November. Socializmus. Fico o „extrémizme“. Článok vo „France OUEST“. Okultno-historická sakrálnosť Žiliny. Reformácia. Protestantizmus ako judaizované kresťanstvo, ľudáctvo ako sionizované národovectvo.

Ospravedlňujem sa čitateľom za zdržanie v publikácii pokračovania štúdie „Ohlásenie fašizmu…“. Tématika ešte zďaleka nie je vyčerpaná, a pre plnohodnotné pochopenie globálno-politického významu predmetnej udalosti je nevyhnutné posvietiť si na historiozofické a filozofické pozadie, ako aj ideologický odkaž žilinského stretnutia v jeho komplexnosti. Odklad publikácie súvisí s Vianočnými sviatkami, kedy musia panovať mier a pokoj v duši a mlčať zbrane, bárs i na ideologickom fronte informačnej vojny, zúriacej všade naokolo.

Pred odskočením si do Žiliny sa Steinmeier ako čestný hosť zúčastnil spolu s Kiskom na spomienkovej akcii na Devíne (každá politická akcia na Devíne má globálno-politický kontext, pretože Devín ~ Theben v novochronologickej interpretácii má priame väzby na „staroveký Egypt“, Thebaidu a starogrécku Boiótiu – pozn.) a v Bratislave, kde si „uctili pamiatku obetí zločinného komunistického režimu“ a položili vence k pamätníku „obetiam totalitných režimov“ v bratislavskej Vrakuni. Je pozoruhodné, že zatiaľ čo slovné spojenie „totalitné režimy“ predikuje v súčasných slovenských politologických súradniciach nacizmus a komunizmus, tak na oficiálnej webstránke nemeckého spolkového prezidenta je uvedené … „victimes of totalitarian regimes“ s uvedením špecifického časového intervalu – 1945-89. T.j. z pohľadu nemeckého prezidenta a SRN bol totalitou len povojnový socializmus, ale vonkoncom nie nacizmus a jeho slovenská klérofašistická odnož.

V tomto zmysle je účasť nemeckého prezidenta na „oslavách Víťazného Novembra“ symbolická, pretože práve Nemecko spomedzi európskych krajín najviac profitovalo z rozpadu Československa a z ponovembrovej privatizácie.

O fenoméne Novembra snáď poviem len toľko, že pre rádového českého aj slovenského obyvateľa je dôležité rozlišovať medzi tým, čím November mal byť a čím v skutočnosti bol, resp. aké boli jeho následky. Spomedzi všetkých výlevov našich „činiteľov“ a poslancov snáď najrozumnejšie vystúpil práve Fico, ktorý objasnil samotnú podstatu, motiváciu ľudí, ktorí išli vtedy do ulíc. Ich  želaním bol „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý by pri zaistení a obrane tradičných a osvedčených hodnôt zároveň poskytoval ľuďom myšlienkovú a názorovú slobodu, onen írečitý dubčekovský, možno trochu naivný, ideál. Väčšina ľudí chcela socializmus VYLEPŠIŤ, nie ho zničiť. Pretože, na rozdiel od ponovembrového obdobia, ktoré je zo slov A. Danka „najšťastnejším obdobím našej histórie, pretože máme vlastnú štátnosť a vytúženú slobodu“, a ktoré v skutočnosti prinieslo mnohým biedu, zneváženie, poníženie, desuverenizáciu, deindustrializáciu, demoralizáciu a ideologické zotročenie, bol socializmus obdobím oveľa ľudskejším v základných 4 kategóriách, ktoré nám „ponovembrové zriadenie, najlepšie zo všetkých možných“, doteraz nedokázalo spoľahlivo garantovať:

- bývanie

- práca

- vzdelanie

- zdravotníctvo.

Taktiež pochybujem, že by ľudia vtedy v novembri štrngali kľúčmi za to, aby nám tu dnes vtedajší komsomolci, prevracači kabátov, ŠtB-áci a zbohatlíci, najväčšmi profitovavší zo zbedačenia našich krajín, direktívne a autoritatívne kázali o hodnotách a morálke, vydierali spoločnosť fašizoidnými iniciatívymi na cenzurovanie správ a internetu, militarizovali ju a aktívne bojovali proti širšiemu všeslovanskému a vlasteneckému povedomiu ľudí, ktoré je nám od prirodzenosti vlastné už len preto, že hovoríme slovanským jazykom a mali sme v minulosti jednotnú slovanskú liturgiu, t.j. vieru – pravoslávnu pred-nikonovskú.

Pozn. aut.: Vyznávačov tejto pôvodnej pravoslávnej viery, o ktorej písal Štúr, môžeme na doleuvedenej mape Čiech od S. Muenstera, pochádzajúcej – podľa odhadu G.V. Nosovského na moju vlastnú žiadosť – orietačne z konca XVI. až XVII. storočia, rozpoznať pod symbolmi polmesiaca pod názvom „terra murata“.

Zároveň je odôvodnené predpokladať, že táto naša pôvodne slovanská liturgia spolu s hlaholickým písmom u nás pretrvávala a bola aktívne používaným jazykom/písmom až do polovice XVIII. stor.n.l., ako to dosvedčuje dobová mapa Gottfrieda Hensela „Europa Polyglotta“ z roku 1741 (!!!).

Hlaholika pod názvom „Glagolitico Illyrica“ je tam uvedená (spolu s etruštinou – pozn.) ako jeden z jazykov obrovského etno-lingvistického pásma Sclavonico-Illyrica. Jej aktívne vytláčanie a taktiež ničenie hlaholických písomností je zrejme dielom Habsburgovcov, Viedne a Vatikánu, pričom sa jedná o relatívne neskorý proces z XVII-XVIII. stor.n.l. Germanizácia, tak aku ju poznáme a ako ju opísal Štúr, zrejme vonkoncom nebola javom stredoveku (až do Reformácie sa v Európe hovorilo slovansky – pozn.), ale naplno započala až po Tridsaťročnej vojne a v procese formovania post-reformačných európskych monarchií, vrátane habsburgskej a pruskej. Ešte roku 1747 v saskom meste Halle an der Saale fungovala slovanská tlačiareň, ktorá tlačila latinsky písané slovanské písomnosti, čo znamená, že jazyk lužických Srbov bol vtedy ešte šikoro používaným dorozumievacím prostriedkom.

