Gen. Chalifa Haftar (2015) |
Roky plynuli, plány na návrat sa obmieňali. Washington stavil na tohto majora, ktorý sa naraz nechal v americkom exile oslovovať ako generál. Haftar bol iba majorom a neskôr sa teda ukázalo, že sa cítil byť nielen plukovníkom ako Kaddáfí, ale oveľa viac. Sám seba menoval generálom. A Washington?
Berlínská diskotéka La Belle po atentátu 5.4.1986 |
V takej chvíli nemal generál Chálif Haftar šancu. Čakalo sa na niečo iné. A to čoskoro prišlo. V decembri roku 1988 sa nad škótskou dedinou Lockerbie zrútilo lietadlo americkej spoločnosti Pan Am Flight 103. Zahynulo všetkých 259 ľudí vrátane posádky.
Správu vydanú aj oficiálnou československou tlačovou agentúrou /ČSTK/ som ako redaktor vydania zahraničných udalostí dával do novín. Pamätám si, ako ma zamrazilo. To číslo letu, 103, mi bolo povedomé. Keď som večer prišiel domov, hľadal som niečo, čo som napokon aj našiel v staršom anglicko-českom slovníku. Palubnú kartu z roku 1986. Let s rovnakým označením. V júni toho roku som po prvýkrát letel do USA na pozvanie ľavicovej mládežníckej organizácie Volunters for Peace /Dobrovoľníci za mier/, ktoré dostal náš denník. Túto náhodu som považoval za ďalšiu tehličku do mojej mozaiky leteckých príhod. Patrilo tam aj prežitie leteckej havárie v roku 1972 v Moskve, keď sa lietadlo Il-18, štartujúce na let z Moskvy do Taškentu, krátko po štarte zrútilo a ja som sa spolu s ďalšími vyše tridsiatimi cestujúcimi zachránil. Jednoducho sme vybehli zo spadnutého stroja a utekali najrýchlejšie, ako sme len vládali. Polovica pasažierov však vtedy rovnaké šťastie nemala. Teraz som držal „palubovku“ s číslom Pan AM 103 v ruke a vedel som si živo predstaviť cestujúcich, sediacich v ťažkom Boeingu 747, chystajúcich sa po štarte z Londýna na dlhý prelet Atlantickým oceánom.
Trosky Boeingu 747 letu Panam 103 u Lockerbie |
Iránske dopravné lietadlo s pútnikmi na palube zostrelila krídlatá raketa, povestná Tomahawk, vystrelený z lietadlovej lode USS Vincennes. Americká vláda na čele s prezidentom Ronaldom Reaganom, bývalým hollywoodskym hercom sa Teheránu ospravedlnila a vyjadrila aj poľutovanie nad obeťami. Veliteľ lode vyhlásil, že jeho posádka sa dopustila chyby. Zmýlila si vraj civilné lietadlo s lietadlom vojenským, konkrétne s iránskou vojenskou stíhačkou F-14, ktorá v tom istom čase mala preletieť v rovnakej oblasti. Stíhačka F-14 bola americkej výroby a patrila, ako pozostatok šachových vojenských obchodov s USA, už do bojového arzenálu nového Iránu. Dlhý čas sa potom udržoval názor, že pád Boeingu 747 nad škótskou dedinou Lockerbie mohol byť naozaj odvetou Iránu za zostrelene Airbusu nad Perzským zálivom.
