Predmetný článok predstavuje oneskorene uverejnené pokračovanie článku o „Kiskových rybičkách“ (uverejneného tu: http://zemavek.sk/o-com-boli-vlastne-kiskove-rybicky/), v ktorom sme poukázali na niektoré smerodajné z hľadiska teória riadenia informačné aspekty správy o Kiskovej návšteve rybkárstva v Turčianskych Tepliciach. V skutočnosti má táto správa veľkú výpovednú hodnotu, ak ju interpretujeme v náležitom informačnom kontexte s interview A. Hrnka (http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Komunizmus-nam-tu-nechal-akvarium-s-rybou-polievkou-a-my-sme-mali-dosiahnut-aby-tam-namiesto-nej-znova-plavali-rybicky-hodnoti-historicke-udalosti-Hrnko-297215), vnímajúc ho spolu s P-rezidentom Kiskom ako politických operátorov atlantisticko-sionistickej frakcie elít kolektívneho Západu na Slovensku.

Pán Kiska sa totiž snaží vyhovieť všetkým možným pochybným elementom, len nie svojej krajine, spomenieme len jeho poklonkovanie M. Allbrighteovej, Sorosovi, clintonovskému klanu a NATO, osobne ho chodí inštruovať Princ z Edinburgu, zrejme preto, lebo na rozdiel od Zemana je nedôstojný stretnutia so samotnou britskou kráľovnou. Je veľký omyl myslieť si, že pán Kiska je „program error“ našej spoločnosti, vonkoncom nie. Pán Kiska je len najvypuklejšou, najexponovanejšou špičkou liberálno-fašistického ľadovca, ktorý sa opiera vo veľkej časti o podporu mladej, ponovembrovej generácie so značne pokriveným videním sveta a neadekvátnym chápaním spoločensko-politických procesov. Zapracovalo 25 rokov vyplachovania mozgov. Svedčia o tom posledné volebné prieskumy Focus, podľa ktorého voliči Matovičovcov a Sulíkovcov takmer vyvažujú voličskú základňu SMERU. O podstate, morálno-cnostnom deficite ako aj protinárodnom zameraní týchto „rybičiek“ sa môžeme veľa dozvedieť, ak budeme interpretovať Hrnkove interview podobne, ako Kiskovu správu, t.j. z pozícií druhej významovej rady. Z dôvodu rozsiahlosti pôvodného interview sa obmedzíme len na komentár k jeho hlavným tézam z pozícií KSB, operujúc predovšetkým na historickej, konceptuálnej a ideologickej priorite.

Interview Antona Hrnka sa sústreďuje na tri hlavné témy:

- dejinné výročia 2018, dejiny Československa a rozpad federácie

- socializmus

- ponovembrové „čistenie akvária“ a „chov rybičiek“.

Hneď na začiatku sa pán Hrnko svižne prebehol storočnicou česko-slovenských dejín, spomenúc hlavné míľniky a hlbokomyseľne dôvodiac, že „v ústave sa síce písalo o československom národe, ale v skutočnosti išlo o národ český. Československo nesplnilo to, čo Slovákom sľubovalo, ale otvorilo im obrovskú, širokú bránu k tomu, aby sa k tomu sami mohli dostať. Československo bol český štát, v ktorom boli aj Slováci. Od roku 1945 to už bol formálne spoločný štát, Košický vládny program a následne aj ústava z roku 1948 definovala Československo ako spoločný štát Čechov a Slovákov. Ústavný zákon z roku 1968 definoval štát ako federatívny a ústavný zákon o národnostiach ešte pridal, že štátotvorným činiteľom sú aj národnosti. Vyslovene unitárne bolo Československo len 20 rokov,“.  Uznávam, že pán Hrnko je prefíkaný demagóg, ktorý postupuje metódou – 90 percent pravdy, 10 percent lži. Vcelku oprávnene, napríklad, upozorňuje na nedostatočnosť medzivojnovej ČSR z hľadiska spravodlivého štátoprávneho usporiadania. Pritom však zamlčuje, že objektívna potreba živenia obrazu „československého národa“ bola nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby sa vôbec získal súhlas západných mocností s vytvorením republiky. Hrnko zamlčiava dôležité globálno-politické súvislosti vtedajšieho obdobia, napríklad činnosť a podozrivú smrť M.R. Štefánika, uzurpovanie si riadenia benešovsko-masarykovským komandom po Štefánikovej smrti, ako aj skutočnosť, že židovská lobby intenzívne spolupôsobila pri vypracovaní územných, administratívnych a riadiacich špecifík budúceho štátu na konferencii vo Versailles. Takýto tendenčný prístup má za cieľ maximálne zahmliť globálno-politické pozadie 1. ČSR, ako aj významnú úlohu sionizmu vo fungovaní republiky. Podobným spôsobom napríklad mediálni propagandisti roku 2018 ako roka významných historických výročí vytrvalo a sústavne zamlčiavajú, popri 1918, 1968 a 1989 ešte jedno, nemenej dôležité výročie, totiž 1938, kedy došlo k spolčeniu „demokratického Západu“ s Hitlerom proti ČSR a Beneš sa tomuto diktátu podvolil, čím spáchal z nášho pohľadu vlastizradu. Zrejme sa však diskusia o tejto kapitole dejín dnešným zadávateľom mód z Bruselu veľmi nehodí do karát, veď účelom histórie je v ich aj Hrnkovom poňatí predovšetkým ideologická obsluha záujmov panujúcej elity. Nečudo, že spomínať Mníchov a spolčenie sa „demokracií“ s nacistami je „faux pas“ pre Brusel, ktorému nevadí kryptonacizmus voči väčšine východoeurópskych krajín v podobe dvojitej kvality potravín alebo plnohodnotná podpora a rehabilitácia Waffen SS v Pobaltí.

