Časť 1.  Akademická verzia pôvodu dvojkríža. Byzanc. Biblia.

„Cársky dom v Rusku má názov BIELY. Tento názov, ako sa predpokladá, pochádza od kráľov UHORSKÝCH, a zdá sa to o to pravdepodobnejšie, že uhorskí králi sa predtým skutočne tak volali. Práve roku 1059 sa spomína jeden Belo, ktorý vystriedal svojho brata Andreja, ktorý obrátil Uhrov na kresťanskú vieru, od ktorej sa poslední odvrátili vinou bezbožnosti Turkov… Druhý toho mena sa volal Belo Slepý, aj iní jeho nástupcovia nosili tento prívlastok. “

Gilles Fletcher, anglický vyslanec pri cárovi moskovskom panovníkovi. „Of the Russe Commonwealth“, XVI.storočie n.l.

Na následujících obrázkoch Vám odporúčame povšimnúť si rôzne heraldické zobrazenia nám všetkým známeho dvojkríža na európskych erboch. Čo ich všetky spája?

Všetci poznáme dvojitý slovenský dvojkríž, ktorý skrášľuje slovenský erb, a taktiež sa vyníma na množstve heraldických znakov slovenských, maďarských, poľských a litovských miest. Je rozšírený aj v Európe, pričom je v encyklopédiách prednostne uvádzaný pod názvom „Lotrinský kríž“. Spomínajú sa aj názvy „Templársky kríž“, „Patriarchov kríž“ , „Kríž Anjou“ a „Litovský kríž“. Čo však daný symbol znamená v skutočnosti a kto z horeuvedených „pretendentov“ má naň väčší „historický nárok“?

Lotrinský kríž:

Templársky kríž:

Patriarchov kríž:

 Litovský kríž:

Začneme tým, že v krátkosti uvedieme tradičnú verziu pôvodu dvojitého kríža. Ako aj v prípade s inými PVH (pomocnými vedami historickými – faleristikou, chronológiou, etymológiou – aut.) sa aj heraldika v jej súčasnom stave častokrát ponáša skôr na zložitú historickú detektívku, než na „pravdu v poslednej inštancii“. V prípade s „Lotrinským“ krížom máme do činenia s niekoľkymi navzájom si protirečiacimi verziami, z ktorých žiadna nedáva vyčerpávajúcu odpoveď o predmete, zle sa snúbi s inými verziami a zavádza badateľa do slepej uličky. My sa v danej štúdii pokúsime spojiť rôzne verzie dovedna v rámci úplne novej chronologickej interpretácie. Takýto prístup nám umožní pracovať s celou chronologickou matériou v jej úplnosti a sľubuje poskytnúť neočakávané a prekvapujúce výsledky.

Podľa jednej z verzií sa tento symbol  v našich krajoch zjavil pri zrode kresťanstva, počas misie Cyrila a Metoda. Je namieste predpokladať, že „dvojkríž“ v tomto poňatí mohol predstavovať nejaké príslušenstvo z religiózneho relikviáru, prináležiaceho „svätým bratom“. (c+m 1-2.png)

Tento symbol mohol zároveň predstavovať istý atribút ich statusu, resp. cirkevnej moci Byzancie, ktorej najvyšším hodnostárom bol práve patriarcha. Neskôr sa malo „materiálne zhmotnenie“ tohto cyrilo-metodského symbolu údajne dostať do daru krstnému synovi veľkomoravského kniežaťa Svätopluka – budúcemu lotrinskému kniežaťovi Sventibaldovi, . Tento Sventibald, ktorý údajne bol ľavobočkom „nemeckého“ cisára Arnulfa Korutánskeho, mal podľa oficiálnej histórie napomôcť udomácneniu daného symbolu v Západnej Európe. Táto verzia sa neteší širokej popularite predovšetkým preto, že hoci vzťahy Lotrinska a Veľkej Moravy boli podľa historikov nesporné, niet žiadnych dôkazov o tom, že by bol daný symbol kríža používaný v Lotrinsku toho času, ani písomných, ani materiálnych. Ako pochopíme v priebehu štúdie, bola „lotrinská“ verzia pôvodu dvojitého kríža vytvorená retrospektívne, a je rovnako fiktívna a odvodená od „veľkomoravskej verzie“, ako je fiktívne a od „Svätopluka“ odvodené samotné meno lotrinského kniežaťa „Sventibalda“.