Iránska vláda však akýkoľvek podiel nad haváriou letu Pan Am 103 poprela. Pokračovalo sa teda vo vyšetrovaní. A po dvoch rokoch od pádu stroja, až štyridsať kilometrov od hlavného trupu lietadla, sa prechádzal so svojím psíkom obyvateľ oblasti. A jeho pes naďabil na zvláštny predmet. Ohorené tričko a v ňom kúsky kovového predmetu. Muž odovzdal nájdený predmet úradom a po čase sa zistilo, že ide o predmet z havarovaného lietadla. Experti napokon záhadu odhalili. Malo ísť o ostatky kazetového prehrávača japonskej značky Toshiba, čo by ešte nebolo nič mimoriadne. Zvláštne však bolo niečo iné. Medzi ostatkami mali nájsť kúsky časového spínača, čo už bolo vážne zistenie. A na ostatkoch časového spínača sa našli stopy po výbušnine. A nie hocijakej. Malo ísť o semtex, v tom čase považovaný za najnebezpečnejšiu plastickú výbušninu vyrábanú Československom. Tento plastický a mimoriadne účinný výrobok vyvážalo do mnohých krajín. Používal sa pri demoláciách, pri stavbách ciest a mostov. Líbya okrem zbraní nakupovala z bývalého Československa aj semtex. Ďalšie vyšetrovanie sa upriamilo na zistenie, kto umiestnil do lietadla kazetový prehrávač Toshiba s ukrytou plastickou bombou. Pretože práve ona zničila stroj. Okruh podozrivých sa postupne zužoval, až napokon vyšetrovateľ dospel k názoru, že nálož mohli do lietadla umiestniť dvaja agenti líbyjskej tajnej služby. Stroj odlietal z Frankfurtu a obaja agenti mali nastúpiť práve na nemeckom letisku. V Londýne však vystúpili. A kazetový prehrávač nechali dobre ukrytý pod jednom zo sedadiel. Časový spínač mal bombu odistiť až vo chvíli, keď boeing letel nad oceánom. Lietadlo však z londýnskeho letiska Heathrow odštartovalo takmer s hodinovým meškaním, a preto došlo k výbuchu ešte nad pevninou, rovno nad škótskou dedinkou Lockerbie. Líbyjská vláda obvinenie z atentátu odmietala, ale keď západné krajiny vyhlásili proti krajine množstvo sankcií, Kaddáfí sa napokon rozhodol vydať na stíhanie škótskym vyšetrovateľom dvoch agentov tajnej služby, Aliho Mohammeda al Megrabího a Amina Chálifa Fimaha. Kým druhého obžalovaného sudca prepustil, al Megrabí dostal doživotie. Hoci... akúkoľvek účasť na atentáte odmietal. Megrábího neskôr britská vláda kvôli ťažkému rakovinovému ochoreniu prepustila aj ako ústretový krok voči Kaddáfímu, no napokon tiež zomrel a plukovník vyplatil pozostalým po atentáte odškodné. Pripustil tým, že sa na útoku proti lietadlu jeho vláda podieľala.
Medzinárodné udalosti dostali medzitým rýchly spád. V roku 1989 sa začal rúcať sovietsky blok so štátmi, ktoré dlhé roky mali lepšie vzťahy s Líbyou než štáty Západu. Hoci najmä Taliansko, ale aj Francúzsko a napokon aj Veľká Británia si nenechali ujsť výhodné obchodné styky. Napokon... líbyjská ropa je jedna z najkvalitnejších na svete. Slovom, bývalé koloniálne mocnosti sa snažili udržovať s Kaddáfího režimom naoko slušné vzťahy. A plukovník si vzťahy sám financoval. V Taliansku zakladal futbalové kluby, čo ocenil najmä jeho priateľ, premiér Silvio Berlusconi, francúzskemu prezidentovi Sarkozymu prispel miliónmi na politickú kampaň a v Londýne financoval jeden čas slávnu inštitúciu London School of Economics, odkiaľ vychádza množstvo nielen ekonomických, ale vraj aj politologických expertov.
V septembri roku 2001 však prišiel z pohľadu USA ešte väčší medzinárodný otras, než bol pád socializmu v strednej a východnej Európe a rozpadávajúci sa Sovietsky zväz. Devätnásť arabských teroristov zaútočilo unesenými lietadlami na newyorské mrakodrapy Svetového obchodného centra a na americké ministerstvo obrany Pentagón. Plukovník Muammar Kaddáfí sa pridal k tým svetovým vodcom, ktorý útok rázne odsúdili. Dalo sa očakávať, že Washington na šokujúcu a tragickú udalosť, pri ktorej zahynulo vyše tritisíc zamestnancov mrakodrapov a vyše sto príslušníkov Pentagónu, zareaguje vojenskou silou. Stalo sa. Spojené štáty zaútočili na Afganistan, zvrhli vládu Talibanu na čele s Omarom Muhamadom.
Dôvod? Kábulský kabinet dovolil saudskoarabskému teroristovi Usámovi bin Ládinovi vytvoriť na území Afganistanu výcvikové strediská pre jeho organizáciu al-Kaidá. Sám arciterorista, ktorý sa k útoku unesenými lietadlami ako organizátor prihlásil, sa ukrýval dlhý čas v afganskom pohorí Bora Bora, ale americké špeciálne jednotky ho vzhľadom na neznalosť terénu vtedy nedostali. Až potom, o desať rokov neskôr na tajnom mieste v Pakistane.
