Analýza lokálnej scaligerovskej histórie cez prizmu „Novej Chronológie“. Význam Strednej Európy vo formovaní svetovej civilizácie. 

Časť I.

Na horeuvedenom obrázku – slabo rozlíšiteľnej čierno-bielej reprodukcii strany z „Norimbergskej kroniky“ stredovekého litografa Hartmanna Schedella – Vám ponúkame povšimnúť si mnohoraké pozoruhodné detaily tzv. „starovekého“ Babylonu, ako si ho predstavoval slávny stredoveký kronikár a rytinár. Na obrázku vidíme úplne stredoveko vyzerajúce mesto, ktoré za hradbami a uličkami skrýva aj na pohľad antické architektonické výtvory -  predovšetkým točitý stĺp s vyobrazením babylonského kráľa a baziliku. Taktiež sú pozoruhodné radnica a majestátny kráľovský hrad vnútri mesta, ako aj rytiersky hrad za riekou. Povšimnite si taktiež nápadný znak kresťanského kríža, vynímajúci sa na stene hradu za riekou.

O to zaujímavejšie sú slová zo sprievodného popisu Babylonu v pojatí stredovekého kronikára. V miestami ťažko rozlúštiteľnom švabachu sa píše:

„Babilonia war ein beruehmte Stadt in Caldea und wiewol Belus des Noeroths Sun vil Jar in Babilonia regiert hat. Das reich jedoch in cklammer groess bestossen ward. Yedoch sagen alle ckriechysch und lateinisch Schreiber…“

V súčasnom preklade to znie – „Babilonia bola slávne mesto v Chaldeji, kde Beluš, Nimrodov syn veľa rokov panoval. Na toto kráľovstvo však prišlo veľké súženie. Všetci rozprávajú grécky a latinsky pisatelia…

Je zrejmé, že ide o schematický obrázok. Totiž, že H. Schedell zrejme nedisponoval presnými údajmi o Babylone ako meste, ale načrtol jeho schematickú podobizeň, ako si to predstavovali jeho súčasníci. Pretože – ako uviedol sám kronikár – „na toto kráľovstvo prišlo veľké súženie“.

O tom, kde treba hľadať Babylon, jeho legendárneho kráľa Beluša a aké súženie postihlo tieto krajiny, ako aj o priamych väzbách všetkých týchto „starovekých“ pojmov na stredoveké Uhorsko Vám rozpovieme v tejto štúdii.

*****************************************

Genezis, 10: Rody synov Noachových

6  A synové Chama byli Kuš a M I Z R A I M a Put a Kanaán.

7  A synové Kuše byli Seba a Chavila a Sabta a Raama a Sabteka.

A synové Raamy byli Šeba a Dedan.

8  A Kuš se stal otcem Nimroda. Ten udělal začátek v [tom, že] se stal mocným na zemi.

9  Předváděl se jako mocný lovec v odporu proti Jehovovi. Proto se říká: „Právě jako Nimrod, mocný lovec v odporu proti Jehovovi.“

10  A počátkem jeho království se stal Bábel a Erek a Akkad a Kalne v zemi Šinar.

11  Z té země vyšel do Asýrie a dal se do stavění Ninive a Rechobot-Iru a Kalachu

12  a Resenu mezi Ninive a Kalachem: to je to velké město. 

…

 

Analyzujme bližšie pojmy z horeuvedenej biblickej pasáže Genezisu (1. kn. Mojžišovej – pozn.) v svetle zistených faktov a skutočností, opísaných v sérii „Príbeh slovenského dvojkríža. Tajomstvo svätoštefanskej koruny“, č. 1-4.

V novochronologickej paradigme sa rysuje podstatne nová, nečakaná a fantastická podoba našich lokálnych dejín, v ktorej niet miesta ani „historickým záhadám“, a už vôbec žiadnemu „slovensko-maďarskému antagonizmu“. Po publikácii  fundamentálnych zistení v otázke „Cyrila a Metoda“ na Hlavných správach v minulom roku som sa nádejal, že posledné budú širšou akademickou a obzvlášť amatérskou historickou komunitou na webe zúžitkované v prospech čiastkového výskumu, že o tom bude minimálne zahájená širšia spoločenská diskusia. „To ich snáď nezaujíma, že Ježiš Kristus chodil po tejto našej krajine??“ – myslel som si neraz. Nuž ale okrem povrchnej relácie Cyril a Metod – svätí kacíri na Slobodnom Vysielači, na ktorú si moderátori pozvali psychológa, ktorý nám tupcom vysvetľoval, ako veľmi stádo potrebuje ľpieť na idoloch a aké v skutočnosti nejasné a rozmazané tieto naše idoly sú, sme sa nejakého zmysluplného komentára na naše zistenia v tejto otázke nedopočuli. Ak nepočítame reakciu p. Chmelára, ktorý našu hlavnú tézu o totožnosti Konštantína Filozofa (Cyrila) s Ježišom Kristom nekomentoval (a práve táto téza podstatne mení celú dimenziu vnímania „cyrilometodskej otázky“ – pozn.), ale bola znôškou protikresťanských výpadov a historickej mystifikácie, dokonale zapadajúcej do celozápadného trendu „dechristianizácie“. Myslím si preto, že mám minimálne právo oboznámiť čitateľov s inými výsledkami práce na poli novochronologickej reinterpretácie našich národných dejín. Už len preto, že mám veľké problémy vydať tieto materiály v knižnej forme, a že keď sa už schyľuje k tej apokalypse, nech vieme, kto sme a odkiaľ pochádzame.

V 1-4 častiach cyklu „Príbeh slovenského dvojkríža. Tajomstvo svätoštefanskej koruny“ som poukázal na „staroegyptské“ a byzantské pozadie našich národných dejín;

Napríklad, že:

• „uhorský kríž“  = egyptský kríž.
  
  
  
  

  Je odvodený od starodávneho symbolu, najautentickejšia podobizeň ktorého je zachovaná na emailovom portréte uhorského/byzantského kráľa „Geovitza (Gézy – pozn. aut.), blahoverného kráľa Turkov…“ na svätoštefanskej korune a predstavuje symbolické zjednotenie alternatívne formovaného polmesiaca (cirkevná moc) a kríža (symbolu „pomazanej“ svätej rodiny byzantských cisárov, z ktorej pochádzal aj Ježiš Kristus – pozn. aut.) dovedna, princíp zjednotenia svetskej i cirkevnej moci v osobe byzantských basileov;
  
  



• svätoštefanská koruna uhorských kráľov, súdiac podľa mozaiky Jána II. Komnéna a Heleny Uhorskej v Hagia Sophia, je v skutočnosti korunou byzantských cisárov;
  


• minimálne do Bela III (1172-1196) sú zodpovedajúce DYNASTIE uhorských Arpádovcov a byzantských Komnénovcov ZÁVISLÉ, resp. príbuzné. To znamená, odvodené z jedného historického originálu;


• mnohé naše stredoeurópske reálie korešpondujú s tým, ako sú „staroveké“ a „antické“ lokality Egypta, Mezopotámie a Blízkeho Východu opísané v prácach „starovekých“ a „antických“ autorov, vrátane Biblie;


• na starých mapách sú vtedajšiemu Uhorsku prisudzované mnohé „staroegyptské“ a biblické názvy;


• vyslovili sme hypotézu, že Uhorsko – toť „Horný Egypt“.


• Dolným Egyptom bolo povodie Dunaja nižšie Belehradu, Balkánske pohorie, Valašská nižina, Dunajská delta, a pravdepodobne taktiež Krym a Bospor (Chazária, „Bosporská ríša“, Malá Tartária – pozn.). S istou dávkou nadsádzky sa odvážime tvrdiť, že takéto rozdelenie „starovekého“ Egypta približne kopírovalo silové rozmedzie vplyvu Uhorska a Byzancie-Tróje v zodpovedajúcej epoche, t.j. od polovice XII. -XIII. stor.n.l. Konkrétne Krym je v novochronologickej interpretácii stotožniteľný s „antickou“ Alexandriou (pozri viac tu: Je známe, že v Dolnom Egypte panoval kult Ptah-a. Zároveň z dejín „starovekého“ Egypta vieme, že egyptské lode sa po Níle plavili do krajiny Punt (v Biblii pod pojmom „Put“ – pozn.). Zároveň bolo Čierne more grécky nazývané „Pontus“. Je logické predpokladať, že „staroegyptský“ Punt a „čiernomorský“ Pontus je jedno a to isté.  Všetko sú to alternatívne názvy pre „Dolný Egypt“, krajiny PT-aha. Keďže v starých textoch sa samohlásky väčšinou vynechávali a „N“ bola nosovka, zaznamenávaná prevažne vlnovkou (tildou), dá sa spoluhlásková kostra pojmov Pontus, Punt, Pta-h/ch redukovať na PT + neznelé „CH“/“H“. T.j. Trójanov-Grékov-Byzantíncov, ak prečítame PT v cyrilickom ozvučení sprava doľava – [: TR]… (!)


• „staroveký“ Egypt sa delil na Horný, biely, Ammonov (grécky aj „ФIC“ [:This], kvet – ľalia – pozn.) a Dolný, červený, Ptah-ov, resp. grécky Egypt, symbol vták.


• územie na pomedzí Horného a Dolného Egypta, nazývané „starovekými“ autormi Heptapolis, zrejme korešponduje so známym Sedmohradskom, Transilvániou na území dnešného Rumunska.