Takouto argumentáciou, plnou mystifikácií, zavádzania a tendenčnosti, spolu s vedomým zamlčiavaním smerodajných historických súvislostí a štátotvorných procesov, Hrnko spôsobuje u svojich čitateľov ideologicky nekonzistentný mišmaš, kaleidoskopický idiotizmus a pre národniarov typický „komplex marginality“, komplex „utlačovaného malého národa, ktorému všetci len krivdia“. Pripomenieme, že každý nacionalizmus, ktorý sa živí prednostne tým, že vytvára obraz nepriateľa – Maďarov, Čechov, Rusov, komunistov atď – je kryptosionistický a protinárodný. Tento fenomén je dodatočne zreteľný v kontexte súčasného prepojenia atlantistov a sionistov na príklade žilinského stretnutia Kisku a Steinmeiera 17. novembra 2017, kde došlo k symbolickému spečateniu ich spojenectva na Slovensku. Veľmi symbolické, ak uvážime, že Žilina bola a je dodnes v istom zmysle považovaná za „baštu národniarov“.

Ako konkrétne manipuluje Hrnko? Napríklad, na otázku, prečo ČSR neprežila, odpovedal nasledovne:

„Musíme si položiť otázku, prečo Československá republika, ktorá vznikla spoločným úsilím Slovákov a Čechov, počas svojej histórie dvakrát zanikla. Lebo ten štát nebol schopný naplniť myšlienku, na ktorej vznikol. Slováci v Clevelandskej, Pittsburskej dohode, Kyjevskom protokole, aj Deklarácii slovenského národa prijatej 30. októbra 1918 v Martine chceli vybudovať spoločný štát s Čechmi. Myšlienka bola, že sa spojíme s Čechmi, aby sme sa dostali spod maďarskej nadvlády. Ale Česi to takto nechápali,“ povedal Hrnko.

Po prvé, odkiaľ môže pán Hrnko vedieť, čo vtedy pred sto rokmi „Česi chápali“ či nechápali? No a na margo toho, prečo ČSR zanikla, povieme – isteže, až do Mníchova štát nebol schopný naplniť myšlienku, na ktorej vznikol, ale to vonkoncom nebola príčina, pre ktorú ČSR zanikla. Práve naopak, príklad ČSR ukázal v plnej nahote deficit davo-elitárneho systému riadenia spoločnosti. Prvá ČSR nepadla preto, žeby snáď obyvateľstvo nebolo odhodlané bojovať a obraňovať Vlasť. Padla preto, lebo najvyšší ústavný činiteľ bez boja kapituloval pred zahraničným diktátom, čím v konečnom dôsledku vyprovokoval špirálu oveľa väčšieho, globálneho násilia, pretože práve československý vojenský priemysel bol tou injekciou, ktorú dostal (roku 1938 ešte pomerne slabý) Wehrmacht predtým, než sa podujal na dobytie sveta. Každý tretí nemecký tank bol vyrobený v Škodových závodoch. Beneš sa podriadil nielen diktátu európskych krajín, ale aj vlastných slobodomurárskych nadriadených, pretože svetový sionizmus, vplyvná sila na pozadí ČSR, v skutočnosti súhlasil s „džentlmenskou“ dohodou s nacistami. V práci – http://www.nwoo.org/2016/08/18/skryte-dejiny-eu-2-cast-sprisahanie-plukovnika-ostera-mnichov-ako-skutocny-spustac-druhej-svetovej-vojny/  – sme písali, že Mníchov a Heydrichiáda poukazujú vlastne na jednu zamlčiavanú skutočnosť – tiché spojenectvo sionistov a nacistov počas vojny. Výmenou za to malo byť ušetrenie priemyslu a týchto sakrálnych z hľadiska biblickej histórie území, ako aj relatívne znesiteľný okupačný režim. Čo sa pritom v dôsledku tejto dohody udialo so Židmi – to zaujímalo globálno-politických operátorov sionizmu rovnako málo, ako zaujíma našich lži-patriotov osud samotných Slovákov, z ktorých by najradšej mali poslušné a disciplinované stádo, ktoré by bezvýhradne verilo svojim farárom (~ pastierom|.

Rovnako ani ČSFR nepadla preto, žeby snáď „štát nenaplňoval práva občanov“ (Hrnko), ale preto, lebo „deep state“ sa rozhodol súbežne s gorbačevovskou perestrojkou jednoducho vymeniť strany, prestúpiť k buržujom a zachovať si svoje privilégiá, stať sa prostredníctvom a priori nespravodlivej privatizácie národného majetku novými kapitalistami. Avšak v rámci ČSSR, a dokonca ani ČSFR to nebolo možné. A preto potrebovali republiku rozdeliť, podobne ako Jeľcin, ktorý roku 1991 povedal – „Gorbačova treba vymeniť. Ale to sa nedá, pretože je prezidentom ZSSR. Preto treba na jeho odstavenie zvaliť ZSSR…“