Otázku, prečo je dvojitý kríž dnes považovaný za „lotrinský“, hoci oveľa častejšie figuruje vo východoeurópskej heraldike, sa snaží objasniť (z pozície tradičnej histórie – aut.) kolektív autorov „Svätá krv a svätý grál“ – M. Baigent, R. Leigh a H. Lincoln: „Dvojitý kríž sa začal asociovať s Lotrinskom vďaka René z Anjou. René prijal tento kríž ako emblému, používajúc ho na pečatidlách a minciach (zrejme vyhotovených neskôr a antedatovaných historikmi s cieľom podporiť aktuálnu verziu pôvodu dvojkríža – aut.).

Mince René z Anjou a minca s erbom Lotrinského vojvodstva, Nancy 1513:

Popularitu tohto kríža historici odvodzujú od okamžiku, kedy ho využil ako bojovú emblému lotrinský vojvoda René II. v bitke pri Nancy, údajne roku 1477. Práve odvtedy údajne bol kríž nazývaný „lotrinský“ a dostáva sa na niektoré lokálne mestské erby. Pozornosť taktiež zasluhuje fakt, že Lotrinskí vojvodovia (najbližší príbuzní francúzskych a habsburgských monarchov) využívali šesťcípy kríž v rámci pomocného elementu na personálnych erboch).

Hoci súčasné francúzske Lotrinsko zohralo nezanedbateľnú úlohu pri formovaní „novovekej“ štátnosti Francúzska a habsburgských zemí, originálne „Lotrinsko“ Reného z Anjou a bitky pri Nancy je pravdepodobne historickou mirážou úplne iných krajín a národov. Zatiaľ povieme len, že Lotrinsko, resp. nemecky Lothringen = LOT + Regnum, znamená asi toľko, čo kráľovstvo biblického Lota, Abrahámovho synovca, o ktorom sa píše v knihe Genezis a s ktorým sa spájajú biblické príbehy o Sodome a Gomore. Pre účely nášho výskumu a oboznámenie čitateľov s novochronologickou metodológiou si dovolíme hneď na začiatku a otvorene oboznámiť s logikou nášho uvažovania, ktoré je postavené na hypotetickej – a vcelku racionálnej – premise:  čo v Západnej Európe znamená „Lotrinsko“, to vo východnej Európe znamená „Litva“. Pojem „Litva“ bol v minulosti synonymom pre „Bielu Rus“.

Scény lúčenia sa Abraháma s Lotom a rozdelenia Chanaánu na maľbách Bartolomea di Fredi z XIV. stor.n.l. a obrázkovej Tory Ph. Medhursta:

*  priam neuveriteľne početný výskyt európskych toponymov, ktorých koreň je v tej či inej miere (úmerne kreovaniu nových európskych jazykov – pozn.aut) odvodený zo „spoluhláskovej kostry“ B-R-S a ich variácií, by sa dala napísať samostatná kapitola, však, páni z BRUS-elu?

Názov „LITVA“ je v podstate spojením koreňa LT (v starých textoch  [pred vynájdením a rozšírením papiera] sa zapisovali prednostne spoluhlásky a samohlásky sa vynechávali, preto ozvučenie spoluhláskovej kostry bolo variabilné – Lot, Lit… toť na margo možných výhrad od kolegu Hoxa (nic ve zlým, kolego! – aut.) + staroslovanský suffix „va“, napr. Ora-va, Žita-va, Lietava, ruské Litva alebo Tatar-va (označenie pre „Zem Tatárov“ – pozn. aut.)

Tretia a najrozšírenejšia (čítajúc medzi riadkami pochopíme – že aj najnanucovanejšia – aut.) verzia pôvodu dvojitého kríža uvádza ako otca používania dvojkríža v západnej heraldickej praktike Ľudovíta I., vojvodu z Anjou (1356 – 1360). Hovorí sa, že „lotrinský“ kríž pochádza od stredovekej relikvie, privezenej zo „Svätej Zeme“. Touto relikviou mala byť zlatá podobizeň tzv. „Pravého kríža“, ktorá sa do Francúzska dostala v období latinského patriarchu Konštantínopola Gevrasia (zomrelého roku 1219), od ktorého sa údajne dostala do rúk Tomáša, biskupa Iarapetry na Kréte. Krétsky biskup Tomáš ju mal následne predať roku 1241 istému Francúzovi menom Jean Alluis, a tento J. Alluis následne „predal“ „Pravý kríž“ opátstvu Boicieux v Anjou. Tu sa neskôr dvojkríž mal stať jednou z rodinných relikvii Anjou-skej dynastie, a počnúc Ľudovítom I. (1356 – 1360) sa používala v rámci jedného z jej dynastickych symbolov, konkrétne na už spomínaných chýrnych minciach Reného z Anjou…

Je to krásny príbeh, s tým súhlasíme…. Avšak napriek tomu je zvláštne, prečo práve jednej jedinej francúzskej provincii sa prisudzuje názov kríža, ktorý sa v našej lokálnej heraldickej praxi využíva omnoho častejšie? Ba čo viac – ak taký dvojkríž figuruje na slovenskom, a predtým na pravej strane uhorského erbu??  Pod zástavou s dvojitým krížom je vyobrazený aj prvý uhorský kráľ svätý Štefan v slávnej „Ilustrovanej kronike“.

