Hitler bol presvedčený, že budúcnosť západnej civilizácie závisí na úzkej spolupráci Nemecka a ostatných európskych štátov, obzvlášť s árijskými bratrancami Veľkou Britániou a USA. Pre Hitlera bolo veľkou existencionálnou hrozbou západnej civilizácie komunistické Rusko, ktoré považoval za základňu židovských svetových ambícií. K tomuto záveru došiel už ako mladý muž, keď sa prvý krát začal zaujímať o politiku. Sledoval, ako boľševickí Židia prevzali moc v Rusku a potom spustili červený teror. Pozoroval, ako sa v Európe rodili žido-komunistické revolúcie, organizované a financované Kominternou sídliacou v Rusku a podporované medzinárodnými židovskými bankami. K moci sa dostal ako antikomunista a za svoje životné poslanie považoval boj proti komunizmu a prebudovanie Nemecka na baštu brániacu prílivu židovského komunizmu, ktorý hrozil, že sa zmocní kresťanskej Európy. Skúsil všetko, aby vytvoril alianciu s Veľkou Britániou a nadviazal dobré vzťahy s USA. Bol zúfalý, keď jeho ponuky boli rad radom odmietané. Bol rozrušený a zarmútený z toho, že vedúci predstavitelia Veľkej Británie a USA nevideli hrozbu komunistického Ruska pre západnú civilizáciu tak, ako ju videl on.

Hitler považoval za nevyhnutné, že Nemecko sa nakoniec dostane do vojny s komunistickým Ruskom. Otázko nebolo „či“, ale „kedy“. Sovietski vodcovia to videli rovnako. Hitler bol presvedčený, že komunistické Rusko bude chcieť vpadnúť do Európy a Nemecko bude jeho prvým cieľom. Nestane sa tak niekedy vo vzdialenej budúcnosti, ale zanedlho – keď sa budú sovieti k tomu cítiť dosť silní. Keď mal ten deň prísť, želal si čokoľvek iné, len nie vojnu na dvoch frontoch. Z tohto hľadiska mal Hitler záujem iba o nadviazanie a udržanie priateľských vzťahov s ostatnými západnými mocnosťami, najmä s Britániou a USA. Dobré vzťahy však chcel udržiavať aj s ostatnými európskymi národmi, pretože veril, že každý z nich – rovnako ako Nemecko – je neoddeliteľnou súčasťou západnej kresťanskej civilizácie a je pod útokom ateistického židoboľševizmu. Posledná vec, ktorú Hitler chcel, bola vojna s Britániou a Francúzskom. Autor Louis Kilzer, ocenený Pulitzerovou cenou, to potvrdzuje v knihe „Churchill’s Deception“ (Churchillov podvod, Simon & Schuster, 1994):

„Hitler nechcel svetovú vojnu a nemal žalúdok na boj s Anglickom, ale mocné sily v Británii a Francúzsku vojnu s Nemeckom chceli.“

Hoci Británia s Francúzskom neboli v takej pozícii, aby mohli zasiahnuť v Poľsku, nestrácali čas a zahájili vojenské operácie proti Nemecku. Hneď nasledujúci deň potom, ako Francúzsko a Británia vyhlásili vojnu Nemecku (3. september 1939), bombardovali bombardéry RAF nemecké vojnové lode v oblasti Helgoland Bight (kde sa Labe vlieva do Severného mora). Dňa 7. septembra prekročili Francúzi údolie rieky Rýn so 40 divíziami, aby zahájili „Sársku ofenzívu“, ale táto snaha bola iba polovičatá a zastavila tesne pred nemeckými obrannými líniami známymi ko Siegfriedova línia, pričom došlo iba k niekoľkým bezvýznamným šarvátkam. Nemecká armáda sa zaoberala vojnou v Poľsku a nemala dostatok síl na protiútok. Zo západu nedošlo k žiadnej snahe zabrániť nemeckej okupácii Poľska. Tak začala prestávka, známa ako Podivná vojna, v Británii ako Súmračná vojna a v Nemecku ako Sitzkrieg, od septembra 1939 až do apríla 1940. Situácia vyzerala úplne ako počas prímeria.