                        *          *          *          *          *          *          *          *          *          *

Revolučné procesy, spustené Novembrom, preto oprávnene možno považovať za jednu z foriem štátneho prevratu, dirigovaného zákulisím, resp. „deep state“, ktorý podobne, ako v ZSSR, tvorili „tieňové eminencie“ aparátu, ľudia z ŠtB a agenti kolektívneho Západu. Mnohí ľudia v deväťdesiatych a ešte aj nulových rokoch bežne nazývali Novembrové udalosti „prevratom“ v hovorovej reči, napr. pred  prevratom, po prevrate…Títo aktéri z „deep state“ v predstihu prevzali riadenie nad týmito procesmi tak, že sa dnes nachádzame v tragikomickej situácii, kedy sa dá povedať – v 89 sme, súc zamestnaní, ubytovaní, vzdelaní a zdraví, demonštrovali za právo názorovej slobody a podnikania. Dnes  nemáme garantované ani byty, ani zdravie, ani vzdelanie, ani prácu, všetko, čo môžeme, je akurát tak kecať. A usudzujúc podľa tonality žilinskej diskusie slovenského a nemeckého prezidenta, čoskoro už ani kecať nebudeme môcť.

Hybným motorom novembrových procesov boli kádre z ŠtB, ktoré sa zrejme od východonemeckých kolegov, resp. svojej agentúry v NDR a Berlíne ako „kuchyni Studenej vojny“ (NDR mala jednu z najlepších výzvedných služieb na svete – pozn.) dozvedeli v predstihu o tom, že Gorbačovova politika zaručene privedie k rozpadu ZSSR a dezintegrácii Východného bloku.  Je príznačné, že roku 1986 východonemecké vedenie dokonca zakázalo používať termín „perestrojka“ v oficiálnej tlači.  T.j. kádre v pozadí „prevratu“ (ako udalosti Novembra dlho nazývali mnohí moji známi) mali dosť času na prípravu. Z ponovembrovej privatizácie totiž najviac profitovali tí, ktorí disponovali prostriedkami a predovšetkým INFORMÁCIOU. Skutočná moc je vždy tajná moc.

Nech by to bolo, ako chce, naša „revolúcia“ bola vskutku zamatová, keďže na rozdiel od francúzskej a ruskej u nás podiel prednovembrovej elity v elite ponovembrovej tvorí rekordných 85-90 percent!

Revolúcie sa dejú, keď národ už nechce žiť po-starom, a elity nevedia vládnuť po-novom. Potreba idelogickej a myšlienkovej slobody, rovnako ako demokratizácia moci v neskorej ČSSR bola očividná a namieste, avšak „deep state“ v ČSSR a „autori Novembra“, ktorí dostali – po dobrovoľnom a bezproblémovom stiahnutí sa Rusov – výnimočnú príležitosť vytvoriť modernú krajinu podľa predstáv progresívnej časti československej verejnosti, nedokázali prispôsobiť svoju kvalitu riadenia zmeneným podmienkam. Nielen že nevedeli spravovať a riadiť Československo v nebezpečnom, náročnom a zradnom medzinárodnom konkurenčnom boji (ČSR malo 3. najsilnejšiu armádu v Európe a všetky predpoklady k aktívnej obrane a uplatňovaniu svojej suverenity), ale nechceli ani nepúšťajú k riadeniu skutočne kompetentné kádre, oligarchizujúc si moc tak, aby mohli vykonávať pre nich obvyklú úlohu „správcu územia“ pre pána – bez rozdielu, či z Moskvy alebo z Washingtonu. To práve oni tu počas „normalizácie“ vykonávali úlohu „ideologickej polície“, ako psychotrockisti boli zodpovední za očividné prešľapy vládnej moci na ideologicko-informačnej priorite pri inak vynikajúco fungujúcej sociálnej, hospodárskej i humanitárnej sfére. Žijeme v kráľovstve krivých zrkadiel, kde Kiska, ktorého dokonale vystihuje horeuvedená charakteristika „psychotrockistov“ vzhľadom na jeho minulosť v SZM, dnes spolu so Steinmeierom 2x nastupuje dráhu „normalizácie informačnej sféry“, tentokrát v podobe nepokryte fašistických iniciatív cenzúry a kriminalizácie alternatívnych „dezinformačných webov“ a tzv. „ruskej propagandy“. Pokračuje tým v svojej a Žitňanskej „protiextrémistickej kampani“ a nevídanom politickom ovplyvňovaní súdnictva, čo dohromady tvorí nádherný príklad naslovovzatej fašizácie spoločnosti a burcovania spoločenskej hystérie. Práve ideologické otroctvo, do ktorého nás uvrhujú „atlantisti“, tabuizujúc celé informačné plasty a polarizujúc spoločnosť na „nepriateľov“, „konšpirátorov“, vnucujúc nám komplex marginálov a „nedovyvinutých otrokov“, ktorí majú byť šťastní možnosti zúčastniť sa na akomkoľvek vojensko-politickom šialenstve svojich pánov z NATO a NGO – práve toto je náplňou a neustálym pozadím celého Kiskovho jednania. Čo je však horšie, je to, že mu sekundujú aj sionizované štruktúry „patriotov“, napríklad, SNS, len to robia rafinovanejšie – cez školstvo (zavádzanie historicko-pedagogických metodík, bagatelizujúcich podiel ZSSR na víťazstve vo Druhej svetovej vojne – pozn.), t.j. operujú na vyšších prioritách. Na nižších za SNS doteraz odvádzal čiernu prácu „akoby nestraník“ Gajdoš, ktorý spolu s Maximom zapredáva krajinu NATO a SNS ho na znak vďaky schválne vezme za plnohodnotného člena, namiesto toho, aby sa zodpovedal zo zneužitia právomocí verejného činiteľa.

Títo bezzásadoví a k osudom vlastnej krajiny absolútne ľahostajní ľudia sú spolu s Kiskom skutočne presvedčení, že po tom, ako tu doma odohrajú potrebnú úlohu „užitočného idiota“, tak na Západe im neskôr preukážu česť. Česť sa nedá kúpiť, pán Kiska, obzvlášť nie po tom, ako ste si ju pošpinili tu doma. Rím, ako je známe, zradcom neplatí. To Vás skutočne všetkých tak vábi kariéra Jaceňuka a pre 10 víl v Miami ste ochotní rodnú mater predať??

