Schválne som nechal predošlý materiál trochu „odležať“, skôr než som sa pustil do záveru našej štúdie. Človek trochu vyhodnotí priebežné reakcie čitateľov a sformuluje v súlade s tým plán, ako  komponovať záver. V danom prípade sa však politické procesy odohrávajú s takou rýchlosťou, že naša štúdia zároveň spĺňa funkciu komentára tečúcich udalostí. Ktoré prekvapivo potvrdzujú platnosť mnohých našich záverov z predošlých častí ohľadne situácie aj očakávaného vývoja na Slovensku. Pôvodne som plánoval venovať sa ešte otázke Fica, pomerov v „SMERE“ a bližšiemu konkretizovaniu mnohorakých aspektov druhej zmyslovej úrovne, ktoré dodatočne vyjasňujú obraz vo veci štátneho sprisahania na Slovensku.

V mnohom som bol náchylný tak spraviť pod dojmom rozprúdivšej sa diskusie tu:

Nakoniec som sa rozhodol v záverečnej časti rozprávať o úplne iných veciach, než je márna snaha presvedčiť našich zarytých pravdoláskarov o tom, že to Fico môže myslieť dobre. Dobre sa tej úlohy zhostili Taurus a Hox z leva-netu v horeuvedenej diskusii, za čo im vrele ďakujem. Obmedzím sa pre začiatok len na poukázanie viacerých smerodajných udalostí z vývoja posledných dní,  potvrdzujúcich správnosť našich záverov ohľadne budúcnosti strednej Európy.

V prvom rade sa jedná o článok v Financial Times. „FT“ sú noviny v gescii GP. GP nám oficiálne odkazuje, že „čaša trpezlivosti“ kolektívneho Západu ohľadne krajín V4 preteká. Anglosaskú politiku „biča a koláča“ prakticky súčasne s „FT“ voči Slovensku doplnil (zrejme – koláčom) prezident Obama, keď zaslal Kiskovi osobný telegram. V danej súvislosti sa namiesto vyslovenia vlastného úsudku obmedzím na slová generála ruského, ešte predrevolučného Generálneho štábu, Jedrichina – van Damma, ktorý povedal – Nie je nič horšie nad nepriateľstvo s Anglosasom. Okrem priateľstva s ním.

Ešteže sme stihli predtým uverejniť štúdiu o Mníchove ako spúšťači Druhej svetovej vojny. Nuž, terajšia situácia doslova zaváňa Mníchovom. Západ nám chce znovu klásť ultimáta.

Posledné správy hlásia, že Američania uvalili sankcie na firmu, pracujúcu na dostavbe jadrových reaktorov v Mochovciach. To je priama bezpečnostno-strategická výzva Slovensku, týkajúca sa zabezpečenia našej budúcej energetickej bezpečnosti a sebestačnosti. Je len a len na nás, ako na ňu zareagujeme. Nebudeme môcť na ňu nezareagovať. Je to zároveň aj moment pravdy, pretože práve podľa reakcií politikov a vládnych činiteľov bezchybne zistíme, kto je za to, aby sa Slovensko zrieklo „letenky do budúcnosti“ a servilne sa podriadilo diktátu USA, alebo za hájenie suverénneho práva krajiny dobudovať si svoje energetické kapacity.