Na zemi sa nič nedialo, aj keď na mori prebiehala krutá vojna, známa ako „Bitka o Atlantik.“ Na moriach a oceánoch bola Británia veľmi silná a spolu s Francúzskom okamžite vytvorila totálnu námornú blokádu, ktorá bránila akýmkoľvek dodávkam do alebo z Nemecka. Podobalo sa to totálnej blokáde z Prvej svetovej vojny, ktorá vyhladovala Nemecko až ku kapitulácii. Nemecko čelilo námornej blokáde ponorkovými silami.

Obr 19.1: SS Athenia v Montrealskom prístave – 1933, Kanadský národný archív

Prvý výstrel bitky o Atlantik bol vypálený 3. septembra 1939, keď nemecká ponorka potopila britskú dopravnú loď SS Athenia pri pobreží Írska. Keď Francúzsko a Británia vyhlásili vojnu Nemecku, Hitler stále dúfal v diplomatické riešenie. Veril, že po ukončení kampane v Poľsku sa veci opäť dajú do poriadku a bude možnosť na odhovorenie Francúzska a Británie od vojny. Z tohoto dôvodu sa chcel vyhnúť provokáciám akéhokoľvek druhu a vydal prísne rozkazy zakazujúce útoky na civilné lode. Bohužiaľ, prvá loď, ktorá bola potopená ponorkou, bol práve parník Athenia s cestujúcimi na palube. Bolo to porušenie Hitlerových rozkazov.

Obr 19.2: Potopenie SS Athenia na prvej strane New York Times

Ako Hitler očakával, vyvolalo to pobúrenie medzi Spojencami aj v neutrálnych krajinách. Potopenie Athenie vyvolalo falošný dojem, že Nemecko sa chystá na neobmedzenú ponorkovú vojnu tak, ako to bolo počas Prvej svetovej vojny. K potopeniu však došlo omylom, za súmraku a pri sťaženej viditeľnosti. Veliteľ ponorky veril, že Athenia je vojenská loď. Hitler zúril, ale k škode už došlo a proti kapitánovi ponorky neboli vyvodené žiadne opatrenia.

Dňa 18. septembra iná nemecká ponorka potopila britskú lietadlovú loď Courageous pri pobreží Škótska.

Obr 19.3: Britská lietadlová loď HMS Courageous (výtlak 22 500 ton) bola zasiahnutá juhozápadne od Írska dvoma torpédami z U-29, 17. septembra 1939. Potopila sa za 17. minút, zahynulo 518 členov posádky, ďalších 741 sa zachránilo.

Keď vojna v Poľsku rýchlo dospela ku koncu už 27. septembra 1939, Hitler predložil mierové ponuky Británii a Francúzsku, ale tie ich odmietli. Churchill sa vrátil do vlády ako prvý lord Admirality a otvorene volal po vojne s Nemeckom. Nemecká invázia do Poľska mu slúžila ako dôkaz toho, že po celú dobu mal pravdu keď varoval pred nacistickými plánmi na dobytie sveta. Ako však bolo preukázané v predošlých kapitolách, Hitler nemal žiadne takéto plány a nemal požiadavky voči žiadnemu západoeurópskemu štátu. Churchill aj so svojim gangom vojnových štáčov, vrátane Duffa Coopera, lorda Halifaxa, Anthonyho Edena, Roberta Vansittarta a Židmi riadenej tlače, napriek tomu usilovne pracovali na stupňovaní vojnovej hystérie.

Stratégia Spojencov počas podivnej vojny bola v udržiavaní obranných pozícií na pevnine, v zriadení námornej blokády, ktorá by oslabila nemeckú ekonomiku a vo vedení námornej vojny. Angličania a Francúzi rýchlo prezbrojovali a do Francúzska boli vyslané veľké britské expedičné sily. Belgicko a Holandsko sa rozhodli ostať mimo vojny. Udržiavali prísnu neutralitu a nepodľahli tlaku Británie a Francúzska na rozmiestnenie ich vojsk vo svojich krajinách.

Obr 19.4: Maľba „Bull of Scapa Flow: Günther Prien, U-47 a útok na HMS Royal Oak“ od Dona Hollwaya

Dňa 8. októbra boli potopené tri nemecké ponorky, ďalšia bola potopená 13. októbra. Na odvetu vplávali 14. októbra nemecké ponorky do Scapa Flow a potopili zakotvenú britskú bojovú loď Royal Oak. Na zemi zatiaľ k ničomu nedošlo, aj keď námorná a vzdušná vojna zúrila čoraz viac. Nemecké ponorky vystupňovali útoky na britské obchodné lode, čo malo za následok znepokojujúce straty.