Táto poľutovaniahodná skutočnosť – ideologické otroctvo – je demonštrovaná tým, že napriek takmer 30 rokom života v „slobodnom svete západnej civilizácie“ majú jej hlavní indoktrinátori stále starosť o „morálne zdravie národa“, a masírujú nás sústavnou cieľavedomou protiruskou a protisocialistickou propagandou – prakticky v každých správach RTVS je nejaké Bu-bu-bu! o „totalite“. Všetko sa to robí z jediného dôvodu – v našich národoch a u Slovanov všeobecne je totiž veľmi silne zakorenený a povojnovým obdobím vyšľachtený pocit sociálnej spravodlivosti. Tento socializmom znovuoživený a povojnovými „právami druhej generácie“ vyšľachtený pocit je pritom v organickom súzvuku s kresťanským rozmerom nášho kolektívneho psycho-egregoru. Keď hovoríme o sociálnej a „netrhovej sfére“ ekonomiky, treba uznať, že socializmus bol vlastne v mnohom – „upgrade-ovaným kresťanstvom“ XX. storočia , pretože v jeho stredobode bol človek a možnosti jeho osobnostného rozvoja. Pri tomto posúdení sa pritom netreba nechať odradiť skutočnosťou, že psychotrockisti a sionisti v štruktúrach vládnej moci normalizačnej ČSSR oligarchizovali a monopolizovali ideologicko-spoločenský diskurz v krajine.

Slovom, práve táto súčasť nášho genetického kódu nám bráni v tom, aby sme bezvýhradne schvaľovali „ponovembrové status quo“, resp. morálne legitimizovali ponovembrové zlodejiny. Tá hystéria je aj preto taká, pretože z pohľadu väčšinovej kolektívnej morálky národa ponovembrový vývoj nikdy nebude legitímny. Pretože pre našinca „zlodejina“ navždy zostane „zlodejinou“, nech by ste to nazývali bársakou privatizáciou, ekonomickou racionalizáciou a pod. To práve preto sa post-novembrová elita tak vytrvalo snaží delegitimizovať a kriminalizovať socializmus, lebo ak „bol zločinný režim“, potom nebolo zločinom bohapusté rozkradnutie jeho majetku – vytvoreného kolektívnym úsilím niekoľkých generácií našich ľudí. Práve táto logika leží v pozadí snáh liberálno-fašistickej pravice kriminalizovať socializmus a latentne i otvorene zavádzať do spoločnosti fašistické prvky. Pretože len vo fašistickej spoločnosti budú takí zločinci ako Kiska a Dzurinda, Galko, Mikloš a iní prakticky beztrestní, zatiaľ čo celá penálna mašinéria sa preorientuje na „dezinformátorov“ a ruskú propagandu a táto „nová spravodlivosť“ bude vynucovaná v rozpore s Listinou ľudských práv a Chartou OSN.

Toľko omieľaná „totalita“ je v skutočnosti vedecky neudržateľným pojmom, dedičstvom politologicky slabého Poppera, ktoré používajú bývalí aj súčasní aparátčici a psychotrockisti na bezprecedentnú a absolútne bezprincípnu propagandu a očierňovanie našej prednovembrovej minulosti. Je to sústavný psycho-diverzný boj za našu kolektívnu identitu. Rehabilitácia socialistického obdobia našich dejín ako aj znovuoživenie jeho pozitívnych skúseností je preto otázkou národnej bezpečnosti krajiny, je to otázka našej duchovno-ideologickej emancipácie a suverenizácie. A všetkým jeho očierňovateľom, cynickým, pokryteckým a lživým sudcom a „morálnym odsudzovateľom“ odkazujem – „Nechcite sa, vy intelektuálni impotenti, dožiť toho dňa, keď iní budú súdiť Vás a obdobie Vášho ponovembrového bačovania. Na rozdiel od komunistov ste NIČ NEVYBUDOVALI, NIKOHO NEVYCHOVALI, NEDOSIAHLI ŽIADNE MEDZINÁRODNÉ ÚSPECHY (okrem vstupu do NATO a EÚ po našej predchodzej „neutralizácii“), najradšej by ste spoplatnili školstvo, zdravotníctvo, všetko, čo viete, je len klamať, kradnúť, podvádzať a zrádzať. A v otázke Vašich metód sa plne zhodujete s Vami nenávidenými predstaviteľmi „totality“. Keď odídete zo scény a náš ľud „precitne“ z duchovnej kómy, ľudia budú oslavovať a chlapi veselo a opito vyspevovať po dedinách, národ Vás prekľaje a Vaše mená budú príkladom tej najodpornejšej morálnej degradácie v našich dejinách.

A keďže ste navyše všetci westernizovaní a radšej používate na oficiálnych neokonských podujatiach angličtinu, než štátny jazyk našej krajiny, poviem Vám to v pre tento umelý jazykový konštrukt typickej stručnej pojmovej forme – „FUCK YOU, despisable jerks!“

V skutočnosti ZSSR zaisťoval pre republiku istý bezpečnostno-hospodársky  priestor (t.j. pravidlá) s významnou mierou slobody v rozhodovaní jednotlivých členov socialistického spoločenstva. Mnohých to možno prekvapí, ale zacitujem tu úryvok z knihy „Moja posledná misia“ posleného sovietskeho veľvyslanca ZSSR v NDR V. Kočemasova, v ktorom sa rozpráva o tom, ako si ho raz privolal rozhnevaný Honecker a vypytoval sa ho na podrobnosti vyjadrení jedného z pracovníkov veľvyslanectva, ktorý sa na jednom verejnom podujatí kriticky vyjadril o východonemeckom vedení. Došlo k menšej slovnej prestrelke medzi Honeckerom a Kočemasovom, pričom Honecker pohrozil, že to „môže skončiť ako s Vašim predchodcom Abrosimovom“. Pripomeniem, že Politbyro roku 1983 stiahlo sovietskeho veľvyslanca v NDR Abrosimova po tom, ako sa Honecker posťažoval Andropovovi, že „sovietsky veľvyslanec zasahuje do vnútorných záležitostí NDR“.

Naopak, v Západnom Nemecku sa nik nemohol stať kancelárom bez súhlasu „západných spojencov“, viď známy Kanzlerakt. Pravda je v tom, že Západné Nemecko nemalo ani zďaleka takú suverenitu, ako NDR, nech to znie akokoľvek paradoxne. Rovnako paradoxne v dnešnej mediálnej atmosfére vyznieva tvrdenie, že aj naša prednovembrová suverenita sa s tou dnešnou nijako nedá porovnať. Boli sme krajina, ktorá vyrábala všetko od špendlíkovej hlavičky po kozmickú aparatúru, bez koruny zahraničného dlhu, so sebestačným poľnohospodárstvom, prvotriednymi vedcami, lekármi a športovcami, treťou najsilnejšou armádou v Európe a vynikajúcou výzvednou službou. Nech to znie akokoľvek paradoxne, práve v husákovskej ČSR bolo dosiahnuté najspravodlivejšie štátopráprávne usporiadanie a vedená najlepšia možná (vo vtedajších podmienkach) národná i československápolitika v zmysle budovania kolektívnej, modernistickej občianskej československej identity (aka celoruská identita, inkorporujúca množstvo rozličných národov RF v duchu „mnohorakosti v jednote“ – pozn.), ktorá vonkoncom nenegovala identitu národnú, ale bola jej širšou koncepciou. Rovnoprávnosť prednovembrovej ČSSR bola napr. v tom, že správy sa na federálnych programoch vysielali vždy striedavo dvojjazyčne, väčšina ľudí nemalo problém rozprávať a chápať jeden druhého. Bola to republika dvoch rovnoprávnych národov. Taliani boli oproti nám druhá liga, reálne malo ČSSR potenciál Belgicka a vyššie… Ale dnes sa ústrojenstvo ani fungovanie ČSSR apriori neštuduje a neskúma, súc paušálne vyhlásené za „zlé, najhoršie možné zriadenie, horšie od nacizmu“. A „patrioti“ zvyknú dodať – neomarxistický výplod veľkého Satanáša Svätého Sionu. Proste všetko zle, lebo komunisti. Rovnako dnes funguje aj všeobjasňujúca axióma „patriotov“ a „liberálov“ – LEBO FICO. Ja by som sa tu teda na mieste autorov a prispievateľov „HS“ tak nerozhadzoval invektívami „neomarxista“ vo vzťahu k Blahovi, lebo sa dočkáte, že Vás samotných čoskoro začnú nazývať už nie krypto-, ale otvorenými neoľudákmi a podporovateľmi extrémizmu. Ako konáš, tak sa ti vráti.

To, ako si tunajší mocipáni organizovali vnútropolitické a ideologické záležitosti, bolo na ich vlastnej zodpovednosti, Rusi sa do toho nestarali, všetko čo potrebovali bol kľud v regióne, ba aj zásah v 68 bol motivovaný len hrozbou vystúpenia z Varšavskej zmluvy a plošnou dezorganizáciou bezpečnostných štruktúr ČSSR. Mnohí bezvedomí uctievatelia fetišu a mylného egregoru „68-ho“ hovoria, že sa jednalo o jednoznačne odsúdeniahodný imperialistický počin agresívneho a totalitárneho ZSSR proti hrdému Československu. Avšak horeuvedený scenár by pravdepodobnostne-predurčiteľne bol býval priviedol ku kritickému zhoršeniu celoeurópskej bezpečnostnej situácie, a to v období, kedy ešte neboli prijaté smerodajné a stabilizujúce zmluvy START I a START II a globálna bezpečnosť po Karibskej kríze stále nebola spoľahlivo reglamentovaná uprostred superintenzívnych pretekov v zbrojení (!). To zrejme práve v tomto zmysle treba interpretovať vetu maršala Grečka o tom, že „Československo bude obsadené, aj keby kvôli tomu mala vypuknúť Tretia svetová vojna…“ Z pohľadu ZSSR teda šlo predovšetkým o bezpečnostno-politickú operáciu, ktorou chcel zachovať povojnové status quo v období, kedy spomienky na vojnu boli ešte veľmi živé. A práve situácia v Československu (resp. v širšej Strednej Európe), ako sa ukázalo na príklade Sedemročnej, Tridsaťročnej i Druhej svetovej vojny je z globálno-politického hľadiska smerodajná pre celoeurópsku bezpečnosť. Pripomínam, že Rusi sa po vojne zaprisahali, že žiadna budúca vojna nebude vedená na ich území. Viniť z vtedajších udalostí môžeme predovšetkým náš z hľadiska globálnej bezpečnosti kľúčový región a to, že sme nevedeli ukontrolovať revolučný proces 68-ho, kedy – a to sa schválne nehovorí – boli pre ČSSR začiatkom augusta dohodnuté najlepšie možné podmienky v Čiernej nad Tisou a Brežnev v podstate v Bratislave súhlasil s tým, aby ČSSR išla svojou cestou pri zotrvaní vo Varšavskej zmluve. A len keď v priebehu augusta z tonality československej tlače (ovládanej sionistami, všakže, čo si budeme dávať servítku na ústa) začalo byť zrejmé, že reformátori v čs. vedení, ktorí výsledok rokovaní v Bratislave a Čiernej nad Tisou pojali ako ústupok a ukážku slabosti zo strany ZSSR, resp. sankciu k ešte väčšej liberálnosti, a v tlači sa reálne omieľala možnosť odstránenia kapitalizmu a vystúpenia z RVHP a VZ – až vtedy, doslova v poslednej chvíli a hodine, sa sovietske vedenie rozhodlo zakročiť.

Pripomíname, že v ČSSR bola otvorená západná hranica a americká tanková brigáda dokonca akože „zablúdila“ na Šumave.

Taktiež paradoxne vyznieva, že týmto zásahom sa bezpečnostná situácia v Európe v podstate zlepšila. Práve po 1968, ktorý bol vlastne globálno-politicky koordinovaným meru-šesťdesiatôsmym rokom celoeurópskych revolúcií, sa prijali základné bezpečnostné a odzbrojovacie zmluvy a zahájila sa epocha vzájomnej konvergencie. Tichá džentlmenská dohoda medzi kolektívnym Západom a post-stalinskou elitou ZSSR bola spečatená tým, že ZSSR akceptovalo americkú verziu o pristátí N. Armstronga na Mesiaci. Avšak – nech by ktokoľvek čokoľvek hovoril – RVHP bolo veľmi racionálnym a v porovnaní s vydieračskou EÚ rovnoprávnym a spravodlivým nadnárodným hospodárskym združením, ktoré rozvíjalo medzinárodné socialistické spoločenstvo na základoch výhodnej vzájomnej výpomoci a spolupráce, kedy boli vytvorené podmienky na čo možno najväčšiu priemyselnú a poľnohospodársku (energetická bezpečnosť bola zo strany ZSSR zaručená – pozn.) sebestačnosť národohospodárskeho komplexu toho-ktorého štátu, čo logicky znamenalo aj aktivizáciu všetkých možných ekonomických odvetví. V tejto súvislosti je veľmi poučný výrok jedného talianskeho renesančného mysliteľa, ktorý povedal – „Mesto je bohaté natoľko, nakoľko mnohoraké sú v ňom zastúpené remeslá“. Tento výrok z hlbín storočí oveľa lepšie vystihuje podstatu bohatstva a životaschopnosti toho-ktorého národohosp. komplexu/soc. supersystému, než všetky moderné výpočty v rámci nekonzistentnej vedy „Economics“, vychádzajúce z HDP, ktoré nereflektuje kvalitatívny stav sociálnej a humanitárnej sféry ekonomiky a podiel výrobného, reálneho sektoru v nej, nadmieru prizvukuje monetárny aspekt a sféru služieb.

