. Nestali sa snáď Rusi nezvykle rýchlo servilnými služobníkmi nových dobyvateľov? Protirečilo by to celej ich histórii.

- arabský kronikár a cestovateľ Ibn Batúta v svojich zápiskoch o „Zlatej Horde“ z roku 1333 píše - „V Saraji-Berke bolo veľa Rusov. Hlavnú masu ozbrojených, pracovných a služobných síl Zlatej Hordy tvorili ruskí ľudia…“ V svetle tohto svedectva sa nám javí absurdnou „tradičná“ verzia dejín, podľa ktorej údajne divokí dobyvatelia starej Rusi z akéhosi dôvodu vyzbrojili pokorených ruských otrokov, ktorí potom tvorili hlavné jadro vojsk dobyvateľov a ani len nepomýšľali na organizovaný odpor. Ani starí Rimania nevyzbrojovali svojich nepriateľov, a ak ich aj povolávali do armády, tvorili „nespoľahlivú menšinu“.

Myslíme si, že obraz „Veľkého sťahovania národov“, ako nám ho maľujú, je nesprávny. Nie je možné, aby technicky zaostalé národy na primitívnom stupni spoločeského rozvoja, bez vlastného písma a vyznávajúce primitívne, šamanistické, čiže ne-inštitucionalizované pohanské rituálne kulty, mohli pokoriť vyspelé civilizácie. Oveľa pravdepodobnejší je predpoklad, že sa jednalo sa o trestné výpravy organizovaného a profesionálneho vojska Rímskej = Svetovej ríše, ktoré sa sústreďovalo v pričernomorských a stredoázijských stepiach a bolo z technickej nevyhnutnosti kočovným. Z toho neskôr, úmyselne alebo nie, vznikla misinterpretácia „kočovné národy“. Je známe, že seno a slama, nevynutný proviant pre veľké jazdecké útvary, sa začal v priemyselných rozmeroch lisovať až v novoveku, kedy začali vznikať aj regrútske armády nových európskych štátov so svojimi jazdeckými zbormi. Avšak v stredoveku nielen že jeden profesionálny jazdec so sebou viedol dvoch ďalších koní, jedného náhradného a jedného koňa-nosiča, ale aj jazdecké armády sa spravidla pásli voľne na prírode… Preto známy „mongolský“ jazdecký útvar tumen (aka ruské mesto Ťumeň na Urale – pozn.), počítajúci tisícku jazdcov, predstavoval v skutočností obrovskú hordu o troch tisíckach koní – viete si predstaviť, za aký čas spasie také megastádo pole o rozmere 10 štvorcových kilometrov? „Kočovnosť“ stredovekých mongolských a iných dobyvačných vojsk bola daná predovšetkým nevyhnutnosťou neustáleho pohybu za trávnatým porastom. Stepi boli pre trvalé rozpoloženie takéhoto vojska prirodzené.
Rovnako nekonzistentné sa nám javia výhrady ohľadne toho, že veď predsa ako mohli Mongoli, kočovníci a pastieri, budovať hrady? Ak sa jednalo o trestno-dobyvateľskú výpravu, je prirodzené, že po tom, ako bola krajina dobytá Armádou-Hordou, centrálna moc Ríše zahájila, s oporou na svoje kolosálne materiálne i intelektuálne zdroje, masívnu a synchronizovanú stavbu hradov. Pričom, vcelku pravdepodobne, zakrátko po dobytí a pripojení Uhorska k ich Ríši. To je jediné logické vysvetlenie fenoménu, ako mohlo za vlády „nepolapiteľného“ Bela IV. dôjsť k podobnému staviteľskému počinu v údajne nezávislom a samostanom Uhorsku, pričom krátko po jednej z najväčších katastrof v dejinách krajiny.

Obdobie „mongolského jarma“ sa dá v novochronologickej interpretácii vnímať aj ako obdobie centralizácie cárskej moci v starej Rusi, istej ranej a revolučnej formy vojenskej administrácie krajiny, kedy usadlosti platili „daň krvi“ – jedného z desiatich mládencov brali do vojska. Tradičnými historikmi zveličované a hrôzostrašne vymaľovávané nájazdy Tatárov na ruské oblasti sa podľa A.T: Fomneka a G.V. Nosovského dajú vnímať ako trestné výpravy proti tým, kto odmietal platiť „daň krvi“ a „sabotoval celoríšske úsilie“. Vďaka obrovským stádam koní, voľne sa pasúcich v pričernomorských a prikaspických stepiach, sa vtedajšej (XIII.-XIV. stor.n.l.) Rusi podarilo vytvoriť obrovské jazdecké kozácke vojsko – Hordu, ktorá v prvej polovici XIV. stor.n.l. započala fenomenálny počin dobytia a kolonizácie Euroázie od Volgy, z vtedajšej (skutočnej, nie „kyjevskej“ – pozn.) Vladimiro-Suzdaľskej starej Rusi a jej metropoly NOVGORODU – JAROSLAVĽA na Volge (zdrvujúcu kritiku tradičnej lokalizácie Novgorodu pozrite tu: https://www.youtube.com/watch?v=f5ZwuF4zSQ8).

                        *          *          *          *          *          *          *          *          *          *

Pozn. aut.:Na margo hypotetickej lokalizácie „Veľkého Novgorodu“ ruských dejín (umiestňovaného tradičnou históriou na severozápad európskeho Ruska – pozn.) do oblasti toku hornej Volgy povieme len, že na Volge, pri sútoke s riekou Ok-ou (turkicky doslova „Božia rieka“ – pozn.) sa rozkladá známe mesto Nižnij Novgorod, čo by logicky nasvedčovalo tomu, že aj ten „horný“, resp. „Veľký“ Novgorod ležal vyššie po toku Volgy vo vzťahu k Novgorodu Nižnému. Predpokladanou lokalizáciou „Veľkého Novgorodu“ ruských dejín v rámci „NCH“ je súčasný Jaroslavľ na hornej Volge. Ten Jaroslavľ, s hokejovým družstvom ktorého zahynul Bondra, nech mu je zem ľahká… Povyše tohto veľkého mesta, pri sútoku riek Volgy a Mology, sa v stredoveku nachádzal stredobod euroázijského obchodu, známy Novgorodský trh. Obchodovali tam nemeckí kupci z Hansy s perzskými a čínskymi obchodníkmi s bavlnou a koreninami. Ustanovovali sa tam svetové ceny a normy. Ruskí „miestodržitelia Veľkého Novgorodu“ inkasovali za tento obchod veľké peniaze, zatiaľ čo Horná a Stredná Volga bola metropolou tejto Veľkej (~ Mongolskej) ríše stredoveku. Predovšetkým, administratívno-správnou a duchovnou metropolou, zatiaľ čo vojsko – Horda – sa sústreďovalo v juhoruských stepiach. Mimochodom, „echom“ tohto do istej miery prirodzeného stavu vecí v neskoršom období bola skutočnosť, že v Nižnom Novgorode sa v druhej polovici XIX. stor.n.l. znovuzrodil „svetový trh“, znovu tu pod jednou strechou obchodovali Peržania, Indovia a Číňania s Francúzmi a Nemcami. Francúzski architekti dokonca navrhli aj zrealizovali projekt modernizácie trhoviska, takže sa z neho stala samostatná mestská časť. Práve v Nižnom Novgorode sa v poslednej tretine XIX. a na začiatku XX. storočia určovali svetové ceny na obilie, ľan, čiastočne bavlnu, vosk. O Nižegorodskej jarmarke s nadšením písal aj J. Verne v románe „Michael Strogov“.

Mimochodom, slovo IAROSLAW či IEROSLAW, ako je Jaroslavľ ~ Veľký Novgorod znázorňovaný na niektorých starých mapách, je v princípe variáciou pojmu IEROSALEM, ak zameníme M ~ W. Pri strednej a dolnej Volge dodnes žijú v spolupatričnosti Rusi (Slovania) a predstavitelia početných „turkických“ národností – Tatári, Čuvaši, Baškiri, Kalmykovia atď. Vrátane Mordvínov, národu z ugro-fínskej jazykovej skupiny. (contemporary novgorod.jpg; legenda: Toto relatívne neveľké kláštorné opevnenie na severozápade Ruska, uprostred močarísk, bolo Romanovcami vyhlásené za bájny „Veľký Novgorod“ ruských dejín…)

*          *          *          *          *          *          *          *          *          *

Táto Mongolská („Veľká“) Ríša bola zrejme dvojjazyčná – slovano-turkická/tatárska. Liturgická staroslovienčina (rusky – cerkovno-slavjanskij jazyk) bola jazykom štátnej správy a cirkevnej liturgie, vznešeným „jazykom Boha“, ktorým rozprával Ježiš Kristus, Boh-SLOVO. Popri tomto jazyku však bol široko rozšírený aj tatársky jazyk, jazyk Hordy-Vojska. Tatárske slová sú vo veľkom počte prítomné aj v súčasnej ruštine, pričom ide väčšinovo o denominácie elementárnych domácich potrieb, zbraní a životných nevyhnutností, napr. baška, stakan, kinžal, deňgi, chalat, sarafan, sunduk, baryš, bušlat, nagajka atď. Arabčina bola jedným zo sakrálnych písiem pravoslávia a k definitívnemu rozkolu týchto dvoch konfesií došlo až po reformách romanovského patriarchu Nikona v Rusku a náboženskej reforme Murada Krvavého v Osmanskej ríši v druhej polovici XVII.-XVIII. stor.n.l.

legenda: Na tejto mape Čiech od S. Muenstera orientačne zo XVII. stor. vidíme, že príslušníci „starej“, pred-reformačnej, pravoslávnej viery sú označení symbolom polmesiaca).

Bolo nájdených veľa starých dvojjazyčných arabsko-slovanských staroruských mincí, no najvýraznejšie v prospech tohto tvrdenia svedčia exponáty Zbrojnice Moskovského Kremľa, predovšetkým prilba cára Alekseja Michajloviča Romanova, ktorú dostal do daru od tureckého sultána (vtedy ešte kvázi-spojenca Moskóvie, rusko-turecké vojny sú až záležitosťou post-petrovskej epochy – pozn.). K vyobrazeniam tohto exponátu sme pripojili taktiež záber na helmu Alexandra Nevského z tej istej Kremeľskej zbrojnice. Sú na nich arabské nápisy z Koránu na oslavu „pravoverného“ cára. Samotný pojem Moskva, Moskóvia sú zrejme odvodené z arabského názvu pre Krista – mašich (pomazaný). Navyše, koreň pojmu „mašich“, ale aj biblického patriarcha Moscha, očividne koreluje s pojmom Mesiáš, resp. MeSSiaH, Mašiach.

Taktiež napríklad slávny staroruský cestovateľ Afanasij Nikitin v svojom diele „Choženie za tri mora“ častokrát spontánne uprostred vety prechádza z ruštiny na tatárštinu, používajúc pritom ruské písmená. Rovnako sa mohlo arabské písmo používať na zapisovanie slovanských slov.

Uhorsko, zo svojej strany, po dobytí Mongolmi a pričlenení k Ríši zrejme tiež bolo až do obdobia Márie Terézie prevažne dvojjazyčné – slovano-maďarské. Podľa niektorých jazykovedcov pozostáva súčasná maďarčina v nezanedbateľnej miere z pojmotvorných slov, spoločných aj turkickým jazykom, naviac Maďari nemajú problém učiť sa turecky. Maďarčina je zrejme značne „novelizovanou“, upgrade-ovanou verziou niekdajšieho jazyka Hordy, t.j. jazdeckého mnohonárodnostného vojska „Mongolov“, ktoré vtrhlo počas „tatárskeho vpádu“ do Uhorska a využívajúc v Strednej Európe jedinečné stepné pásmo Karpatskej kotliny, vytvorilo z medziriečia Dunaja a Tisy centrum koncentrácie svojho z nevyhnutnosti kočovného vojska. Svedčí o tom aj I. Lazarus na svojej mape Uhorska z roku (údajne – pozn.) 1528 (viď mapu Uhorska zo začiatku článku – pozn.), kde je spomínaná oblasť vyznačená ako „Cumanorum Campus“, t.j. „Tábor Kumánov“. Pojem Kumáni, resp. Kuni, je zrejme odvodený od staroruského ekvivalentu slova Kôň – Komoň. V tomto zmysle Kumáni boli jednoducho „jazdci, ľudia koní“. Naopak, na tejto mape sú do medziriečia Dunaja a Tisy umiestnení tzv. Iazyges Metanastae, čo zrejme znamená „premenlivé jazyky“, resp. „územie s často sa meniacim národnostným zložením“.

Aby sme to zjednodušili, povieme len, že v prípade s Kumánmi máme do činenia s ďalším fantómnym obrazom pokoriteľov Uhorska – Mongolov („Veľkých“), popri Avaroch („Obroch“ :), Hunoch, Maďaroch a Gótoch. Navyše, Kumáni znejú maďarsky „Kuni“, podobne ako český pojem pre koňa – Kůň. Nie je to, s prepáčením, len fonetická alternácia pojmu Huni? Pokiaľ až došli počas svojich výbojov títo Kuni-Huni-Kumáni, môžeme vidieť podľa množstva českých, poľských a nemeckých obcí s názvom Kunovice – Kunowitz/Kaunitz – Kunowicze, taktiež Vrakuňa (t.j. VAR/MESTO + KUN). Už aj genetika tvrdí, že Maďari sú väčšinovo nositeľmi identickej so slovanskou haploskupiny R1a, že v podstate s nimi sdieľame spoločných predkov a sme, takpovediac, príbuzní, čo sa rozprávajú rôznymi jazykmi. Štúr o Maďaroch písal – „Škoda, že tento národ, ktorý od nepamäti patril do okruhu slovanských ideí, v zaslepenosti vlastnou namyslenosťou zašiel tak ďaleko, že obrátil svoj hnev proti Slovanom!“

Povedané jednoducho – my všetci sme, do značnej miery, potomkami Mongolov.

Slováci, Česi, Nemci-Teutóni ako aj Maďari. Nehovoriac o Poliakoch – Sarmatoch (pozri viac tu: https://en.wikipedia.org/wiki/Sarmatism)a rieke Odre, t.j. zrejme hranici (H)ordy.

Takže slovanský element je v „mongolskom vpáde“ zjavný a neodškriepiteľný, naviac podľa samotných kronikárov vtedajších udalostí (zrejme redigovaných Viedňou a jezuitmi počas XVII-XIX. stor.n.l. – pozn.), vysielali často pred bitkou Mongoli zvedov a „parlamentárov“, ktorí sa s uhorskými jednotkami dorozumievali v slovanskom jazyku. Mongoli údajne taktiež obľubovali taktiku vysielania agentov-provokatérov a panikárov, ktorí medzi obyvateľstvom Uhorska šírili poplašné správy a sabotovali organizáciu vojenského odporu. To však bolo možné len za podmienky, že títo „Mongoli“ nevyvolávali podozrenia a boli prijímaní za svojich. Zrejme vďaka tomu, že sa vedeli s obyvateľmi dorozumieť a vonkoncom nepripomínali šikmookých Aziatov.

 

O náboženstve Mongolov.

Tradičná história a Andrej Danko z prihrávky Vatikánu sebaisto a unisono tvrdia, že vraj Mongoli boli moslimovia. To však nezodpovedá pravde. Zachovalo sa nemálo stredovekých svedectiev, ktoré naznačujú, že Mongoli boli kresťania.

Hľa, čo sa píše v ruskej kronike Licevoj letopisnyj svod (XIV. stor.n.l.), v kapitole „Skazanie o Mamajevom poboišče“, rozprávajúcej o Kulikovskej bitke r. 1382 – „Božím dopustením za naše hriechy, súc zvedený diablom, vystúpil cár východnej krajiny, menom Mamaj, vierou helén…“ Ale „helénmi“ predsa volali Grékov, ktorých v predmetnom období už považujeme za kresťanov, či nie? Akú vieru teda vyznával vodca Zlatej Hordy Mamaj Veňjaminov? (náš širší komentár ku Kulikovskej bitke a jej súvislosti so stredovekým Uhorskom čítajte tu: http://www.nwoo.org/2016/11/23/pribeh-slovenskeho-dvojkriza-tajomstvo-svatostefanskej-koruny-cast-4/)

Aj iné staré dokumenty, napr. Anály Boertenského kláštora z XIII. stor.n.l. dokazujú, že Mongoli boli kresťania. Konkrétneje v nich obsiahnutá zaujímavá pasáž – „…Na otázku o vierovyznaní Tatár odpovedal, že oni veria v Jediného Vládcu sveta. Boh-Otec a jeho Syn sú na nebi, Džingischán na zemi…“

Počkať-počkať, ale moslimský Boh Allah predsa nemá syna! Boh-Otec a Boh-Syn sú explicitne kresťanské kategórie. Dostávame, že Tatár, ktorý rozprával benediktínskym mníchom z Boertenského kláštora pri Trente o svojej viere, bol v dnešnom ponímaní kresťan..? Nakoniec dodáme len, že aj podľa „Nestora“ tradičnej, romanovskej verzie ruských dejín, nakonfigurovaných podľa scaligerovskej chronológie – Nikolaja Karamzina, zažila Ruská Pravoslávna cirkev práve za obdobia „tatáro-mongolského jarma“ nebývalý rozkvet, vo veľkom sa budovali kostoly, kláštory boli vyňaté zo zdanenia a dokonca aj v hlavnom stane mongolských chánov bol prenosný, pojazdný pravoslávny kostol. Navyše je pochybné, že by grécke pravoslávne cárovné tak ochotne vstupovali do manželstva s mongolskými chánmi, ak by poslední nemali s kresťanstvom nič spoločné.
Ten istý zdroj z Boertenských Análov ďalej tvrdí – „…[Tatári] hovoria, že ich vodca, t.j. Džingis-chán (doslova „Veľký Chán“ – pozn.), je svätý Ján…“. Tým je zrejme myslený bájny cár stredoveku, ktorého európski súčasníci považovali za „vládcu celej Ázie“ a volali ho „Presbyter Ján“, pozri viac tu – https://en.wikipedia.org/wiki/Prester_John. My zatiaľ povieme len, že v osobe „Presbytera Jána“ sa zrejme odrazil vodca Mongolov – Batu-chán (alias Arpád, alias Attila – pozn.), ktorého historický originál „novochronológovia“ stotožňujú s moskovským kniežaťom Ivanom Danilovičom Kalitou (Kalífom – pozn.).

Zároveň Vám na doleuvedenom obrázku ponúkame pohľad na chýrny poklad z Nagy-Szentmiklós, legendárny to nález, ktorý je historikmi prisudzovaný „bulgaro-turkickým“ kmeňom z obdobia „Veľkého sťahovania národov“, t.j. cca raného stredoveku. Táto nádherná zbierka je dnes vystavená v Kunsthistorisches Museum vo Viedni. Spomedzi rôznych nádob a riadu z tepaného zlata vidíme jednu veľkú zlatú tácňu/tanier, na ktorom je zobrazený – v klasickom ponímaní – grécky rovnoramenný kríž. Dostávame, že títo „bulgaro-turkickí“ nomádi vyznávali grécku pravoslávnu vieru…!! V zmysle „tradičnej histórie“ je to nonsens, zatiaľ čo v našej rekonštrukcii všetko do seba zapadá. Poklad z Nagy-Szentmiklós zrejme skutočne predstavuje artefakt z obdobia „Veľkého“ (Mongolského – pozn.) dobytia Karpatskej kotliny, ktoré bolo slovano-turkické vo svojej podstate, navyše to dodatočne potvrdzuje skutočnosť, že Mongoli boli kresťania. Pretože „Slovan“, t.j. pokračovateľ Boha-Slovo alebo Cára Slávy, čiže Ježiša Krista, v podstate znamená „kresťan“. Rovnaký grécky rovnoramenný kríž vidíme taktiež na Kristovom nimbe na priečelí chrámov Notre-Dame v Paríži a v Chartres, ako aj vo forme nástenných značiek (červeného gréckeho kríža) v množstve údajne odjakživa rímsko-katolíckych západoeurópskych gotických kostolov. Pokiaľ predpokladáme, že Góti sú jedným z chronologických duplikátov „Veľkého“ (Mongolského) vpádu do Európy, potom sa niet čo čudovať, že celoeurópsky známy gotický sloh do seba inkorporuje tieto „pravoslávne“ elementy.

O duplicite Attilu – Arpáda – Batuchána. Matrica „TT“+Ila. Tata-Otec, Toth-Teut a Dávid.

Fomenko a Nosovskij tvrdia, odovolávajúc sa na Sigismunda Herbersteina – rakúskeho vyslanca pri Ivanovi „Hroznom“, že ešte v XVI. storočí nazývali Uhrov (венгров – rus.) Hunmi. Čiže Huni – toť jednoducho západoeurópsky stredoveký názov pre Uhrov. Je pozoruhodné, že súčasné Maďarsko sa stredovekými autormi považovalo za oblasť, dobytú príšelcami z tzv. „Veľkého Maďarska“ od Volgy. O tom istom hovorí Herberstein, opisujúc oblasť Jugru v Rusku. Tvrdí, že „…to je tá Jugra, z ktorej kedysi vyšli Maďari a zaujali Pannóniu a pod vedením Attilu pokorili (!!! – pozn.) mnoho krajín Európy. Moskoviti sa veľmi chvália týmto menom (Attilu – pozn.), keďže vraj ich poddaní kedysi spustošili veľkú časť Európy“.

Dúfame, že čitateľ si už všimol zaujímavé konotácie ohľadne Attilu z pohľadu Herbersteina, obzvlášť v kontexte toho, že „Moskoviti sa veľmi chvália týmto menom“. Nebudem teraz riešiť oficiálnu chronológiu hunského vpádu, podľa ktorej Attila zomrel „veľmi, veľmi dávno“, údajne v V. stor.n.l. Ničmenej, podľa svedectva S. Herbersteina z XVI. stor.n.l. bol Attila považovaný za slovanského vojvodcu.“

Potomkovia týchto Moskovitov-Mongolov, ktorí pod vedením Attilu dobyli Európu, dnes na Slovensku a v Čechách nosia priezviská – Meško, Moško, Masák, Mesík, Menšík (MSK), rovnako aj obce Michalovce, Miškovec, Mokša a pod. – toť všetko stopy po „Mongolskom dobytí“ stredovekého Uhorska. A btw, pozdravujem eurokomisára Moscovici-ho.

*          *          *          *          *          *          *          *          *          *

Pozn. aut.: V článkoch „Kto boli v skutočnosti Svätopluk a Panna Mária Sedembolestná I – II“ a „Slovanský Babylon“ sme písali, že stredoveké „predmongolské“ Uhorsko sa na stránkach svetových kroník mohlo zachovať aj ako „staroveký Babylon“, resp. biblický Babel z Gen. 10 a taktiež ako bájne kráľovstvo „Madiánsko“ (Media, Midia, biblický Madian – pozn.). „Starobabylonská“ ríša, ako je známe, padla pod nájazdmi Assýrčanov – najväčších dobyvateľov „staroveku“, ktorým je venované nespočetne veľa veršov Biblie. V našej rekonštrukcii všetko do seba zapadá. Mongolo-Tatári, t.j. v skutočnosti armáda starej Rusi, sú totožní biblickým Assýrčanom-Rusom, ktorí počas svojho ťaženia dobyli stredoveké Uhorsko – Babiloniu; pričom túto „Babiloniu“ zobrazoval autor legendárnej „Norimbergskej kroniky“ H. Schedell takto:

*          *          *          *          *          *          *          *          *          *

Približne to isté hovorí aj Mauro Orbini v svojom diele „Kráľovstvo Slovanov“, v kapitole „O Hunoch Slovanoch“. V tejto súvislosti je žiadúce upriamiť pozornosť aj na etymologické pozadie niektorých pojmov, s ktorými operujeme. Konkrétne, pojem Attila, ktorý býva zapisovaný rôzne – Atila, Atilla, Attilla, Attila. V niektorých ruských zdrojoch sa vyskytuje aj tvar Totilla. Čo môže tento pojem znamenať? Zrejme spojenie TT + Ila, t.j. TT + Boh. Samotný pojmotvorný koreň „TT“ môže mať hneď niekoľko významov:

1. Koreň „TT“ ako akronym pre pojem TATA, resp. Tat-Ila alebo Otec–Boh. Rovnako aj v turkických jazykoch „Otec“ znie „Ata“. Aké sú ďalšie európske variácie pojmu TATA (otec)?

Táta, Papa, Dad (fonetický prechod DD ~ TT), VAT-er, PAT-er. Zároveň nachádzame v súčasnom Maďarsku obce Pápa a Tata, meno Attila je medzi Maďarmi veľmi obľúbené. Ale v takom prípade dostávame, že objasnenie etymológie pojmu „Attila“ ako „Otec-Boh“ je v dokonalom súlade s našou novochronologickou hypotézou, podľa ktorej je vpád Hunov odvodenou, duplicitnou a antedatovanou mirážou originálnej udalosti, totiž Mongolského vpádu do Uhorska. Pretože na čele Mongolov stál BATU-chán. T.j. kráľ BATA, resp. Baťa („otec“ – rus.) + chán. Ten istý koreň ako vyššie uvedený VAT-er, PAT-er (fonetický prechod B ~ V).

Mimochodom, podobný etymologický paralelizmus vidíme aj na príklade vodcu „starých Maďarov“, ktorý, ako je známe, sa volal Arpád. Arpád môže znamenať to isté, čo PAT-er, resp. španielsky Pad-re, t.j. „otec“. 

2. „TT“ ako akronym pre Toth-Ila, t.j. „staro“-egyptského boha Toth-a (nazývaného aj Thovt, Teut, Tevt – pozn.), a taktiež pre biblického Dávida, pretože akronymum Thovta/Tevta – TVT – je prakticky totožné spoluhláskovej kostre slova „Dávid“ – DVD (fonetický prechod D-T a U-V, naviac Toth ~ Dod, t.j. turkicky Dávid). Môže snáď „staroegyptský“ Toth-Thovt-Tevt, jeden z najvyšších a najdôležitejších „staroegyptských bohov“ a biblický Dávid znamenať jednu a tú istú osobu?

Pravdaže môžu. Ak je tou osobou Ježiš Kristus.

Čo vlastne vieme o Thovtovi? Voilá výňatok zo slovenskej wikipédie, ktorý nadobúda úplne iný rozmer a výpovednú hodnotu, ak sa odpojíme od scaligerovského „historicko-chronologického Matrixu“ a predpokladáme, že príbeh o Thovtovi je jeden z mnohopočetných fantómnych duplikátov jedného originálneho príbehu o Ježišovi Kristovi. V záujme vyjasnenia a odhalenia celej mnohorakej a mnohovrstvovej podstaty nášho Spasiteľa preto nebude od veci posvietiť si na tohto Totha-Thovta alias Teuta-Dávida.

„…Jeho ženskou spoločníčkou bola bohyňa Maat. Thovt bol považovaný za srdce a jazyk boha Ré a za zosobnenie spôsobu, ktorým sa jeho vôľa stávala slovom. Z tohto dôvodu bol niekedy pripodobňovaný platónskemu logu alebo kresťanskej Božej mysli. K jeho funkciam patrilo stáť na jednej strane Réovej slnečnej bárky (na druhej strane stála bohyňa Maat). Thovt bol spájaný tiež so súdením, mágiou, písmom, vedami a hlavne s vážením duší a súdením mŕtvych v podsvetí.

V chmúnevskej kozmogónii je Thovt dokonca najvyšším bohom-stvoriteľom, nezávislým od boha Ré. (…) Zobrazovaný v podobe podobe ibisa, neskôr v podobe husi…. (…) Thovtovi je prisudzovaný vynález písma a hieroglyfov.

Starovekí Egypťania považovali Thovta za zrodeného zo seba samého. Bol odborníkom na právo ľudské i božské, vykladačom pravdy Maat a pripisovalo sa mu vymeranie dráh Zeme i nebeských telies. Podľa nezávislého mýtu by bez Thovtových slov bohovia neexistovali. V moci nad podsvetím bol vážnym rivalom Réa a Usireva.

