O zistenej novochronologickej duplicite Svätého Štefana, Jána II. Komnéna a Jána Krstiteľa.

Nastal čas vyvodiť isté závery. Aby sme získali kľúč k správnemu chápaniu komplikovanej histórie s „pretendentmi“ na autorstvo dvojitého kríža, je nevyhnutné zúžiť okruh pátrania, t.j. zoštíhliť informačný rad a uviesť do súladu chronológiu,. Čo môžeme vyvodiť z toho, čo bolo povedané vyššie? Že dvojitý „patriarchov“ kríž pochádza z Byzancie (patriarcha – vrcholný pravoslávny hierarcha, ktorého funkcia sa často vykonávala samotným monarchom v súlade s princípom tzv. „cezarobapizmu“).

Do Uhorska bol „delegovaný“:

- Cyrilom a Metodom (IX storočia n.l.)

- Štefanom I (XI storočie n.l.)

- Andrejom I (XI storočie n.l.)

- Belom III (XII storočie n.l.)

Ako čoskoro pochopíme, reč je o troch nasledujúcich jeden druhému uhorských kráľoch – Štefanovi, Andrejovi a Belovi, dvaja z ktorých majú svoje bezprostredné byzantské analógy. Udalosti sa odohrávajú – v súlade s novochronologickou hypotézou, bazírujúcou na nezávislej matematicko-štatistickej datácii narodenia, strastí a smrti Ježiša krista – v období XII. storočia n.l. V epicentre týchto udalostí bola Romejská (t.j. Franská – viac k totožnosti Fra(n)cie – Trácie, t.j. „územia Tróje“ alebo „Turecka“ pozri v – aut.) ríša na Bospore, zatiaľ čo neskorší historici pri koncipovaní uhorských dejín zahrnuli duplikát týchto udalostí do uhorskej histórie XI.storočia, posunúc ich o storočie dozadu. Strojcovia „cyrilometodského“ fenoménu naopak posunuli udalosti, súvisiace s udomácnením sa dvojkríža u nás do fiktívneho IX. stor. n.l.  Bol zistený zreteľný paralelizmus medzi uhorským dynastickým kmeňom Arpádovcov z XI stor.n.l.  (Štefan I – Andrej I – Belo I) a byzantsko-uhorským rodokmeňom z XII stor.n.l. (Ján II Komnén – Andronikus I. Komnén – Belo III), tak aj paralelizmy medzi uhorskými kráľmi a byzantskými cisármi zodpovedajúcej epochy:

• 
  Ján II. Komnén je prototypom pre Štefana I. Arpádovca a svetským duplikátom evanjelského Jána Krstiteľa;

• 
  Andronikus I. Komnén (XII stor.n.l.) je prototypom pre uhorského kráľa  Andreja I. Bieleho a svetským odrazom Ježiša Krista v byzantských a uhorských kronikách. Poznáme ho aj ako Konštantína Filozofa – Cyrila a jedného z cirkevných otcov sv. Hieronyma.

• 
  Uhorský kráľ Belo III (XII. stor.n.l.) je prototypom pre Bela I. z XI. stor.n.l., a taktiež „veľkomoravského kráľa“ Svätopluka. Táto historická osobnosť, spolu „…s jeho bratom Andrejom“ (viď citát z G. Fletchera na začiatku článku – aut.), sa  v svetových dejinách zachovali pod mnohorakými podobizňami, o ktorých si ešte rozpovieme v ďalšej časti článku. Konkrétne Bela III. má historické duplikáty v podobe:

- Richard I. Levie Srdce,

- egyptský boh Bel z gréckej mytológie

- biblické možstvo Chanaáncov Baal.

- známy „križiak“ v službách Jeruzalemského kráľovstva v Svätej Zemi – Balian I. Ibelin.