No a tým, ktorí furt rečnia o „totalite“, demokracii a humanite, pripomeniem, že by konečne mali preorientovať svoju pozornosť na súčasný európsky a globálny kryptonacizmus voči väčšine východoeurópskych štátov, demonštrovaný predovšetkým dvojitou kvalitou potravín v EÚ. Za „totality“ sme boli sami hospodári na svojej Zemi, a žiadne zahraničie tento samoevolučný proces modernej spoločnosti zvonku nesabotovalo. A už tobôž na nás zahraničie nemohlo páchať pomalú biologicko-ekonomickú genocídu.

Ak by sme teraz (hysterických podpindosníkov prosím nečítať) vnímali „Pražskú jar“ ako komplexný rozkladný proces v sociálnom supersystéme, potom efekt „opičej pracky“ zo sovietskeho pohľadu bol v tom, že „kontrarevolúcia“ bola porazená len na 6. priorite, zatiaľ čo si domáci psychotrockisti a sionisti zachovali riadenie na vyšších prioritách. Je odôvodnené predpokladať, že globálne sily na pozadí československých udalostí v rokoch 1968 a 1989 sú jedny a tie isté. Veď celý „November“ prebehol tak hladko, že mnohí neverili tomu, čo sa deje. Poznám veľa ľudí, ktorí boli vtedajšími udalosťami zaskočení, pretože prebehli neohlásene a „rádoby spontánne“, súc dokonale zahraté podľa predom napísanej partitúry. O tom svedčí to, že „deep state“ v ČSSR (ŠtB) cielene odchovával mnohých z neskorších novembrových „hrdinov“ (Havel, Čarnogurský), ktorí ako disidenti mali až príliš veľa čudných privilégií. Tieňovému riadeniu ČSSR „normalizačné opatrenia“ vyhovovali tak, ako trockistom vyhovovali čistky v ZSSR v tridsiatych rokoch. Z toho istého dôvodu beneficiárom post-novembrovej epochy vyhovuje maximálna chaotizácia verejnej percepcie vtedajších udalostí, ako aj zvaľovanie celej viny za rozdelenie federácie na Mečiara a Klausa. Skutočnosť je taká, že najosudovejšie opatrenia, nezvratne lámajúce osnovy životaschopnosti národohospodárskeho komplexu, boli prijaté do leta 1992, viď napr. Havlova dekapitácia vojenského priemyslu. Klaus a Mečiar zdedili situáciu, z ktorej – z ich pohľadu – neexistovalo lepšieho východiska, než akému sme boli svedkami. To všetko kvitujem, nekvitujem len to, že sa zabudli verejnosti spýtať na jej mienku a hovorím, že to bolo morálne nelegitímne a výsostne nedemokratické. A nech sa nevyhovárajú na ten paragraf z vtedajšieho zákonodarstva, ktorý deštruktívne znevýhodňoval iniciátora takéhoto referenda. Práve naopak, existencia tejto právnej normy mala byť vtedy podrobená najintenzívnejšej kritike na úrovni iniciatívnych skupín Federálneho zhromaždenia, malo sa to roztrubovať v TV, malo sa vyvinúť maximálne úsilie na informačné pokrytie celej dôležitosti tejto otázky. A dokonca aj na pozadí FZ ČSFR, ktoré vo svojej väčšine už počítalo s rozdelením a mädlilo prsty nad budúcimi privatizačnými províziami, by takéto počínanie bezpochyby našlo odozvu v radoch verejnosti. Pri tom obrovskom počte volieb, ktoré zažívame, by snáď vypísanie referenda na tému „Celistvosti ČSFR“ nepreťažilo vtedajší štátny aparát. Z toho ale vyplýva, že tak ako November, podobne aj rozpad ČSFR prebiehal v réžii elity, avšak vonkoncom nie československej verejnosti a prispel k značnej desuverenizácii našich krajín. Spolu sme sila, sami osebe nikdy nebudeme môcť hájiť legitímne záujmy a suverenitu slovenského a českého národa tak, ako by sme to mohli robiť v rámci spravodlivej ČSR! Je to prakticky pre každé dieťa zrozumiteľná axióma, avšak naši „patrioti“ si to stále nie a nie uvedomiť. Ba práve naopak, spolu s liberál-fašistami usilovne a suicidálne útočia na jedinú ne-davo-elitárnu ideologicko-politickú alternatívu ponovembrovej liberálnej a konzervatívnej ideológie v podobe SMERU a Fica. Pretože Fico si uvedomuje celú zapeklitosť terajšej globálno-bezpečnostnej situácie, kedy vojna a mier v Európe visí na vlásku, chápe globálnu politiku a nechce skončiť ako Mečiar. T.j. pravdepodobnostne-predurčiteľne prehrať v zápase, v ktorom nikdy nevyhrá ten, kto najlepšie ovláda pravidlá, ale ten, kto pravidlá stanovuje.

Podľa pravidiel, tak ako sú nastavené a odzrkadlené v Preambule SR a ako fungujú v reáliách súčasného života – Fico ako líder národno-osloboditeľského hnutia ani slovenský národ vyhrať nemôže.

Ak chce Slovensko prežiť a zvyšovať svoju suverenitu (vrátane ideologickej), musí jeho vedenie realizovať VLASTNÚ GLOBÁLNU POLITIKU, vytvoriť modernú štátnu ideológiu a zohrať dôstojnú úlohu v histórii ako mediátor európskeho a euroázijského zblíženia, nesmie sa obmedzovať na úlohu duchovnej vatikánskej polokolónie a „malého, večne utlačovaného a o vlastnú štátnosť sa usilujúceho národa“. Musíme sa historicko-chronologicky, metodologicky a ideologicky suverenizovať. Fico to už naznačil v devínskom prejave ku dňu sv. Cyrila a Metoda, keď povedal, že Cyril a Metod nechali slyšať náš hlas až v Ríme a vzývali k ROVNOCENNÉMU DIALÓGU O OTÁZKACH VIERY (!) Aký to rozdiel v porovnaní s tým, k čomu vzýva psychologický otrok Danko vetami - „Cyril a Metod organizovali našu štátnosť na podobu rímskeho štátu“ (akože „Vitaj, klérofašizmus!“ – pozn.) alebo citáciami Daxnera o tom, že „poslaním slovenskej spoločnosti je obraňovať vzdelanosť západnú proti barbarským národom Východu“… O kryptoľudáctve SNS ešte budeme rozprávať nižšie.

Napriek pravicovo-mediálnym každoročným orgiám a fetišizácii predmetnej problematiky doteraz absentuje adekvátne historicko-sociologické vyhodnotenie predmetného obdobia (1989-93). Stále čakáme na Mečiarove pamäte (…).  Absentuje oficiálne a morálne legitímne, sociologicky fundované stanovisko k týmto veciam (to, ktoré je za „oficiálne“ prehlásené, nie je terminologicky ani historicky adekvátne, tobôž konkurencieschopné – pozn.), kedy zákulisie využilo reformný a pasionárny potenciál národa (sčasti vybičovaný „normalizačnými opatreniami“) na privodenie spoločenských zmien, prevzatie kontroly nad týmito procesmi a privodenie stavu, ktorý je nezlučiteľný s národno-štátnymi záujmami našich krajín ani väčšiny obyvateľstva. Nič z toho by sa však nestalo, keby Gorbačov a jeho komando neboli priviedli ZSSR ku krachu. Zrejme by len bolo ďalej pokračovalo „sociálne kvasenie“ v automatickom režime, a skôr či neskôr by silou zákona času a v dôsledku šírenia informácií nevyhnutne došlo k demokratizácii elít kádrami zo širokých a vzdelaných ľudových vrstiev.

V tejto súvislosti je príznačné, čo si o extrémizme myslí R. Fico, ktorý na akejsi parlamentnej interpelácii odpovedal O. Dostálovi na pre toho smrada obvyklý hanebný výpad – „Ste teda ochotní uznať rovnocennosť komunizmu a nacizmu ako dvoch zločinných totalít a jednoznačne odsúdiť komunizmus?“

- „To mám tým ľuďom napľuť do tváre? Áno, za socializmu sa porušovali ľudské práva, ale zároveň ľudia vytvárali obrovské hodnoty. Odmietam Váš neobjektívny a EXTRÉMISTICKÝ prístup.“

Našla kosa na kameň či ako, pán Kiska? Kto je tu, sakumprásk, extrémista? Ja si, podobne ako Fico a Blaha (ktorý nahlas hovorí to, čo Fico potrebuje, ale nemôže povedať) myslím, že to Vy a vaša liberálno-fašistická mediálna a klanovo-oligarchická kamarila spolu s Dzurindom a Miklošom, SaS, MOST-om, rôznymi komediantmi Magormi Itovičmi a krvilačnými militaristami typu Šebej, Maxim a Ondrejcsák, a taktiež spolu s kryptoľudáckymi lži-patriotmi zo SNS, ĽSNS a KDH ste tí najväčší extrémisti a fašisti súčasnosti, čo potvrdzujete svojim nezmieriteľným militarizmom, extrémnou protisocialistickou indoktrináciou, rusofóbiou a bojom s názorovou alternatívou, ako aj bratríčkovaním s najodióznejšími a najkompromitovanješími „politikmi“ súčasnosti, počnúc fašistickou ukrajinskou klikou, končiac Vašimi chlebodárcami a koordinátormi Sorosom a britskou kráľovskou rodinou.  Ste extrémisti už len preto, že následky hospodárskych škôd, ktoré utrpelo Slovensko za šafárenia pravicových vlád, boli a stále sú extrémne.

To práve Vy, liberál-fašisti, prerodení z bývalých režimných psychotrockistov, si tu dnes privlastnǔjete aureolu jediných skutočných „bojovníkov za slobodu a demokraciu“! Babylonské pokrytectvo! A pritom má 17. november, v celosvetovom meradle známy ako „Deň študentstva“, hlboké antifašistické posolstvo. Pripomína udalosť z roku 1939, kedy českí študenti vystúpili proti zásahom Nemcov na českých vysokých školách, zorganizujúc demonštráciu, ktorú Nemci brutálne potlačili a následne prenasledovali, mučili a zabíjali študentských predákov a iných odporcov nového poriadku. Zaujímalo by ma, či to niekto tomu nafúkanému Steinmeierovi pripomenul, keď spolu s Kiskom rozmýšľali o „spôsoboch udržania demokracie“ represívnymi spôsobmi?

Napriek tomu, že „extrémizmus“ a „dezinformácie“ boli hlavným predmetom žilinskej „prezidentskej“ diskusie, dotyční panelisti nezaostrovali pozornosť na reálny fašizmus a ĽSNS, samotné pojmy takmer neboli v oficiálnych správach spomenuté. Naopak, stále je to len o „ruskej propagande“ a „dezinfomáciách“ ako údajnom spúšťači a zdroji radikalizácie a extrémizmu, neustále úsilie prepojiť fenomén „fašizmu“ s „ruskou propagandou“, čo je rovnako nezmyselné, ako vytrvalé a pavedecké pokusy dať znamienko „=“ medzi socializmus a nacizmus, pripísať ZSSR spoluzodpovednosť za rozpútanie Druhej svetovej vojny a pod. Toľko k „advokácii fašizmu“, zaznevšej symbolicky spod strechy žilinskej synagógy, pretože predpokladá tvrdú kriminalizáciu (v rámci širokej palety „spôsobov udržania demokracie“) všetkých tých, ktoré by takéto choré a lživé historicko-ideologické „doktríny“ NWO spochybňovali. Práve preto hovoríme, že v Žiline bolo spečatené spojenectvo atlantistov a sionistov v celoeurópskom merítku. Podstata tejto politiky je do koreňa protiruská a protislovanská, avšak aj protinemecká a protieurópska, pretože namiesto konsolidácie kontinentu a národov privodí ich polarizáciu a štiepenie.  Ako už nejedenkrát v histórii.