Rovnako sa potvrdili naše predpovede ohľadne Lajčáka a jeho priamej angažovanosti tak vo veci globálneho, Sorosom podporovaného projektu riadenej migrácie a pretvorenia Európy na chalifát, ako aj vo veci štátneho sprisahania na Slovensku. Práve teraz všetci odkrývajú karty, a pre každého svedomitého analytika je to vďačná príležitosť namaľovať kontúry vnútropolitického zápasu novými farbami a „aktualizovať databázu“. V predchádzajúcich častiach sme hovorili o tom, že práve Lajčák stelesňuje vnútrostranícku opozíciu voči Ficovi v SMERE, a že je kľúčovou figúrou v akcii „Migranti – 2.0“ pre rok 2016. Uviedli sme, že pre migrantskú inváziu sa tentokrát pripravuje alternatívna trasa – Albánsko, Macedónsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina. A čo urobil Lajčák, ktorý mal na Medziparlamentnej konferencii o Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike EÚ a Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike v Bratislave jedinečnú príležitosť predstaviť autentickú, slovenskú víziu budúcej zahraničnej politiky EÚ tak, aby čo najviac odzrkadľovala slovenské záujmy a slovenský pohľad na budúcnosť EU ako globálneho hráča? Odpoveď všetci poznáme. Citujeme Lajčáka doslovne: „Rozširovanie EÚ je strategická investícia do jej bezpečnosti a prosperity a bez západného Balkánu nebude európsky projekt kompletný“.

Nuž, pán Lajčák s jeho vzdelaním a praxou nemôže nevedieť, že absolútna väčšina obyvateľov EU si nepraje rozširovanie Európy, ktorá je po uši vo vlastných problémoch. Obzvlášť, ak novopristupujúce subjekty – či už na Balkáne, alebo v krajinách Lajčákom tak podporovaného „Východného partnerstva“ – európske štandardy spĺňajú len v minimálnej miere. A rovnako je nemožné, aby si minister zahraničných vecí Slovenskej republiky na podobnom podujatí mohol vytipovať v rámci „idey“ pre EU tak spornú záležitosť, ako rozširovanie na Balkán, z vlastnej vôle. Nedávno zverejnené dokumenty o Sorosovi, vrátane tých, ktoré ozrejmujú jeho väzby na Lajčáka, však tento problém dokonale vysvetľujú. Rovnako je pochopiteľná absolútne prekvapivá ústretovosť Mogheriniovej, ktorá vyhlásila, že – čudnou zhodou okolnosti práve teraz – je na Balkáne pokrok doslova nepredstaviteľný. Podľa tejto ich logiky nemá teda EU teraz v rovine zahraničnej politiky nič lepšie na starosti, než ponúkať asociované či akékoľvek plnoprávne členstvo problémovým štátom juhovýchodnej Európy, ktoré zhodou okolností majú na svojom území fúru migrantov, alebo sú ako Bosna už moslimské… Lajčáka ani Mogheriniovú netrápi, že ich prvoradou úlohou by malo byť hľadanie spôsobov, ako sa vymaniť spod diktátu USA, opierajúc sa o zrelé spoločenské informačné pole a prevládajúce verejné nálady v krajinách EU, tak, aby sa dosiahla zdravá kontinentálna spolupráca EU a Euroázijskej únie. Lajčák nevyužil príležitosť, aby na celoeurópskej úrovni jasne a nepriestrelne kritizoval sankcie, v dôsledku ktorých vzájomný obchod Nemecka a Ruska klesol o 40%. Najlepšie na takom vyhlásení by bolo to, že by mu nielenže prešlo, ale aj sa automaticky „samolegalizovalo“. Jednoznačné odsúdenie protiruských sankcií Lajčákom by malo bezpochyby neporovnateľne väčšiu váhu na pozadí prepadu CDU vo voľbách v Meklenbursku-Pomoransku a iných bývalých oblastiach NDR.

Lajčák nič z toho nespravil.