- Bela, prvorodený syn Benjamína, člen Jákobovej domácnosti, ktorý prišiel k Jákobovi do Egypta. Stal sa hlavou rodiny Belovcov (1Mo 46:8, 21, 26; 4Mo 26:38; 1Pa 7:6; 8:1–5)

- v Biblii sa uhorský kráľ Bela III. ~  veľkomoravský Svätopluk zachoval taktiež ako syn Beora a prvý menovite uvedený kráľ Edomu. Bela vládol vo svojom hlavnom meste Dinhaba (Budíne? – aut.) dlho pred tým, než začali kráľovia vládnuť v Izraeli. (1Mo 36:31, 32; 1Pa 1:43)

- Syn Azaza z kmeňa Rubenovcov. (1Pa 5:3, 8)

- „Bela“ ako toponymum, iný, zrejme skorší názov mesta Coar, ktoré je v 1. Mojžišovej 14:2, 8 uvedené spoločne s inými mestami na známej biblickej planine Siddim. V anglickej transkripcii sa v tejto súvislosti spomínajú tzv. „Cities of Sin“, spoločenstvo miest Bela, Admah, Ceboiim, Sodoma a Gomora. Práve na tejto planine sa mala odohrať bitka medzi alianciou horeuvedených miest s kráľom biblického Elamu Kedorloamerom a „kráľom národov“ Tideálom. Nuž, v závere štúdie sa dozvieme nielen to, ktoré súčasné mestá v Karpatskej kotline sú opísané v týchto biblických pasážach, ale aj to, že sa v prípade týchto veršov knihy Genezis pravdepodobne jedná o alegóriu slávnej bitky pri Kadeši medzi egyptským a chetitským kráľom.

Všetky tieto historické „transfigurácie“ „Bieleho“ Boha sú v novochronologicky interpretovanej histórii odrazom jedného a toho istého fenoménu – uctievania „Bieleho“ Boha, Slnečného Boha, Boha-Slnko. V ich osnove ležia spomienky na udalosti a historické pramene o živote uhorských kráľov Andreja (Ježiša Krista) a Bela.

Na odôvodnenie podobných záverov povieme nasledovné. Metodológia „Novej Chronológie“ spočíva v tom, že operuje objektívne štatisticky porovnateľnými a formalizovateľnými údajmi, ako je napríklad – dĺžka panovania toho-ktorého panovníka, stav okolo nástupníctva, počet detí a ich mená, udalosti typu vojna, medzivládie, založenie a vymretie dynastie atď. Čiže ide o to, nachádzať podobnosti objektívneho charakteru, nezávislé na dobrej vôli neskorších kronikárov a historikov, ktorých vzťah k nimi opisovaným historickým skutočnostiam a osobnostiam bol nevyhnutne subjektívny a mnohoraký naprieč krajinami, jazykmi a „národmi“.

Ak kult „Bieleho“ Boha je a bol rozšírený od Európy po Blízky Východ, od Keltov po Babyloňanov, nie je snáď v zmysle Novej Chronológie namieste otázka, či sa neviaže na pôsobnosť JEDNEJ GLOBÁLNO-HISTORICKEJ OSOBNOSTI, ktorá sa jednoducho v pamäti súčasníkov a nástupcov zachovala v rôznych lokálnych podobách a náboženských kultoch, vnímaných dnes ako „nekresťanské“?

S ohľadom na to, že rozmer článku nám neumožňuje podrobne prerozprávať biografie všetkých horeuvedených osobností, navrhujeme zainteresovaným čitateľom samostatne vykonať rešerše a ohodnotiť úroveň podobnosti menovaných historických postáv. No ničmenej zjavná príbuznosť spomínaných „Bohom pomazaných“ panovníkov znamená, že kroniky, opisujúce dané dynastie, sú odvodené od jedného prameňa, totiž – cisárskych kroník Byzancie, ako dominujúceho  kresťanského cisárstva Európy raného stredoveku XI – XIII storočia n.l. Tieto kroniky neskôr ľahli do základov uhorského letopisectva, pričom dynastický paralelizmus a čiastočná superpozícia udalostí z XII stor.n.l. do XI stor.n.l. (častý novochronológmi spomínaný 100-ročný posun) sa mimoriadne zreteľne demonštruje PRED intronizáciou Belu III, odkedy sa uhorská vetva oddeľuje od byzantského koreňa, vytvárajúc samostatný dynastický tok.