Obr 19.5: „Der Alte“ Kapitán Günther Prien, veliaci dôstojník U-47. Aj napriek krátkej kariére patril k jedným z najväčších es Druhej svetovej vojny

Vrecková bojová loď Admiral Graf Spee uskutočnila na jeseň roku 1939 mimoriadne ničivý nájazd do južného Atlantického oceánu a zničila deväť obchodných lodí. Britské krížniky Exeter a Ajax, spolu s novozélandským krížnikom Achilles poškodili Graf Spee v bitke pri pobreží Uruguaja 13. decembra. Nemecká loď unikla do neutrálneho prístavu Montevideo v Uruguaji. Uruguajčania trvali na tom, že tam môže zostať iba 72 hodín. Stojac pred istotou zničenia spojeneckými loďami, ktoré čakali v medzinárodných vodách tesne mimo prístavu, nariadil dňa 17. decembra kapitán Graf Spee potopenie lode v prístave.

Rusko – Fínska vojna

Napriek dohode medzi Nemeckom a ZSSR o neútočení, Stalin nedôveroval Nemcom a obával sa zraniteľnosti Ruska pri možnom nemeckom útoku cez pobaltské krajiny. V septembri a októbri sa Stalin rozhodol uzavrieť túto cestu a zatlačil na malé krajiny Estónsko, Lotyšsko a Litvu, aby súhlasili s rozmiestnením sovietskych vojsk na svojom území. Dňa 7. októbra predložili Sovieti Fínsku požiadavku na odovzdanie niektorých svojich území, na ktorých mali byť umiestnené ruské jednotky. Taktiež žiadali o právo na používanie fínskej námornej základne. To všetko výmenou za sovietske územie na východnej hranici Fínska. Fínsko s požiadavkami ZSSR súhlasilo s výnimkou poskytnutia námornej základne, ale ZSSR trvalo na svojom. Rokovania sa skončili 30. novembra, keď Sovietsky zväz zaútočil na Fínsko.

Obr 19.6: Fínska posádka guľometu počas Zimnej vojny. Zimná vojna bola vojenským konfliktom medzi Sovietskym zväzom a Fínskom v rokoch 1939-40. Začala 30. novembra 1939 sovietskou inváziou a skončila 13. marca 1940 Moskovskou mierovou zmluvou. Liga národov považovala tento útok za neoprávnený a vylúčila Sovietsky zväz z Ligy národov dňa 14. decembra 1939

Aj keď boli Fíni početne slabší a horšie vybavení, boli húževnatí a dobre vycvičení. Na prekvapenie všetkých odrazili omnoho väčšie sovietske sily. Ukázalo sa, že Stalinove armádne čistky z roku 1937, počas ktorých bolo zavraždených okolo 30 tisíc ruských dôstojníkov, vážne oslabilo sovietsku armádu. Hitler si to starostlivo zaznamenal. Ale sovieti sa zreorganizovali a v januári 1940 zahájili ďalšiu ofenzívu, tentoraz úspešnejšiu.

Obr 19.7: Zmrznutý sovietsky vojak, podopretý fínskymi jednotkami počas Zimnej vojny ako výstraha pre ďalších ruských vojakov

Dňa 12. marca 1940 Fínsko podpísalo mierovú zmluvu a bolo nútené odovzdať všetky územia požadované ZSSR a navyše aj ďalšie. Fínsko nakoniec nedosiahlo nič tým, že vzdorovalo sovietskym požiadavkam. Británia a Francúzsko pracovali na plánoch, ako pomôcť Fínom, ale Fínsko kapitulovalo pred ich dokončením.

Nórska a Dánska kampaň

Obr 19.8: Molotov podpisuje dohodu medzi Sovietskym zväzom a krátkodobým fínskym bábkovým štátom Fínska demokratická republika, ktorá vznikla na okupovaných územiach počas Zimnej vojny

Obr 19.9: Fínske územia postúpené Sovietskemu zväzu

Keď Británia a Francúzsko vyhlásili 3. septembra 1939 vojnu Nemecku, Nórsko, Švédsko, Dánsko a Fínsko okamžite oznámili svoju neutralitu. Takto sa tieto škandinávske krajiny riadili politikou, ktorú dodržiavali od polovice devätnásteho storočia. V reakcii na to nemecká vláda oficiálne súhlasila s rešpektovaním neutrálnosti Nórska, ale dodala, že nebude tolerovať porušovanie nórskej neutrality treťou mocou, čo znamenalo, samozrejme, Britániu.