Politika je však špecifickým nástrojom. Jej tvorcovia nereagujú iba na okamžitý aktuálny vývoj, ale snažia sa vidieť o niečo dopredu. Pracujú teda s predpokladmi. To najmä v zlomových chvíľach nebýva vhodnou metódou posúvania vývoja. Lenže... stalo sa. Namiesto toho, aby americká vláda, ak už mala dôkazy o účasti teroristov z al-Kaidá na útoku v USA, si vybavila účet práve s touto skupinou a špeciálne s Usámom bin Ládinom, okamžite sa snažila tragédiu zneužiť pre dávnejšie globálno-strategické ciele. Treba znovu zdôrazniť, že USA sa od pádu svojho spojenca, iránskeho šacha Réza Pahlavího, snažili v najdôležitejšom strategickom regióne sveta Blízkeho a Stredného východu uchytiť znovu. Za Irán potrebovali náhradu. Pokúsili sa síce za pomoci Saddáma Husajna zhodiť Irán na kolená... Iracký diktátor, ktorý sa im v tom čase hodil, bojoval už s novými islamskými vládcami Iránu plných osem rokov aj za pomoci amerických zbraní, no vojna sa napokon skončila bez jasného víťaza. Ale Saddám Husajn sa v dlhej vojne, v ktorej na oboch stranách zahynulo po jednom milióne mužov, vyčerpal. Jeho povaha mu velila znovu sa postaviť na nohy, a preto napriek oslabenej armáde vtrhol do Kuvajtu, aby ho pričlenil k Iraku ako devätnástu provinciu. V Bielom dome vtedy sedel v prezidentskom kresle George Bush senior a na útok zareagoval zorganizovaním medzinárodnej koalície. Bolo v nej dokonca aj Československo a spolu až tridsaťdva štátov zaútočilo proti irackej armáde v známej operácii Púštna búrka. Po neľahkých bojoch zahnali Husajnovo vojsko späť do Iraku a Kuvajt bol oslobodený. Pre Spojené štáty mal malý, ale na naftu nesmierne bohatý šejchiát väčšiu cenu, než krvácajúci Saddám Husajn.
Lenže v roku 2001 až 2003 boli už pomery iné. Husajnov Irak sa znovu staval na pevné nohy a tentoraz bol pre Ameriku novým a veľkým nepriateľom. V Bielom dome už sedel Bush mladší, a keďže sa stal sám obeťou svojich najtvrdších poradcov povestných tzv. neokons, ktorí na politické prežitie potrebujú nepriateľa, inak by ich činnosť končila iba v prednáškových sálach teoretikov, za pomoci jedného z najväčších podvodov v histórii – téza o Saddamových zbraniach hromadného ničenia – vydal príkaz na inváziu do Iraku. Americké a britské vojská krajinu v krátkom čase zničili na úroveň stredoveku, a aj keď občas zaznejú náreky bývalých autorov nesmiernej tragédie – počty mŕtvych presiahli niekoľko sto tisíc – napr. takého Tonyho Blaira, svet sa iba nemohúcne prizerá. Niet sily, ktorá by politikov, zodpovedných za túto tragédiu, dostala pred medzinárodný súd. No ani nie tak dávno urobili určití zákulisní hráči všetko preto, aby sa pred tribunál nedostal taký zločinec, akým bol čílsky fašista Augusto Pinochet, nemožno sa teda čudovať. Aspoň však nezostali zamlčané zločiny v poststudenovojnovej Európe, aká taká spravodlivosť si našla cestu k hlavným balkánskym mäsiarom typu Miloševiča, Karadžiča, Mladiča a ďalších... Keď po určitom čase prišiel Bush so svojou doktrínou o demokratizácii Blízkeho východu, to znamená silovým a podvratno-politickým nastolením demokracie amerického typu do totálne odlišnej kultúrnej oblasti, líbyjský plukovník Kaddáfí spozornel. Začal tajne rokovať s Američanmi aj s Britmi a výsledkom niekoľkomesačných rokovaní bolo jeho vyhlásenie, že Líbya sa vzdáva výroby chemických a biologických zbraní a zastavuje aj program obohacovania uránu, čo v terminológii Západu vždy znamená už aj vlastníctvo zbraní jadrových. Také zbrane s cynickou poznámkou môžu vlastniť predovšetkým iba západné mocnosti a Rusko a Čína, no spriatelený Pakistan sa im vymkol spod kontroly, podobne aj veľká India a Izrael, čo je úplne špecifický prípad. Plukovník Kaddáfí sa prerátal. Dohoda so Západom mu nepomohla, nepomohli mu ani milióny dolárov na prezidentskú kampaň francúzskemu prezidentovi Sarkozymu a nepomohlo mu ani náhle spriatelenie sa s Tonym Blairom, ktorý dokonca pricestoval na pompéznu návštevu do Tripolisu. V zákulisí sa už rozhorievala tzv. arabská jar. Tá zmietla nielen nepotrebného Alího v strategicky nezaujímavom Tunise, ale aj opotrebovaného spojenca Husního Mubaraka v Egypte, prišiel rad na Kaddáfího a muška už mierila aj na sýrskeho prezidenta Bašára Asáda.
Rok po nástupe do úradu, presne 21. apríla 2009, Hillary Clintonová, ministerka zahraničných vecí USA, prijala jedného zo synov Kaddáfího, playbojsky vyzerajúceho Mutassima, vo svojom ofise vo washingtonskej štvrti Foggy Bottom. Archív neklame ani v tomto prípade: „Veľmi si vážim vzťahy medzi USA a Líbyou,“ vyhlásila pred novinármi a Mutassim, stojaci vedľa nej, sa prívetivo usmieval. Aj on je už mŕtvy...
Mutassim Kaddáfí s Hillary Clintonovou |
No Hillary Clintonová krátko po zavraždení Kaddáfího v rozhovore v televízii CBC cynicky poznamenala a na záver sa hurónsky zasmiala: „Prišli sme, videli sme a on zomrel... ha... ha... ha...“
Dá sa to pozrieť na YouTube.
Tělo Muammara Kaddáfiího po lynči |
Hillary sa po zavraždení Muammara Kaddáfího nepríčetne tešila. Netrvalo však priveľmi dlho, aby sa musela aspoň trochu znormálniť. V Bengází, teda v meste, kde sa „revolučná“ arabská jar proti plukovníkovi odštartovala, zavraždili islamisti amerického veľvyslanca Christophera Stevensa spolu s ďalšími tromi americkými diplomatmi. A to iba niekoľko týždňov po víťaznom francúzsko-britsko-americkom leteckom ťažení proti Líbyi.
A v Bengází prišiel pri tom o život aj americký ambasador, arabista, ktorý mal dbať o výstavbu novej Líbye, ale už pod dohľadom predavačov americkej demokracie. Hoci sa tentoraz Hillary nad smrťou vlastného diplomata, veď sama ako ministerka zahraničia Stevensa do Líbye vysielala, smiať nemohla, dokázala svojím typickým štýlom odolať aj kritike z vlastných radov. Z amerických médií, od rodín zavraždených diplomatov. Je zrejmé, že podcenila bezpečnostnú situáciu v „revolučnom“ meste, z ktorého ešte na začiatku telefonoval francúzsky filozof Bernard-Henri Lévy svojmu prezidentovi Sarkozymu do Elyzejského paláca, aby „niečo“ podnikol... Stalo sa a po piatich rokoch od západného oslobodenia Líbye od diktátora krajina ako štát nejestvuje. Má dve hlavné mestá. Tripolis a Tobruk a akýsi nový premiér Fajez Sarah, bývalý architekt, dáva občasné rozhovory odvážnym zahraničným novinárom na palube vojenskej lode, zakotvenej na nemenovanej námornej základni, aby v prípade vysokého rizika mohol hneď zdvihnúť kotvy a utiahnuť sa do bezpečia. Vraj do Tunisu, odkiaľ ho medzinárodné spoločenstvo aj inštalovalo. Jeho hlavnou úlohou zostáva zabezpečiť v ním kontrolovaných strediskách ťažbu ropy a jej vývoz na Západ. A popritom, ako vyhlásil pre nemecký týždenník Der Spiegel, nedovoliť, aby sa z Líbye stalo nové Somálsko. Teda krajina, kde už vyše desať rokov nejestvuje žiadna vláda, rozbitý štát kontrolujú piráti a obchodníci s ľuďmi... Alebo, ak by akcia so Sarahom nevyšla a generál Haftar by tiež „zlyhal“, je tu vraj ešte aj iná možnosť: keďže Kaddáfího syna Saífa prepustili z väzenia na slobodu, mohol by Líbyu zdvihnúť z prachu, veď keby nebolo tzv. arabskej jari, mal prevziať moc v krajine po odchode svojho otca z najvyššieho vládneho úradu... Aj taká konštrukcia sa objavila v diskusiách. Ak by sa zmenila na skutočnosť, znamenalo by to iba krvavú márnosť „demokratického“ Západu vybudovať novú Líbyu...
Z posledného prejavu plukovníka Kaddáfího iba niekoľko hodín pred smrťou.
„A teraz počúvajte, vy, ľudia z NATO. Bombardujete múr, ktorý neprepúšťa migrantov z celej Afriky do Európy. Bombardujete múr, ktorý nepriepustne zadržuje teroristov z al-Kaidy. Tým múrom bývala Líbya. Zničili ste ho. Ste idioti. Pre tisíce migrantov z Afriky, pre podporu al-Kajdy budete horieť v pekle. Tak to je. Ja som nikdy neklamal. Neklamem ani teraz.“
Bernard-Henri Lévy dostal letos v květnu v Bělehradě dortem. Srbové si s ním vyřídili účty za uloupené Kosovo i za rozvrácenou Libyi |