Z čoho vychádzame pri stotožňovaní spomínaných osobností? Sme presvedčení, že byzantskí Komnénovci a uhorskí Arpádovci, prinajmenšom – v počiatočnom období – sú, matematicky povedané, závislé dynastie. Zreteľne sa črtá paralelizmus medzi Štefanom I. a Jánom II. Komnénom, ako aj medzi Andrejom I. „Bielym“a Andronikom I. Komnénom. Štefan a Ján boli predstaviteľmi vládnucej vetvy dynastie (Arpádovcov ~ Komnénovcov), po ich smrti nastupuje krátka doba interregnumu/medzivládia, po ktorom synovcovia Štefana I. a Jána II. – Andrej I. a Andronikus I. ako predstavitelia druhej vetvy vládnucej dynastie uchvátia moc do svojich rúk. Neskôr obidvoch – uhorského Andreja I. i byzantského Andronika I. – zmetú z trónu povstania (prevraty).

Príbuznosť stotožňovaných osobností je podporovaná taktiež lingvisticky:

- je známe, že prvého uhorského kráľa volajú Štefanom Svätým, pričom jeho kanonizácia nasledovala krátko po jeho smrti. V skutočnosti STEFAN môže predstavovať kombináciu pojmov STF-Ioann alebo SVT-Ioann, t.j. „svätý Ján“, alias Ján II. Komnén, alias svätý Ján Krstiteľ;  taktiež pripomenieme, že predtým poňatie „SAVAOF“ (SVF ~ SVT s ohľadom na prechod F-T; grécka „fita“ – Ф – sa v rôznych kronikách a rečiach interpretovala rôzne – Ph, Th a pod… aut.) znamenalo „Boh“;

- nasledujúceho uhorského kráľa je prijaté nazývať Andrejom Bielym alebo Katolíckym. V danom prípade „Katolícky“ znamená „univerzálny“ (aka „Christ Pantokrator“), pričom ohľadne prímenia „Biely“ (vrátane všetkých kráľov, nosiacich dané meno) vyslovíme domnienku, že fakt nosenia takých mien uhorskými kráľmi svedčí o ich „byzantskom“ origináli, resp. o tom, že títo uhorskí králi boli zároveň aj byzantskými cisármi. V danom prípade je Andrej I. Arpádovec odrazením Andronika-Krista v uhorských dejínách.

O môžnom význame a totožnosti pojmov „Arpádovci“ a „Komnénovci“.

Dnes nás presviedčajú, že názov komnénovskej dynastie je originálny. Dovolíme si o tom zapochybovať. Oveľa pravdepodobnejšie je, že toto pomenovanie bolo vymyslené neskoršími chronológmi epochy Reformácie. V skutočnosti Komnénovci (Komnenoi – kumáni, jazdci), ktorým známy britský archeológ S. Runciman prisudzuje valašský pôvod, nazývali svoj panujúci dom/rod „Bielym“.

* …………….  Porovnaj s našimi tvrdeniami z článku „Biblia ako hádanka. Kadiaľ pretekala biblická rieka Píšon?“ ( o tom, že biblická Chavila, cez ktorú pretekala 1 zo štyroch riek Raja – Píšon – predstavuje v skutočnosti Valachiu, resp. Balkán, t.j. krajinu Bieleho Chána (Chavila = Cha(n) + BL)

Spojitosť medzi uhorskými Arpádovcami a byzantskými Komnénovcami je možné oceniť podľa identickej etymológie ich dynastických názvov. Odvážili sme sa predpokladať, že pôvodným názvom byzantskej dynastie „Komnénovcov“ (t.j. biblickej „Svätej Rodiny“) bolo „Bieli“. Môžeme to tvrdiť aj o dynastii Arpádovcov?

ARPAD ~ ARBA +D ~ ALBA + T, t.j. „Biely Boh“.

ARPAD ~ AR + PD ~ „Slnko“ + FT; grécke „FITA“ – „Ф“, môže znamenať „Boh“ alebo aj „Tót“ [FT ~ TT]

ARPAD ~ arbat, tur. – „mesto“. Pojem „mesto“ však v minulosti bolo synonymom pojmu „Rím“, preto Arpádovci v turečtine môže znamenať aj „Rimania“.

„Arpád“ v Biblii

Pre mnohých to môže znieť prekvapujúco a neuveriteľne, ale meno arpádovskej dynastie spomína aj Biblia. Severosýrské kráľovské mesto, ktoré Biblia vždy uvádza v súvislosti s mestom Chamat. Arpad ležal na ceste vedúcej do Chamatu a Damašku a bolo častým cieľom asýrskych útokov. Neskôr ho dobyl Tiglat-pileser III. a Sargon II. Preto keď Sargonov syn Senacherib roku 732 p. n. l. ohrozoval Jeruzalem, dal svojmu hovorcovi, rabšakovi, pokyn, aby poukázal na osud Arpadu ako na dôkaz toho, že bohovia národov nie sú schopní odporovať obrovskej moci Asýrčanov. (2Kr 18:34; 19:12, 13; Iz 36:19; 37:12, 13) Prorok Izaiáš už predtým predpovedal takéto vychvaľovanie. (Iz 10:9) Neskôr prorokoval Jeremjáš, že se Chamat a Arpad budú hanbiť a že na nich bude pôsobiť rozkladne ‚zlá správa‘, zrejme správa o dobyvateľských ťaženiach babylonského kráľa Nebukadnezara. (Jer 49:23)

2 Kráľov 19:12, 13

Osvobodili bohové+ národů, které zničili moji praotcové, [své národy], ano Gozan+ a Charan+ a Recef a syny Edenu,+ kteří byli v Tel-assaru?+ 13 Kde je — král Chamatu+ a král Arpadu+ a král měst Sefarvajim, Hena a Ivva?‘“

Iz 10:9

Není Kalno+ právě jako Karkemiš?+ Není Chamat+ právě jako Arpad?+ Není Samaří+ právě jako Damašek?

Jer 49:23

Pro Damašek:+ „Chamat+ a Arpad+ se zastyděly, protože slyšely špatnou zprávu. Rozložily se.+ V moři je úzkostná péče; není schopno zůstat nerozrušené

* ………. pozn. aut: chýrne biblické mesto Chamat alebo Gamat je v našej rekonštrukcii stotožniteľné s toponymom Mogetiana pri Balatone na francúzskej mape „antickej“ Pannónie (Pannonia.jpg)

Údajná cisárska pečať Komnénovcov

Prezrime sa pozornejšie neskorú rytinu, zobrazujúcu údajne cisársku pečať Byzancie epochy Komnénovcov.

Pre naše potreby bude užitočné povšimnúť si niekoľko detailov:

• po-prvé, názov „SFRAGI“ v titule. V danom prípade sa pravdepodobne jedná o variáciu známeho stredovekého pojmu Fragi, rusky Фряги alebo Фрязи [:Frjagi; :Frjazi]. Tak na Rusi nazývali v stredoveku Talianov v užšom zmysle, a ne-pravoslávnych Európanov v širšom zmysle. . Zároveň poľským názvom Talianov je dodnes Wlochy. T.j. dostávame, že Frjagi-Frjazi = Wlochy-Vlasi (FRG ~ VLCH ~ VRG). Odvodeninou týchto pojmov je aj ruské Varjagi, ktorých sme v ( – aut.) stotožnili s Vagrami ~ Vgrami ~  Uhrami. Pre zaujímavosť doplníme, že Prešov (Prusov? – aut.) sa predtým volal Fragopolis. Nehovoriac o Prahe. Fonetický prechod R – L.
  

• považovaný dnes za výlučne srbský erb na hrudi dvojhlavého orla – byzantskej insígnie, spolu so štítom, na ktorom je zástava striedavej červeno-bielej farebnej kombinácie. Táto „zástava“ bola odjakživa považovaná za „uhorskú“, a na uhorskom erbe symbolizuje ĽAVÚ STRANU (ženskú) – Dolnú Zem – Pannoniu.
  

Pripomenieme, že podobný „srbský“ erb je aj na zobrazení Konštantínopolu v podaní autora stredovekej Norimbergskej kroniky Hartmanna Schedella.

Naviac, Komnénovci – Kumáni, ktorých starí kartografi umiestňujú do rozvodia Dunaja a Tisy (tzv. „Cumanorum Campus“- aut.), sa v Uhorsku nazývali aj Uzi. V Biblii je to zachytené napríklad v proroctve Izaiáša, o ktorom sa hovorí, že pochádzal „…z krajiny Úc“. Nie nadarmo je „uhorský kráľ“, otec Bely III., na svätoštefanskej korune uvedený ako „Géza, blahoverný kráľ Turkov“. V princípe Géza znamená toľko, čo „Kumán“, Komnén, t.j. (G) + Uz. Pripomíname, že písmeno G je v mnohých jazykoch neznelé, a v podobe turkického [:og], [:ug ~ VG], [:aegy], [:ak] – v závislosti od ozvučenia – môže znamenať „Boh“, „Jediný“, „Biely“.

Len novochronologicky zistená totožnosť uhorských a byzantských kráľov vysvetľuje, prečo je(s výnimkou tzv. „corony latina“ – aut.) koruna byzantská a prečo sa hovorí o uhorskom kráľovi ako o  „kráľovi Turkov“. Carihrad, alias Trója (TR) sa skutočne nachádzal v centre Romey, ktorá je na mnohých mapách označovaná ako Thrácia. T.j. „Turecko“. (ortelius argonautica.jpg)

Spoluhlásková kostra pojmu „GUZ“  ~  G/K + Z/S (aka oguzskí Turci – aut.) ako označenia Uhrov-Kumánov je koreňom pre všetky odvodené slová, ako napr:

- Sasi (Sach-sen… nem, aut.)

- sedmohradský kmeň Sikulov (Siculi…aut.)

- ruské synonymum pre Kumánov (taktiež Hunov, Tatárov, Gótov) – Kozáci [:kazaki – rus.].

- Chazari, ktorí podľa priložených máp Mercatora a Gablitza panovali v Kryme

- bájni Jazygovia (Iazyges), ktorých starí kartografi umiestňovali do rozvodia Dunaja a Tisy, ako aj Kumánov,  pod pojmom Iazyges Metanastae, čiže jednoducho „zmiešané, premenlivé jazyky“, územie s často sa meniacim národnostným zložením.

- na Slovensku odkazujú na Kumánov-Guzov-Chazarov-Kozákov toponymá Košica, Kysuce, Kozárovce, Kosihy a pod.

O heraldických farbách

Nemenej dôležitý je aj farebný aspekt našej heraldiky. Napríklad, na portréte Žigmunda Luxemburského, uhorského kráľa a „rímskeho“ cisára, vidíme medzi symbolmi jeho dŕžav uhorský dvojkríž s prevráteným farebným pozadím.

Nižšie si ešte v časti, zasvätenej dedičnosti sakrálnej ríšskej moci, porozprávame bližšie o zmyslovom pozadí striedavej červeno-bielej farebnej kombinácie, zatiaľ sa obmedzíme len na poznámku, že súčasná interpretácia červeno-bieleho heraldického štítu ako alegórie na bohaté náleziská mede a striebra (napr. v oficiálnej heraldickej tradícií Banskej Bystrice) zďaleka nevyčerpáva celú problematiku.

Porovnajme napríklad navzájom heraldický pár – erb Bely III. a dvojkríž z portréta Žigmunda Luxemburského. Pravidlá heraldiky stanovujú, že prioritu má ten symbol alebo farba, ktorá je „hore“. To znamená, že hoci má analyzovaná heraldická dvojica rovnakú formu, implikuje podstatne rozdielne odlišné zmyslové náboje. Veď dvojitý kríž môže znamenať aj najvyššiu „cirkevnú“ moc vo východnej, pravoslávnej tradícií – moc patriarchu (patriarchov kríž), o ktorú sa môže predvídateľne odohrávať mocenský zápas, niečo na spôsob intríg okolo Stolice rímskeho pápeža. Heraldická priorita a zafarbenie tohto symbolu najvyššej cirkevnej moci mohla súčasníkom naznačovať, aké boli mocenské pomery v politickom zápase, ktorý od nepamäti sprevádzal hierarchické štruktúry stredovekého duchovenstva. V Uhorsku bol arcibiskup z Ostrihomu nezameniteľnou postavou. Bolo stanovené, že žiadny uhorský kráľ sa nemôže považovať za legitímneho, pokiaľ nebol korunovaný ostrihomským arcibiskupom. Ak Ostrihom, pod správu ktorého spadali značné oblasti Slovenska – bol „matkou“ uhorskej cirkvi (táto veta je znázornená na portiku tamojšieho katedrálneho chrámu – pozn. aut.) – stáva sa zrejmým aj rozpoloženie „uhorského“ dvojkríža na vrchu STREDNEJ z troch hôr, uvádzaných vždy v následnosti: Tatra – Matra – Fatra. Matra alebo Mat + Ra – znamená kult Bohyne-matky. Zároveň je aj Ostrihom (Ezstergom) rozpoložený na hranici medzi dvomi pohoriami, ktoré oddeľuje navzájom Dunaj. Na sever a severováchod od Ostrihomu je pohorie Matra, na juh a juhovýchod od neho sa rozkladá pohorie Pilis. Ako vysvetlíme nižšie, je toto pohorie v novochronologicky interpretovanej histórii stotožniteľné s hranicou biblických Filištínov. Ktoré bolo nemalé, súdiac podľa toho, že na Orave je tiež vrch Pilis. Spolu s biblickým vrchom Oréb v Čechách tvoria tieto toponymá neklamné svedectvo o tom, že biblický Chanaán a Palestína, t.j. „Biely Stan“ sa pravdepodobne nachádzali na našom území. Viac o totožnosti „Palestína“ – „Biely Stan“ – „Biela Rus“ – územie Kresťanov sa dozviete v pokračovaní štúdie. Podľa „Novej Chronológie“ sú totiž v prípade biblických kníh „Exodus“, „Genezis“ a „Jozue“ jedná o diela, ktoré boli napísané na konci stredoveku – začiatku novoveku, a boli neskôr antedatované na úkor starších novozákonných kníh. A náležite sa v prípade týchto začiatočných kníh Biblie jednalo o kroniky neskorostredovekých a ranonovovekých udalostí, predovšetkým – že opis „Dobytia Zasľúbenej Zeme“ je alegorickou kronikou tureckých výbojov. Ktorých bezprostrednému vplyvu podľahlo Uhorsko.

Naviac, historici tvrdia, že Ezstergom bol pôvodným hlavným mestom Uhorska, kde sa narodil a bol neskôr korunovaný sám Štefan I.  Svätý. Možno to objasňuje aj neskoršie doplnenie k už existujúcemu uhorskému erbu – spojeniu Horných (dvojkríž na troch vrchoch) a Dolných (červeno-biele pruhy, symbol Pannónie ) zemí pod vládou uhorského kráľa – malej korunky u úpätia kríža na  hore Matra. Čo sa týka striedania červeno-bielych pruhov na uhorskom erbe a v heraldike všeobecne, je nevyhnutné stanoviť, že tieto farby svojimi koreňmi siahajú do „hlbokej minulosti“ „starovekého“ Egypta… Zatiaľ povieme len, že spoznanie skutočného významu „uhorského“ kríža vyžaduje ponorenie sa do tajomstiev staroegyptských žrecov, dejín krížových výprav, formovania slobodomurárskych organizácií, genealógie rodiny florentských Medici, ako aj Biblie.

Předchozí část: