- lokalizácia „starovekého“ Egypta do oblasti Egypta dnešného berie svoj pôvod vo výprave Napoleona 1798-1800 a konsenze západoeurópskych historikov, že práve v údolí afrického Nílu sa odohrali všetky starozákonné a novozákonné udalosti, spojené s Egyptom; dovtedy takého konsenzu nebolo;

- v Biblii je Egypt vykreslený ako obrovská, neuveriteľne mocná a bohatá krajina, s obrovskými stádami dobytka, volov, prvotriednych koní, s nesčíselným obyvateľstvom. No veľké stáda dobytka a koní by v stredoveku nijako nemohli byť chované vo vyprahnutej egyptskej púšti, lež v oblasti s dostatkom trávnatého porastu;

- spomedzi „desiatich egyptských rán“ sú povšimnutiahodné také „údery prírody“, ako krupobitie a hmla, fenomény, typické pre stredné a vodnaté klimatické pásmo, ale sotva dnešné stredomorské subtrópy; podnebie a príroda biblického Egypta je tiež zaujímavo zobrazená na plátne Lucasa Cranacha „Útek do Egypta“.

- popri tradičnej etymológii pojmu „Egypt“ – „hut-ka Pta“ (Dom Ptah-a) existuje ešte druhé vysvetlenie, totiž že „Egypt“ pochádza z arabského „Dost el-Kiptchak“, kde „Kiptchak“ znamená „Veľká Step“, pričom koreň „Kipt-chak“ (KPT) a E-gypt (GPT) sú prakticky totožné, viď egyptskí KOPT-skí kresťania.

V svetle „Novej Chronológie“, obzvlášť ich poslednej knihy „Boh vojny“, sa ukazuje, že civilizácia, t.j. súbor vedomostí o spravovaní a riadení štátneho mechanizmu s nevyhnutnými atribútmi ako písmo a idea (kult), sa zrodila vďaka inštitucionalizácii poľnohospodárstva v delte dnešného Egypta. Práve tam totiž boli najpríhodnejšie podmienky pre rýchly rozvoj primitívnych foriem poľnohospodárstva. Navyše, podľa najnovších zistení A.T. Fomenko a G.V. Nosovského, ktorí sa vo svojom výskume „zrodu civilizácie“ odvolávajú na sovietskeho akademika Vernadskogo (klasifikoval svet na zóny na základe pre nich charakteristických endemických strukovín), bola pšenica endemickou strukovinou Etiópskej náhornej plošiny. Naopak v núbijských horách vládcovia tohto „Prvého Ríma“ ťažili zlato. Práve umenie obrábať pôdu, t.j. prechod od kočovno-zberateľského života k osadlému, zrejme tvoril počiatočný impulz k zrodu civilizácie, t.j. „akumulácii poznania“. Veď ako vieme, práve Egypťania začali systematicky rozvíjať vedy ako astronómia a geometria, ktoré slúžili predovšetkým na blaho poľnohospodárstva, predikciu klimatických cyklov a podobné súvislé oblasti. V biblickej rétorike sa tento fenomén spomína aj v súvislosti s bájnymi Chaldejcami, o ktorých si ešte taktiež bezprostredne rozpovieme v priebehu štúdie. Každopádne, podľa „NCH“ prvé egyptské zodiaky pochádzajú z X.-XI. stor.n.l. Neskôr však sa sídlo vládcov „Egypta“ (aka nositeľov pôvodnej civilizácie) presunulo na Bospor. Pôvodný „Prvý Rím“, ako „novochronológovia“ nazývajú africkú vlasť romejských svetovládcov, zostal po dobu centralizácie globálneho riadenia v iných častiach sveta (a ako GP rád kočuje, vidíme na príklade sťahovania jeho „atlantickej“ frakcie do Číny – aut.) naďalej významným ríšskym lénom, ktoré egyptskí faraóni – Trójania  (TRN – FRN) premenili na svoje rodinné mauzóleum. Nijakých cyklopických ihlanovitých stavieb – pyramíd – v dnešnom Egypte nebolo minimálne do konca XIV-ho, a väčšinovo do XV-XVI. stor.n.l.

Nová Chronológia pre prehľadnosť zavádza v rámci pomenovania „headquarters“ globálnej moci termíny – Prvý Rím (egyptská delta, Alexandria), Druhý Rím (Bospor, Byzanc), Tretí Rím (Moskva).  A ako hovoria pravoslávni svätí starci – „Sú len tri Rímy. Prvé dva padli, Tretí stojí a štvrtý nebude…“

Práve v Kryme a na Bospore vládli „na úsvite písomných dejín“ Komnénovci-Kumáni, t.j. Huni-Uhri-Bulhari. Na Bospor sa „vládcovia Egypta“ presťahovali z toho dôvodu, že úžiny kontrolovali stredomorsko-čiernomorský obchod, a ako vieme – skrz Chazáriu v Kryme, resp. stredoveký Krymský chanát,  Byzantínci kontrolovali taktiež pričernomorské stepi, kde sa vo veľkom páslo zviera, ktoré je v slovanskej, údajne predkresťanskej kultovej tradícii, zosobnením Boha-Slnko – KÔŇ, resp. BIELA KOBYLA (viď Devínska kobyla – aut.).

Práve pojem Kôň – komoň (starorus. – aut.) – známy „KON“ zo „Slovano-árijských véd“ – sa stal koreňom rodového názvu dynastie byzantských cisárov, tzv. „Svätej Rodiny“, z ktorej pochádzal aj Ježiš Kristus – Komnéni. To isté známená aj turkický pojem pre cisára – Chan.

 A. Ortelius, „Tartaria“; pod postavou vládcu dnešnej „Sibíre“ je napísané „Veľký Cham (ako v tatárskom jazyku znie „cisár“), knieža celej Ázie“ ).

Mimochodom, Cisár alebo CAESAR môže znamenať to isté, čo Chazar. T.j. GUZ/KAZ + AR. Dtto názov dynastie – Komnéni/Kumáni, resp. „Huni“ (maďarsky – Kuni). Každopádne, práve obrovské stáda KONÍ, ktoré sa voľne pásli v pričernomorských a stredoázijských stepiach, vytvorili základ pre profesionálnu jazdeckú armádu, budúci nástroj svetovlády v Rímskej ríši – MSRM. Táto profesionálna a z nevyhnutnosti kočovná jazdecká armáda ríše, nazývaná v stredoveku aj Horda, bola centralizovaným mechanizmom, fungujúcim v súčinnosti s Romeou, vôbec nie snáď divokými „kočovnými národmi“. Poznáme ich ako Skýtov, Kozákov, Tatárov, Mongolov – Maďarov, Gótov a i. Mimochodom, symbolom Krymu je dodnes – grifon, ktorý je vyobrazený aj na exponátoch pokladu z Nagy-Szentmiklós. O grifone a jeho väzbách na Egypt si rozpovieme v záverečných častiach štúdie.

V románe Boleslava Prusa „Faraón“ je opísaný zaujímavý príbeh z epochy panovania faraóna Achnatona. Ten si zmyslel vyslobodiť sa z primátu vrcholného boha Ra, a vyhlásil po celej ríši kult vlastného božstva a seba za vrcholného žreca (porovnaj s cézarobapizmom byzantských cisárov – aut.). Túžiac zlomiť opozíciu žrecov-veľkňazov, poštval faraón proti kňazom plebs. Keď kňazi videli, že plebs sa chystá ich všetkých pobiť, pozvali si ich vodcov a prosili len o jedno – aby pogrom uskutočnili v istý presne zadaný čas. Keď potom „výtržníci“ chceli v stanovenú hodinu začať, boli zaskočení nečakaným slnečným zatmením. Samozrejme, že z „výtržníkov“ vyprchal pod dojmom tejto udalosti celý zápal, a nechali kňazov na pokoji, keďže sú takí všemocní. Túto príhodu často vyzdvihujú ruskí „konceptuálovia“ ako ukážkovú pre ilustráciu fenoménu „tieňového riadenia“, my sa ju však pokusíme reinterpretovať v rámci novochronologickej logiky. Spor medzi faraónom a veľkňazmi je alegóriou na známy stredoveký fenomén, tzv. „boj o investitúru“, kedy cisár „Rímskej ríše“ zápasil s „pápežom“ o právo menovať biskupov a rozhodovať vo veciach náboženstva. Práve cirkev a cirkevné rády boli v stredoveku stelesnením GP. Staroegyptskí kňazi – žreci,   t.j. v našej interpretácii – vtedajší Gréci, Chazari, panovali v Kryme a Romey na Bospore (hlavných križovatkách svetového obchodu tých čias – aut.), v metropole ríše. Aká veľká však bola táto ríša Kumánov-Komnénov v skutočnosti? Kde a aký bol vtedajší Egypt?

V predošlých dvoch častiach sme predostreli dostatok indícií, poukazujúcich na pravdepodobnosť novochronologickej hypotézy o čiastočnej totožnosti prvých Arpádovcov a Komnénovcov, ako aj nanajvýš pozoruhodnú podobnosť medzi korunou byzantských cisárov a uhorských kráľov. Vyslovili sme predpoklad, že uhorské kroniky, spolu so symbolikou Byzancie, ľahli do základov uhorského letopisectva, náboženskej symboliky aj heraldiky, obzvlášť v období panovania uhorského kráľa Bela III. z druhej polovice XII. stor.n.l. Je totiž známe a tradičnými historikmi konsenzuálne uznávané, že biely dvojkríž na červenom plátne bol erbom Bela III., rovnako ako skutočnosť, že práve za tohto panovníka bola údajne skoncipovaná tzv. „Anonymova kronika“ – jeden z najdôležitejších písomných prameňov o uhorských dejinách.

Podobné paralely sa dajú odhaliť aj medzi Byzanciou a Egyptom.

Vrcholným orgánom plánovania a rozhodovania u staroegyptských žrecov bolo kolégium 22 hierofantov (ak máme veriť Herodotovi – aut.), ktoré uskutočňovalo riadenie podľa tandemového princípu: 2 skupiny po 11 hierofantov.  Pomocou súťaživosti sa vykryštalizuje hlavný vektor riadenia. Podobá sa to na hru futbal, kde zápasia dve mužstvá o jedenástich hráčoch.

Pozoruhodným z pohľadu našej štúdie je fakt, že farby súperiacich frakcií „staroegyptských žrecov“ boli – biela a červená. Práve striedavý červeno-biely štít niektorí výskumníci interpretujú ako prapôvodnú heraldickú tradíciu Pannónie, resp. Dolného Uhorska.

Ako sa dá predpokladať zo striedavej bielo-červenej podstaty erbu Pannónie, mohla sa posledná nachádzať na rozhraničení „sfér vplyvu“ dvoch staroegyptských frakcií žrecov, prechádzajúc raz k jednému, raz k druhému klanu hierofantov. Prečo máme smelosť to tvrdiť? Ako sme už spomínali v článkoch „cyrilometodského cyklu“ na HS, existuje viacero dôvodov pohľadať staroegyptské stopy u nás v Strednej Európe, pretože starozákonný Egypt sa podľa samotného biblického popisu sotva mohol nachádzať v dnešnej Afrike. Odkazujeme našich čitateľov ku knihe A.T. Fomenko a G.V. Nosovského „Nová chronológia Egypta“ a „Egyptské zodiaky“ pre fundamentálne zdôvodnenie týchto nanajvýš pozoruhodných a pravdepodobných hypotéz. V skutočnosti sa globálno-historické udalosti starozákonných prorokov a „skutky Apoštolov“ odohrávali v úplne iných miestach a vôbec nie tak dávno, než sme si privykli myslieť.

Uhorsko – Regnum Marianum – Pannonia.

Málokto vie, že Uhorsko sa v stredoveku nazývalo aj Regnum Marianum. „Svätoštefanská legenda“ rozpráva, že prvý uhorský kráľ svätý Štefan zanechal svoju korunu do dedičstva Panne Márii.

Na tejto byzantskej minci je dokonca vytepané, ako Bohorodička bezprostredne „korunuje“ Jána Komnéna ~ sv. Štefana

Súčasne s tým sa Uhorsko skladalo z „Hornej Zeme“ – Felvideku – Slovenska a „Dolnej Zeme“ – Pannonie. O pôvode slova „Pannonia“ sa v odborných etymologických slovníkoch dozviete všetko, len nie to, že znamená „panenskú Zem“, a kľúč k rozlúšteniu tohto „antického“ názvu je hľadaný v ľubovoľných jazykoch, okrem slovanských. Na škodu veci. Pannonia v pravom zmysle slova označuje panenskú – ZASĽÚBENÚ  Zem, tak ako je opísaná v Biblii:

5.Moj, 8:

„Lebo Hospodin, Tvoj Bôh, Ťa vovedie do krásnej zeme dobrej, do zeme potokov, ktoré majú hojnosť vody, do zeme pramenných studien a hlbín, vyvierajúcich po údoliach i po vrchoch,

do zeme pšenice, jačmeňa, viníc, fíkov a granátových jabĺk, do zeme olejových olív a medu,

 do zeme, v ktorej nebudeš jesť chleba po chudobne; nebudeš mať v nej ničoho nedostatku, v zemi, ktorej kamene sú železo,  a z jej vrchov budeš sekať meď“

Myslím, že nebude svätokrádežou vysloviť domnienku, že grandiózne starozákonné udalosti, spojené s dobývaním Zasľúbenej Zeme Izraelitmi, v ktorých sa spomínajú desiatky dobre opevnených miest s vysokými bránami, železo a bronz (bronz – zliatina medi a cínu, ktorý sa ľudia naučili získavať a spracovávať len v stredoveku – pozn.aut.), veľké vzdialenosti, ako aj zrážky desaťtisícových armád Izraelitov s Filištínmi, Ammonitmi, Kananejmi, Ferezejmi, Jebuzejmi, Hetejmi a Amorejcami, Médmi a Moábitmi, sa sotva mohli odohrať na tom nešťastnom a krvou zmáčanom fliačiku blízkovýchodnej púšte, ale v úplne iných končinách, oveľa lepšie zodpovedajúcicich poetickému opisu „krajiny, tečúcej medom a mliekom…“ Rieka Jordán, ktorá je v Biblii opísaná ako mohutný veľtok, prechod cez ktorý zabral starozákonnému prorokovi a vodcovi Izraelitov Jozuovi veľa dní príprav a logistických riešení, je napríklad v súčasnom Izraeli stotožňovaná s touto veľmi skromnou „riečkou“.

Pannonia pochádza zo slova „panna“, čo mohlo znamenať  – panenská, prekrásna zem. Ako deva, ktorá je zasľúbená svojmu milému. Je zaujímavé, že v ruštine „Zasnúbená Zem“ znie „Земля Обетованная“, t.j. v našom ponímaní – obetovaná Zem. Taktiež ruské pojmy „obeť“ + „sľub“ (napr. manželský – aut.) – обет + обещание – sú jednokorenné, pretože v svojej podstate obsahujú element „obetavosti“.  Arcipôvodné spojenie pojmu „panna“ s krajinami svätoštefanskej koruny je demonštrované astrológiou, kde znamenie Panny sa po latinsky volá – Virgo. T.j. VRG ~ VGR, resp. Ugra.

„Panna“ však má v slovanských jazykoch synonymum vo forme „Deva“. Z tohto pojmu je napríklad odvodený názov hradu Devín, ktorý sa na starých mapách zapisoval aj ako Theben, Tewen. Zároveň je známe, že Slovanov volali aj Veneti, resp. Wendi/Vinidi. Je jasné, že pod týmto názvom sa v západoeurópskej tradícii nazývajú pôvodní slovanskí obyvatelia „Krajiny Devy“ – Pannónie, ktorí kolonizovali Európu.

Tým, že Pannonia bola vystavená častým prepadom a bola križovatkou pre všetkých dobyvateľov Strednej Európy naprieč storočiami, zjavil sa v umení pojem „trhať pannu na kusy“. Nie nadarmo sa na stránkach uhorských kroník De Gesta Hungarorum príchod starých Maďarov do týchto končín (dtto Uhrov (Nestor), Avarov, Gótov, Hunov, Mongolov – aut.) a ich bájne „obsadenie Vlasti“ anonymným autorom opisuje pateticky – „Prichádzali do tejto požehnanej krajiny, ako Izraeliti vstupovali do svojej Zasnúbenej Zeme…“  Druhé objasnenie sa ponúka samo po preštudovaní stredovekých názvov našej krajiny, napríklad – Regnum Marianum. Je očividné, že krajiny Svätého Apoštolského Uhorského kráľovstva, resp. Zeme  svätoštefanskej koruny – Kráľovstvo Márie, nazývané taktiež „Pannonia“, zreteľne súvisia s Bohorodičkou, Pannou Máriou a novozákonnými udalosťami.