Nemecké hospodárstvo bolo závislé na dovoze železnej rudy zo Švédska. Každý rok sa dovážalo až 11 miliónov ton železnej rudy, z ktorých polovica prešla nórskym prístavom Narvik. Kým bolo Nórsko neutrálne, nemecké lode s rudou mohli bezpečne cestovať z Narviku do Nemecka v neutrálnych vodách popri nespočetných ostrovoch pri východnom pobreží Nórska. Tak im nehrozila britská blokáda. Dňa 16. februára 1940 došlo k incidentu s loďou Altmark, keď nórske delové člny zastavili v nórskych vodách nemeckú dopravnú loď Altmark a umožnili vstup na jej palubu vojakom z britského torpédoborca. To spôsobilo Hitlerove pochybnosti o tom, že Nórsko si udrží neutralitu tvárou v tvár britskému odhodlaniu a agresivite.

Obr 19.10: Vidkun Quisling (18. júla 1887 – 24. októbra 1945) bol nórskym armádnym dôstojníkom a nacionalistickým politikom. Bol predsedom vlády v Nórsku od februára 1942 do konca Druhej svetovej vojny. Po skončení vojny viedli víťazi súdne procesy s Quislingom a ďalšími vodcami Nasjonal Samling – Albertom Viljamom Hagelinom a Ragnarom Skancke. Boli odsúdení za velezradu a zastrelení v pevnosti Akershus. Obvinenia boli založené na jeho podpore nemeckej invázie v apríli 1940, zrušení mobilizácie, povzbudzovaní Nórov k službe v nórskej divízii SS a pomoci pri deportáciách Židov

Vodcom Národnej socialistickej strany v Nórsku bol nemecký sympatizant Vidkun Quisling, ktorý opakovane varoval Nemcov pred zámerom Británie napadnúť a obsadiť Nórsko. Britská invázia do Nórska, ktorá sa mohla ľahko rozšíriť aj na Švédsko, by úplne prerušila dodávky nepostrádateľnej železnej rudy do Nemecka, a tak ochromila nemecký priemysel. Churchill ako prvý lord Admirality otvorene navrhoval inváziu do Nórska, hoci premiér Chamberlain, ktorý bol omnoho menej zanietený za vojnu, bol v tejto veci stále nerozhodný. Dňa 8. apríla 1940 Churchill, ako prvý lord Admirality, na svoju zodpovednosť vydal rozkazy zamínovať nórske pobrežné vody s cieľom zablokovania dodávok železnej rudy do Nemecka. Bolo to zjavné porušenie nórskej neutrality a znamenalo to neprípustné ohrozenie Nemecka.

Nemecko už malo pre takýto prípad vypracovaný pohotovostný plán a reagovalo okamžite. Dňa 9. apríla 1940, nasledujúci deň po Churchillovom rozkaze zamínovať nórske pobrežné vody, začali nemecké jednotky prúdiť do Dánska. Ohromili prekvapených Dánov, ktorí sa rýchlo vzdávali. Nemecko vpadlo do Dánska, pretože potrebovalo ich letiská na severe, ktoré potrebovali k invázii do Nórska.

Nemecká invázia do Dánska a Nórska

Nemecké transporty plné vojska za doprovodu lietadiel Luftwaffe okamžite zamierili do Osla a nemeckí parašutisti boli vysadení na nórskych letiskách. Výsadkári rýchlo prevzali kontrolu nad všetkými letiskami v okolí Oslo a nemecké lietadlá začali na nich pristávať, zatiaľ čo nemecké námorné sily vyloďovali vojská na mnohých miestach pozdĺž nórskeho pobrežia vrátane Narviku. Nemecké vyloďovanie prebiehalo v podstate bez odporu, pretože nemecký sympatizant Vidkun Quisling, vodca Nórskej národnej socialistickej strany, sa vyhlásil za novú hlavu Nórska a nariadil nórskym ozbrojeným silám, aby nekládli odpor. Celá operácia prebehla bez problémov a bola dôkazom kvality a zručnosti nemeckého vojenského velenia a schopností nemeckej armády.