Nezávislé ČR a SR vznikli totiž, ako je známe, výsledkom ústavného zákona Federálneho Zhromaždenia bez vypísania občianskeho referenda o zachovaní ČSR. Z hľadiska obecného chodu vecí teda môžeme konštatovať, že predmetný proces bol zcela v réžií elity, avšak vonkoncom nie československej verejnosti, ktorej ani len nedali šancu sa k tejto arcidôležitej otázke sa vyjadriť. Zrejme preto, lebo nastúpila „demokratická nová doba“. Bolo to nelegitímne a výsostne nedemokratické a viedlo to, ako všetci vidíme, k značnej desuverenizácii našich krajín, zatiaľ čo Hrnko spolu s liberálmi a „patriotmi“ 25 rokov usilovne a bezvýsledne presviedčajú seba i nás ostatných o tom, že práve tak to údajne bolo správne. Neslobodno iniciovať proces, ktorého výstupy nie ste schopní ukontrolovať! Ba čo viac, Hrnko a jemu podobní sa ešte neomalene odvolávajú na juhoslovanské analógie, zrejme chtiac navodiť dojem, že len tento scenár (t.j. VOJNA) mohol byť jedinou alternatívou ich vtedajšiemu plánu rozdelenia ČSFR. Vám snáď úplne preskočilo? To je predsa úplne zvrátené uvažovanie!

Ďalej, Hrnko hovorí o „československom sentimente“, ktorý vraj v súčasnosti „otravuje“ naše vzťahy. Nie, pán poslanec, to práve Vy a Vaši ideoví kolegovia od Kotlebovcov, lži-patrioti, ktorí jednostranne a nekonzistentne (t.j. bez zohľadnenia globálno-politického kontextu) kritizujú československú ideu samotnú (pozdravujem „Slovenské národné noviny“ a ich článok „Stále cítiť závany čechoslovakizmu“ z 27.1.2018), ktorí neoslavujú SNP (pozdravujem „Hlavné správy“) a tvrdia „Československo nikdy viac!“ – to práve Vy otravujete naše vzťahy. Tvrdiac, že „Československo nikdy viac!“, vlastne naši pseudopatrioti hovoria – „Tých 70 rokov spoločnej štátnosti bolo o NIČOM, snaženie našich otcov a dedov nemá historickú hodnotu“. Nielen, že to v priamom aj prenesenom zmysle slova „otravuje naše vzťahy“, ale je to aj do morku kosti protinárodný, protislovenský postoj.

Hrnko podobne, ako väčšina patriotov s marginalizovaným svetonázorom, vyrastajúcom na vatikánskom chronologicko-historickom podhubí, sa neustále len sťažuje, ako nám všetci ubližovali a „nenapĺňali naše očakávania“ a ukazuje, čo ukázal aj gróf Estherházy vo filme „Mária Terézia“ – „My Uhri ideme s tým, s kým je SILA!“. Všimnite si ten smerodajný moment – idú s tým, s kým je SILA, nie s tým, s kým je PRAVDA. Je to nanajvýš malomeštiacke uvažovanie v štýle – kto ponúkne viac?, resp. „nedovídim ďalej svojho pitvora“…

Hrnko nezabudol spomenúť, že – „Slovenská národná strana mala už pri svojom vzniku jasno v tom, že chce, aby bolo Slovensko suverénnym štátnym celkom, ale nevzpierala sa nejakej možnosti, kde by tieto suverénne celky spolupracovali napríklad na báze konfederácie. A boli tam aj silné prúdy, ktoré od začiatku išli po samostatnosti,“ tvrdí Hrnko.  V tom s pánom Hrnkom úplne súhlasím a doplním, že prakticky hneď v prvých ponovembrových rokoch poslanci SNS navrhovali nazvať slovenský parlament „Slovenským snemom“, čo bolo priamou narážkou na plnohodnotnú rehabilitáciu a postupné latentné oživovanie tradície vojnového Slovenského štátu, ktorého zákonodarný zbor sa tiež volal „snemom“. Zároveň podotknem, že ešte v roku 1990-91 jeden slovenský poslanec FZ ČSFR (na meno si nespomínam) niekoľkokrát prednášal kolegom o Tisovi so zjavným zámerom ho rehabilitovať. T.j. môžeme hovoriť, že SNS sa hneď od Novembra začala profilovať maximálne protisocialisticky a protičeskoslovensky, práve tieto dva ideové piliere sa stali ideologickým leitmotívom našich „patriotov“. Navyše, pán Hrnko nemôže nevedieť – ten systém riadenia spoločnosti a jej výrobného sektora, aký fungoval v ČSSR a čiastočne aj v rámci federácie, by bol býval nemožný za konfederácie. Práve tú Hrnko uvádza ako možnú alternatívu rozdeleniu republiky, avšak s odstupom času môžeme tvrdiť, že to je fiktívny,  a v praxi nezrealizovateľný zastierací manéver, ktorý má zahmliť podstatu, totiž apriornú separatistickú orientáciu SNS v rámci ponovembrovej ČSR a jej funkciu politického operátora globálnych hráčov na Slovensku.

Hrnko ako apologét „ponovembrovej demokracie rybičiek“ nesúhlasí s názormi, že o rozdelení federácie malo prebehnúť referendum. Aj väčšina tých Slovákov, ktorí v roku 1992 podporovali federáciu, mala podľa Hrnka o jej forme predstavu, s akou by väčšina českého národa nesúhlasila. „V referende by sa teda ľudia zo sentimentu možno aj postavili za federáciu, ale potom by znovu neboli schopní nájsť takú jej formu, ktorá by vyhovovala obom stranám a konflikt by sa ďalej vyostroval…“

To je podľa Vás udržateľná argumentácia, pán Hrnko? Dôvodenie v štýle „ľudia by sa zo sentimentu možno aj postavili za federáciu, ale neboli by schopní…“, „…konflikt by sa vyostroval“. Radšej vymýšľate podmienené fabulácie, než aby ste na rovinu priznali, že rozdelenie nebolo v pravom zmysle slova legitímne.

