Kažimír pred voľbou priznal, že EÚ by sa nemala snažiť len o rovnováhu medzi Severom a Juhom, ale aj medzi západnou časťou únie a východnou. „Keď sa pozriete na európsku mapu, tak zistíte, že reprezentácia zo strany nových členských krajín je veľmi malá," povedal novinárom slovenský minister financií.

Do užšieho súboja o kreslo predsedu Euroskupiny sa okrem Kažimíra dostali liberál Pierre Gramegna z Luxemburska, socialista Mario Centeno z Portugalska a zástupkyňa zelených Dana Reizniece-Ozolaová z Lotyšska. Socialisti tak mali prostredníctvom Centena a Kažimíra vo voľbe dvoch kandidátov. Na straníckej úrovni sa však na pôvod neprihliada a oficiálnu podporu socialistickej frakcie dostal Centeno.

Slovenský minister, ktorý je vo svojej funkcii od roku 2012, teda najdlhšie z kandidátov, išiel do voľby s cieľom propagácie eura a získavania nových členov eurozóny z radov novoprijatých krajín. Na druhej strane v neprospech Kažimíra hralo, že mnoho politikov si ho z čias „záchrany" Grécka zafixovalo pre jeho mimoriadne tvrdý postoj voči tejto krajine.

Po prvom kole sa Kažimír i Reizniece-Ozolaová vzdali kandidatúry a rozhodovalo sa medzi socialistom z Portugalska a liberálom z Luxemburska. „Pre nás bolo dôležité, že sme mohli zaujať. Ubezpečujem vás o tom, že aj najväčšie členské krajiny si všimli, že Slovensko má názor aj ako malá a nová členská krajina, ktorá sa chce aktívne podieľať na formovaní budúcnosti nás všetkých v oblasti peňazí a finančných trhov. My máme názor. A môžem povedať, že nie každý má názor," povedal Kažimír po zvolení Centena a nepriamo tak aj pomenoval vzťah menších a nových členských štátov s tými väčšími a pôvodnými: zaujať a ukázať, že máme názor.

Rovní a rovnejší

Najmä členské krajiny strednej a východnej Európy sú v EÚ dlhodobo prehliadanými členmi. Otvorene to z politikov povie málokto — Kažimír to len diplomaticky naznačil — no pociťujeme to však všetci. Potraviny, ktoré sa dovážajú aj na Slovensko sú menej kvalitné. Práca ľudí v nových členských krajinách je 3-4 krát lacnejšia ako práca ich kolegov na Západe. Napriek tomu, že v Bratislave ako jedinom hlavnom meste členského štátu nesídli žiadna európska agentúra a slovenská metropola bola teda favoritom pri sťahovaní Európskej liekovej agentúry z Londýna na kontinent, Slovensko neuspelo. Agentúru, už tretiu, dostalo Holandsko.

Pocit krivdy v strednej a východnej Európe rezonuje aj po tom, ako západné krajiny začali s výstavbou plynovou Nord stream z Ruska do Nemecka bez toho, aby sa k tomu stredoeurópske štáty, cez ktoré v súčasnosti stále prúdi do západnej Európy ruský plyn, mohli vyjadriť. Stredoeurópske krajiny tak v dohľadnej dobe môžu prísť o značné príjmy z tranzitu plynu.
Euroskepsa neklesá

Prehliadanie nových členských štátov sa logicky premieta aj do vzťahu obyvateľov týchto krajín k EÚ ako celku. Podľa prieskumu Eurobarometru z októbra Európsku úniu vníma pozitívne presne polovica obyvateľov Slovenska. Mierne pozitívnejší vzťah k únii majú Maďari (56%), Bulhari (55%) i Slovinci (51%). Napriek tomu sú tieto krajiny stále až v druhej polovici rebríčka. Naopak za nami sú Rumuni (48%), Lotyši (47%), Chorváti (43%) a Česi, ktorí sú s 29% najväčšími euroskeptikmi. Na zvýšenie pozitívneho vzťahu k EÚ slovenské ministerstvo zahraničia spustilo začiatkom mesiaca kampaň propagujúcu členstvo v EÚ a NATO.

Viacero analytikov už dlhšiu dobu upozorňuje, že Európska únia potrebuje zásadnú reformu. Či to bude v prospech všetkých alebo len vybraných členov únie je otázne. V hre sú momentálne dve alternatívy. Buď sa bude únia federalizovať na Spojené štáty európske, čo presadzuje najmä Emanuel Macron a najnovšie aj Martin Schulz, alebo sa zreformuje na tzv. dvojrýchlostnú Európu — neformálne sa teda rozdelí na Západ a Východ. Z pohľadu malých členských štátov, ktoré do únie vstúpili po roku 2004, to znamená vzdanie sa časti suverenity alebo získanie statusu periférnej krajiny únie. Ani jedna z týchto možností teda nie je priaznivá.

Slovenský premiér Robert Fico chce posledné mesiace zúfalo dostať Slovensko do jadra Európy, dúfajúc, že sa tak oddelíme od svojich susedov. Čo však, ak sa to nepodarí? Nebolo by efektívnejšie už teraz začať hľadať spôsoby ako čeliť prichádzajúcim turbulenciám v EÚ spoločne s krajinami, ktoré majú rovnakú skúsenosť s nerovným postavením v únii ako my? Napríklad na princípe slovanskej vzájomnosti. Platforma, ktorá by koordinovala postoje a kroky šiestich slovanských štátov v EÚ — Poľska, Česka, Slovenska, Slovinska, Chorvátska a Bulharska môže mať väčšiu váhu ako každý členský štát osve.

Názor autora se nemusí shodovat s názorem redakce.