http://www.haz.de/Nachrichten/Politik/Deutschland-Welt/Slowakei-und-Deutschland-wollen-Europa-staerken

http://www.zeit.de/news/2017-11/17/slowakei-steinmeier-dankt-slowakei-fuer-aufnahme-von-fluechtlingen-17172602

Problém nás Slovanov odjakživa bol v tom, že zatiaľ čo národy sami osebe boli cnostné a životaschopné, naše elity naopak zradné, korumpované a protinárodné. Spomeňte si len, kto si na Slovensku ako prvý pomaďarčoval priezviská a hral na veľkopanských príslušníkov uhorskej šľachty? Boli to samotní slovenskí šľachtici. V XX. storočí naše elity naopak ťaží psychologické dedičstvo Mníchova, t.j. zlomenie vôle k životu a obrane. Psychotrockisti a ideologickí dozorcovia za socíku, liberál-fašisti za buržujov, dozorcovia v elektronickom koncentráku novodobého sociál-fašizmu. Z Vás, liberál-fašisti, srší nenávisť na každom kroku, a nás z nej usvedčujete. Žasnem nad Vašou neomalenosťou.

 

Kto sme z pohľadu patrónov Kisku a Steinmeiera a čo na nás chystajú?

V kontexte globálno-politického pozadia prezidentského stretnutia v Žiline je dôležité taktiež upriamiť pozornosť na publikáciu vo fracúzskom časopise „France OUEST“, ktorá krátko predchádzala 17. novembru. Išlo, samozrejme, o druhoradé médium, ale podľa A. Fursova sa globálna moc často uchyľuje k tomu, že jej posolstvá sú schválne rozširované v bulvárnej a žltej tlači, pretože „mainstream“ si to kvôli politickej korektnosti a pod. nemôže dovoliť. Článok opisoval zážitky jednej francúzskej dobrovoľníčky a vysokoškolskej študentky, ktorá strávila cez jeden dobrovoľnícky program takmer rok Čadci ako pracovníčka komunitného centra, kde vyučovala francúzštinu. Jej rozprávanie je podané v štýle „sombre“ s podčiarknuto odsudzujúcimi invektívami typu – domy v štýle ZSSR, sexuchtiví a „netolerantní“ chlapi, najhoršia zdravotná starostlivosť v Európe a pod.

Nechajme teraz stranou, že bolo v jej vlastnom záujme, aby si osvojila slovenčinu resp. odkomunikovala lekárom, že je alergická na konkrétnu tinktúru, a že – ako sama vraví – na pol dňa „oslepla“. Článok časopisu „France OUEST“ je však významný symbolicky, pretože demonštruje reálny vzťah anglo-sionistov k Slovensku, v ktorom vidia len akési čosi v štýle ZSSR s divným a primitívnym, a navyše bielym a kresťanským obyvateľstvom. Hovoríme tu práve o anglo-sionistickej frakcii kolektívnej elity Západu, nech Vás nemýli pojem „France OUEST“. „Ouest“ po-francúzsky znamená „Západ“. Staré európske kontinentálne, romano-germánske elity naopak vidia v našej krajine potenciál a perspektívu, ako dosvedčuje investícia automobilky Porsche pri Piešťanoch. Navyše, Čadca, v ktorej pracovala spomínaná francúzska Madeline, citovaná symbolickým mediálnym predstaviteľom anglo-sionistov, spadá do Žilinského kraja, ktorý je dnes silne ovplyvnený sionistickým zákulisím v podobe G. Trabelssieho a jeho štruktúr.

Keďže v médiách platí pravidlo – „zbytočných informácií niet“, je zmysluplné si posvietiť aj na meno tej, ktorej ústami nám vyslovuje svoju mienku o nás kolektívny Západ, a predovšetkým anglo-sionisti a Rothschildovci, stojaci v pozadí prezidenta Macrona. Spomínaná francúzska študentka sa totiž volala Madeline. Francúzske „Madeline“ je ekvivalentom pojmu „Magdaléna“, zatiaľ čo my sme už písali, že biblická Mária Magdaléna, t.j. „Rimanka Bohyňa-Deva“, sa v novochronologicky interpretovaných dejinách bezprostredne viaže na Uhorsko (koleno Benjamína), resp. Tarzus – otčinu apoštola Pavla. Posledný je v našich lokálnych dejinách, zredigovaných v rámci scaligerovskej historicko-chronologickej koncepcie, stotožniteľný s „veľkomoravským kniežaťom Rastislavom“, zatiaľ čo Mária Magdaléna má v našich dejinách analógy – Metod, apoštolka Júnia, Anastázia Kyjevská, svätá Katarína. Poznatky o „bybylonskom kulte“ Márie Magdalény ako manželky Ježiša Krista a Panny Márie Sedembolestnej ako manželky sv. Štefana-kráľa ~Jána Krstiteľa, ktorý sa vyznával v stredovekom Uhorsku, môžeme čerpať z ich historických „blízkovýchodných“ a „starovekých“ duplikátov,  napr. (čiastočne) – biblická Esther a babylonská Ištar, resp. kanaánska Astarta. Jeden z hlavných chrámov na hradnej skale Buda (Budín) v dnešnej Budapešti, niekdajšom hlavnom meste Uhorska, sa volá „Maria Magdolna Templom“.

Z toho usudzujeme, že za publikáciou predmetného článku stoja sily globálnej úrovne riadenia, pretože sa jedná o symbolický odkaz na II. priorite – historicko-chronologickej. Tie isté „neokonské“ štruktúry torpédovali presadenie našich kandidatúr na sídlo EMA a šéfa Eurozóny. Svojim spôsobom to boli priame urážky a neférové diskvalifikácie Slovenska, zrejme za to, že sme sa opovážili nastoliť problematiku dvojitej kvality potravín, t.j kryptonacizmu v EÚ. Ale ako sme už vraveli vyššie – bezprostredným záujmom GP je stabilizácia v Európe, konvergencia EÚ a EAÚ, v procese ktorej má Slovensko zohrať významnú úlohu, rovnako aj v cirkevno-ideologickej rovine ako mediátor postupnej relokácie centra koncentrácie ideologickej moci z vatikánskej RKC na Arménsku Apoštolskú cirkev (stretnutie A. Danka s predsedom arménskeho parlamentu Arom Bablojanom). Pripomeniem, že terajší pápež sa špecializoval na štúdium grékokatolíckej cirkvi a ich obradu a osobne protežoval ukrajinských grékokatolíkov, ktorí ideologicky podporovali Majdan. A práve z tohto dôvodu bolo počínanie agentov anglosionistov a neokonov v euroštruktúrach pranierované samotným globalistickým Bloombergom, navyše sa jednalo o „zradu dôvery“, ktorá môže Ficovi poskytnúť oveľa širší manévrovací a kompetenčný priestor v rámci boja s anglo-sionistickou a neokonskou perifériou na Slovensku. Žilina a ŽSK sú najdramatickejším poľom boja v tejto vojne o slovenskú suverenitu.

Vyvstáva otázka, prečo sa anglo-sionisti a atlantisti rozhodli zvoliť si pre skrytú deklaráciu ich „fašizmu a la NWO“ práve Žilinu, a nemôže snáď táto udalosť byť sprevádzaná podobnou pochmúrnou symbolikou, ako prejav ruských študentov v Bundestagu za Steinmeierovej prítomnosti od dva dni neskôr, t.j. 19. novembra – v Deň vojnových obetí v Nemecku a výročí začiatku sovietskej protiofenzívy pri Stalingrade?

Že sa snáď v prípade Kiskových informačných iniciatív a „boja proti ruskej propagande a dezinformáciám“ jedná o nezakrytý fašizmus, súhlasíte všetci. Za ruskú propagandu sú vyhlasované alternatívne názory normálnych dospelých a erudovaných občanov SR a ČR, pôsobiacich v internete práve preto, lebo mainstream šíri propagandu, lži a vojnové štváčstvo. Títo ľudia tam pôsobia zadarmo, z vlastných občianskych a vlasteneckých pohnútok, pretože inde nie je kde. Naplno prebieha boj o našu dušu, o naše kolektívne občiansko-politické povedomie. Je to boj každého z nás, či tu chceme po Novembri a ponovembrovej okrádačke si nechať siahnuť snáď na JEDINÚ SLOBODU, ktorú nám November priniesol. Pretože v skutočnosti môžeme už akurát len tak kecať, a to je všetko, čo môžeme. No i slovo, obzvlášť v skúsených rukách, je zbraň, a ak je naviac pravdivé, nezostáva týmto našim neokonským propagandistom, ktorí majú objektívne neudržateľnú argumentačnú pozíciu, nič iné, len odpájať celé segmenty webu. Toto sú všetko totalitárne praktiky.

Táto názorová totalita bude prvým krokom k ustanoveniu nového korporátneho fašizmu, ktorý nám v „prijateľnej podobe“ odprezentovala p. Holúbková (čítaj – regionalizácia a migrácia). Holub je v symbolickej rovine vnímaný ako „posol mieru“, rovnako sa s ním asociuje pojem „pošta“, t.j. odovzdávanie, sdieľanie správ a INFORMÁCIE, t.j. RIADENIE. S istými výhradami môžeme teda vychádzať z toho, že slová „Slovenky roka“ o tom, že „…ak si budeme svoje regionálne problémy riešiť sami a nespoliehať na veľký štát, máme možnosť prijatia farebnej perspektívy do budúcnosti.“ – sú posolstvom anglo-sionistov Slovensku.Odkomunikované v zrozumiteľnej reči – „Oslabujte a decentralizujte vlastný štát, a my Vám tu zaručíme farebnú perspektívu do budúcnosti“.

A Kiska do toho volá – „Demokraciu si treba vybojovať!“ Urguje mladých, aby bojovali so zlým štátom a kladie im za príklad zmanipulované a Sorosom podporované študentské protikorupčné pochody. Veď to je priama výzva k anarchizácii a majdanizácii krajiny!

Práve toto je tá olivová ratolesť, ktorú NWO a žilinskí operátori anglosionistickej frakcie západnej elity ponúkajú nám na zbaštenie. Ak by sme snáď s takouto „mierovou ponukou“ nesúhlasili (tak ako nemožno súhlasiť s „nevinnosťou a mierovými úmyslami“ vojakov Wehrmachtu na Východnej fronte – pozn.), hneď tu je pohotová mašinéria na potieranie non-konformizmu. Úprimne povedané, tento ich „pacifizmus“ (keď už hovoríme o „posloch MIERU“) a „tolerantný multikulturalizmus“ s minimalizáciou štátnej autority v regióne ma desí nemenej, než slová anglickej kráľovnej na minuloročnom stretnutí s ruským patriarchom Cyrilom. Správa o predmetnom podujatí sa síce zjavila v marginálnych internetových médiách, avšak doteraz nik nepotvrdil ich pravdivosť, ani ich nevyvrátil.

„One must make the necessary preparations as the war drums sound ever closer… My beloved country is about to enter the darkest time in its history, as a grand war will be unleashed in the East, and one cannot assume who will live and who will die these FINAL DAYS…“

Kráľovnú spomíname preto, pretože práve ona, resp. britská kráľovská rodina, stelesňuje jeden z klanov „atlantistov“, navyše vykonáva štrukturálny dozor a priame operatívne riadenie „atlantistickým“ segmentom slovenskej politiky, ako dosvedčuje návšteva Vojvodu z Edinburgu na Slovensku a jeho stretnutie s Kiskom. Dokonalý príklad priameho, operatívneho a štruktúrneho riadenia anglo-sionistami, resp. „neokonmi“ svojej agentúry na Slovensku. Náš P-Resident je asi aj rád, že keďže na Slovákov jeho „morálna autorita“ nezaberá, bude si to vynahrádzať ako poskok atlantistov v Európe, rečniac po-anglicky pred Europarlamentom, na sammitoch NATO, a pravidelne konzultujúc svoje úlohy so Sorosom a britskou kráľovskou rodinou, t.j. anglo-sionistami.

Voľba miesta pre ohlásenie fašizmu na Slovensku v Deň boja za slobodu a demokraciu (je to natoľko symoblicky paradoxné, až je to vtipné – pozn.) nepadla na Žilinu, a čo je príznačné – na Novú žilinskú synagógu – náhodne.  Žilina má očividne z hľadiska globálneho riadenia významné postavenie, čo je okrem iného demonštrované tým, že máme popri Bratislave a Košiciach plnohodnotný futbalový štadión prvej triedy a družstvo, súťažiace v európskych pohároch. Aj svojich bujarých fanúšikov. Žilina je taktiež okultno-sakrálnym centrom sionizmu, a bola stredobodom významných udalostí slovenskej histórie, ktoré majú, ako ukážeme, významný sionistický podtext.

První část: http://www.nwoo.org/2017/12/20/ohlasenie-fasizmu-z-okultneho-centra-sionizmu-na-slovensku/