Namiesto toho sa prejavil a dodatočne potvrdil skutočnosť, že je agentom Sorosa a Anglosasov. Dokonale zlyhal ako diplomat aj ako osoba. A všetko preto, lebo jeho osobné záujmy sú preň viac, ako záujmy SR a Európy. Lajčák sa chce stať Generálnym sekretárom OSN a snaží sa čo najviac vyhovieť atlantistom, zatiaľ čo Fico sa snaží jeho kandidatúru presadiť skrze Putina. Prečo to Fico robí? Aby získal Lajčáka na svoju stranu. Elity sú nepoučiteľné. Pôjdu s Tebou len, ak si budú myslieť, že Ty si sila. Fico vie, že Putin dokáže presadiť Lajčáka za šéfa OSN, zatiaľ čo sľuby Lajčákovi od Západu sa najskôr ukážu ako prázdne. Lajčák bol totiž jedným z perspektívnych kandidátov na post Vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ktorý namiesto neho získala Mogheriniová. Pochopia konečne naše zapredané a „západocentricky“ zmýšľajúce elity, že z pohľadu Západu sme hovno, ktoré neradno pripustiť k pákam globálnej politiky? Že radšej túto funkciu zveria nejakej talianskej ženskej, než Slovákovi s diplomom MGIMO? Vidíte, nakoľko zložitá je politická hra Fica? On nemá tú možnosť ako ja – sadnúť si a napísať rovno, ako sa veci majú. Preto, milí Fico-bijci, pamätajte na Kristovu záveť „Nesúď a nebudeš súdený…“

Naviac sa Lajčák zaskvel ešte v jednom nedávnom expozé. Počas pracovnej cesty do Bukurešti, kde rozprával o „jednej histórii“ medzi SR a Rumunskom, odhalil v centre mesta bustu Alexandrovi Dubčekovi. Táto správa z dielne TASR je symbolická. Alexander Dubček sa bezalternatívne viaže na „Pražskú jar“ 1968, o ktorej sme nedávno písali na stránkach NWOO. Socha Dubčekovi, ktorú Lajčák ako hypotetický agent vplyvu Anglosasov a sionistov odhalil, mohla niesť v sebe ten zmyslový a emočný zámer, ktorý spájajú s Dubčekom Lajčákovi koordinátori a autori globálnej politiky. Čiže, z ich pohľadu – liberalizácia, sionizácia, a ak budeme odporovať – okupácia. Znie to fantasticky? Ani nie, keď si uvedomíme, že okupácia môže byť tak „tvrdá“ (vojskami NATO), ako aj mäkká (migranti z Bosny). Teoreticky sa Slovensko sa môže dočkať tvrdej okupácie podľa Zmluvy NATO o zásahu jednotiek aliancie v prípade krízového a nebezpečného vývoja v jednej z členských krajín. Ak sa aj naďalej bude Kotleba a Matovič realizovať, kde máme záruku, že sionistické médiá, ktoré väčšinu pravicových a „extrémistických“ (dokonca aj nemecká AfD…) hnutí v Európe vykresľujú ako pro-putinské, neroztrúbia do sveta, že Slovensko sa v dôsledku pôsobenia proputinskej propagandy dostalo na pokraj fašistického prevratu, a podobne Biľakovcom začne volať po intervencii NATO? V prípade vyvolania chaosu koordinovaným úsilím opozície a kriminogénnou chaotizáciou, útokmi a šokujúcim násilím sa takéhoto scenára môžeme dočkať dřív, než řeknete „borúvkovej koláč“. Odkaz pre dnešok na pozadí ultimáta „Financial Times“ krajinám V4 vcelku jasný. Ba čo viac, po takejto „okupácii“ priam bytostne túžia takí jedinci, ako Šebej, Hríb a spol, lebo vnímajú v americkej prítomnosti vo Východnej Európe jedinú záruku pokračovania ich vplyvu a ktovie, či nie aj osobného prežitia. Tí zmrdi chápu, že ľudia majú už ich lží dosť, a popri čiste materiálnej zainteresovanosti v pokračovaní svojej vlastizradnej činnosti NANAJVÝŠ ŤAŽKO A OSOBNE PREHĹTAJÚ FAKT, že ich dnešné oveľa konkurencieschopnejšie alternatívne médiá ničia na všetkých fronotch. Poznám Šebeja dosť dobre na to, aby som sa presvedčil, že je to totálne bezcharakterný psychotrockista, ktorý je navyše veľmi pomstychtivý, vzťahovačný a zamilovaný sám do seba. Je veľmi pomstychtivý. Hrá prím v skutočnej fašizácii Slovenska. Šebej je jeden z najväčších a najškodlivejších slovenských fašistov a rusofóbov.