Tradičné vysvetlenie tohto výjavu je dvojité; jedny zdroje tvrdia, že je tu zobrazená porážka odbojného zadunajského kniežaťa Koppánya, ktorý sa protivil Štefanovej korunovácii, iné naopak, že je tu zobrazené porážka bulharského cára Samuela, proti ktorému spoločne vystúpili uhorský kráľ a byzantský cisár.  Na druhom obrázku z „Ilustrovanej kroniky“ je zobrazené zajatie sedmohradského kniežaťa Gyuly svätým Štefanom

Majúc na zreteli, že práve Štefan I. je považovaný za kráľa, ktorý pokresťančil stredoveké Uhorsko, resp. Zeme svätoštefanskej koruny, je odôvodnené predpokladať, obzvlášť na pozadí hypotetického používania dvojitého kríža predchodzou misiou „solúnskych bratov“ v IX. storočí, že udomácnenie tohto symbolu v našich krajoch bezprostredne súvisí s pokresťančením daného územia. Dnes nám tvrdia, že územie Uhorského kráľovstva bolo „christianizované“ veľakrát:

- Andronikus Pannónsky a Júnia – I. storočie n.l.;

- údajne predchádzavší slovanským prvoapoštolom latinskí a nemeckí misionári – V-VIII. storočia n.l.;

- svätí Cyril a Metod – IX storočie n.l.;

- kráľ Štefan I. Svätý – XI storočie n.l.;

- kráľ Andrej I. „Biely“, resp. „Katolícky“ (t.j. „univerzálny“ – aut.) – XI storočie n.l.

Napriek tomu značná časť miestneho obyvateľstva sa dlhodobo pridŕžala pohanstva (tzv. „Čierni“ Uhri kontra „Bieli“ Uhri). Mohlo by sa zdať, že zjavenie sa dvojitého „patriarchovho“ dvojkríža za Štefana I., ako to zobrazuje „Ilustrovaná kronika“, by malo poukazovať na spojitosť kráľa-krstiteľa s Byzanciou, keďže kríž sa doslova nazýva aj patriarchov. Nás však sústavne presviedčajú, že hneď po svojom krste a intronizácii Štefan aj s hlavou vošiel do orbity Vatikánu, ktorý si dokonca nárokuje aj autorstvo vrchnej časti „Svätoštefanskej koruny“ (tzv. „corona latina“ – aut.).

Ničmenej, ľudová tradícia si vytrvalo asociuje pôvod svojej viery (vrátane jej symbolov) práve z Byzanciou – vlasťou „slovanských apoštolov“ Cyrila a Metoda. Na previerku pravdepodobnosti a hodnovernosti „ľudových“ presvedčení v porovnaní s „akademickými“ (pro-západnými a pro-rímskymi) skúsme zistiť, či sa dvojitý kríž vyskytuje na byzantských artefaktoch, datovaných obdobím XI.-XII. storočia (t.j. éra panovania svätého Štefana I. a prvých Arpádovcov)?

Pozrite sa, napríklad, na sériu zlatých mincí z obdobia byzantského cisára Jána II. Komnéna (1087 – 1143). Byzantský cisár je na nich zobrazený spoločne s Bohorodičkou. Bol to údajne jeden z najúspešnejších, najmilovanejších a najspravodlivejších byzantských cisárov. Volali ho taktiež Jánom Pekným alebo Dobrým. Bol to predchodca svojho synovca – budúceho byzantského cisára Andronika I. Komnéna, ktorého autori „Novej Chronológie“ A.T. Fomenko a G.V. Nosovskij odhalili ako svetský originál pre Ježiša Krista – kráľa Judského z Dávidovho kolena. 

Ak však platí táto novochronologická hypotéza, potom platí aj to, že Ján II. Komnén bol svätým Jánom Krstiteľom, predchodcom Krista. Na tomto obrázku je vyobrazená genealógia Komnénovcov, t.j. v našom ponímaní „Svätej rodiny“ byzantských cisárov, resp. najbližších príbuzných Ježiša Krista a Dávidovho rodu – aut.). Prezrite si pozornejšie korunu Jána Komnéna na mozaike chrámu sv. Sofie – Hagii Sofii – nič Vám nepripomína?

Svätoštefanskú korunu, napríklad?

Naviac, na tomto obrázku vidíme slávnu scénu pokrstenia Spasiteľa v Jordáne Jánom Krstiteľom. Všimnite si Jánovu palicu – predstavuje ten istý, dvojitý, byzantský, resp. „patriarchov“, kríž!

Svätoštefanská koruna = koruna byzantských cisárov

Mozaika cisárskeho manželského páru Jána a Heleny Komnénovcov v spoločnosti Bohorodičky s Kristom v rukách v bazilike Hagia Sophia je v skutočnosti vyobrazením „svätej Rodiny“ – byzantských cisárov Bosporskej ríše, Judey (o novochronologickej lokalizácii Jeruzalema a Judey čítajte tu: alebo vo filme: „História: veda alebo výmysel? Zabudnutý Jeruzalem“ – – aut.). Ak uznáme, že koruna Jána II. Komnéna ~ sv. Jána Krstiteľa (v súlade s „Novou Chronológiou“), je v skutočnosti prakticky totožná „svätoštefanskej korune“, núti nás to nastoliť otázku o možnej totožnosti medzi svätým Štefanom a Jánom II. Komnénom, ako aj o čiastočnej totožnosti Aprádovcov a Komnénovcov, Uhorska (~ Veľkej Moravy) a Byzancie tých čias.

Táto historická interpretácia je o to pravdepodobnejšia, že práve v Uhorsku bol roku 1860 v Ivanke pri Nitre (vtedy Nyitraivánka) nájdený poklad, ktoré historici vyhlásili za „Monomachovu korunu“, a jednu z málopočetných zachovaných byzantských kráľovských regálií. (monomachus crown 1-4.jpg; monomachus crown plaques.jpg)

[See image gallery at www.nwoo.org]

Historici sa zatiaľ nevedia zhodnúť na tom, za akých okolností došlo k schovaniu tejto relikvie, ani komu presne prináležala, zároveň sa sporia pre skutočnosť, že táto „Monomachova koruna“ oplýva neobvyklými ženskými výjavmi. My však vieme jedného jej nositeľa prakticky neomylne a konkrétne identifikovať. Prizrime sa ešte raz pozornejšie na manželku Jána II. Komnéna(domnelého Jána Krstiteľa podľa „NCH“ – aut.) z mozaiky Hagia Sophia – Helenu Uhorskú.

Vidíme, že tak ako sa koruna Jána II. Komnéna zjavne ponáša na svätoštefanskú korunu uhorských kráľov, tak aj nájdená na Slovensku „Monomachova koruna“ predstavuje v skutočnosti – s veľkou pravdepodobnosťou -  korunu byzantských cisárovien.

*………Doktrína o „Svätosti“ uhorskej koruny

Podľa ľudovej tradície svätý Štefan počas svojej korunovácie podržal korunu a navrhol tzv. „Nagyboldogasszony“ (Požehnanej Panne Márii – aut.) uzatvoriť božskú dohodu medzi ňou a svätou korunou. Neskôr bola „Nagyboldogasszony“ vyobrazovaná nielen ako patrónka Uhorského kráľovstva, ale aj priamo ako Regina, t.j. „kráľovná“. Táto zmluva mala svätú korunu napĺňať božskou silou a pomáhať budúcim uhorským kráľom v budovaní politického systému, bazírujúceho na tzv. „Doktríne Svätej Koruny“ (Szentkorona-tan… aut.).

Péter Révay, strážca uhorskej koruny a korunovačných klenôt, túto doktrínu predstavil v prácach Commentarius De Sacra Regni Hungariae Corona (Augsburg, 1613) a De Monarchia et Sacra Corona Regni Hungariae (Frankfurt, 1659). V základe tejto doktríny leží predpoklad, že koruna ako taká má „osobnosť“ a je právnou entitou, identickou Uhorskému štátu. Je vyššie než vládnuci monarcha, ktorý „vládne v mene uhorskej koruny“.

Ak by platila novochronologická hypotéza, že Štefan I.~ Ján II. Komnén ~ Ján Krstiteľ, začína byť jasné pozadia formovania doktríny o svätosti uhorskej koruny, ako aj zaužívané stredoveké názvy Uhorska, napríklad – Sväté Apoštolské kráľovstvo Uhorska, zeme svätoštefanskej koruny, Regnum Marianum a i.