OPERÁCIA „DUNAJ“

V noci z 20. na 21. augusta v éteri zaznel signál „Vltava-666“ a začala operácia „Dunaj“. Sovietska armáda uskutočnila najväčšiu čo do rozsahu povojnovú strategickú operáciu. Okolo 30 tankových a motorizovaných streleckých divízií ZSSR a jeho spojencov v priebehu 36 hodín okupovali krajinu v strede Európy (v Afganistane ZSSR bojoval len silami štyroch divízií). Dohromady bolo do bojovej pohotovosti povolaných 70 divízií OVZ.

Polmiliónový kontingent, 4600 tankov prekročilo hranice ČSSR v dvadsiatich miestach súčasne. 200-tisícová československá armáda, považovaná za jednu z najlepších v Európe, zostala v kasárňach a nekládla odpor po tom, ako dostala zodpovedajúci príkaz.

O 6:00 sa sovietska tanková kolóna priblížila k budove vlády, o 9:00 bola obsadená pošta, telegraf, rádio a TV-centrum. O 9:00 výsadkári vošli do kabinetu Dubčeka – bolo mu povedané, že je pod spoľahlivou ochranou. Následne boli zatknutí Dubček, Černík, Smrkovký a Kriegel agentami Štátnej Bezpečnosti ČSSR, ktorú riadil generál Šalgovič (podľa oficiálnej verzie spáchal samovraždu r. 1991). Boli odovzdaní sovietskej strane, ktorá ich obvinila v sabotáži a porušení predtým dosiahnutých dohôd. Hlavným človekom v ČSSR sa stal „generál Trofimov“, ktorý z akéhosi dôvodu nosil uniformu plukovníka. Bol ním člen Politbyra ÚV KSSZ, prvý zástupca predsedy Rady ministrov ZSSR a „veliteľ Československa“ -  Kirill Mazurov.

Ak armáda ČSSR nekládla žiaden odpor, civilné obyvateľstvo, predovšetkým mládež, spontánne organizovalo akcie občianskej nepokornosti, mítingy, blokovalo autostrády, ľudia hádzali do tankov kamene a „molotovove koktejly“, provokovali vojakov – predovšetkým sovietskych, ktorí sa chovali zdržanlivo na pozadí ich poľských, východonemeckých a maďarských kolegov.

Na rozdiel od nich predstavitelia iných krajín, pociťujúcich k Čechom dávne „bratské pocity“ a milujúcich Ordnung, potláčali provokácie ostrou streľbou, a miestne obyvateľstvo si to rýchlo ujasnilo. Mimochodom, práve táto „bratská láska“ sa stala príčinou, pre ktoré sovietske vedenie odmietlo ponuku Waltera Ulbrichta vyslať do ČSSR dodatočnýcch 5 divízií.

Vojská OVZ dostali príkaz odpovedať paľbou len v reakcii na „being shot upon“, a toto pravidlo sa celkovo dodržiavalo, hoci bez excesov sa to, samozrejme, nezaobišlo. Podľa rôznych údajov v priebehu operácie „Dunaj“ zahynulo (predovšetkým výsledkom nešťastných prípadov) od 100 do 300 Čechoslovákov a približne taký istý počet vojakov Sovietskej armády.

Oficiálne údaje o sovietskych stratách: 11 službukonajúcich zahynulo, vrátane jedného dôstojníka; bolo ranených či traumatizovaných 87 vojakov, vrátane 19 dôstojníkov; v haváriách, katastrofách pri neopatrnom manévrovaní so zbraňami a pod. zahynulo (a taktiež zomreli pre choroby) 85 ľudí. Skutočne, bolo to zamatová okupácia.

Večer 21. augusta bolo celé vrchné vedenie ČSSR prevezené na dvoch obrnených transportéroch na letisko a leteckou cestou do Poľska, do Štábu severnej skupiny vojsk OVZ. Následne „Čechoslovákov“ previezli do Zakarpatska, a potom – do Moskvy na rokovania so sovietskym vedením.