Každopádne, ďakujeme Vám za insight do Vašej psychopodstaty. Z tohto Vášho freudovského prerieknutia dedukujem, že keby nebolo rozdelenia federácie, boli by ste zrejme ochotní ísť podľa juhoslovanského scenára. Poviem Vám, čo by nastalo v prípade realizácie referenda, v ktorom by sa ľudia vyslovili ZA zachovanie republiky. BOLO BY VAŠOU PSOU POVINNOSŤOU AKO POSLANCOV FZ  D O H O D N Ú Ť SA. V prípade neschopnosti dohodnúť sa Vás mali vymeniť iné kádre. ČSR ich malo dosť. Ešte sa pochvaľujete, že dobre, že sme nedopadli ako Juhoška. To je ÚPLNE ZVRÁTENÉ UVAŽOVANIE.

A mimochodom, a akom „prehĺbujúcom“ konflikte to hovoríte? Kedy vznikol ten konflikt? Žiadne konflikty tu neboli, to je jedna veľká LOŽ. V skutočnosti ste to boli Vy A Vám podobní, pán Hrnko, kto tento konflikt vyrobil a rozfúkal. Z veľkej časti sa pritom opierajúc o „súcit“ ľudí, ktorí práve vďaka rozpadu federácie a trhových pomerov prišli o zamestnanie, a zvaľovali pod vplyvom liberálnej propagandy vinu za bezútešný ponovembrový stav na komunistov a Prahu. Veď bolo predsa očividné, že pri štiepení federácie socialistické federálne hospodárstvo a podniky predvídateľne neobstoja proti dravým západným koncernom. Šancu sme mohli mať len vtedy, ak by federácia – bez ohľadu na vývoj v bývalom Východnom bloku – zostala neporušená a československé vedenie, gramotné v oblasti globálnej politiky, by bolo konsolidovane presadzovalo záujmy špičkového československého hospodárstva navonok, aktívne operujúc na všetkých dostupných prioritách riadenia. Už len uvedomenie si skutočnosti, že z pohľadu globálnej politiky a globálno-historického procesu predstavovala ČSFR strategicky i okultno-historicky mimoriadne významné územie, mohlo našich vtedajších „elitárov“ – ak by boli bývali mali gule – viesť k myšlienke, že v kombinácii s treťou najsilnejšou armádou v Európe mohli realizovať ak nie plnú funkciu riadenia, tak aspoň výrazne viac prispieť k zachovaniu suverenity našich národov v rámci federácie. Veď aj Švajčiarsko a Belgicko sú viacnárodnostné štáty a veľmi dobre fungovali. Ale politika ponovembrových, médiami oblizovaných frajerov sa však nedá nazvať častokrát inak, než riadenou demoláciou na príkaz „washingtonského výboru strany“. Veď Vy ste predsa nechceli skutočne robiť globálnu politiku, ale – s prepáčením – len si šunky vyhrievať na svojej sprivatizovanej záhradke. To je vrchol Vašich snov a túžob.

„Keby v roku 1918 robili referendum a pýtali sa Slovákov a Čechov, či chcú opustiť c. k. monarchiu, určite by hlasovali proti. Jednoducho nepôjdu do niečoho, čo nepoznajú,“ povedal Hrnko, podľa ktorého sú ľudia pri hlasovaní o takýchto veľkých zmenách obvykle skôr opatrní a konzervatívni.

Ako väčšina manipulátorov, pán Hrnko aj tu porovnáva neporovnateľné. Rakúsko-Uhorsko viedlo vojnu, v ktorej hynuli desaťtisíce našich ľudí. Za Rakúsko-Uhorska nebol mysliteľný národný život, vládol tu maďarský fašizmus. Štefánik a čechoslovakisti teda vtedy objektívne viedli SPRAVODLIVÝ BOJ, T.J. NÁRODNO-OSLOBODZOVACIE HNUTIE. Skutočnosť, že páni neskoršej medzivojnovej ČSR boli tí istí, ktorým vyhovovala jeho smrť, je iná záležitosť. Rovnako aj prevzatie a presmerovanie vektora cieľov štefánikovského národno-oslobodzovacieho boja s víziou vytvorenia spravodlivého Československa benešovsko-masarykovským komandom. Treba si raz a navždy uvedomiť, že „československý sentiment“ (Hrnko) a slovenské vlastenectvo sa nevylučujú, oni sa dopĺňajú. Pochopte, páni „národovci“, že nevlastníte „monopol“ na „slovenskosť“, tobôž právo paušálne kriminalizovať a znemožňovať historický diskurz tým, že penalizujete spochybňovanie „vzniku SR ako vyústenia stáročného boja národa za vlastnú štátnosť“. Demokracia buď je alebo nie je, BODKA! Zákazy a cenzúra sú predovšetkým znakom toho, že jej iniciátori nie sú schopní konceptuálne čeliť ideovej alternatíve. Z toho istého súdku sú aj slová Danka o tom, že je „neprípustné kritizovať Preambulu Ústavy SR“.