Fašizmus:  Rituálne spečatené spojenectvo štátnej moci s domácim a zahraničným veľkokapitálom za účelom zastrašovania a vykorisťovania väčšiny obyvateľstva MENŠINOU.

Nacizmus: Pokročilé štádium fašizmu, charakterizované získaním fašistickým jadrom na svoju stranu pasívnej VÄČŠINY prostredníctvom masovej ideologickej indoktrinácie, fanatizácie a militarizácie.

SPOLOČNÝM ZNAKOM OBIDVOCH TÝCHTO EURÓPSKYCH IDEOLÓGII JE ZÚRIVÁ ANIMÁLNA RUSOFÓBIA. T.J. AJ SLOVANO-FÓBIA.

Vôbec prakticky všetci (medializovaní) účastníci konferencie zo slovenskej strany sa ukázali ako šašovia a pajáci. Čo iného si o nich a o spoločenských pomeroch v polokolónii menom „Slovenská republika“ mohli pomyslieť západoeurópski kolegovia, keď namiesto vízie a reálnych rozvojových modelov (docenta Staněka zrejme znovu organizátori nepozvali) im slovenskí účastníci takého nízkeho morálneho profilu a intelektuálnych schopností ako Šebej hovorili nasledovné:

„Problém migrácie nemožno prenechať na stredomorských krajinách. Je to náš spoločný problém“   „Ruský prezident Vladimir Putin vie presne, že ľudia, ktorí ničomu neveria a neveria ani sami sebe, sa podvolia hocičomu. Aj preto dlhý európsky mier závisí od prítomnosti amerických vojsk a Európa by bez tejto vojenskej sily nezažila tak dlhé obdobie mieru.“

„My, ktorí sme väčšinu života strávili na zlej strane železnej opony, to vieme. Moja generácia preto vníma slobodu a demokraciu ako výnimočný dar, za ktorý treba byť vďačný a je mi úprimne ľúto, že je stále viac mladých ľudí, ktorí by radi koleso dejín vrátili späť“

„Avšak americký izolacionizmus pre Európu vždy znamenal problémy“

Svoje karty odhalil aj podpredseda NR SR Anton Hrnko, keď vychvaľoval toho mrzkého trockistu Šebeja slovami:

„Vďaka schopnostiam Františka Šebeja sa nám podarilo dosiahnuť kompromisný text pre všetkých“

Neboli ste to snáď Vy, pán Hrnko, ktorý ste sa pred dvomi mesiacmi štylizoval do pozície mravokárcu národa a roztruboval o „cyrilometodskej tradícii“, ktorú hodno oživiť a inkorporovať do agendy EU? Neboli ste to snáď Vy, ktorý slovami – Panebože, prečo dovolíš, že niečo tak hlúpe je na slovenskom internete uverejňované – sa chrapúnsky pokúsil ohovárať môj vlastný výskum o Cyrilovi a Metodovi na Hlavných Správach, pretože Vám ani Vašim historikom nepasuje do krámu a znemožňuje politickú inštrumentalizáciu cyrilometodského mýtu? A nie je snáď Vaše terajšie pätolizačské jednanie v prospech atlantistov a sionistov bezalternatívnou negáciou akejkoľvek kresťanskej a morálnej podstaty Vašej politiky?

Z udalostí minulých dní, obzvlášť s väzbou na Lajčáka, som mal dokonca menšie déjá-vu. V priamej nadväznosti na náš domáci bratislavský „jarmok márnosti“ sa mi vybavili dve nezabudnuteľné scény z „Krstného otca“, totiž keď starý a chradnúci don vysvetľuje Michaelovi Corleonemu, že prvý človek z „rodiny“, kto po jeho, dona, smrti príde s návrhom organizovať stretnutie s ostatnými newyorskými rodinami za účelom stanovenia nového „status quo“ – ten aj bude zradca. Michael aj Tom Hagen boli presvedčení, že to bude donov „tvrďas“ tučko Clemenza. Bol to však vysoký, tichý a zdvorilý Tessio, pretože – ako povedal Michael – Tessio je inteligentnejší. Neverí v to, že by som mohol vyhrať.  Nuž teda, ktovie, či to s týmto novým divadlom nedopadne, ako v závere „Krstného otca“, keď Michael (Fico) spustí po „pohrebe starého Dona“ (USA – pozn.aut.) akciu, z ktorej ani pre Tessia, ani pre Barziniho, ani pre sraľa Carla nebola rezervovaná spiatočná letenka. Nechal som sa však uniesť. Ideme ďalej.

Zaujímavá a pre bezpečnosť Slovenska veľmi výpovedná akcia sa odohrala s bývalým ministrom obrany Glváčom v Rakúsku. Osobne mi je o ňom známe len to, že za svojho úradovania sa nijako nesnažil vybočovať z oficiálnej protiruskej doktríny NATO a schvaľoval absolútne zbytočné nákupy amerického vojenského zariadenia. Nie bez jeho prispenia sa na Slovensku sformovalo koordinačné stredisko NATO pri Tatrách a v Bratislave.. O tom, aké pomery panujú na slovenskom ministerstve obrany, a nakoľko je tento príklad ukážkový pre ilustráciu konkrétnych mechanizmov realizácie protificovského sprisahania a štátneho prevratu na Slovensku, snáď vypovie nasledovná osobná skúsenosť. Osobne poznám mnohých z „mladej gardy“, ktorí sa vylodili na MO za posledných 5 rokov. Väčšina z nich predtým pôsobila na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bella v Banskej Bystrici. Konkrétne napr. ide o bývalého štátneho tajomníka MO SR R. Ondrejcsáka, ktorý na spomínanej FPVMV vykonával funkciu doktoranda. Bol som na pár jeho prednáškach a môžem so zadosťučinením povedať, že som si z nich nezapamätal absolútne nič a že na mňa pán Ondrejcsák zapôsobil asi tak, ako pôsobil na ľudí Major Major Major z „Hlavy XXII“. Ten tiež zanechával v ľuďoch nezahladiteľný dojem tým, že nevyvolával absolútne žiaden dojem… Nuž, zrejme však kádrováci MO SR sú profesionálni diagnostickí psychológovia, ktorí bezchybne určili jeho pre mňa skryté tajné superschopnosti, keďže ho z pozície univerzitného doktorka hneď vyšvihli do funkcie štátneho tajomníka Ministerstva obrany SR. A takých prípadov, kedy na zodpovedné posty v rezorte obrany menovali absolútne nekompetentných ľudí, ktorí ani len nevedia poriadne, ako, kedy a prečo prebiehali napoleonské vojny,  môžem menovať viac. V skutočnosti sa naše kľúčové ministerstvá stali rukojemníkmi tohto „atlantistického kádrového výsadku“, keďže všetci títo „akademici“ z fakulty UMB, ktorá bola pôvodne vytvorená v deväťdesiatych rokoch s účelom slúžiť liahňou vlastných profesionálnych diplomatických kádrov, sú a boli napojené na lobbystické štruktúry NATO a Západu – predovšetkým hovorím o Slovenskej atlantickej komisii. Jej dlhoročným predsedom nebol nik iný, ako ďalší ex-štátny tajomník MO SR, dnešný Veľvyslanec v Maďarsku Rastislav Káčer. Cez tieto odkazy ( zistíte viac tak o R. Káčerovi, ako aj úspechoch rezortu obrany pod vedením týchto „atlantistov“. Prečo tak zoširoka opisujem práve MO SR? Lebo práve tamojšie pomery vystihujú mieru, do akej je SMER ponorený v protificovskom sprisahaní, a do akej je obmedzená reálna slovenská suverenita. Všetky tieto krásne (v skutočnosti – nanajvýš neprofesionálne a priamo ohrozujúce bezpečnosť štátu) počiny totiž boli kryté autoritou ministra obrany Glváča. Ale Glváč je predsa SMER-ák, ako je teda možné, že realizuje politiku, ktorá je v rozpore so záujmami Slovenska tak, ako nám ich prezentuje Fico? Je snáď aj toto Ficova chyba? Sú snáď všetky tieto kádrové rozhodnutia na MO SR normálne, resp. nahodilé? Toto je reálna demonštrácia mechanizmov, ktoré stelesňujú žalostný nedostatok vlastnej suverenity SR. Toto je potvrdenie o angažovanosti Glváča v protificovskom sprisahaní v SMERE. O tom, ako profesionálne sú dnes vedené obranné rezorty „európskych mocností“ pod velením týchto neo-atlantistov (a SR sa im v tomto zmysle možno čoskoro začne podobať, ČR už v tomto prekonala svoj Peak… :)  nám najlepšie svedectvo podájú tieto fotky, zachycujúce „european ministers of defence having a cosy chat“:

Nuž, pán Glváč, ak Vám to zatiaľ nedošlo, skrz Vašu skromnú osobu, zapletenú do tej „čudnej“ prestrelky v Rakúsku, je slovenským elitám a účastníkom protificovského sprisahania poslaný odkaz… Od nikoho iného, ako GP. Pretože incident medializovalo najskôr nemecké médium „Die Welt“, ktoré, podobne francúzskemu „Le Monde“ či „Financial Times“, je pod krídlom GP. Je príznačné, že v pôvodnej správe „Die Welt“ sa prítomnosť slovenského exministra obrany Glváča nespomína. Rovnako, ako sa prakticky nespomínalo výročie začiatku Druhej svetovej vojny 1. septembra, kterážto udalosť zostala akoby mimo hlavnej pozornosti médií. A to pritom, že téma Druhej svetovej je dodnes jednou z najobľúbenejších a najdiskutovanejších v globálnom informačnom poli. Takéto zamlčiavanie Glváčovej prítomnosti novinami „Die Welt“, napriek jeho fcb-statusom o danom incidente, sa nám javí ako nanajvýš príznačné. Iní novinári by sa takejto zhody boli okamžite chopili a vyspovedali Glváča priamo na mieste.

Viete, spomínam v tejto súvislosti na slová V. Pjakina z jeho komentára o bojových udalostiach z krymsko-ukrajinskej hranice spred mesiaca. Pjakin uviedol, že v rozpore s dlhoročným zvykom západných médií v predvečer 8. augusta uvádzať antiruské litánie v konotácii na preukázateľne (aj potvrdenú európskymi štruktúrami) gruzínsku agresiu proti Južnému Osetsku z 8.8.2008, sa tento rok dodržiaval ohľadne tejto udalosti čudný „rádiový kľud“. Vysvetlil to tým, že krátko na to sa uskutočnila vojenská provokácia SBU na krymskej hranici, v dôsledku čoho bola zadržaná skupina ukrajinských diverzantov v ruských vojenských uniformách a zahynuli dvaja ruskí vojaci. Čiže podobné „rádiové ticho“ môže – a častokrát aj znamená – ticho pred búrkou, ako bolo v prípade týchto krymských „Gliwice“. Viete, v histórii je tomu viacero analógií. V svojom prejave v Reichstagu o medzinárodno-politickej a vnútornej situácii zo 14. júna 1941 Hitler taktiež ani slovom nespomenul Sovietsky zväz, ktorý zjednotená európska armáda napadla o týždeň neskôr.

Ako to vlastne bolo s tou prestrelkou v Kaprune? Glváč nám celý incident líči nie bez vzrušenia. Keď obedoval v reštaurácii rakúskeho mesta Kaprun na polceste medzi Innsbruckom a Salzburgom, stal sa svedkom scény, ktorej opis sa rôzni aj v pôvodnom znení „Welt“, ktorá udáva a porovnáva dve verzie. Podľa prvej – oficiálnej – mal údajne strieľať zo vzduchovky 65-ročný opitý Rakúšan, ktorý mal nezhody so sýrskym majiteľom neďalekého podniku kvôli jeho otváracím hodinám. Podľa policajného hlásenia aj správy „Welt“ mal Rakúšan, ktorý pri zatknutí policajným komandom, sprevádzaným rakúskou televíziou, vykrikoval „Nebojte sa, som Rakúšan“, strieľať na Sýrčana zo svojho balkóna, približne 50 m od miesta, kde obedoval Glváč, ak máme veriť jeho líčeniu situácie. Polícia ho obvinila z pokusu o vraždu, zadržaný neskôr uviedol, že si nič nepamätá. Polícia stanovila silnú alkoholizáciu obvineného v čase spáchania útoku. Je výslovne zdôrazňované, že policajné vyšetrovanie pokračuje. Týmto sa na podvedomej úrovni vštepuje myšlienka, že celá vec ešte nie je vyjasnená.  Nato však „Welt“ cituje verziu samotného Sýrčana, ktorý tvrdil, že rakúsky strelec-penzista sa najprv s ním pohádal na ulici, nato vošiel do jeho bytu a neskôr začal strieľať na ľudí, sediacich na terase jeho podniku. To už je čo povedať na silne alkoholizovaného starého dedka! Ktorý mal podľa policajnej správy po tom všetkom prísť k sebe domov a úplne nonšalantne akože „schovať“ kompromitujúcu vzduchovku pod matrac.

Pri streľbe boli poškodené autá, priparkované u Sýrčanovho podniku, nik nebol zranený. Čudný frmol pre pár rán zo vzduchovky opitého rakúskeho dedka, nemyslíte?

Nuž, v skratke ide o to, že slovenským elitám, zapleteným do protificovského sprisahania, bol skrze Glváča poslaný jasný odkaz, že čoskoro môže nastať v ich bezprostrednej blízkosti úplne nová realita. Prizvukovaná skutočnosť, že prípad sa ešte prešetruje, znamená, že GP momentálne ešte nevie, ako sa má rozhadnúť s ohľadom na najbližšiu budúcnosť Strednej Európy. No rozhodovať sa možno bude už čoskoro, pričom Slovensko bude v pozícii oného „poor retired Austrian taken into custody“. A vonkoncom nie je vylúčené, že rozhodnutie nebude v náš prospech, keďže GP-friendly „Die Welt“ si dáva námahu a vysvetľuje absolútne nepravdepodobný príbeh, ako ho opisuje „poškodená strana“ – migranti. Pričom je zrejmé, ktorej strane „Die Welt“ nadržiava. Ako nás môžu take into custody? Pán Lajčák to predsa v Bukurešti už naznačil – 1968 naruby.

Rovnako „neblahodarnej pozornosti“ sa nám dostalo aj počas konferencie európskych mimovládnych organizácií, zorganizovanej Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja, počas ktorej bolo stanovené, že Slovensko si nedostatočne plní ciele v rámci európskej politiky udržateľného rozvoja.  Keby sme mali na kľúčových postoch vlastenecky zmýšľajúcich profesionálov, a nie kádre, tak alebo inak zatiahnuté  do protificovského sprisahania, určite by nevymeškali na domácom poli takú príležitosť aktívne hájiť reputáciu Slovenska v argumentovanej odbornej dišpute s týmito frajermi, pričom by nielen bránili takýmto nelichotivým rezolúciám, ale aj všetkými prostriedkami spochybňovali morálne práve týchto inštitúcií kázať nám tu o tom, čo je dobré a zlé. Obzvlášť po tom, keď ich vlastným pričinením Slovensko prišlo o potravinovú sebestačnosť.

