Smrť je jediná skutočná istota, ktorú máme, pripomína hranice našej vlastnej existencie. Súvisí s ňou aj viera v posmrtný život, ktorá sprevádza človeka od začiatku pochovávania, približne od kamennej doby. Staré kultúry si vážili miesta pochovávania svojich zosnulých, mestá mŕtvych či nekropoly. Blízkosť smrti bola aj iniciačnou skúškou pre budúcich šamanov, ktorí potom sprostredkovávali kontakt s iným svetom.

V západnej kultúre dnes chýba úcta k miestam posledného odpočinku, hroby mŕtvych neplatičov sa likvidujú. Ľudia by sa mali pripravovať na svoju vlastnú smrť už v mladosti a v škole, hovorí profesorka Anna Strunecká v dokumente Brány smrti. Ak umierajúceho človeka jeho okolie uisťuje, že nie je vážne chorý, je ochudobnený o možnosť pripraviť sa, usporiadať si vzťahy s okolím. Terapeut Dr. Andrew A. Urbiš spomína zvyky z Podkarpatskej Rusi, kde všetci odložili prácu, ktorú práve vykonávali, keď človek zomrel, šli domov, sviatočne sa obliekli a išli sa s mŕtvym rozlúčiť.

Konzumná spoločnosť pritakáva hedonickému spôsobu života, v ktorom smrť a staroba nemajú miesto – nanajvýš tak raz do roka pri komerčnom americkom sviatku Halloween, ktorý pôvodne pochádza z pohanskej Európy. V marci a v októbri je najtenšia hranica medzi naším svetom a tým druhým, hovorilo sa: marec, poberaj sa starec. U Keltov dokonca Halloween (volali ho Samain) znamenal koniec starého roka. Tento dátum bol známy ako Noc predkov alebo Slávnosť smrti na pamiatku zosnulých a pokračujúceho života. Je to obdobie, ktoré sa podľa Deanny J. Conwayovej a jej knihy Keltská mágia považuje za najlepšie pre divináciu a veštenie. Kresťania chodia v tieto melancholické temné dni Dušičiek (sviatok Všetkých svätých a Pamiatka zosnulých) na cintorín a zapaľujú sviečky na hroboch mŕtvych.

…

Autor: Vladimír Líška

Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://www.webareal.sk/sofian

Zopár slov o autorovi...