Vráťme sa však k Štefánikovi. Isteže, Štefánik bol nezávislou a samostatnou osobnosťou, ktorý v mnoho robil na vlastnú päsť, a nemotorní slovenskí „patrioti“, ako aj cirkvi sa pridali neskôr. Je to vysvetliteľné tradičnou váhavosťou slovenských elít, fenomén, ktorý výstižne popísal J. Banáš v poslednom článku na „PL“. Tento snáď najinteligentnejší „človek Novembra“ veľmi správne vystihol, aké osobnosti reálne ROBIA HISTÓRIU. Pán Hrnko, Kiska a Kotlebovci sú len v jej vleku. Odvolávajúc sa na slávnu sovietsku hymnu kozmonautov od V. Vojnoviča „Na prašných cestičkách ďalekých planét…“ povieme, že motiváciou Hrnka a spol. rozhodne nie je „zanechať svoje stopy na prašných cestičkách ďalekých planét…“.  Oni nemôžu byť motivovaní vysokými ideálmi, ceniť si ČESŤ a PRAVDU, pretože v svojich vystúpeniach nehanebne klamú a cieľavedome manipulujú, pohŕdajúc pritom našou inteligenciou. A ak mám byť úprimný, radšej by som v stave ohrozenia, aký panuje dnes, delegoval na starorímsky spôsob čo najväčšiu moc takému vyštudovanému a čestnému Štefánikovi, než zberbe týchto parlamentárov a establišmentu a la Danko, ktorí sa vedia len škriepiť, intrigovať a polarizovať spoločnosť svojimi historicky a konceptuálne ZRADNÝMI a pre Slovensko nebezpečnými vyhláseniami.  Ako si napríklad máme vysvetľovať nasledovné vyjadrenie A. Danka, ktoré zaznelo v jeho prejave ku Dňu Ústavy 3. septembra 2017 – „História Slovenského štátu ukázala, aké nebezpečné je DOBRE MIENENÉ ZLO…“. Čo to, dočerta, znamená??! Že by ste snáď boli ochotní tolerovať ZLO, ak je „dobre mienené“?

Čiže pre lži-patriotov, ako aj liberál-fašistov z atlantisticko-neokonského tábora na Slovensku súteda charakteristické nasledovné vlastnosti:

- marginalita, vymedzovanie sa voči ostatným, syndróm malého národa, t.j. živenie obrazu nepriateľa, nacionalistický výklad dejín, nekritickosť voči protislovanskej politike Vatikánu na vyšších prioritách riadenia

- stavanie sa do pozície obete, ako nám všetci škodili (Maďari, Česi, Rusi, už menej – Nemci, hm…), ako nesplnili naše očakávania, že Tiso „vsadil na nesprávneho koňa…“ Reku, stáva sa. Figu borovú, pán Hrnko, Tiso naň nevsadil, on tomu koňovi veril. Pán Hrnko je teda dokonalým stelesnením sociálneho parazita, ktorý si bude na roli šunky hriať a čakať, kým Česi, Nemci či Rusi nesplnia „jeho očakávania“ a nezabezpečia mu fajn život. Ich maximou je – DOBRE ŽRAŤ A SLADKO SPAŤ, a čo sa deje vo svete, resp. aké neskutočné morálne poníženie obnáša takýto život, to im je jedno. Typický amorálny sociálny parazitizmus a absencia proaktívneho prístupu k životu.

Poďme ďalej. Hrnko tvrdí, že „…tlak zospodu bol, ukázali voľby v roku 1992. Šancu mal každý, aj Čarnogurský, aj Gál. Každý, kto bol v KDH a VPN, mohol pochopiť a moderovať tento proces. Lenže oni sa postavili proti a zmangľovalo ich to. Z politického priestoru ich vytlačil človek, ktorý mal iné predstavy o demokracii a ten štát urobil,“

Toto je dokonalá ilustrácia toho, že Hrnko neštuduje ani nechápe globálnu politiku. Po rozdelení federácie potrebovali globalisti predovšetkým STABILIZOVAŤ NOVÚ ŠTÁTNOSŤ a preto potrebovali Mečiarov rozum, energiu a organizačné schopnosti. Avšak Mečiar ukázal, akým smerom sa chce uberať, bol to taký „soft Miloševič“. Slovensko za Mečiara vystúpilo na globálnu úroveň rozhodovania, avšak priskoro. Mečiar bol správny chlap na správnom mieste, ale v NESPRÁVNY ČAS. Svedčí o tom úprimné Mečiarove prekvapenie z prehry volieb 1998. On skutočne neveril ani nechápal, ako mohol prehrať. Príčinu treba hľadať v širších globálno-politických súvislostiach vtedajšieho obdobia.

