Vysmiatych, nepotrestaných kriminálnikov je na Slovensku veľa a pribudol ďalší. Vrah partnerov Kuciaka a Kušnírovej, ktorý možno sedí teraz v bratislavskej kaviarni, sŕka voňavé espresso a pozerá na ľudí, čo pripravujú ďalší piatkový protest. Napadá mi pritom sa spýtať: „Nie je vám pri takom pocite čudne?“ Mňa sa rozhodne zmocňuje pocit bezmocnosti, ktorý sa mieša so strachom. Hlavne keď si pritom uvedomím, že tzv. „talianska stopa“ sa ukazuje byť zavádzajúca a krokom do absolútneho prázdna. Mimochodom, viete kto na túto stopu upozornil ako prvý?

Tom Nicholson

Tento človek sa na druhý deň po odhalení vraždy, pondelok 26. 2. 2018 postavil pred kamery, vyhlásil, že pravdepodobne pozná vrahov a obrátil pozornosť pobúrenej verejnosti a médií na východ Slovenska, kde údajne pôsobila odnož talianskej Ndranghety, zneužívala eurodotácie, kosila lúky, vyrábala elektrickú energiu a robili pri tom „široké lakte“ v dedinských krčmách. Títo „nebezpeční bosovia“, údajne mali dôvod zabiť Kuciaka, lebo ich ohrozoval svojou prácou.

Vzápätí, keď vzniklo na Slovensku peklo, sa milý Tom pobalil a odletel do Kanady, pretože už dva týždne pred Kuciakovou vraždou vyhlásil, že na internete, vďaka nejakej detskej knižke, čírou náhodou znovuobjavil svoju veľkú kanadskú lásku, ktorá (záhadne) zmizla pred 33 rokmi, opätovne sa zamiloval a odchádza po štvrťstoročí žitia na Slovensku opäť do Kanady, kde zvyšok života mieni stráviť opatrovaním postihnutých ľudí. Vyhlasuje pritom, že keď dokázal pracovať ako novinár, potom dokáže pracovať s postihnutými ľuďmi, pretože a teraz citujem: „Je tam rovnako veľa „hovien“, podobne ako v novinárčine.“

Krásny príbeh. Ako z románu Rosamunde Pilcherovej. Mne však pritom napadá jednoduchá otázka:  Prečo, keď plánoval navždy odísť zo Slovenska, až do dňa smrti, čo bolo mimochodom iba pár dní pred jeho odletom, spolupracoval s Kuciakom na prípade talianskej mafie z východu? Pýtať sa má zmysel, lebo už 13. 2. 2018 sa pre rádio Aktual vyjadroval v tom zmysle, že práca novinára na Slovensku ho dlhodobo absolútne nenapĺňa, lebo je nesmierne negatívna, nikam nevedúca a iba ňou ubližuje ľuďom, ktorí sú potom prenasledovaní. Napriek tomu v písaní pokračuje aj po odchode do Kanady a iba včera som zachytila jeho nový článok na SME-čku.

Tom Nicholson žil a minimálne ako kontroverzný novinár pracoval na Slovensku celých 26 rokov.  Zjavil sa tu v čase, kedy v Bratislave zakotvila Americká zahraničná agentúra pre medzinárodný rozvoj (USAID), na ktorej prácu neskôr aktívne nadviazala Sorosova nadácia OSF a začala sa „aktívne zaoberať“ Mečiarovou vládou, ktorá pod tlakom v roku 1998, za záhadne dramatických a podobných okolností skončila principiálne rovnako, ako má skončiť dnešná Ficova. Mečiar musel z vlády odísť do opozície, napriek tomu, že vyhral voľby.

O Tomovi Nicholsonovi, ako o možnom zahraničnom agentovi sa zákulisne hovorilo už v roku 1998, kedy sa ako 32 ročný, údajne, dostal do konfliktu s Lexovou SIS. Skončilo to ako každý neoliberalistický komplot v tom čase – vo verejný neprospech Mečiara, ktorého vtedy mainstream a opozícia obvinila, že zariadil, aby SIS údajne prepadla, zbila a vyhrážala sa zahraničnému novinárovi Nicholsonovi fyzickou likvidáciou. Bolo to obdobie, kedy „Mečiar a Lexa mohli za všetko zlo, čo sa na Slovensku stalo“ (aj nestalo alebo sa iba malo stať) –principiálne rovnako, ako sú dnes vinný Fico s Kaliňákom.

Tom Nicholson bol známy tým, že mal záľubu stretávať sa s mafiánskymi bosmi – samozrejme ako novinár – profesionálne. Tak to aspoň vždy deklaroval. Zaujímavé na tom je, že si s nimi zvykol potykať a pritom bol často prestížnym hosťom na americkej ambasáde.

Podľa policajných odpočúvaní a samotných vyjadrení Nicholsona sa stretával s Ferusom, Hrbáčkom, ďalej s Ondrejčákom a piťovcami celkovo, Jakšíkovcami, Borbélym a podobne. Je teda pre mňa záhadou, že jeho vtedajšia manželka Lucia Nicholsonová, ktorá podľa jej vlastných slov, poznala podrobnosti a metódy práce svojho manžela, sa napriek tomu dostala v roku 2010 za vlády Ivety Radičovej na pozíciu štátnej tajomníčky na Ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny SR. A ja sa opäť iba logicky pýtam, ako pani Nicholsonová mohla prejsť cez bezpečnostné previerky Najvyššieho kontrolného úradu a dostať sa, mimochodom iba so stredoškolským vzdelaním, na tak prestížnu a závažnú štátnu funkciu. Alebo, že by ich nemala? Navyše, v roku 2010 až do prepuknutia a zverejňovania kauzy, Tom Nicholson už pracoval na spise Gorila, ktorého hlavnými aktérmi bolo práve vedenie strany SDKU. Minister ktorý Nicholsonovú na post štátnej tajomníčky prijal, bol Jozef Mihál za SaS. V tom období SaS a SDKU viedli hybridnú politickú vojnu, ktorá skončila tým, že Radičová položila vládu, kvôli rozhodnutiu SaS neschváliť v parlamente euroval.

Ako tomu máme rozumieť? Nicholsonová bola manželov infiltrovaný agent na ministerstve, zbierajúci zákulisné informácie, keďže pracoval na odhaľovaní korupcie SDKU? Či? V každom prípade, protesty Gorila začali 27.1.2012 a Nicholsonová skončila na ministerstve hneď potom, 4.4.2012, mesiac po predčasných voľbách – opäť veľmi nenápadne a hlavne na oko logicky, pretože vykopnúť sa nechala až novým ministrom za Smer Richterom. Nech to bolo akokoľvek, muselo to byť pre pani Nicholsonovú rozhodne zaujímavé obdobie, keď po celý čas vedela, na čom Tom pracoval, pričom ona sa zúčastňovala na rokovaniach vlády s ľuďmi, ktorých mohla kauza Gorila odrovnať, doma to s Tomom rozoberali a potom sa z okien ministerstva pozerala, ako úbohí, podvedení slovenskí ľudia protestujú kvôli Gorile na ulici a dožadujú sa spravodlivosti. To musel byť rozhodne zaujímavý pocit. A možno by sa cynizmom podobal tomu vrahovmu, pozerajúcemu na protestujúcich z piatkových štrajkov za „slušné Slovensko“. Ktovie?