Vedenie ZSSR sa nechystalo s Dubčekom a jeho „tímom“ o ničom rokovať, v očiach sovietskych lídrov poslední úplne zlyhali. Príchod Dubčeka do Kremľa bol výsledkom účinku dvoch faktorov: pokračujúceho civilného odporu v ČSSR a, samozrejme, hrdinskej pozícii 72-ročného prezidenta Ludvíka Svobody. Nepatriaci do tábora „reformátorov“, plne lojálny voči ZSSR starý vojak Svoboda vyslovil podmienku: zatknutí politickí funkcionári musia byť oslobodení a zúčastniť sa na rokovaniach.

Keďže sa naviac sovietske vedenie snažilo za každú cenu politicky pokryť vyslanie vojsk/inváziu – inak by bola sovietska prítomnosť v ČSSR považovaná za nelegitímnu – bol Brežnev a spol. ochotní ustúpiť v iných otázkach a vyjsť Svobodovej požiadavke v ústrety. Zatknutí československí funkcionári nielenže boli pozvaní do Kremľa, ale aj prijatí s poctami ako predstavitelia oficiálnej delegácie.

Po ťažkých štrnásťdňových rokovaniach, na ktorých sa Čechoslováci nachádzali po obe strany barikád, Dubček a súdruhovia podpísali dohodu, v ktorej schvaľovali vstup vojsk.

27. augusta bol Dubček už v Prahe a obrátil sa, s ťažkosťou sa vyjadrujúc, k národu, apelujúc na dôveru k nemu, Dubčeku, a vyhlásiac, že všetko, čo sa deje, sú dočasné opatrenia.

 

„PRAŽSKÁ JESEŇ“

Situácia sa však skľudňovala len pomaly. Národné zhromaždenie vyhlásilo inváziu vojsk za porušenie Charty OSN. Navyše, sovietskemu vedeniu beztak bolo jasné, že rýchla normalizácia v ČSSR sa sotva dá očakávať. V Prahe a iných veľkých mestách sa konali demonštrácie s antikomunistickými a antiruskými heslami. (Viete si to snáď predstaviť v podmienkach americkej okupácie Iraku tesne po obsadení Bagdadu? – pozn. aut.). Všade začali vznikať tzv. „dubčekovské kluby“, mládež aktívne vstupovala do KSČ na znak podpory jej kurzu. Inou formou odporu sa stala emigrácia – 50 tisíc ľudí ušlo v priebehu prvého mesiaca. 300 tisíc – toť definitívne číslo.

So zreteľom na vývoj situácie sa sovietske vedenie rozhodlo odviesť z ČSSR 25 divízií (z cca. Sedemdesiatich „spojeneckých“). 4. novembra tieto divízie opustili krajinu. Do roku 1991 na území ČSSR zostávala Centrálna skupina vojsk Sovietskej armády, zodpovedajúca zmluva o tom bola podpísaná 16. októbra.

Roku 1970 bol Dubček zo svojho postu odvolaný a vylúčený zo strany. Jeho miesto obsadil G. Husák. „Pražská jeseň“ sa skončila, začalo obdobie, ktoré „nežičliví reformátori“ nazvali „zimou“. „Chlad prichádza z Kremľa“ – tak nazval svoju knihu o udalostiach roku 1968 Z. Mlynař.

Brežnev v jednom zo svojich vystúpení odôvodnil obsadenie ČSSR vojskami OVZ nasledovne: keď v tej-ktorej socialistickej krajine vnútorné a vonkajšie sily, nepriateľské socializmu, sa pokúsia reštaurovať kapitalizmus, keď sa socializmus ocitá v ohrození v jednej krajine, potom to nie je len problém daného národa a krajiny, ale celého socialistického spoločenstva.

Na Západe túto formuláciu pokrytecky nazvali „doktrínou Brežneva“. Prečo pokrytecky? Pretože, po-prvé, v Charte NATO je zakotvené, že v prípade destabilizácie v iných členských krajinácch NATO, má NATO právo na vojenský zásah v tejto krajine.  (Osobitne odporúčam zobrať túto skutočnosť na vedomie Matovičovi a spol, ktorý tu pripravujú pôdu pre širokosiahlu destabilizáciu s nedozernými dôsledkami… pozn. prekl.) ZSSR a ešte štyri členské krajiny OVZ sa vo vzťahu k ČSSR zachovali v súlade s týmto princípom „Realpolitik“-y Studenej vojny.