ZSSR zdolali globalisti spoločne, o čom svedčí to, že v 1989 Gorbačov formálne spečatil „kapituláciu ZSSR“ najprv v Ríme na audiencii u pápeža, a až potom letel na Maltu na stretnuie s Reaganom. Rád Maltézskych rytierov je pritom komunikačný kanál a spojka medzi „atlantickým“ a „kontinentálnym“ táborom západnej elity. Predohra k slovenským udalostiam 1998 sa začala už počas ruských prezidentských volieb roku 1996, kde rovnako prekvapivo vyhral Jeľcin, hoci „kontinentáli“ vsádzali na Zjuganova. Atlantisti vtedy agresívne prevzali riadenie svetových procesov a nasilu pretlačili svoj plán „globalizácie a neokonských vojen“, čo demonštrovali aj tým, že odpravili Dianu. Bola to smerodajná udalosť, ktorá rozhodla aj v prospech neskoršieho bombardovania Juhoslávie, pretože spolu s Dianou (a o tom sa schávlne nehovorí) zahynul aj Dodi Alfayeed, ktorý bol vlastne spojkou „kontinentálov“, ktorí si (vonkoncom nie z ľudomilnosti) nepriali silové riešenie juhoslovanského „problému“. Voľby 1998 na Slovensku boli dielčim víťazstvom „atlantistov“ v ich celoeurópskom neokonskom džiháde. Navyše, NATO nevyhnutne potrebovalo Slovensko, ak mali byť jej nálety na Juhosláviu efektívne, lebo inak by museli používať základne v Taliansku a čeliť protivzdušnej obrane Srbov, ktorá sa zameriavala prednostne na ochranu západnej vzdušnej hranice. Dianina smrť, voľby na Slovensku a rovnako aj kauza Moniky Lewinskej boli vlastne veľkou prípravou na rok 1999. Veď o čom bola celá „kauza Lewinski“? Lewinska bola agentkou tajných služieb, ktorá pracovala ako sekretárka v Bielom Dome, pričom, ako je známe, spravila z Oválnej pracovne pracovňu orálnu. Blúzku s Clintonovou spermou si pre istotu „starostlivo uschovala“, aby mohli tajné služby (viac slúžiace nadnárodnej korporatokracii, než záujmom USA) Clintona vydierať, obzvlášť potom, keď svedčil s rukou na Biblii, že s Lewinskou nič nemal. Keď mu následne diskrétne oznámili, že naň majú páky a je v ich silách ho potopiť či nechať žiť, už nebol veľký problém získať si Clintona pre vec zničenia Srbov. Toto je špinavá politika, z púheho opisu ktorej sa mi dvíha žalúdok. Teraz, naopak, „kontinentáli“ vystupujú z tieňa, o čom svedčí NY Times v článku o „vzostupe Európy“. Nuž, keď pred niekoľkými rokmi šiel H. Seehofer do Moskvy, udiala sa medzitým v Bavorsku veľká vlaková nehoda. Takto sa robí vysoká politika, žiaľbohu. To len na margo POLITICKEJ ZODPOVEDNOSTI, keď tu patrioti kričia, vraj prečo „má Fico zmierlivú rétoriku“.

Podľa Hrnka sú dnes  dva úspešné samostatné štáty realitou a zdá sa, že rozdelenie obom prospelo. Za absurdné považuje najmä to, ak niekto pozitívne hodnotí príbeh Slovenskej republiky ako úspešný a zároveň stále kritizuje, že v roku 1993 vznikla.

Typické. Môžem byť objektívnym kritizovateľom spôsobu, akým sa zrodila ponovembrová štátnosť, môžem byť čechoslovakistom a zároveň vlastencom Slovenska. Tieto dve veličiny sa nevylučujú. V mojej rodine sa uctievala pamiatka Štefánika, zatiaľ čo M. Rázus bol triednym učiteľom starej mamy. A btw, pán Hrnko, to práve pre obavu o zachovanie našej štátnosti dnes mnohí mne podobní vystupujú v internete, pretože vlastenec nie je ten, kto nepríčetne opakuje nacionalistické heslá, ale kto hľadá pravdu, presne pomenováva problémy a snaží sa varovať svojich súkmeňovcov pred nanajvýš nebezpečnými a protištátnymi ideologickými machináciami Vašej lži-patriotickej chásky, napríklad keď Danko hovorí, že „…za socializmu sme sa naučili NENÁVIDIEŤ ŠTÁT…“ Varovanie, ktoré Fico vyslovil Fico na oslavách SNP slovami o tom, že „si sami ničíme svoju štátnosť“, bolo adresované – okrem liberálov – aj Vám, páni lži-patrioti zo SNS a „alternatívy“. Ako preboha môžem veriť v úprimnosť úmyslov Štefana Harabina, keď vykrikuje, že „Fico je spolu s Kiskom najväčší fašista na Slovensku“? Neverím, že pán Harabin nie je dosť inteligentný na to, aby nechápal, že Fico je ten, kto so skutočnou fašizáciou na Slovensku aj v Európe intenzívne bojuje. Rovnako napríklad podobné iniciatívy – https://blog.hlavnespravy.sk/2845/lsns-s-marianom-kotlebom-a-judr-stefan-harabin-potrebuju-do-dalsich-mesiacov-nasu-vyraznu-podporu-maju-totiz-najblizsie-k-realnemu-dosiahnutiu-zmien-na-slovensku/ – kedy za Harabina otvorene na „Hlavných správach“ lobujú podporovatelia ĽSNS, stavajúc ich do jednej rady a zjednocujúc ich vektor cieľov, to všetko výrazne znižuje jeho kredibilitu. Hovorím to pritom so všetkou úctou k jeho profesionálnym osobným schopnostiam sudcu, rovnako aj s uvážením môjho osobného rešpektu k pánovi Mečiarovi, ktorého štátnické kapacity taktiež nijako nespochybňujem. Myslím si však, že pp. Mečiar a Harabin robia chybu, keď sa profilujú proti-ficovsky, pretože tým konieckoncov trieštia, vonkoncom nie zjednocujú postupne sa konsolidujúcu myšlienkovú i kádrovú základňu skutočných vlastencov Slovenska.