Obr 19.11: Mapa invázie do Dánska a Nórska

Obr 19.12: Nemecké jednotky nastupujú do lietadla smerujúceho do Nórska

Obr 19.13: Nemecké jednotky sa vyloďujú v nórskom prístave

Obr 19.14: Nemecké jednotky na nórskom letisku

Obr 19.15: Nemecká ponorka vstupuje do nórskeho prístavu v júli 1942 na uvítaciu oslavu

Obr 19.16: Nemeckí výsadkári v Nórsku, 1940

Obr 19.17: Lietadlá Luftwaffe plné vojakov vstupujú do Nórska

Obr 19.18: Vidkun Quisling víta nemecké vojská v Nórsku

Obr 19.19: Nórsky dôstojník SS

Námorné boje však prebiehali trocha inak. K prvým nemeckým stratám došlo vo fjorde Oslo, keď Nóri zahájili paľbu z pobrežných obranných batérií. Prvé ráno námorných bojov bol potopený nemecký ťažký krížnik Blucher a zahynula väčšina posádky. Poškodený bol aj ďalší nemecký krížnik a nemecký torpédový čln bol potopený. V meste Narvik došlo 10. apríla k stretu medzi britskými a nemeckými loďami. Boli potopené dva nemecké torpédoborce a ďalších päť bolo vážne poškodených. Briti stratili dva torpédoborce.

O tri dni neskôr britské námorné sily pozostávajúce z bojovej lode, lietadlovej lode a niekoľkých torpédoborcov zničili zostávajúce nemecké lode hladinovými a vzdušnými útokmi. Napriek tejto námornej katastrofe sa dostalo 2 000 nemeckých vojakov na breh a obsadilo Narvik. Vylodili sa aj britské jednotky a na rôznych miestach bojovali s Nemcami, ale vždy boli porazení. Nakoniec boli Angličania donútení ustúpiť a nakoniec sa úplne stiahnuť z Nórska. Dňa 10. júna 1940 Nórsko kapitulovalo a dostalo sa pod kontrolu Nemecka. Nemecko si tak zaistilo nerušený prísun železnej rudy, ale okupácia Nórska aj ochránila nechránený sever Nemecka pred inváziou Spojencov.

Churchill prijíma miesto predsedu vlády namiesto Chamberlaina

Najvýznamnejšou obeťou nórskej kampane bol predseda vlády Neville Chamberlain. Britská katastrofa v Nórsku spustila dvojdňovú parlamentnú rozpravu (7. – 8. mája), v ktorej sa rozhodovalo, ako ďalej pokračovať. V rozprave skupina vojnových štváčov obvinila Chamberlaina zo slabosti a nerozhodnosti a z toho, že sú príliš slabí na to, aby sa „postavili Hitlerovi“. Bol obvinený z chýb, ktoré sa udiali v Nórsku, aj keď celá operácia bola výlučne v Churchillových rukách a ak bol za chyby niekto zodpovedný, bol to práve on. (V skutočnosti bola celá Churchillova kariéra poznamenaná sériou takýchto vojenských pochybení.) V rozprave Churchill so svojimi podporovateľmi naplno roztočil kolesá vojnovej hystérie a bolo rozhodnuté, že „Nemecko musí byť zastavené!“ Churchill s ďalšími vojnovými krikľúňmi označili nemeckú inváziu do Dánska a Nórska za nepopierateľný dôkaz Hitlerovho plánu na dobytie sveta, ako to neustále tvrdili. V skutočnosti boli ich varovania iba samonapĺňacie proroctvá. Británia bola neúnavný provokatér.

Nemecké vojenské akcie boli vždy vo svojej podstate „reaktívne“. Nemecko by dalo prednosť tomu, aby nemuselo vstúpiť do Dánska a Nórska. Urobilo tak iba preto, že inváziu plánovala aj Británia, ktorá navyše nebrala ohľad na nórsku neutralitu. Doprava železnej rudy do Nemecka musela byť zabezpečená za každú cenu. Navyše, Británia zahájila blokádu Nemecka, nie naopak.

Výsledkom diskusie bolo všeobecné rozhodnutie, že Nemecko musí byť zastavené. Tiež sa však došlo k názoru, že Chamberlain nie je tým mužom, ktorý to dokáže. Chamberlainovi bola v hlasovaní vyslovená nedôvera a odstúpil z funkcie predsedu vlády. Nasledujúci deň na jeho miesto nastúpil Winston Churchill a vytvoril koaličnú vládu, v ktorej boli všetky politické strany. Churchill presadzoval spoluprácu všetkých politických strán pri podpore vojnového úsilia.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti