Neodmysliteľnou súčasťou vedenia každej vojny je manipulácia verejnosti, ktorá vojnu z peňazí daňových poplatníkov financuje. Je to logické, pretože ak premiér, či prezident krajiny chce, aby jeho občania dobyvačnú vojnu, ktorú chce viesť proti inej krajine schvaľovali a boli ochotní zaplatiť, potom má iba jedinú možnosť. Musí ich klamať a tvrdiť, že dobyvačná vojna je potrebná, pretože krajina ktorú plánuje napadnúť je pre nich nebezpečná. Inú šancu logicky nemá, pretože, povedať dnes ľuďom v USA, že, napr. v Rusku, napriek tomu, že tam žijú fajn ľudia, urobíme inváziu a prisvojíme si popritom všetky ruské zásoby ropy, zlata a železnej rudy na ploche jednej sedminy sveta, lebo ich potrebujeme a preto nutne musíme zabiť stotisíce ľudí, by takémuto prezidentovi verejnosť nedovolila a pravdepodobne by v politike rýchlo skončil (otázka znie: Dokedy tento stav vydrží, pri súčasnej propagande Západu?). Hlavne preto je jednou podstatnou metódou vedenia hybridnej vojny (ako súčasti vojnového celku) tzv. označovanie fiktívneho nepriateľa. Pôvodný, anglický názov tejto taktiky je síce iný, ale ja som ho vo voľnom preklade preložila tak, aby bol pre vás zrozumiteľný. V komunizme sme to poznali pod pojmom „triedny nepriateľ“, ktorý v tom čase tiež viac-menej neexistoval a často sa stával iba nástrojom politických procesov.

Fiktívne označovanie nepriateľa nie je nič nové, je to taktika stará asi ako ľudstvo samo a vychádza iba zo špekulácie, ľuďom príznačnej. Na Slovensku to krásne označujeme aj ľudovým príslovím: „Zlodej kričí, chyťte zlodeja!“ Ide v princípe o to, že občianky hnev, vojnový štváč v prezidentskom alebo premiérskom kresle obráti proti napadnutej krajine tak, že ju obviní z toho, čo predtým sám so svojimi generálmi urobil. Stalo sa to doteraz už nespočetne veľa krát takmer vo všetkých vojnách. A deje sa to aj dnes napríklad aj v Sýrii, kedy USA v spolupráci s Francúzskom vedú hybridnú vojnu. Samozrejme opäť pod zámienkou, že prezident Baššád al-Asad, chce doma zaútočiť na tzv. „umiernenú“ sýrsku opozíciu chemickými zbraňami, pričom ruská, vojnová kontrarozviedka lokalizovala výrobne chemických zbraní „umiernenej“ sýrskej opozície, spolupracujúcej práve s USA a ruská armáda ich zlikvidovala, čo je pre USA samozrejme problém, lebo Rusi im v Sýrii „prešli cez rozum“ už niekoľko krát. Spojené štáty chcú zaútočiť na sýrske vojsko a zabiť Baššáda al-Asada pričom USA otvorene svoj plán priznávajú.

Doba sa prudko vyvíja a vývoj zaznamenali aj stratégie vedenia hybridných vojen. Sú podstatne sofistikovanejšie. A to ma vracia opäť do Sýrie, kde hybridné taktiky nemajú poslúžiť iba na likvidáciu al-Asada, ktorý je dnes už takmer nepodstatný. Ide v skutočnosti aj o možnosť rozdúchať vojenský konflikt svetových rozmerov, o ktorom sa vo svete „šušká“ v súvislosti s americkými invazívnymi chúťkami už dlhú dobu, pretože Sýriu stráži Rusko a jej napadnutie by v realite znamenalo napadnutie ruskej armády, prítomnej v Sýrii takmer všade. A tu sa chcem osobito pristaviť, pretože tu vzniká perfektný príklad, ako sa to celé môže robiť v praxi.

V Anglicku záhadne zomrie bývalý ruský agent Sergej Skripaľ s dcérou na otravu ruským nervovým plynom „novičok.“ Anglicko obviní z jeho zabitia Rusov, paralelne Trump pohrozí, že uvalí sankcie na dovoz produktov (aj) z Európy a zatlačí tak ekonomickou hrozbou na vedenie EU, aby sa komplotu – chtiac-nechtiac aktívne zúčastnila, následne dvadsať krajín EÚ pod hrozbou z Bruselu vyhostí zo svojich krajín ruských diplomatov, čo sa deje práve teraz, prinútia Rusko urobiť to isté a zrazu – ani sa nenazdáte a svet sa šmahom ruky môže zmeniť na ľudsky najnebezpečnejšie miesto „a privátne lety do kozmu sa mi zrazu až takými absurdnými nezdajú“. Následne by stačilo v Sýrii vystreliť prvú raketu a svet je vo vojne. To je veľmi povrchné vysvetlenie toho, čo by sa mohlo plánovať. Ale to nie je stále ten „najkrajší“ príklad vedenia hybridnej vojny a dezinformovanosti. Za najlepším príkladom „ohýbača pravdy“ a pretvárateľa klamstva na zaručenú pravdu nemusíte cestovať do zahraničia. Stačí si pozrieť posledné video Mikuláša Dzurindu, ktorý, sťaby „profesionálny veliteľ hybridných taktík spojeneckých vojsk“ zodpovednosť za hybridnú vojnu Západu hodil na Rusko s takým širokým a presvedčivým úsmevom na tvári, až ma z toho mrazí, pretože na rovinu, spôsob, akým to novinárom podal, musel vystreliť zo stoličky aj samotného Putina.

Sýria a záujem spojencov USA viesť novú svetovú vojnu, priame spojenia s Rostasom a jeho vyšetrovaním nemajú. Napriek tomu spôsoby, ako sa ku nemu zachovali slovenské úrady a „znalkyňa“, nesú typické znaky hybridnej vojny Západu s Ruskom. Preto logická otázka, prečo majú slovenské úrady potrebu viesť akúsi nelogickú hybridnú vojnu s obyvateľstvom, je absolútne na mieste.

S analýzou prípadu Tibora Eliota Rostasa som zámerne čakala až do zverejnenia podrobností a priznám sa, nečakala som po tom, ako mu kukláči mierili samopalmi na deti, žiadnu objektivitu vyšetrovania. Slobodu slova totiž využíval naplno a skrytých nepriateľov má habadej. Ale, že z neho úrady, synteticky vyrobia nesmierne nebezpečného nepriateľa štátu, „predčilo všetky moje očakávania“.

Už samotný fakt, že pre autora, ktorého jedinou zbraňou bolo vždy iba pero a spoločenské uznanie akademickej pôdy i širokej verejnosti, prišlo ozbrojené komando, nesie prvky, ktoré vnášajú do prípadu aj iný, ako len bezpečnostný rozmer. V prvom momente som myslela, že išlo iba o policajnú propagandu Slovensku tak blízku a príznačnú, ale neskôr, po zverejnení podrobností som pochopila, že veci sa majú inak.

Polícia oprela svoj zákrok a vyšetrovanie o posudok Jany Plichtovej, bývalej, takmer neznámej herečky z čias totality, pôsobiacej dnes ako profesorky, doktorky filozofie, ktorá Rostasa pravdepodobne nezákonne, keďže Rostasov advokát na ňu podal trestné oznámenie, nepriamo označuje za možného, spoločensky nebezpečného zahraničného agenta, kolaborujúceho proti republike. A iba podotýkam, že k tomu sa dopracovala analýzou jedného komentáru citujúceho slovenských dejateľov a fotografie portrétu, pravdepodobne v nadväznosti na fakt, že Rostas je vydavateľom Zem&Vek.

Zásadné fakty:

Citujem zásadný abstrakt posudku Plichtovej: „Konštatujem, že v celom texte článku nie je ani náznak pokusu vyvrátiť stereotypy o Židoch a Slovákoch, zmeniť negatívny postoj k Židom prostredníctvom empatie a porozumenia…Tým nielen evokuje a upevňuje rozšírené predsudky a negatívne emócie (pohŕdanie, odpor až nenávisť), ale podporuje aj pocit nadradenosti Slovákov ako etnickej skupiny…Jeho fotografický portrét ho zobrazuje ako rozhodného a nebojácneho muža bojovníka. Autor sa štylizuje do pozície hrdinu, ktorý nebojácne rebeluje proti obmedzovaniu slobody slova, proti súčasnému režimu… Výzva obnoviť slovanskú jednotu je súčasťou hybridnej vojny Putinovho Ruska s cieľom destabilizovať EÚ, rozložiť liberálnu demokraciu a zmeniť geopolitickú orientáciu Slovenska… Nemožno preto vylúčiť, že analyzovaný text ako aj celý projekt časopisu je nástrojom podvratnej činnosti proti Slovenskej republike, proti jej politickému systému a členstvu v EÚ… Autorove „posolstvá“ hrajú len v prospech mocenských záujmov Ruska.“

Návrhy Plichtovej pre vyšetrovanie:

„Odhaliť identitu autora a ďalších prispievateľov, ich sociálne a profesionálne zázemie, odhaliť zdroje financovania ZEM a VEK, zmapovať šírenie podobnej propagandy na internete, zmapovať mítingy, na ktorých je autor jedným z hlavných protagonistov, zmapovať spoluprácu s inými médiami (napr. SLOBODNÝ VYSIELAČ v Banskej Bystrici a v Čechách, Rádio VIVA), s politikmi, kňazmi a inými verejne činnými osobami. Nemenej dôležité je monitorovať výcvik jednotiek slovenskej domobrany, finančné zdroje a ich politickú a hodnotovú orientáciu. V súčasnosti sa nedá vylúčiť, že polovojenské jednotky domobrany sa pokúsia násilím za ideologickej a politickej podpory zmeniť súčasný politický a ekonomický systém a geopolitickú orientáciu Slovenskej republiky.“ Tu sa chcem pristaviť osobito, pretože ak úrady chcú súdiť prispievateľov do Rostasovho časopisu, potom už nejde iba o Rostasa a jeho spoločenskú popravu. V hre je priame, či nepriame zastrašovanie autorskej verejnosti a to je nepochybný symptóm skrytých záujmov osôb z pozadia príbehu „O zlom Rostasovi a dobrej profesorke filozofie“.

Reakcia verejnosti na tento pripravovaný politický proces s Rostasom je samozrejme prevažne negatívna, vyvolala vlnu pobúrenia a keby ju v spoločnosti neprekryla kauza Kuciaka a Kušnírovej, protesty by boli pravdepodobne oveľa hlasnejšie.

Novinárska elita, bojujúca v čase komunizmu proti zvrátenosti režimu, píšuc o politických procesoch z päťdesiatych rokov minulého storočia sa dokonca vyjadruje o „déjá vu“, až tak sa podľa verejných vyjadrení podobá znalecký posudok Plichtovej tým totalitným, vyrábaným komunistami pre účely politických procesov (mimochodom, vhodný námet na obhajobu). Mňa osobne zaráža na tomto prípade morálna zvrátenosť odbornej verejnosti, podporujúcej v demokracii politické procesy. Ak totiž jedna profesorka napíše, že činnosť verejnosti vedúca k vystúpeniu z EÚ, ktorej sme iba dobrovoľným členom, môže byť podvratná činnosť, potom treba naozaj reálne uvažovať o stave morálnych hodnôt týchto ľudí. Ide však pravdepodobne o viac, ako iba o potrestanie Rostasa hybridným spôsobom, za plnohodnotné využívanie ústavných práv, cestou trestnoprávnej zodpovednosti.

Vstupujú slovenskí intelektáli do otvorenejšej hybridnej vojny s Ruskom?

Ten, kto vyrába fiktívneho nepriateľa štátu chce (logicky) bojovať, nie sa brániť. Preto napr. Dzurindove vyjadrenie, že Rusko si vytvára z Európy triedneho nepriateľa nemôže byť pravdivé. Rusi doteraz totiž žiadnu cudziu krajinu s cieľom viesť otvorenú vojnu nenapadli. A bez mandátu OSN, ako to bolo napr. v prípade útokov spojencov na Srbsko, už vôbec nie. Zámienka postaviť sa cudzej mocnosti a začať hybridnú vojnu výrobou falošných agentov vo vnútri krajiny je nesmierne populárnou a pomerne často používanou zámienkou na vytváranie si triednych nepriateľov. Preto ak by niekto na Slovensku chcel posunúť súčasný odpor k Rusku do vyššieho levelu, Rostas s jeho činnosťou by bol perfektnou zámienkou.

Jedna vec je faktom, a nie je to iba môj názor, pretože píše o tom množstvo ľavicovo orientovaných politológov a dokonca to priznal aj Tom Nicholson – predstaviteľ neoliberalizmu na Slovensku. Internet za štvrťstoročie doslova paralyzoval tradičné mocenské taktiky ovplyvňovania verejnej mienky, ktoré predtým ovládali výlučne médiá, pravidelnou a dlhodobou masážou obyvateľstva. Dnešný človek si jednoducho vyberá, aký typ informácie sa mu páči – napr. o Rusku, a to je pre neoliberalizmus vážne ohrozenie a zároveň paradox, pretože napr. Facebook je čisto neoliberalistická hračka, produkujúca obrovský profit. Hra na svetových strážcov poriadku sa teda končí hlavne preto, že neoliberalizmus sa poráža sám. Odnášajú si to však opäť nevinní ľudia ako Rostas, ktorý iba bojoval s neoliberalistami proti manipulácii slovenskej verejnosti a presadzoval väčšiu konkurenciu medzi slovenskými denníkmi. A hral čisto, to treba zdôrazniť. Prenasledovaný je však ľavicovou vládou – sociálnymi demokratmi a národniarmi, čo považujem v jeho prípade za absolútny nonsens a logicky za takmer nemožná vec, pretože jeho práca, bola vyslovene pro-humánne a pro-národne orientovaná. Dôvod je jednoduchý a má spoločného menovateľa – Brusel. A tu sa chcem opäť pristaviť, pretože hybridná vojna proti Rusku, ktorej sa dnes musia „povinne“ zúčastňovať členské štáty, sa dostala až na Slovensko. Dokonca aj Babiš v Čechách, poučený pokusom o štátny prevrat na Slovensku, podľahol Bruselu a ide vyhostiť ruských diplomatov, čo iba mimochodom potvrdzuje moje slová z minulosti, že Babiš nikdy nemal predpoklady sa stať anti-neoliberalistom. Vyhlasovanie vojny Rusku potvrdzujú aj slová Dzurindu, ktorý jednoznačne obhajuje zapojenie sa členských štátov do vojny s Ruskom a iba dodávam, že navrhuje použiť tvrdú silu.

Dzurinda však nie je jediný neoliberalista, vytvárajúci hybridnú vojnu na Slovensku. Pozrite sa na „inkvizičných sudcov“ z radov mainstreamových novinárov, ktorí stoja za udalosťami posledných dní, vyhlasujúcich za nepriateľa každého, kto s nimi nesúhlasí (Banášovú, Vratka, Filana a pod.). Inými slovami, na Slovensku sa niekto pokúsil o štátny prevrat, ale za agenta rozvracajúceho štát bude v prípade vedenia politického procesu verejnosť považovať Rostasa. A to je bezpochyby hybridná vojna spoločnosti, minimálne smerom k nemu a jeho deťom, ak nebude tento proces zneužitý viac.

Sloboda slova je významovou svätyňou demokracie a musí ňou zostať aj v pohnutých časoch spoločenského nevkusu, meniacich nenávratne tvár Slovenska. Akékoľvek jej obmedzovanie totalitnými praktikami a politickými procesmi je cestou nerozumu a zvrátenosti, vracajúcou nás do minulého storočia, pretože iba zaostalý idiot si dnes môže myslieť, že v čase internetu, kde informovanosť vytvárajú milióny obyčajných ľudí, niekto zastaví neodvratný zánik neoliberalizmu odstránením jedného časopisu a exemplárnym potrestaním jeho majiteľa. To by mali pochopiť prvorado ministri Pellegriniho vlády. Nechcime sa na takúto cestu vydať. Preto vyjadrujem hlbokú podporu Tiborovi Eliotovi Rostasovi a jeho rodine.

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.