Uplatnime teraz konkrétnejšie našu logiku v otázke zistenia pravej identity kráľa Svätopluka a lokalizácie biblických a svetodejinných udalostí do Strednej Európy a na Balkán. Biblia totižpredstavuje „vrstvovitú“ kroniku globálnych – euroázijských – dejín a bude nás sprevádzať počas celého nášho výskumu. Ide predovšetkým o to, ukázať našincovi, že nežije na „chvoste Európy“, ale v skutočne Svätej Zemi, ktorá je obsiahlo a šťavnato popísaná v samotnej Biblii.

 

Kto teda bol kráľ Svätopluk?

Kráľ Svätopluk má v našej národnej i historickej pamäti snáď toľko rôznych foriem, konotácií a umeleckých podobizní, ako máloktorý iný panovník v dejinách. A o máloktorom inom panovníkovi je v skutočnosti známe tak málo. Doteraz ani sám neviem, ako mám kvalifikovať udalosť z 6. júna 2010, kedy na podnet R. Fica, P. Pašku a I. Gašparoviča odhalili jeho pamätník v Bratislave.

Jediné, čo viem na daný moment povedať, je skutočnosť, že to bola udalosť globálno-politického významu, a že premiér tým spravil istú „révérence“ smerom k tej časti európskych elít, ktoré sú koordinované Vatikánom – hlavným tvorcom „cyrilometodského“ a „veľkomoravského“ príbehu. Takpovediac – prijal ponuku do tanca. Lenže – to viete, aké symboly si zvolíte, taký osud si privolávate. V čom je voľba Svätopluka ako symbolu egregoriálne zradná, pochopíme v kontexte nasledujúcich perturbácií. Nepochybujem však, že v momente odhalenia sochy Fico nevedel, kto je v skutočnosti skrytý za postavou Svätopluka, a sankcionoval to z najlepších pohnútok, súc k tomuto na pohľad štátotvornému a národno-emancipačnému kroku motivovaný predovšetkým prevažujúcim a Ústavou daným ideologickým odkazom na „veľkomoravskú“ historickú tradíciu.

Ja nič nenegujem. Ja nepopieram veľkomoravskú tradíciu ani jej rozmer v našej štátnosti. Rovnako nepopieram ani uhorský rozmer, naopak, považujem ich za jedno a to isté. Čím aj sú, ak prehodnotíme tradičnú chronologickú škálu Scaligera-Petaviusa a budeme analyzovať celostnú matériu našich dejín v komplexnosti na základe novochronologickej metodológie. Preto sa moje úsilie skôr dá charakterizovať ako snaha o doplnenie, kompletizáciu obrazu o „prvopočiatkoch“ našich predovšetkým písomných, ale aj národných a kultúrnych dejín – slovanských aj uhorských.