Gorila Nicholson

„S Tomom žijeme už vyše roka oddelene, ale nerozvádzame sa. Sme stále manželia,“ hovorí Lucia Nicholsonová v roku 2012 pre časopis Plus 7 dní. Počas dvoch rokov, kým Tom Nicholson skladal mozaiku Gorily, ho podporovala. Prvé dokumenty sa mu dostali do rúk ešte v roku 2008. Nicholsonová celý ten čas o spise vedela a spoločne sa doma o korupčnej téme rozprávali: „Bola som o tom informovaná ako jeho partnerka. Bola to výsostne jeho téma, preto som nemala právo do nej akokoľvek zasahovať.“ Medzitým Nicholson vraj obiehal redakcie a vydavateľstvá, ktoré by jeho dôkazy o Gorile zverejnili, čomu nie je dôvod veriť, pretože k vydaniu knihy prišlo až v roku 2012. „Všetci pred ním zatvárali dvere“ – tvrdila Nicholsonová. Odmietali ho nielen médiá, ktoré sa báli slovenských likvidačných súdov, ale aj politikov, ktorí v spise figurovali. „Keď bol Tom so spisom za Dzurindom, ten ho odbil jednou arogantnou vetou a viac sa s ním nebavil“ (všetko počas toho, ako Nicholsonová sedela na ministerstve a chodila na zasadnutia vlády, čo je nesmierne, nesmierne zaujímavá informácia). „A (Dzurinda) vedel o Gorile päť rokov. Rovnako aj Mikloš, Lipšic a ďalší.“ Tu sa chcem opäť zastaviť, pretože je zarážajúce, že napríklad Dzurinda a spol. vedeli, že Nicholsonovej manžel pracuje na prípade, ktorý odhaľuje ich zločiny, napriek tomu ju z aktívnej politiky nevykopol. Naopak. Sedával s ňou na zasadnutiach vlády.

„V tom čase nik netušil, odkiaľ spis pochádza, len Tom. Vedel o svojom zdroji, že je spoľahlivý“ – to tvrdil. „Fakt je, že Tom sa snažil každú jednu informáciu verifikovať a aj sa mu to neuveriteľným spôsobom darilo. Zdroje sa s ním kontaktovali sami. Získal si ich dôveru. Komunikoval aj s ľuďmi z rôznych pochybných skupín, ale nikdy ho nikto nestiahol na svoju stranu,“ obhajuje manželov čistý štít Nicholsonová. „Taký Haščák sa ešte nenarodil, čo by Toma podplatil,“ vyjadruje sa Nicholsonová v roku 2012 pre časopis Plus 7 dní. Pri jednej, vlastne dvoch veciach sa chcem opäť zastaviť, pretože Gorila je jediná kauza, ktorá prerástla na Slovensku cez hlavu takmer všetkým zúčastneným, vrátane samotného Toma Nicholsona. A nie iba tým, že sa mu rozpadlo manželstvo.

Nikto doteraz oficiálne nepotvrdil, odkiaľ Nicholson spis vzal. Je to tajomstvo. Špekulovalo sa rôzne, ale Tom mlčí ako mafiánsky hrob. V každom prípade je logické predpokladať, že tak rozsiahly kompromis, usvedčujúci z korupčných praktík ľudí z celého politického spektra, ako bol spis Gorila, nevyšiel na „svetlo Božie“ iba z ješitnosti nejakého ublíženého agentíka tajnej služby, liečiaceho si komplex zo straty zamestnania. Nešlo ani o pomstu konkrétnej osobe, či strane, pretože spis kompromitoval množstvo ľudí zo všetkých kútov spoločnosti.

Zamávať informáciou, že dokázal získať a teda vlastní spis Gorila, ktorým mohol postupne podľa potreby odkrývať kde koho, sa mohlo hodiť aj hráčovi, kto mal rozohrané hry na všetkých stranách spoločnosti, či už v najvyšších oligarchických alebo politických kruhoch celého politického spektra, vrátane justície – hlavne v justícii. A takýto človek v okolí Nicholsona existoval. Bol ním bývalý sudca ústavného súdu, neskôr prominentný právnik Ernest Valko, ktorý zastupoval obchodné spory v miliardových hodnotách a na strane žalovaného bol často štát, či už na priamo alebo cez svoje spoločnosti – napríklad v kauze „Duckého zmenky“ a podobne.