Podľa Egypťanov bol Thovt zodpovedný za všetky vedecké, náboženské aj filozofické spisy rovnako ako za knihy o mágii. Gréci k tomu pridali vynález astronómie, astrológie, numerológie, matematiky, geometrie, zememeračstva, lekárstva, botaniky, teológie, štátovedy, písma, abecedy a rečníctva. Ako Hermes Trismegistos bol pôvodcom všetkého poznania veci božských i ľudských…“

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Thovt

Slovákov dodnes Maďari volajú Tót, čo je v princípe to isté ako nemecky Otto, ak uvážime že Nemci – Teutóni sú takí istí potomkovia Mongolov na čele s vodcom Attilou ~ TOTH-ilou ~ Teut-om, ako aj Slováci – Tóthovia a ruskí TAT-ári. Attila ~ TAT-Ila je v podstate to isté, čo TAT-ár (fonetický prechod R-L).

V miestnej, ale i globálno-biblickej názvoslovnej tradícii sa odkaz na „Boha TT/DD“ zhmotnil v toponymách, priezviskách a menách ako napr. Dedan, Tutan, Hadad, u nás na Slovensku napríklad priezviská Neded a Jaďud, mestá Nededza, Dudince, Dud-Váh a Dávidov.

legenda: Na tejto mape východoeurópskej a čiernomorskej oblasti si povšimnite zaujímavé detaily v oblasti tzv. „Krymského chanátu“. Vidíme, že oblasti pod správou údajne „tureckých“ a moslimských Krymčanov nosia vyložene slovanské názvy, napr. Bog flu, Bogdan flu; navyše, na vyššie uvedenej mape „Europa Polyglotta“ od G. Hensella si povšimnite, že obyvateľstvo Krymu sa pomenováva Teutonicis et Sclavonicis mixta, čo potvrdzuje novochronologickú hypotézu o dvojjazyčnosti „Mongolskej ríše“, ako aj štátov-nasledovníkov bývalej ríše po jej rozpade za Veľkej Smuty a intronizácii Romanovcov. V danom prípade hovoríme konkrétne o tzv. Krymskej, Malej, resp. Perekopskej Tartárii, ktorá oficiálne zanikla až pripojením k romanovskému Rusku za Kataríny II. roku 1783 – pozn.)

Platón v svojej rozprave „O rozliatí Níla, jeho príčinách a význame pre Egypt“opisuje dve zaujímavé epizódy, v ktorých Sokrates svojim žiakom rozpráva o staroegyptskom Teutovi, ktorý stvoril vlastne fonetické písmo a vedu o jazyku – gramatiku. Z pohľadu „Novej Chronológie“ tu teda máme do činenia so „staroegyptskou“ verziou jedného originálneho príbehu – pôsobenia Ježiša Krista (Konštantína Filozofa/Cyrila, resp. Andreja I. Arpádovca) a Márie Magdalény (Metoda, Anastázie Kyjevskej) na našom území, vrátane vytvorenia prvej slovanskej písomnosti, prvého „pospolitého“ SLOVA. Čítajúc Platónov opis toho, ako „staroegyptský“ Thovt obhajoval svoj vynález pred vládcom Horného Egypta, sa nedá odosobniť od dojmu dejá-vu, keďže to je zrejme len „inak prerozprávaný“ príbeh o tom, ako Konštantín Filozof hájil slovanské písmo v Ríme pred pápežom Hadrianom. V minulosti pojem „slovo“ mohlo znamenať aj „písmo“. T.j. Boh-Slovo, Ježiš Kristus, Thovt-Tevt, resp. (čiastočne) biblický Dávid, ktorý „na začiatku…“ časov (písomných dejín, viď úvod Evanjelia podľa Jána – pozn.) dal ľudstvu písmo-SLOVO, hlaholickú „Bibliu“. Regionálne európske duplikáty tejto udalosti, majúcej svetodejinný význam a preto aj fantómne zobrazenej vo všetkých „starovekých“, antických a blízkovýchodných tradíciách , nachádzame v podobe:

- jedného z otcov cirkvi sv. Hieronyma (autora „latinskej“~ ruténskej Biblie stredoveku; spoločníčka sv. Hieronyma – sv. Paula);

- apoštola Andronika Pannónskeho (spoločníčka Júnia – pozn.);

- gótskeho proroka Ulfilu

- misie sv. Cyrila a Metoda v našich krajoch, ktorí nám priniesli hlaholické, t.j. Božie písmo.

- vytvorenia fonetického písma v oblasti „starovekého“ Kanaánu a Fenície; fénické ~ fonetické ~ venédske písmo, ak predpokladáme, že Feničania, t.j. Phoenicians (angl.) ~ Venetians ~ Venédi/Slovania; pozri bližšie -„Kanaán, vlast hláskové abecedy“, „Světla Východu a Hellady“, „Dějiny lidstva“, 1. svazek, Melantrich, Praha, 1940“ (pritom treba mať na pamäti, že skutočný biblický Kanaán sa zrejme nenachádzal na súčasnom Blízkom Východe, ale v stredo- a juho-východnej Európe – pozn.)

Pripomeňme, že Kristovi, podobne ako aj Thovtovi, sa hovorilo „Boh Slovo“ alebo prosto „Slovo/Logos“. Pravdepodobne z tohto gréckeho názvu pre Krista sú odvodené priezviská a toponymá – (sumerský) Lagaš, Šalgovič, Šeliga, Šagal. Hlaholika zrejme znamená Glas+GL, pričom „GL“ je starodávna (antropológovia by zrejme povedali – indoeurópska…) etymologická matrica slov, takých ako – holy, heilig, glory, gloire, Heil, oglu, Jagiello, Gallovia a taktiež ALLa-G. V stredoírskom dialekte koreň gaol, gal znamená „sláva“. Preto „hlaholika“ môže doslova znamenať doslova Glas + GL, resp. „Slovo Božie“. Mimochodom, presne to isté znamená aj historický názov pre „krajinu katarov“ na juhu Francúzska – Languedoc-Roussillon. Languedoc = Langue d’Oc alebo d’Og, t.j. „jazyk Boha“ („Og“, „Ug“, „Egy“, „Aegy“ = „Boh“, turkic. – pozn.). Rouss – Ilo(n), zo svojej strany, znamená „Boh Rusov“ alebo „Ruský Ilion“.

Ježiš Kristus-Thovt pritom pochádzal z byzantskej cisárskej dynastie, „línie Dávida“, biblickej Svätej Rodiny, ktorej príslušníci, Kristovi príbuzní, sa po jeho smrti (1185 na Bospore, viď tu: http://www.libma.ru/istorija/rekonstrukcija_vseobshei_istorii/p3.php) a tzv. „Trójskej vojne“ – krížiackej výprave na Carihrad 1204, rozpŕchli do provincií Carihradskej ríše. Skutočnosť, že vodca Mongolov Attila (Batu-chán, Arpád – pozn.) je v niektorých ruských zdrojoch nazývaný aj Totilla, prípade že jeho meno je odvodené od viacvýznamového významového kra „TT“+Ila, preto môže naznačovať, že vodca dobyvateľov Uhorska prináležal k legitímnym pokračovateľom byzantskej cisárskej dynastie, tzv. „línie Dávida ~ Thovta“, ktorej príslušníkom bol aj Ježiš Kristus ~ Thovt.

Odkiaľ prišli na Rus Varjagovia? Putovanie Nimroda.

Niektorí z nich panovali v Uhorsku, kam sa presunulo stredisko globálnej moci za súčasníka Krista/Andronika – Bela III, a neskôr práve z Uhorska vyšiel na Rus Varjag Rjurik. O tom, že známi zakladatelia ruskej štátnosti Varjagovia vonkoncom neprišli na Rus zo Škandinávie, ale z Uhorska (viď UGRIA ~ VGRIA, kde žili Vagrovia ~ Varjagovia – pozn.), sme písali tu: http://www.protiprud.sk/duchovny-svet/1828.htm a tu: https://www.hlavnespravy.sk/cyril-a-metod-medzi-mytom-a-skutocnostou-3-cast/803817. Túto našu domnienku, ktorá v základoch rúca romanovsko-muellerovskú verziu o pôvode Varjagov-Rusov (za prezentáciu „normanofilskej“ verzie M.V. Lomonosov rozbil Muellerovi nos a bol nútený ospravedlniť sa a zaplatiť pokutu – pozn.), potvrdzuje originálny zdroj, totiž zápisky anglického veľvyslanca v Moskve epochy Ivana Hrozného – Gillesa Fletchera. Angličan v svojej knihe „Of the Russe Commonwealth“, v kapitole „O dome a rode ruských cárov“ píše: „…Meno cárskeho domu v Rusku je Biely. Tento názov, ako predpokladajú, pochádza od kráľov uhorských, a zdá sa to o to pravdepodobnejšie, že uhorskí králi sa predtým skutočne tak volali. Práve 1059 sa spomína jeden Bela, ktorý nasledoval po svojom bratovi Andrejovi (Konštantínovi/Cyrilovi/Kristovi – pozn.), ktorý obrátil Uhrov na kresťanskú vieru, od ktorej poslední odstúpili vinou bezbožnosti Turkov. Druhý tohto mena sa volal Bela Slepý, a aj iní jeho nasledovníci nosili podobné mená...“

O tom istom, t.j. putovaní pokračovateľov cisárskej dynastie Romey, „línie Dávida“ najprv do Uhorska a ich neskoršie etablovanie sa na Rusi (odkiaľ bolo obnovené svetové Rímske impérium ~ Veľká (Mongolská) ríša; pozn.), rozpráva aj Biblia v príbehu Nimroda z knihy Genezis, 10:

8 A Kúš splodil Nimroda. Ten začal byť mocným hrdinom na zemi.

9 To bol hrdina lovu pred Hospodinom. Preto sa hovorí: Jako Nimrod, hrdina lovu pred Hospodinom.

10 A počiatkom jeho kráľovstva bol Babylon, a potom Erech, Akkad a Kalné v zemi Sineáre.

11 Z tej zeme vyšiel do Assúra a vystavil Ninive a mesto Rechobót a Kálach

12 i Rézen medzi Ninivem a medzi Kaláchom. To je to veľké mesto

Konkrétne, pod horeuvedenými biblickými názvami sú zrejme myslené nasledovné lokality:

- Babel ~ Slavonska Požega

- Erech ~ Vukovar

- Akkad ~ Dácia, resp. územie Dákov/Kvádov

- Kalné ~ Kalná nad Hronom

- zem Sineáre, resp. Šinar = Rašin, Rascia či Raetzen, ako bolo označované medziriečie Drávy a Sávy, známe aj ako Sriem. V neskorších biblických pasážach, napr. Gen. 11 (príbeh o Babylonskej veži) už je zrejme myslené „iné Sineáre/Šinar“ ~ Rašin, konkrétne oblasť Russia, ktorá objímala súčasné Malopoľsko, Západnú Ukrajinu a Bielorusko, Galíciu, Podoliu a naše rusnácke oblasti, pričom táto Russia je permanentne zobrazovaná na všetkých mapách východnej Európy do polovice XVIII.stor.n.l.; v Biblii je táto Russia zrejme zachytená ako Sýria.