Do protificovského sprisahania je zapletené – či už vinou politickej krátkozrakosti, alebo manipulácie – odoborové hnutie učiteľov, ktorých „spravodlivé snaženie“ aktívne podporuje Kiska, tvrdiaci, že „nenechá zaspať sľub vlády, že školstvo je priorita“… Prečo vždy zo všetkých vyjadrení tohto opovrhnutiahodného indivídua (každý, kto sa otvorene bratríčkuje so zločincom a fašistom Porošenkom, je pre mňa opovrhnutiahodné indivíduum – pozn.aut.) počujem toľko antipatie, toľko zbytočného štváčstva a antagonizmu voči vláde a personálne Ficovi? Nie je snáď jeho ústavne danou povinnosťou dozerať a napomáhať čo možno najefektívnejšej spolupráci všetkých vetiev štátnej moci? Prečo potom vnáša rozkol a napätie všade, kde sa ocitne a svojvoľne hazarduje s osudom republiky svojimi špinavými kšeftami s Porošenkom a inými, s prepáčením, neo-fašistami???

Poďme ďalej. Vďaka Anonymous.sk, ktorí mimochodom zdieľali aj našu s Vami, milí čitatelia, štúdiu, sa dostali na povrch správy o tom, že Kotleba a Sulík sa stretli v zahraničí, kde sa pravdepodobne dohodli vo všeobecných črtách na spoločnom postupe voči Ficovi. S ohľadom na to, že v susednej Ukrajine došlo – v termínoch A. Fursova – počas posledného Majdanu a neskoršieho štátneho prevratu k spojenectvu medzi liberálmi a nacistami, nie je zas na tejto správe tak veľa prekvapujúceho. Svedčí to len o jednom – v otázke protificovského sprisahania sú zajedno.

Toto tajné spojenectvo liberálov a kotlebovcov nám bolo navyše v uplynulých dňoch dokonale demonštrované na príklade toho, ako bola medializovaná kauza s bývalým zamestnancom ÚPN Lackom. Nie som síce odborník, ale zdá sa mi, že v percepcii radového obyvateľa je práve Lacko – poškodená strana, vyhodená z práce pre svoje pro-kotlebovské sympatie. Takpovediac, je morálnym víťazom celej kauzy. Čierna reklama v praxi. A to už nehovorím o tom, aká sionistická župma je ÚPN. Jej sionizmus je daný tým, že v skutočnosti sa zameriava výlučne na obdobie komunizmu, práve všemožná a sústavná dehonestácie socialistickej minulosti je ich raison d’etre. Nacizmu sa venujú oveľa menej, a v skutočnosti práve súčinnosťou všetkých týchto mimovládiek a médií dnes máme stav, kedy sa zaručene nič hodnotného ani pozitívneho nedozvieme o komunistickom odboji, SNP alebo výdobytkoch socializmu, ale veľa akýchsi čudne pozliepaných (nevedno, či fandiacich Nemcom, či Sovietom) správ, detailne mapujúcich zapojenie sa Slovenska do vojny na strane Nemecka, životopisy slovenských generálov a pod. Viď:

Práve SaS a ĽSNS majú v plánoch slovenského Majdanu zohrať ďalekosiahle úlohy po tom, ako „nádennícke“ OĽANO vyčerpá zmysel svojej existencie tým, že privodí pád vlády. Šlo by to o to skôr, že po odvolaní Kaliňáka by sa vnútrobezpečnostná situácia predvídateľne a dramaticky zhoršila. Podľa posledných správ však to však vyzerá, že Kaliňák ustál úder, a Matovič vyhlásil, že nateraz s protestami končí. Ten looser nezabudol dodať, že „sme tým ukázali, že občianska spoločnosť je nažive“. Práve preto, že Matovič a spol. sa ukázali ako neúspešní, musel sa Ficovi a Slovensku venovať „Financial Times“ a iní frajeri.