Tento na pohľad „patriotický“, „veľkomoravský“ tanec sa totiž nedá „ukočírovať“ podľa ich vatikánskych pravidiel, a preto musíme zmeniť „pravidlá psycho-historického súboja“ tak, aby zvíťazila NAŠA pravda, a nie ich. Nová Chronológia je takouto zbraňou, pretože v princípe spochybňuje samotnú osnovu, kostru Západom písaných dejín – ich chronológiu. Keď sa zmenia dátumy, zmení sa všetko. Ide len o čiastkový, doplnkový výskum na tej „tabula rasa“, ktorá pri „nekritickom“ prístupe zostane z budovy tradičných dejín pod drobnohľadom „NCH“. Samozrejme, pracujeme v rámci novej hypotetickej chronologickej škály A.T. Fomenka a G.V. Nosovského (pozri filmy „Kedy žil Kristus“ a „Rekonštrukcia histórie“ – ktorá originálnu epochu pre „veľkomoravské“ a „ranouhorské“ obdobie našich dejín hľadá v byzantsko-uhorských dejinách XI-XII. storočia. Pričom práve pod drobnohľadom Novej Chronológie je možné vysvetliť fenomén „zrodu a šírenia Slovanov od Dunaja…“, ako píše Nestor vo svojej Povesti vremennych let. Rovnako aj Nestorovo tvrdenie, že apoštol Andrej (prvý apoštol Rusi a duplikát Ježiša Krista v ruských dejinách – pozn.) odišiel „…k Varjagom, do Ríma“. A čo je najdôležitejšie, aplikácia metód „NCH“ na naše lokálne dejiny napomáha syntéze doterajších zistení na poli alternatívnej histórie s tým, čo je nám známe z „tradičných dejín“. Pretože hlavný „paradox“ dnešnej doby je v tom, že sa objavujú stopy po slovanskej kultúre v najprekapivejších miestach a súvislostiach, a zvyknú sa súčasnými archeológmi datovať do období minimálne rovnako starých ako staroegyptská či staroindická civilizácia. V tomto ohľade vzniká u ľudí a mládeže na úrovni individuálnej psychodynamiky silný rozpor medzi tým, čo čítajú z alternatívnych webov o Etruskoch, Kataroch, o „Kráľovstve Slovanov“ Maura Orbiniho, a tým, čo sa dozvedajú v rámci „tradičnej“, resp. akademickej verzie dejín ľudstva, Slovanov a Strednej Európy. A úprimne si to priznajme – v tradičnej, akademickej histórii je našim predkom prisudzovaná často podčiarknuto druhoradá dôležitosť, než mnohým „panským národom“ či „nositeľom civilizácie“. V danom prípade sú obidve znepriatelené strany neochvejne presvedčené o svojej pravde, hoci, ako tvrdí jedno múdre príslovie – „pravdu majú všetci a nikto“. „Slovanofilovia“, rodnoveri a roduverní Slováci sú presvedčení, že spomínané artefakty a zistenia o slovanskej minulosti, ktoré všetky myšlienkové prúdy súčasnosti konsenzuálne (a bezmyšlienkovite – pozn.) datujú do obdobia PRED NAŠÍM LETOPOČTOM, nás „zrovnoprávňujú“ s „vyspelými národmi“, resp. svedčia o komplote „svetového zákulisia“ proti Slovanom.Naopak, zástancovia „klasickej“ verzie dejín odmietajú tieto „špekulácie“ a rovnako nekriticky a bezmyšlienkovite hľadajú prvopočiatok „našej štátnosti a kultúry“ vo veľkomoravskom období, t.j. IX. stor.n.l. v rámci univerzálne akceptovanej scaligerovskej chronologickej-historickej matrice. Príslovie – „Pravdu majú všetci a nikto“ – je pre opísanie danej situácie veľmi trefné. „Nová Chronológia“ tieto rozporuplné protirečenia neutralizuje, ponúka nový časopriestorový rámec pre konsolidáciu všetkých čiastkových historických informácií do novej,  vedecky oveľa fundovanejšej a logickej podoby.

Pre správne pochopenie prvopočiatkov našich dejín budem nielen zhodnocovať všetky dostupné informácie, ale aj dolaďovať chronológiu cez posun dátumov, ako aj geografie analyzovaných udalostí.  Vychádzajúc z toho, čo bolo doteraz zistené a predložené čitateľom, ponúkam svoje videnie problematiky – hypotetickú rekonštrukciu toho, čo sa mohlo diať na našom území v období XII-XIII. storočia. Možno to nie je ideálne, ale aj dnešná zaužívaná „tradičná“ história je, bola aj zostáva, pri všetkej úcte, len jednou z možných verzií dejín, ak sa mám vyjadrovať strohým vedeckým jazykom. Veda je len vtedy veda, keď je v nej prítomný prvok dynamiky, ak sa aktívne rozvíja, objavuje nové témy pre výskum, osvojuje si každý dostupný ideový aj vedecký inštrumentár, potrebný pre konečný cieľ každého vedeckého úsilia – odhalenie PRAVDY. 

„Nová Chronológia“ ukazuje štruktúru, matricu globálno-historického procesu. Píšem priamo a úprimne, pretože mi predovšetkým záleží na popularizácií tak „NCH“ (www.chronologia.org) samotnej, ako aj na výstupoch tejto vedy pre náš región, taktiež aj na diskusii na túto tematiku.

 

O novochronologickej duplicite Svätopluka, Bela I a Bela III (Arpádovcov)

V druhej časti štúdie o „slovenskom dvojkríži“ sme spomínali, že bol zistený zreteľný dynastický paralelizmus medzi uhorskými a byzantskými dynastiami Arpádovcov a Komnénovcov z obdobia XI.-XII. stor.n.l. Tento dynastický paralelizmus je faktograficky podporený tým, že slávna „svätoštefanská koruna“ uhorských kráľov predstavuje v skutočnosti byzantskú cisársku korunu, ako je vyobrazená na mozaike Jána II. Komnéna a Heleny Uhorskej v bazilike Hagia Sophia.

V zmysle nami citovaných skutočností sa črtajú konkrétne personálne paralelizmy:

• byzantský cisár Ján II. Komnén (XII. stor.n.l.) je prototypom pre Štefana I. Arpádovca a svetským duplikátom novozákonného Jána Krstiteľa;

• byzantský cisár Andronikus I. Komnén (XII stor.n.l.) je prototypom pre uhorského kráľa  Andreja I. Bieleho a svetským odrazom Ježiša Krista v byzantských a uhorských kronikách. Poznáme ho aj ako Konštantína Filozofa/Cyrila a jedného z cirkevných otcov sv. Hieronyma.

• uhorský kráľ Belo III (XII. stor.n.l.) je prototypom pre Bela I. z XI. stor.n.l., a taktiež „veľkomoravského kráľa“ Svätopluka (IX. stor.n.l.).

Keďže používaná metodológia bola objektívne popísaná v horeuvedených materiáloch, nebudem ju opakovať, ale odvolávať sa na ňu pri prezentácii mojich záverov. Vychádzajúc z novej chronologickej mapy A.T. Fomenka a G.V. Nosovského, resp. dokresľujúc jej globálnu kostru  o túto autorskú hypotézu, môžem v rámci novochronologickej rekonštrukcie dejín predložiť  nasledovnú historicko-chronologickú hypotézu… Pripomínam – pre adeptov DVTR – že práve história a chronológia je druhou prioritou riadenia po konceptuálnej (v rámci všeobecných spôsobov riadenia – pozn.)

Dejiny sveta sú dnes konsenzuálne vnímané ako dejiny impérií, ríš, ich vzájomných vojen a „prechodných“ období. V skutočnosti však globálne IMPÉRIUM bolo v histórii len jedno – Rímska ríša. Vládla v nej byzantsko-egyptská dynastia, ktorá sa v XI-XII. stor.n.l. premiestnila z pôvodného sídla v nílskej delte (tzv. „Prvý Rím“ – pozn.) súčasného Egypta na Bospor. Nijakých cyklopických a megalitických stavieb (pyramídy, sfingy) v súčasnom Egypte vtedy ešte nebolo, zjavia sa neskôr v XIV-XVI. stor.n.l. Rovnako z dešifrácie a datovania egyptských zodiakov ( – pozn.) novochronológmi vyplýva, že najstaršie egyptské zodiaky spadajú do obdobia XI.-XII. stor.n.l.

Podľa „Novej Chronológie“ na svete NIET VIEROHODNÝCH A SPOĽAHLIVÝCH PÍSOMNÝCH HISTORICKÝCH PRAMEŇOV, ktoré by sa dali ZARUČENE DATOVAŤ DO OBDOBIA SPRED X. STOROČIA NÁŠHO LETOPOČTU.

Historický potenciál aj civilizačný prínos vládcov MSRM – „Rímskej ríše“ spočíval v tom, že zo sebou z egyptskej pravlasti priniesla monopol na poznanie, disponovala základnými poznatkami o poľnohospodárstve (t.j. možnosťou budovať veľké organizované štátotvorné celky – civilizáciu), hieroglyfickým písmom, ideou (kultom). V XII. storočí táto „civilizácia rímskej ríše“ – MSRM – biblický „Egypt“ – kolonizovala Dunaj po jeho horný tok. V Karpatskej kotline sa začali pestovať obilniny a strukoviny. Civilizácia znamená prechod k usadlému spôsobu života, organizáciu poľnohospodárstva, deľbu práce, budovanie štátno-správnych mechanizmov, sýpiek a mlynov, plánovanie a odhad slnečných, kalendárnych aj hydrometeorologických cyklov, vydržiavanie profesionálneho vojska atď. Nehovoriac už o ideovo-kultových aspektoch. O našich predkoch, starých Slovanoch, je známe, že vo veľkom jedli kašu. Kaše bývajú z pšenice, z prosa a predovšetkým z POHANKY. Pohanka sa rusky volá grečka, t.j. ženská forma pojmu Grék. Vo svetle skutočností z „Dvojkríž 4.č“, obzvlášť hypotézy, že v ponímaní našich predkov sa pojmy Grék, Pohan, Červený, Čierny navzájom dopĺňali, začína byť zrejmé, že stotožnenie „pohanov“ s gréckou (červenou, helénskou) vierou bolo namieste v prostredí, považujúcom sa – obzvlášť po Kulikovskej bitke  – za „Slovanov“, t.j. kresťanov. T.j. vidíme, že  základ nášho jedálnička tvorila obilnina, pochádzajúca od „Grékov“ (pohanov). Poukazuje to na bezprostredný „prazdroj“, pôvod našej civilizácie.

Kultom v tejto byzantsko-uhorskej ríši pred príchodom Ježiša Krista bolo tzv. „rodové proto-kresťanstvo“, oslavujúce kult Bohyne-Matky, progenitora byzantských cisárov, resp. kult deifikácie romejských svetovládcov. Cezarobapizmus. Odtiaľ – kult ROD-u, rodnoveri, pretože v poňatí neskorších nasledovníkov apoštolského kresťanstva sa jednalo o pohanov. Ničmenej, bol to kult dynastie, z ktorej pochádzal sám Ježiš Kristus. Preto aj hovoríme, že táto „grécka“, pred-ježišovská viera XI.-XII. stor.n.l, dnes vnímaná ako „matriarchálna“,„pohanská“, je v „NCH“ nazývaná rodovým/cárskym protokresťanstvom.

V XII. stor.n.l. sa v tejto byzantsko-uhorskej ríši odohrali udalosti, zdokumentované v Evanjeliách – narodenie Ježiša Krista, t.j. byzantského cisára Andronika I. Komnéna, jeho prorocká misia, odsúdenie a smrť v Jeruzaleme.

„Tieto výjavy Kristových strastí z umeleckého fondu Srbského pravoslávneho múzea v Szentendre dosvedčujú, že sa jednalo o udalosti, spadajúce do obdobia stredoveku)

[See image gallery at www.nwoo.org]

Z našich miestnych dejín to poznáme ako misiu „Cyrila a Metoda“ medzi starými Slovanmi, a pôsobenie uhorského kráľa Andreja I. Bieleho v XI. stor.n.l. (nepočítajúc  iné svetské a cirkevné duplikáty, napr. gótsky prorok Ulfila,  Andronikus Pannónsky, sv. Hieronymus – pozn.).

Ježiš Kristus/Andronikus Komnén bol ukrižovaný roku 1185 v okolí dnešného Istanbulu (pozri film „Zabudnutý Jeruzalem“ – na vrchu Beykoz  (Golgote – pozn.) pri zrúcaninách novozákonného Jeruzalemu – tureckej pevnosti-zrúcanine Yoros na východnom brehu Bosporu, kde je prieliv najužší.

Smrť Ježiša Krista, byzantského cisára, veľkého proroka (známeho aj ako Thovt, Osiris, Mitra, Zeus, Apolón, slovanský Svätovít – pozn.), ktorý precestoval značnú časť vtedy známeho sveta, vrátane Ruska, Európy a Karpatskej kotliny, vyvolala značné pobúrenie a vnútorné napätie v krajinách, poddaných Carihradu. Krátko nato boli v thémach (provinciách) „Byzancie“/Judey – II. Ríma, predovšetkým na Rusi, vlasti Ježišovej matky, zorganizované trestné výpravy proti ešte žijúcim katom Krista. Poznáme ich ako stredoveké križiacke výpravy do „Svätej Zeme“, prvú „svetovú vojnu“ stredoveku. Ako je známe z „tradičných dejín“, bol Konštantínopol dobytý križiakmi roku 1204 (údajne omylom), t.j. 20 rokov po smrti cisára Andronika Komnéna/Krista roku 1185. Toto dobytie Konštantínopola, ktoré bolo v skutočnosti prvou križiackou výpravou, rovnako ako dobytie Veľkej Moravy „starými Maďarmi“ r. 907 (t.j. cca 20 rokov po smrti Metoda) – predstavuje jednu a tú istú udalosť, ak uvážime, že „veľkomoravský príbeh“ je fantómnym duplikátom byzantských udalostí z XII./XIII. stor.n.l. („Veľká MORAVA“ – „Veľká ROMAVA“/ RIMAVA – ROMEA…. pozn. aut.). To isté platí aj o dobytí Carihradu staroruskými družinami kyjevského kniežaťa Olega roku 907 n.l. Tieto „križiacke výpravy“ stredoveku sa v „antickej“ literárnej i historickej tradícii odzrkadlili ako známa „Trójska vojna“, pretože Trója bolo jedným z početných názvov Druhého Ríma – Konštantínopolu-Carihradu na Bospore. Viac o Trója – Thracia – Francia  pozri tu:

Homérova „Iliada“ totiž bola prvýkrát vydaná (a málo si to uvedomujeme) až na konci stredoveku ako odpis z kópie akéhosi údajne dávno strateného „starogréckeho originálu“. Tento „pôvodný starogrécky“ písomný originál Homérovej Iliady, ktorý, mimochodom, obsahuje 700 strán hustého textu malej veľkosti, mal vraj byť vyhotovený v „klasickom“ období gréckej antiky, t.j. 6.-3. storočie p.n.l. Dovtedy vraj „Iliada“ existovala v bájach a povestiach, ktoré v ústnom podaní rozprávali Grékom pri praskajúcich večerných vatrách profesionálni bardi. Takže od predpokladanej „Trójskej vojny“ z 13. stor. p.n.l. grécki profesionálni bardi a ich žiaci 7 storočí spamäti recitovali 700 strán hustého textu do momentu, kým prvého „vydavateľa“ nenapadlo zaznamenať text na pergamente v starogréčtine. A aj toto vydanie sa nezachovalo, len jeho údajná (tiež už neexistujúca) kópia, z ktorej údajne čerpal zostaviteľ a vydavateľ prvej „Iliady“ v XV. storočí. Rovnako ako väčšina klasických diel „antiky“, ktoré sa z akéhosi dôvodu dočkali prvého PREUKÁZATEĽNÉHO vydania až na konci stredoveku, za tzv. „Renesancie“. Pozri viac v knihe „Antika – toť stredovek“  ( O „Homérovej Iliade“ píšeme tak podrobne nielen preto, aby sme podporili našu tézu o „neskorostredovekom“ pôvode týchto „antických“ diel a byzantsko-uhorskom pozadí udalostí, v nich spomínaných, ale aj preto, že práve „trójska Helena“ bude v našej štúdii predstavovať osobitne analyzovaný historický subjekt, s priamymi väzbami na „patrónku Slovenska“ – Pannu Máriu Sedembolestnú.

Výsledky tejto štúdie sú absolútne overiteľné a maximálne verejné. Ide o to, komplementarizovať obraz jedných a tých istých osobností a jedného biblicko-byzantského príbehu, z ich kusých fantómnych duplikátov a historických miráží, rozhádzaných vatikánskymi chronológmi epochy Reformácie naprieč storočiami, presne určiť miesto a čas, kedy sa tieto svetodejinné udalosti odohrávali.

 

 

Poznámka – Chronologická mapa

Okrem relatívne neskoro inštitucionalizovanej „cyrilometodskej verzie“ našich „Osnôv“, umiestnenej do IX. stor.n.l., boli originálne udalosti z byzantsko-uhorskej histórie XII. stor.n.l. duplikované v uhorskej histórii XI. stor.  Grafické znázornenie tohto fenoménu, ako aj zreteľné chronologické posuny (podľa „NCH“ v glob. dejinách existujú cca. 100-, 300-, 1000- a 1800-ročné posuny) sú zachytené v nasledovnej komparatívnej chronologickej mape.

 chronologicka mapa.ppt

 

Komparatívna analýza Bela III. (XII. stor.n.l.), Bela I. (XI. stor.n.l.) a Svätopluka (IX. stor.n.l.)

Belo III.

O Belovi III. ako historickom origináli pre „Svätopluka“ som už v minulosti písal, že oficiálne sa má za to, že prvýkrát sa dvojitý kríž na stránkach kroník a v uhorských kráľovských regáliách preukázateľne zjavil práve za jeho panovania (1172 – 1196). Tento zaujímavý kráľ pred získaním trónu bol vychovávaný pri byzantskom dvore Manuela I. Komnéna, syna Jána II. a bratanca Andronika I. Komnénovcov, súc vydržiavaný vo forme urodzeného rukojemníka. Podľa dochovaných svedectiev bol mimoriadne veľký a silný. Podľa klasického stredovekého kronikára obdobia dynastií Komnenos a Angelos – Nikity Choniata (ktorého dielo „Nová Chronológia“ vyhodnocuje ako retrospektívne antedatovaný neskorší renesančný kompilát – pozn. aut.), vraj cisár Manuel, ktorý nemal vlastných mužských potomkov, obdivoval v uhorskom princovi mnohoraké cnosti a dokonca si zaumienil spraviť ho svojim následníkom, udeliac mu meno „Alexios“ a titul despota, neskôr „cézara“ – kaisaros, gréc. To malo priviesť ku konfliktu medzi Belom a Andronikom (v zmysle „NCH“ – Ježišom Kristom), ktorý ako Manuelov bratranec a Jánov synovec mal viac práv na cisársky trón romejských svetovládcov. Cisár Manuel ceremoniálne vyhlásil svoju dcéru a Bela-Alexia za jeho dedičov, pričom prinútil byzantskú šľachtu zložiť prísahu vernosti. Avšak cisárov bratranec, Andronikus Komnén (Ježiš Kristus – pozn.) tento počin odsúdil, pýtajúc sa – „Aké šialenstvo je to zo strany cisára, keď považuje každého Rímskeho muža za nehodného manželského lóža jeho dcéry, pretože uprednostnil pred všetkými ostatnými tohto cudzinca a votrelca za cisára a vrchného pána Rimanov?“

Neskôr sa však cisár Manuel stal predsa len otcom, a Belo bol poslaný so silným byzantským vojskom do svojej uhorskej vlasti. Nie je vylúčené, že Belo ako „súkmeňovec“ komnénovskej cisárskej dynastie so sebou zobral isté atribúty byzantskej cisárskej moci. Opierajúc sa o pomoc Byzantíncov sa Belovi III podarilo stať najsilnejším a najbohatším európskym monarchom svojej doby, a krv jeho potomkov, vďaka výhodne zosnovaným dynastickým manželstvám, sa preliala do kráľovských rodov Anglicka a Francúzska. Napriek svojim väzbám na Byzanc s ňou Belo III už ako uhorský kráľ viackrát a nie bezúspešne bojoval. Belo III. bol spriaznený s dynastiou „Angelos“, konkrétne Izákom II. Angelom, ktorý zvrhol a popravil Andronika I. Komnéna roku 1185. Izák II. Angelos bol Belovým zaťom, pretože sa oženil s Belovou dcérou Margarétou (premenovanej v Byzancii na Annu – pozn.)

 

Belo I.

Belo I. z XI. stor.n.l. ako duplikát Bela III. z XII. stor.n.l. Belo I. mal prezývky – „Šampión“, „Zubr“, čo naznačovalo jeho úžasnú fyzickú silu.

Narodil sa ako syn Vazula, t.j. cisára, pretendenta na trón z vedľajšej dynastickej vetvy. Po oslepení otca Štefanom I. bol nútený spolu s bratmi Andrejom a Leventem odísť do exilu. Prebýval v poľskom vyhnanstve a oženil sa s dcérou poľského kráľa. Neskôr sa vrátil do vlasti na žiadosť svojho brata Andreja I., ktorý sa stal kráľom. Andrej dal Belovi do dŕžavy „Tercia Pars Regni“. Tvrdí sa, že bratia spoločne spravovali kráľovstvo, spolunažívali v mieri a vzájomnej láske, až do momentu, kedy sa Andrej I. rozhodol vyhlásiť za svojho nástupcu syna Šalamúna, hoci – podľa starej tradície – sa uhorský trón nededil po meči, ale na základe primogenitury. T.j. po smrti kráľa trón prechádzal na najbližších príbuzných – bratov. Andrej I. si pred koronáciou Šalamúna pozval Bela na audienciu, kde ho prinútil rozhodnúť sa medzi korunou (trónom) a mečom (vojvodstvom v „Tercia Pars Regni“), pričom v prípade, ak by si bol Belo vybral korunu, mal byť zabitý. Belo sa však o bratovom úmysle dozvedel, vybral si meč a hneď na to odišiel do Poľska. S poľskou pomocou Belo vyvolal povstanie proti Andrejovi (Kristovi), v dôsledku čoho bol Andrej porazený a zomrel.

Založil tzv. „Kráľovskú radu“, zloženú z predstaviteľov šľachty (po 2 z každého komitátu), čím položil základy parlamentarizmu. Jeho vláda sa vyznačovala stabilitou a prosperitou. Úspešne bojoval proti „Svätej ríši rímskej nemeckého národa“, ktorá ho podporovala v ťažení proti Andrejovi. T.j. obrátil zbrane proti svojim predchodzím patrónom.

 

Svätopluk

Synovec Rastislava a údajný „ľavoboček“ nemeckého cisára (historka o „lotrinskom“ pôvode dvojkríža, Sventibaldovi a Arnulfovi Korutánskom). Dostal do údelu Nitrianske kniežatstvo, bol Rastislavovým spoluvládcom. Paktoval s Karolmanom, synom Kráľa Ľudovíta Nemca, a pravdepodobne pripojil na východe niekoľko území do Veľkej Moravy. Za kráľa Svätopluka jadro Veľkej Moravy zaznamenalo nebývalý hospodársky a civilizačný vzostup.

V roku 870 Svätopluk zveril Nitrianske kniežatstvo pod ochranu Východofranskej ríše a Rastislavovi vypovedal poslušnosť. Ten sa pokúsil Svätopluka zabiť na hostine a obnoviť svoj vplyv v Nitrianskom kniežatstve. Celá pripravovaná vražda však vyšla najavo a Svätopluk sa dozvedel o všetkých krokoch Rastislava proti nemu. V zúfalej situácii Rastislav so svojimi ľuďmi sa snažil chytiť Svätopluka, padol však do svojej pripravovanej pasce. Svätoplukovi sa podarilo Rastislava zajať a následne ho predal do rúk východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, dlhoročného Rastislavovho oponenta. Svätopluk sa zúčastnil na viacerých franských ťažení do Veľkej Moravy a stal sa jej vládcom s franskou pomocou. Neskôr však sa obrátil proti svojim „franským“ protektorom a úspešne s nimi bojoval.

 

Paralelizmy

V obecných rysoch sa životopisy všetky troch horemenovaných vládcov našich krajín podobajú. Každý z nich bol „ľavobočkom“ (historka o lotrinskom „Sventibaldovi“ – pozn. aut.), resp. nepohodlným príbuzným, predstaviteľom konkurenčnej dynastickej vetvy. Každý z nich dlho žil mimo vlasti – buď v poľskom exile ako Bela I., alebo v „úctyhodnom byzantskom zajatí“ ako Bela III., či ako Svätopluk – splietajúc u „franského“ (t.j. „trójskeho“, viď F-R-A-(N)-C-I-A = T-H-R-A-C-I-A) kráľa intrigy proti Rastislavovi. Každý z nich vynikal fyzickou silou. Každý z nich sa zmocnil trónu s pomocou „ríše“ (Franskej, Byzantskej, Svätej rímskej ríše národa nemeckého –