Môžete samozrejme namietať, že ľudí, ktorým by vyhovovalo vlastníctvo spisu Gorila je kvantum a Valko s tým nemusí mať nič spoločné. To je pravda, iba mi potom vysvetlite, prečo bol pri vyšetrovaní Valkovej vraždy medzi prvými prizvaný aj hlavný vyšetrovateľ Gorily Marek Gajdoš. A v obhajobe svojho názoru budem samozrejme pokračovať.

Čisto hypoteticky: Keby som bola na mieste prominentného právnika Ernesta Valka, ktorý sa buď súdil so štátom alebo naopak zastupoval najvplyvnejších ľudí zo Slovenska a disponovala takýmto spisom rukami priateľa – novinára so silným spoločenským postavením, tak by som ním príležitostne šikovne zamávala niekomu pred očami a nepriamo tak informácie z neho použila na donucovanie k spolupráci alebo korumpovanie ľudí, ktorí by mi pod tlakom informácii z Gorily mohli moje miliardové kauzy pomôcť vyhrať. A to by zároveň mohol byť aj motív, prečo Ernest Valko zomrel. V spise Gorila boli totiž naozaj vážne kompromitujúce informácie, napríklad na najvyšších ústavných činiteľov, či najväčších slovenských oligarchov. Nemyslím si však, že Valkova vražda mala iba tento motív. To ani zďaleka. Ale k tomu sa ešte dostanem. Tiež si myslím, že spis Gorila nikdy nebol vynesený zo SIS, aby bol nakoniec zverejnený a rozhodnutie zverejniť ho nastalo iba preto, aby ľudia zo spisu vytrhli kompromitujúce informácie z rúk ľuďom, ktorí ich vlastnili a mohli byť preto nebezpeční. Niekedy je totiž lepšie zverejniť o sebe pravdu na verejnosti, ako sa nechať donekonečna vydierať a žiť v strachu zo zajtrajška. Inými slovami: Ľudské peklo nehorí večne. Hlavne ak máte na konte niekoľko miliónov eur. Navyše, verejnosť pozná aj očistec.

Vražda právnika Valka

Nech to bolo akokoľvek, jedna vec zostáva faktom. Nicholson na spise Gorila pracoval v čase, kedy sa aktívne priatelil s právnikom Valkom. A tu začína ďalšia Nicholsonova story, ktorá smrdí v princípe rovnako, ako smrdeli jeho kauzy, na ktorých pracoval v súvislosti s Mečiarom a Lexom, hlavne do roku 1998  – iba podstatne viacej, pretože Valka nakoniec niekto zavraždil a Nicholson si práve v deň vraždy, po niekoľko týždňovej odmlke s Valkom volali a dohadovali stretnutie. Samozrejme, opäť s perfektným alibi, pretože Nicholson učil Valka iba angličtinu. Vraj.

O Valkovej vražde sa za osem rokov popísali tony papiera. Ale až dnes po zverejnených súvislostiach vraždy Kuciaka a Kušnírovej, vznikajú zrazu až logicky nápadné paralely, ktoré Toma Nicholsona stavajú do úplne iného svetla spoločenských podozrení. Tom, z pohľadu toho, čo a za akých okolností  sa okolo neho dvadsaťpäť rokov dialo, bol pre verejnosť záhadným novinárom vždy, ale dnes po brutálnej poprave jeho dvoch kolegov, kde sa v prípade opäť zjavuje jeho meno, ide už o viac, ako iba občasné náhody. V hre je totiž okrem ohavnej vraždy dvoch ľudí aj následný štátny prevrat.

Daniel Lipšic ako paralela

Citujem Daniela Lipšica: „Ernest Valko bol môj učiteľ, môj kolega, môj priateľ. Do smrti by som si vyčítal, ak by som zapríčinil, že sa nepodarilo jeho vraždu objasniť a vyšetriť.“ Toto vyhlásenie napísal na svoj status dňa 11. 9. 2017 v čase, kedy preberal zastupovanie jedného z údajných vrahov Valka. Niektorí sudcovia najvyššieho súdu, v čase, kedy sa „objavili“ na verejnosti informácie, že z vraždy Valka boli obvinení noví podozriví, na verejnosti vyhlasovali, že je nesporné, že Lipšic tým buď marí vyšetrovanie, alebo pracuje ako niečí agent, pretože v tejto pozícii nemá čo iné hľadať. Bol – už podľa svojich vlastných slov, blízky priateľ zavraždeného Ernesta Valka. Tak prečo by mal dôvod hájiť jedného z vrahov? Teda okrem faktu, že chcel byť informovaný priamo zo zdroja, ako prebieha vyšetrovanie. Ak to porovnáte z ďalšou vraždou, do ktorej bol Tom Nicholson zapletený – vraždou partnerov Kuciaka a Kušnírovej, zrazu tu objavujete prvú paralelu, pretože presne ten istý človek – právnik Lipšic, sa objavuje aj ako „samozvaný“ právnik rodičov zavraždených Kuciaka a Kušnírovej. Ďalšia náhoda? Už ich je akosi priveľa – a to sme iba na začiatku kapitoly. Hlavne ak si uvedomíte, že Lipšic bol jeden z otvorených odporcov kauzy Gorila. Na jeho pokyn bolo predsa použité násilie proti demonštrantom na proteste za vyšetrenie Gorily.

Mne osobne Nicholsonove pôsobenie vždy pripomínalo skôr sofistikovanú prácu agenta so silným pozadím, ktorý drží v šachu všetkých – podľa potreby alebo skôr – pre istotu. Nie iba zjavných protivníkov, čo by aj vysvetľovalo, prečo mával spisom Gorila pred očami aj ľudom, ako bol Dzurinda, či Lipšic, ktorí s americkou stranou obvykle radi spolupracovali. Ale hlavne si myslím, že Tom Nicholson nežil na Slovensku iba preto, aby písal články a hral sa na investigatívneho novinára.

Pri Gorile sa Tomov život na Slovensku začal rapidne meniť a Gorila sa stala pre neho akýmsi životným medzníkom. Skúsme teda fakty, udalosti a verejne dostupné informácie čiastočne sumarizovať.

Poznáme fakt, že Tom Nicholson prišiel na Slovensko v roku 1992 – v tom istom roku, ako USAID, ktorá (podľa neoficiálnych zdrojov) pomáhala na Slovensku vytvoriť ilegálnu, tzv. paralelnú tajnú službu. Spoznáva novinára Petra Tótha, ktorý bol v tom procese aktívne zapojený. V Kanade bol mladým novinárom ale na Slovensku vystupuje ako učiteľ angličtiny. Onedlho sa však stáva opäť novinárom a už v roku 1997 začal písať pre portál The Slovak Spectator, nápadne pripomínajúci propagandistické noviny, fungujú dodnes a účelovo šíria informácie o Slovensku do zahraničia. V roku 1998 ho napadá SIS a vyvíja na neho nátlak, aby sa zľakol a naveky odcestoval zo Slovenska. Nepodľahne, ako skutočný profík (ja by som sa asi psychicky zrútila) a naďalej bojuje proti Mečiarovi. Vzápätí sa začnú šíriť zákulisne informácie, že Tom Nicholson sa správa ako americký agent. Medzitým sa po 5 ročnej manipulácii slovenskej verejnosti dostáva k moci Dzurinda a Nicholson zostáva na Slovensku. Nasleduje čas radosti, spoločenského uznania, svadba s Nicholsonovou, dve deti. Nicholson píše pre mainstream a nakoniec končí ako novinár na voľnej nohe. V roku 2008 (vraj) „objavuje“ Gorilu. Po krátkom čase dostáva manželku do najvyššej politiky. Niekto ho predbieha, zverejňuje spis a naštartuje Gorilou spoločenské peklo, aké nehorelo ani za čias Mečiara, pretože vtedy mala neoliberálna svoloč spoza oceánu, ktorú Nicholson vyznával ako svätyňu, na Slovensku presného nepriateľa – Mečiara, ktorého odrovnala bez štátneho prevratu, kým Gorila mala kosiť ako smrť všade, ako neriadená strela a bez presného zacielenia.

Tu sa chcem osobitne pristaviť, pretože každý, kto analyzuje neoliberalistický spôsob riadenia, vie, že stojí na manipulácii. Neoliberaliti sú doposiaľ nevídaní politickí manipulátori, ktorí dokážu skombinovať okolnosti diania a celé masy presvedčiť o opaku skutočnej reality, často o absolútne prízemných lžiach tak presvedčivo, že tí chudáci -zmanipulovaní ľudia, v nevedomosti za nich ešte roky bojujú. Veď si vezmite iba napr., ako takmer celý národ naletel, že Kiska je dobrý anjel. Pritom už v čase kampane bol odporný úžerník, ktorý cez svoje firmy, iba na Slovensku vyprodukoval viac ako 22 000 exekučných prípadov a poslal bývať na ulicu množstvo ľudí. Dnes riadi pokus o štátny prevrat a množstvo ľudí mu za to tlieska.

Niekedy doslova žasnem, ako dnešní neoliberalisti dokážu v zápase o moc uchytiť do rúk klamstvo a pretvoriť ho na zaručenú pravdu tak, že im to všetci ich nasledovatelia „zhltnú aj z navijakom“. A to bol na začiatku aj prípad Toma Nicholsona.

Agenti cudzích mocností sa nerodi, ako James Bond, v čase dnešných neoliberálnych hybridných vojen už vôbec nie. Ľudia – hlavne mladí sa často stávajú agentmi neoliberálnych systémov bez toho, aby si to vôbec uvedomovali. Stačí, ak sú dostatočne horliví a pre neoliberalizmus zapálení. Nakoniec, nie je to nič nové a už v histórii sa to podarilo napríklad Hitlerovi, ktorí na horlivosti mladých ľudí postavil Hitlerjugend. A principiálne podobnú armádu zmanipulovaných horlivcov si vo vnútri niektorých krajín vychovala aj Sorosova nadácia OSF. Tí za ňu dnes bojujú.

Tom bol horlivý neoliberalita vždy, pretože bol Kanaďan a bol v silnej neoliberalistickej spoločnosti vychovaný. A bol pre hodnoty neoliberalizmu nesmierne zapálený, čo niekto iba zneužil a poslal ho v roku 1993 na to „zlé, Mečiarovo Slovensko bez slobody“, bojovať za „neoliberálnu demokraciu so slobodou.“ Prišiel však čas, kedy mu začalo dochádzať, že veľa vecí je úplne inak, ako si myslel, ale vystúpiť z postu aktívneho bojovníka za neoliberalizmus je presne to isté, ako vystúpiť z talianskej mafie. Čaká vás poprava. Možno nie vždy fyzická – to záleží na tom, nakoľko by sa im vaša smrť mohla hodiť, ale spoločenská – život ruinujúca v každom prípade.  A na to, aby sa Tom nechal dobrovoľne popraviť, bol moc chytrý. Spoločenská poprava v neoliberalizme je totiž niekedy oveľa horšia, ako poprava fyzická, pretože pri tej všetko trápenie končí, kým pri spoločenskej sa peklo iba začína a trvá často až do konca života. Preto hral Tom tú hru na zapáleného neoliberála až do konca a hral ju ako typický Kanaďan – chladnokrvne.

Myslím si, že Tom pred novinármi vyhlásením, že pravdepodobne pozná vraha Kuciaka a Kušnírovej neklamal. Taliani, na ktorých poukázal, to však neboli. Pokračovanie onedlho…

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.