Špeciálne pre pána Hrnka a „kryptoľudákov“ v radoch národniarov spomeniem jeden príbeh z rodiny… Moju starú mamu Boženu, rodenú Surovú, poslali v tridsiatych rokoch na akýsi vtedajší „výmenný pobyt“, na výuku do dievčenskej luteránskej nemeckej školy v Kežmarku. Žila tam v nemeckej rodine a spomína si, ako vtedy bolo veľa zástancov henleinovských myšlienok a Karpatonemeckej strany uprostred nemeckej mládeže. Keď sa raz stará mama vracala zo školy, v ktorej sa o nej už všeobecne vedelo, že je Slovenka, si ju jeden z týchto chalanov, zrejme najtrúfalejší a najdrzejší a nosiaci „henleinovský“ odznak, pristavil a začal sa jej urážlivo a hrozivo vypytovať, ako sa opovažuje nosiť na golieri odznak s protrétom M.R. Štefánika. Stará mama sa nenechala osočovať a snažila sa „chrániť Štefánika…“, po čom jej ten grobian odznak odtrhol spolu s kúskom blúzky. Stará mama zúrila, lebo ostatné prizerajúce sa nemecké deti sa jej smiali. Bola to jedna z jej najživších spomienok, pričom sa z jej slov zdalo, že chodiaci s odznakmi Hlinku tým nemeckým chalanom nevadili. Každopádne, zdravé slovenské vlastenectvo by sa malo predovšetkým pestovať na odkaze Štefánika a Štúra, a nie Hlinku či VPN.
Československo, napriek tomu, čo o „čechoslovakizme“ ako objektívne geopoliticky nevyhnutnej ideológii, štáto-tvornom pilieri píšu nanajvýš tendenčne niektoré vydania, nie je len o vlastizradcovi Benešovi a agentovi NWO Masarykovi. ČSR – to je aj Štefánik, je to SNP, a je to aj socík – bárs by „podpindosníkov“ aj porazilo, sú to tisíce a desaťtisíce našich ľudí, ktorí sa vzájomne ženili, vydávali, sťahovali častokrát na opačný koniec republiky a budovali svoje malé „československé rodiny“. Pretože verili v to, že táto republika je stavaná na spravodlivých, moderných občiansko-právnych základoch, a že Slovák zo Zemplína bude rovnako ochotne pracovať a bojovať za spoločnú vec v Chebe, ako bude narukovavší vojak z Chebu strážiť hranicu na Východe.

Taktiež len po druhej svetovej, t.j. za socializmu, tu bol vytvorený predtým nikdy nejestvovavší funkčný systém sociálnej zábezpeky a tzv. „práv druhej generácie“ – bývanie, zdravie, vzdelanie, práca. Všetko to vrátane väčšiny infraštruktúry bolo vytvorené v období socializmu, našim kolektívnym úsilím. Účelom skutočne objektívnej historickej vedy je akumulovať pozitívne poznatky a vyzdvihovať, zjednocovať, vytvárať mozaiku, nie kaleidoskop. Veď sme boli v spoločnom štáte 70 rokov, v dobrom i v zlom. Vy vyzdvihujete len negatíva, čakajúc, kto viac ponúkne. A presviedčate seba aj nás, že Vami dlhodobá stratégia vymývania mozgov ohľadne komunizmu nás primä k tomu, že Vaše bačovanie, ktoré sa nedá charakterizovať inak ako postupné delegovanie slovenskej suverenity do rúk nadnárodnej korporatokracie, budeme vnímať blahosklonnejšie.

A teraz o najdôležitejšom konceptuálnom posolstve Hrnka. Jeho interview, ako je známe, má titulok – „Komunizmus nám tu nechal akvárium s rybou polievkou a my sme mali dosiahnuť, aby tam namiesto nej znova plávali rybičky“. Podľa Hrnka to „…bolo niečo nemožné. A postupne, či už za Mečiara, Dzurindu, Fica alebo aj Radičovej, sa to akvárium čistilo,“ vysvetľuje Hrnko. „Dnes môžeme povedať, že tam už rybičky plávajú, aj keď stále nie je všetko v poriadku. Ako malý národ môžeme robiť len to, čo nám dovolia okolnosti. A každé obdobie, mečiarovské, dzurindovské, ficovské či Radičovej, každé určitým spôsobom posunulo transformáciu ďalej,“ dodáva Hrnko.

Čo má na mysli Hrnko, keď hovorí o „sústavnom čistení akvária“ počas celých 25 rokov? Hovorí tu o tom, že naše médiá – liberálne i konzervatívno-patriotické – napriek možným vzájomným sporom a žabomyším mediálnym vojnám vykazujú jednu kruciálnu spoločnú vlastnosť – zúrivo protisocialistický a protičeskoslovenský vektor oficiálnej propagandy. A. I. Fursov, napríklad, vcelku odôvodnene tvrdí, že „antikomunizmus je jednou z podmnožín rusofóbie“. Práve táto ideológia nenávisti a sústavného pľutia na vlastnú minulosť spája tak slovenských liberálov, ako aj konzervatívcov. Prečo je tomu tak? Pretože – nech by ktokoľvek čokoľvek hovoril – socializmus bol obdobím, keď sa naše spoločnosti nevyvíjali v rámci davo-elitárneho systému, štát a „elity“ museli voľky-nevoľky pracovať v prospech národa. Kauzy a tunelovačky, podobné Gorile, boli jednoducho nepredstaviteľné. Bolo nepredstaviteľné, aby sociálni paraziti demonštratívne cudzopasili na cudzom diele a nehanebne morálne ponižovali národ, pľujúc mu do tváre invektíva „hríbovského“ formátu typu – zlý, primítívny a plebejský český národ, nedostatnočne vyvinutá demokratická tradícia, zaostalosť a úbohosť v porovaní s „vyspelými nadľuďmi zo Západu“. Ten Hríb tiež bude skôr či neskôr stíhaný za extrémizmus, ak T. Gašpar udrží terajší vlastenecký kurz PZ SR a NAKA. Na tú jeho obálku, kde maľoval zo Štúra gestapáka, nikto nezabudol.