Po-druhé, USA bezodkladne posielajú a prepadávajú ľubovoľnú krajinu, nech by sa nachádzala akokoľvek ďaleko (od Dominikánskej republiky a Nikaraguy po Irak a Afganistan), ak tam vzniká hrozba pre ich záujmy, a sami alebo spoločne so svojimi satelitmi potlačujú akékoľvek hnutie odporu, osobitne ľavicového charakteru.

Zosilnenie práve tejto tendencie u nás, zintenzívnenie obrovského kádrového a finančného tlaku „anglosaských“ elít u nás práve v období po prezidentských a obzvlášť parlamentných voľbách, demonštrované, okrem iného, v dokonale neofašistických a priam roztomilých v svojej neogabanosti pokusoch o „boj s politickým extrémizmom“, sťaby vystrihnutý s učebníc SA tridsiatych rokov posledného storočia…. Dokonalý mediálny a romantizujúci PR, skrz Kotlebu a sionistov, obrazu epochy fašizmu. Súbežne s návalom migrantov a z toho vyplývajúcim pocitom všeobecného ohrozenia sú vlastne

- migrantská kríza (Soros)

- fašizácia

dve tváre jednej mince. Nevolím ani nebudem dôverovať Kotlebovi predovšetkým z jedného neodvolateľného dôvodu – odmieta SNP. Vo všetkom ostatnom sa pri určitej konštelácii okolností a celonárodných sentimentov bude môcť vykresliť pre „ľudácke“ podvedomie ako dokonalý ochranca národa.

Tak potom prečo tu furt omieľajú „doktrínu Brežneva“, ktorú Američania a NATO skloňujú už 40 rokov, interpretujúc ju ako „prejav sovietskeho imperializmu“?

 

 

ZÁPAD A UDALOSTI V ČESKOSLOVENSKU

Na Západe sledovali udalosti v ČSSR od samého začiatku s veľkým záujmom. Ešte sa nestihlo vymeniť vedenie strany na januárovom pléne 1968, ako sa v anglickej tlači začali zjavovať články, v ktorých sa prognózovali antisovietske vystúpenia v médiách. Odkiaľ pochádzala taká dobrá informovanosť londýnskych médií?

Nemeškali ani Nemci ani Francúzi. V apríli 1968 bolo vo Francúzsku prijaté rozhodnutie široko  osláviť 50-te výročie vytvorenia Československa v súvislosti s rozvojom situácie v ČSSR. Tu sa zviditeľnil aj rusofób Brzezinski, ktorý predpovedal – a v princípe sa nemýlil – vplyv zmien v ČSSR aj na iné krajiny socialistického tábora. Vedenia západných krajín od začiatku považovalo československé udalosti za faktor nie krajinnej úrovne, ale úrovne svetového socialistického spoločenstva ako celku, ako spôsob jeho (a predovšetkým ZSSR) priameho či postranného oslabenia.

Západní Európania neprestajne vychvaľovali Čechoslovákov za ich „demokratickú zrelosť“ a pod., zatiaľ čo skupina amerických senátorov navrhla vrátiť Československu jeho zlatú rezervu, poskytnúť ekonomickú pomoc a vylepšiť podmienky vzájomného obchodu. Európski politici však nechávali zaznieť aj iné názory, ktoré zreteľne demonštrovali reálne plány tak ohľade ČSSR, ako aj ohľadne celého socialistického tábora. Rakúsky kacelár Klaus odporúčal prezidentovi USA L. Johnsonovi neposkytovať ČSSR ekonomickú pomoc, keďže vtedajšia vláda ČSSR sa vraj nebude môcť popasovať s ekonomickými problémami a príde jej na výmenu nová, pre Západ prijateľnejšia vláda. Ktorej sa oplatí pomáhať oveľa viac. Toto Klausovo „odporúčanie“ má nesmiernu výpovednú hodnotu. O Západnej „rozvojovej“ pomoci sme už toho počuli aj videli veľa naprieč Latinskou Amerikou, Afrikou a Áziou, Kolumbiou počnúc a Vietnamom končiac.