- Assúr/Assýria ~ Rusko

- Ninive ~ Novgorod ~ Jaroslavľ

- Kálach ~ Kalač-na-Donu

- Rezén ~ Rjazaň

(pozri viac tu: http://www.nwoo.org/2017/05/24/kto-boli-v-skutocnosti-svatopluk-a-panna-maria-sedembolestna-ii/)

Čím teda bolo pokorenie Uhorska Mongolmi? Ak uvážime, že náčelník „Tatáro-Mongolov“ Batu-Chán je to isté, čo Attila/ToTH-Ila (resp. Arpád), že bol samoderžavným vládcom Ruska, Rurikovcom-Varjagom a potomkom byzantskej cisárskej dynastie, tzv. „línie Dávida“ ~ Tevta (ktorej príslušníkom a korunovaným cisárom bol aj Ježiš Kristus ~ Thovt – pozn.), potom dobytie Uhorska mohlo byť Mongolmi považované v istom zmysle za znovudobytie „stratenej Vlasti“ ruských cárov – Varjagov, keďže Varjagi alebo Vargovia – toť jednoducho Uhri, Vagri – Wegry, viďUGRIA ~ VGRIA. Pojem Varjag, resp. Vagr alebo Bugár(VRG/VGR) sa pretavil aj do názvu tých, ktorí po príchode Rurika na Rus tvorili kastu dvoranov, t.j. bojarov (BJR ~ VGR, prechod B-V a G-J). Nie nadarmo sa v maďarskej historiografickej tradícii zachoval fenomén, že Maďari vošli do Karpatskej kotliny „sťaby Izraeliti do svojej Zasľúbenej Zeme“, s apriorným zámerom vydobyť si tu „novú vlasť“.

Na týchto európskych vyobrazeniach predmetných ruských kniežat si povšimnite prímenie „Davidovitz“, ktorú nesie Ivan Danilovič ~ Batuchán. Ďalšia indícia na príslušnosť mongolského vodcu k línii Dávida-Tevta, tak ako aj Attilla – Tot+ila.

Záverečná rekonštrukcia

Po „Trójskej vojne“ a dobytí Carihradu-Konštantínopolu sa predstavitelia cisárskej dynastie Romey rozpŕchli do provincií niekdajšej ríše.

Niektorí z nich sa nechceli zmieriť so stratou moci a započali boj za svetovládu. Podľa predstáv romejských cisárov, majúcich jasnú náboženskú osnovu, ich rodu prináležalo dedičné právo vládnuť nad celým svetom. Pričom nielen nad jeho známymi končinami, ale aj tými krajinami, ktoré budú objavené. Potomkovia cisárskej dynastie to vnímali ako svätú, patriacu im dedične starobylú výsadu, ktorá im bola silou dočasných príčin prechodne odňatá. A ktorú treba, zákonite, vrátiť. Vzniklo niekoľko pretendentov na titul dediča/pokračovateľa Romejskej ríše, napr. Nikejská ríša s hlavným mestom v tureckom Izniku.
Takouto krajinou-pretendentom na koncentráciu novej metropoly globálnej ríše sa stala Vladimiro-Suzdaľská Rus s vtedajším hlavným mestom v Rostove Velikom. Rostovskí cári XIV. stor.n.l. (t.j. originálneho obdobia „Mongolského vpádu“ do Európy – pozn.) boli predstaviteľmi romejskej dynastie, ktorí utiekli na Rus začiatkom XIII. stor.n.l. Títo rostovskí panovníci započali boj o znovunastolenie Romejskej („Rímskej“ – pozn.) Ríše, avšak v oveľa väčších, globálnych rozmeroch. A len im sa podarilo, čiastočne mierovými, čiastočne vojenskými prostriedkami, vytvoriť silný mnohonárodnostný štát, ktorý objímal Povolžie a severné Pričernomorie. Koncom XIII. stor. na Rusi vzniká silná cárska moc, opierajúca sa na obrovské prírodné bohatstvá a ľudské zdroje krajiny, ako aj na silnú armádu – Hordu. Tú tvorili prevažne jazdecké vojská, tzv. kozáci.

Vladimiro-Suzdaľská Rus sa stala metropolou znovuobnoveného impéria, Rusi-Hordy, resp. Veľkej Mongolskej ríše stredoveku. Vladimiro-Suzdaľská Rus sa odrazila na stranách ruských kroník ako „Veľký Novgorod“, ktorý tvoril zrejme konurbáciu viacerých významných miest starej Rusi, kde mával cár svoj prechodný hlavný stan. Takými mestami boli Rostov, Suzdaľ, Kostroma, Murom a iné, tvoriace tzv. „Zlatý kruh Ruska“. Konkrétne mesto Suzdaľ sa napríklad na stranách Biblie odrazilo ako Súzy, hlavné mesto Assýrskej ríše, kde prebiehalo dejstvo, opísané v knihe „Ester“.

Chýrneho zakladateľa „Mongolskej ríše“ Džingis-chána (t.j. prosto „Veľkého chána“ – pozn.) novochronológovia stotožňujú s Georgijom Danilovičom Мoskovským. Veľkoknieža moskovské a rostovské (prosím chápať v zmysle „pomazané“ (MSK) rostovské knieža; súčasná Moskva vtedy ešte neexistovala – pozn.), zahynul mladý. Bol pochovaný ako iní cári „Veľkej“ (Mongolskej) ríše na centrálnom pohrebisku afrického Egypta, v Gíze, ktorá sa vyslovuje aj ako „kizech“. T.j. zrejme kozácke pohrebisko. Georgij Danilovič bol perom neskorších kronikárov rozmnožený a vyobrazený v podobe rôznych osobností, napr:

- sv. Juraj, patrón vojakov, ktorého Rusi volajú aj Pobedonosec, t.j. „Víťazný“.

- čiastočne knieža Rurik (IX.stor.n.l.)

- Mstislav Vladimirovič Chrabryj (XI. stor.n.l.)

- Georgij Vsevolodovič (XIII. stor.n.l.)

- Džingischán (XIII. stor.n.l.)

V skutočnosti veľkoknieža, chán a c