Isteže, aj za socíku spomedzi „rovných“ vytŕčali rovnejší, ale socialistická „elita“ nemala formálne právo vlastniť a dediť vlastnícke privilégiá. A každý „vrchní, co by chtěl prchnout“, bol dolapený. Preto aj Hrnko hovorí, že „komunizmus nám nechal akvárium s rybacou polievkou“. Pre všetky tieto ponovembrové „rybičky“ totiž socializmus predstavuje neprijateľný režim, ktorý nielen, že neumožňuje parazitovať na pracujúcich ľuďoch, ale ešte aj tieto „rybičky“ rozdrví na prach ako mixér. V rybacej polievke „rybičky“ neplávajú, ale dá sa z nej nakŕmiť pracujúci človek.

Zároveň socializmus formoval úplne iného človeka, než akým je dnešnou elitou ospevovaný ideál „kvalifikovaného konzumenta“. V stredobode socializmu stál človek a možnosti jeho duchovného povznesenia, vonkoncom nie peniaze. Kresťanské povedomie, komunitná súdržnosť, svetlé ideály, generačná solidarita, kontinuita historickej tradície neboli za socializmu prakticky narušené. Fungovali Ľúčnica, SĽUK, hudobné školy, orchestry. Točili sa filmy, ktoré vychvaľovali národ, a nie elitu (o husitoch, Jánošíkovi, Švejkovi a pod.). Ukazuje sa to aj dnes, keď na pozadí multi-kulti agendy v Európe sa akurát bývalé postsocialistické štáty ukazujú ako predstavitelia sebavedomých občianskych spoločností, ktoré, na rozdiel od bezfarebného západného stáda aktívne a kriticky pristupujú k mediálnym vyhláseniam a politickým rozhodnutiam elity. Ako hovorieval Puškin – „Ruský sedliak si neváži svojho pána, zatiaľ čo anglický sedliak áno…“

Socializmus v nás taktiež vyšľachtil veľmi silný pocit sociálnej spravodlivosti, ktorý nám neumožňuje len tak schvaľovať ponovembrovú rabovačku, pretože v očiach väčšiny ľudí ponovembrová privatizácia nikdy nebude legitímna. To práve o zotrvačnosti nášho kolektívneho psychoegregoru a predovšetkým o stále pretrvajúcom duševnom zavrhovaní našincom tých udalostí „ponovembrovej epochy“, ktoré nabúravali tradičný koncept sociálnej spravodlivosti – to práve o tom hovorí Hrnko, keď vyhlasuje, že „dosiahnuť, aby sa prečistilo akvárium a znovu tam plávali rybičky…bolo niečo nemožné. A postupne, či už za Mečiara, Dzurindu, Fica alebo aj Radičovej, sa to akvárium čistilo,“ vysvetľuje Hrnko. „Dnes môžeme povedať, že tam už rybičky plávajú, aj keď stále nie je všetko v poriadku.

No a na záver ešte jedno Hrnkove vyhlásenie o 1968, ktoré ho usvedčuje ako protinárodný kryptoľudácky element… „Otázka je, kto bol odvážny a kto nebol. Či by bolo riešenie nepodpísanie protokolu a zrútenie československého štátu pod okupáciou? Dubček vedel, že Američania dali Sovietom voľnú ruku, nech si tu urobia poriadok podľa seba. Tak, ako si ho oni robili v svojej sfére. Túto istú otázku predtým riešil Beneš a jeho pán Zeman za zbabelca neoznačil,“ reaguje Hrnko.

So všetkou úctou, pán Hrnko, ale ste obyčajný luhár a manipulátor. Tvrdiť, že Beneš čelil v 1938 tomu istému, čomu Dubček v 1968 – to je zákerná a napospol lživá historizujúca manipulácia, ktorej cieľom je to, o čo sa už dlhodobo snaží západná propaganda – totiž dať znamienko „=“ medzi nacizmus a komunizmus. Nič nemôže byť vzdialenejšie realite. V podstate tvrdíte, že Rusi predstavovali rovnaké ZLO, ako Nemci. Váš pán kolega Danko by zrejme ešte dodal, že zatiaľ čo „ruské zlo“ je ABSOLÚTNE, tak to „nemecké“ či „ľudácke“ je DOBRE MIENENÉ. Mať Vašu!

Hrozili snáď Rusi Dubčekovi tým, že vybombardujú Prahu? Privlastnili si snáď tunajšie závody a fabriky tak, ako Nemci premenili Škodove závody na „Hermann Goering Werke“? Bol tu snáď okupačný režim so sovietskymi hliadkami v mestách? Zabíjali snáď stovky a tisíce našich ľudí? Vyciciavali snáď našu ekonomiku a rečnili o tom, že Česi sú „zlý národ“?  Úprimne povedané, nemám absolútne žiadnu chuť ďalej rozoberať podpredsedu národniarov, je nad Slnko jasné, že klame a ani sa nerumení.

Pán Hrnko, s takými ako Vy Slovensko nikdy nebude suverénne a sebavedomé. To, čo advokujete, je pomalé odumieranie národa a zničenie jeho vôle k životu a obrane.

Честь имею!