Po-prvé, s krištáľovou jasnosťou svedčí o tom, že pre značnú časť západnej elity bola vláda Dubček-Svoboda, napriek všetkým reformám a heslom „socializmus s ľudskou tvárou“, prijateľná len čiastočne, pretože bola nedostatočne antisovietskou a antikomunistickou, s vidinou zotrvania ČSSR v socialistickom tábore. Západ nezaujímali demokratické reformy alebo „ľudská tvár“, ale antisovietska, antikomunistická a antiruská orientácia politiky ČSSR a jej možný výstup z OVZ a iných socialistických štruktúr atď. (revanš za stratu tváre, ktorú USA privodil de Gaulle svojimi výstrelkami, a konkrétne – demonštratívnym vystúpením z vojenskej časti Zmluvy NATO. Práve jeho poslednú vládu v dobe „Pražskej jari“ zmetala „študentská revolúcia“ roku 1968, prvý podarený západoeurópsky Majdan…. – pozn.prekl.)

Po-druhé, politika určitých kruhov na Západe vo vzťahu k ČSSR sa budovala na predpoklade, že výmena Dubčekovej vlády bude ak nie nevyhnutná, tak aspoň vysoko pravdepdobná. Pričom pochopiteľne výmena na oveľa prozápadnejšiu vládu. S touto vládou sa chystali spolupracovať s cieľom následného zintenzívneného tlaku na socialistický tábor; ČSSR bola v tomto pláne pripravená úloha prvej domino-kocky, ktorej spadnutie malo nevyhnuteľne strhnúť za sebou celý destabilizovaný Východný blok.

Pravdaže, pokus destabilizovať Východný blok prostredníctvom československého „klinu“, pretínajúceho Východnú Európu prakticky uprostred a odkrývajúceho sovietsku hranicu, – to bol maximálny program. Kedysi Konstantin Leonťjev poznamenal, že Česi sú zbraňou, ktorú si Slovania vydobyli u Západu a nasmerovali proti nemu samotnému. Maximálny program teda spočíval v tom, aby sa tento proces „otočil naspäť“ a nasmerovať „zbraň“ proti Slovanom, správnejšie – proti ZSSR. Minimálny program predpokladal dosiahnutie toho istého predsavzatia, avšak „mäkším“ a dlhším spôsobom. Avizovalo sa provokovanie ZSSR na vyslanie vojsk so všetkými predvídateľnými následkami takého kroku pre ZSSR, socialistický tábor a svetové komunistické hnutie. Preto bolo treba z jednej strany vyhrocovať situáciu v samotnom Československu, a z druhej strany všemožne ukazovať ZSSR, že v prípade vojenskej intervencie Západ, predovšetkým USA, nepohne prstom, keďže išlo o dohodnutú  zónu sovietskeho vplyvu a sovietskych záujmov.

USA sa navonok chovali veľmi zdržanlivo. Od samého začiatku „krízy“ Sovietom neklamne dali najavo, že Východná Európa je ich sférou záujmov, nehľadiac na aktívne vyjadrovanie sympatií k zmenám v ČSSR, osobitne počas stretnutí s československými predstaviteľmi. USA dali neklamne ZSSR na vedomie, že ČSSR nebude pre nich príčinou pre nukleárnu vojnu. Úmerne vyostreniu situácie v ČSSR sa neúčasť USA v prípade silového riešenia československého problému podčiarkovala čoraz nástojčivejšie. ZSSR akoby priam vyzývali k vojenskej akcii.

Sovietske vojská v ČSSR, ako sa ukazuje, neboli pre Západ „problémom“, ktorý by vyhrocoval bezpečnostnú situáciu v Európe. Naopak, v „mir-sistemnom“ pohľade na globálnu situáciu (kterýžto termín A. Fursov prevzal od jeho priateľa a spolupracovníka E. Wallersteina – pozn.prekl.) sa práve tento sovietky klinec do hrobu „šesťdesiat ôsmeho“ rokuv celoeurópskom meradle javí ako tá psychologická hranica povojnového vývoja, odkedy sa dovtedy konfrontačná politika obidvoch blokov zmenila na „konvergenčnú“. „Pražská jar“ sa odohrávala v krajine, ktorá bola a je kľúčovou z pohľadu celoeurópskej bezpečnosti, v podmienkach nesmiernej energetizácie svetového „informačného poľa, v dobe protivojnových demonštrácii a hippies v Amerike a študentskej revolúcie v Európe. Československá kríza spadá do obdobia, kedy sa povojnové usporiadanie bezpečnosti a politických otázok ešte len formovalo – neexistovali zmluvy START I – II, neexistovali bipolárne mechanizmy obmedzovania zbrojenia, a vzájomná rétorika bola naprieč päťdesiatymi a šesťdesiatymi rokmi vyslovene „belligerentná“… Uplynulo len šesť rokov od kubánskej krízy. Podľa povojnových dohôd ZSSR s východoeurópskymi krajinami neboli na území ČSSR umiestnené sovietske vojská, tak ako v NDR a v Maďarsku. Sovietske vedenie počítalo s „bezpodmienečným spojenectvom“ ČSSR, ktorého verejná mienka bola po vojne ZSSR veľmi naklonená. Odpadnutie ČSSR od socialistického tábora a obzvlášť – štruktúr OVZ, znamenalo pre Varšavskú zmluvu katastrofálne narušenie infraštruktúry, a pre socialistický tábor a ZSSR konkrétne – stratu tváre. Žiaľbohu, v globálnej politike to tak chodí – ak ukážeš slabosť, alebo sa necháš udrieť po tvári, môžeš si byť istý, že Ťa budú následne bodať, ďobať, hrýzť a udierať o to viac. Každý chlapec, čo vyrastal na ulici, Vám to dosvedčí.

Prečo to hovorím? Pretože každý človek, a obzvlášť – politické vedenie tak kľúčového európskeho štátu v natoľko vyhrotenom období ako 1968, si musí uvedomovať, v akom svete žijeme, ako aj možné následky svojho konania. Konanie redakcií československých mienkotvorných médií PO SCHVÁLENÍ BRATISLAVSKÉHO KOMUNIKÉ sa nedajú kvalifikovať inak, než nezodpovedné a  provokačné.

Každopádne, ako sme už spomínali vyššie, invázie OVZ do ČSSR bezpečnostnú situáciu nezhoršilo, ale paradoxne – vylepšilo, pretože už v rokoch 1971-72 ZSSR a USA vyhlásili kurz na zmiernenie napätia. Keď v auguste 1968 sovietske tanky prechádzali Prahou, štátny sekretár USA Rusk vystúpil s prejavom, v ktorom hovoril o pokroku v sovietsko-amerických vzťahoch.

Existuje úplne dôveryhodná informácia o tom, že na otázku Brežneva, či USA uznávajú jaltské dohody, prezident L. Johnson  odpovedal, že vo vzťahu k Rumunsku a ČSSR – úplne. T.j. že to považujú za zónu, ktorá sa nachádzala pod plnou kontrolou ZSSR.

Preto neznejú prekvapujúco slová amerického výskumníka I. Valenta (usudzujúc podľa priezviska – pôvodom z Československa), ktorými trpko zhrnul situáciu: „Ak by USA tak okato nereklamovali svoju politiku nezasahovania, k invázii by nemuselo dôjsť“.

A. Fursov si myslí, že Valenta sa v danom bode mýli. OVZ by vojská poslal v každom prípade (spomeňme si na slová maršala Grečko, a Američania si to dobre uvedomovali), o to viac, že Amerika sa ešte nestihla spamätať zo šoku, do ktorého ju uvrhla severovietnamská ofenzíva v tom istom roku. Nehovoriac o vtedajších ekonomickýh ťažkostiach USA.

Čo však podľa Valentu zasluhuje osobitú pozornosť, je téza o rozreklamovanosti Američanmui svojho nezasahovania v prípade vojenského riešenia československej vládnej krízy. Veď bolo možné jednoducho zdržanlivo mlčať, ako to náleží v podobných prípadoch superveľmoci. Naopak, USA sa ponáhľali s deklaráciou toho, že v podstate vydali indulgenciu na inváziu do ČSSR. Pričom keď táto otázka ešte ani nestála na rokovacom programe sovietskeho vedenia. Prvými o takej možnosti začali hovoriť lídri práve západných krajín – aká to dojemná „starostlivosť“ o sovietske záujmy vo Východnej Európe!

Zato keď však ZSSR vojská do ČSSR poslal, využil Západ túto udalosť na sto percent: aj pravičiari, aj ľavičiari svorne zakričali o „sovietskom imperializme“, a Štátny department USA dokonca vypracoval špeciálnu inštrukciu pre veľvyslanectvá USA s tým, ako sa majú využívať rôzne medzinárodné stretnutia (konferencie a pod.) pre iniciovanie diskreditačnej kampane proti ZSSR. Ešte viac sa snažili európski ľavičiari. Na dlhé roky sa invázia do Československa stala jedným z najdôležitejších „bodov“ v štandardných obvineniach ZSSR z imperializmu.

Udalosti 68-ho vyjavili neschopnosť tak vrcholných funkcionárov, ako aj radových zástancov socializmu sformulovať intelektuálnu a sociálnu alternatívu „liberalizácie“, ktorá v podmienkach existencie dvoch systémov v perspektíve nemohla znamenať nič iné, než „zburžoáznenie“, a bolo takto vnímané sovietskym vedením. Diskusia, ktorá bola započala popularizáciou myšlienok o „socializme s ľudskou tvárou“, čoskoro stratila svoj počiatočný metafyzický a pre vývoj ideológie a štátotvornej koncepcie iniciačný impulz, a pretavila sa do vulgárnej politickej roviny vzájomného osočovania sa jednotlivých frakcií pražského politického olympu. Slová vtedajšieho rakúskeho kancelára svedčia o tom, že vládna kríza v ČSSR sa mohla predvídateľne prehĺbiť.

Pre ZSSR v princípe nejaká samostatná cesta k socializmu  nepredstavovala problém, čo dosvedčuje aj existencia krajín ako Juhoslávia aj ochota, s ktorou Sovieti podpísali kompromisné bratislavské komuniké. Avšak Československo sa mohlo vymknúť bezpečnostným štruktúram OVZ (ako nedávno Francúzsko z NATO), čo by privodilo nenahraditeľný zásah, strategickú štrbinu v povojnovom bezpečnostnom systéme vo Východnej Európe.

Nech by už bola situácia akákoľvek, nedajú sa poprieť dve skutočnosti, totiž:

a) že sa jednalo o inváziu

b) že sa jednalo o okupáciu

Rovnako sa však nedá poprieť ani fakt, že sa jednalo o „zamatovú“ okupáciu. Vonkajšia i vnútorná bezpečnosť, stabilita, hospodársky, demografický aj vzdelanostný rast obyvateľstva počas „okupácie“ sa taktiež nedajú poprieť. Obzvlášť, ak to konfrontujeme s obrazmi súčasných udalostí vo svete a s katastrofálnym ponovembrovým vývojom, v dôsledku ktorého teraz čelíme najväčšej existenčnej kríze v dejinách. Je zároveň zrejmé, že strojcovia, realizátori a duchovní otcovia tohto „ponovembrového“ sveta dnes nemajú nič lepšie na práci, než neustále a priam fanaticky opľúvať, dehonestovať a demonizovať našu bezprostrednú historickú minulosť, a drakonickou inodktrináciou vedú vlastný národ k masovej psycho-historickej schizofrénii. Jedná sa o tradičné jednanie všetkých looserov, totiž usmernenie pozornosti a znechutenia spoločnosti preč od prešľapov vo vlastnom spravovaní krajiny. Normálna a adekvátna diskusia na pálčivé témy nie je v médiách, politike, dokonca ani akademických kruhoch možná. Prevažnú väčšinu rozmýšľajúcej mladej generácie na Slovensku dnes nezaujímajú srdcervúce story o tom, ako neoholený Rusák ukradol nejakej babičke onehdá v dedine hus, a ako im tank prešiel po záhrade, ale zaujíma nás predovšetkým – „prečo a ako k tomu došlo?“

Nech by to bolo akokoľvek – kto siaha po vojenskom riešení, prehral na všetkých vyšších prioritách riadenia. V ďalších materiáloch sa pokúsime, opierajúc sa o chronológiu A. Fursova, vyhodnotiť vtedajšie udalosti v ČSR z pohľadu globálnej politiky a DVTR.

 

„Pražská jar“ v zabudnutom filme KGB.

„Sionistická idea je už svojou podstatou absolútne lživá a reakčná“   V.I. Lenin.

Skoncipované podľa:

Pod vplyvom dvadsaťročného usilovného vymývaniu mozgov, absencie reálnej vedeckej diskusie na tému „Prečo vôbec to dospelo tak ďaleko?“, a neustálej heroizácie udalostí tých rokov, ktorých spomienku každoročne mediálne vyzdvihujú ako jeden z ideologických kultov súčasnej doby, začíname zabúdať, že pre analýzu akéhokoľvek historického problému je nevyhnutné sa aspoň pokúsiť vžiť sa do atmosféry, v ktorej nami dnes nemilosrdne kritizovaní či bezbreho vychvaľovaní historické aktéri prijímali svoje rozhodnutia a dospievali k svojim presvedčeniam. Musíme sa o to minimálne pokúsiť. Možno vtedy nájdeme pre tieto osudové udalosti aj schodnejšie vysvetlenie, než je čiernobiela fikcia „Veľkého zlého Ruska potláčajúceho malé slobodné Československo, pretože nie je Európou, ale ázijskou diktatúrou. Nedá sa im veriť aj najlepšie by bolo, keby ich, obzvlášť v svetle ich agresie na Ukrajine, NATO a demokratický Západ čo najskôr zmietli na smetisko dejín. Beztak tam patria, lebo sú to Untermenschovia“.  Pochopiteľne sa jedná, v danom prípade, o publicistickú grotesku, hoci kdesi v podbruší mám pocit, že som tým dnešným zadávateľom módnych trendov v politickej žurnalistike trafil do karát.

Napríklad, pražskí pamätníci si pamätajú, že v dobe, predchádzajúcej jari 1968, domácim a predovšetkým zahraničným turistom pražsí turistickí sprievodcovia neponúkali navštíviť Hradčany – centrum českej štátnosti, ale Josefov s jeho synagógou a domami stredovekých židovských boháčov. Namiesto exkurzie na vyšehradský národný cintorín s pochovanými velikánmi českých dejín sa všemožne nanucoval výlet k mohyle Franza Kafky. Súčasťou exkurzií sa stávali nie celonárodne významné pamiatky, pripomínajúce hrdinskú minulosť českého a slovenského národa, ale židovské múzeá s ich tajuplnou symbolikou.

Diali sa skutočne čudné veci. Sionisti prenikli do vydavateľstiev prakticky všetkých tlačových periodík. So súčasnou a odštartovanou v nádhernej koordinácii vlny defamačnej kampane v československej tlači sa začal tzv. „proces liberalizácie“. Londýnsky sionistický žurnál toho času písal – „Pravdaže, Židia boli v avangarde československého hnutia za liberalizáciu“.

V dokumente, prijatom na pléne reformovanej a „očistenej“ KSČ na decemrovom pléne 1970, sa písalo:

„Značný vplyv na úsilie v boji proti socializmu v ČSSR vyvíjali sily, aktívne vystupujúce z pozícií sionizmu, ktorý je jedným z nástrojov svetového imperializmu a antikommunizmu.“

Jeho príslušníci -  Kriegel, Pelikán, Lustig, Goldstücker, Lim, Lebl, Winter a rada iných…“

Bývalý šéf sionistickej organizácie Bejtar a konzultant izraelského ministerstva obrany Vlado Kašpar sa stáva predsedom Zväzu českých spisovateľov. Následne získava aj miesto poslanca Národného Zhromaždenia, hoci ani nevystavoval kandidatúry v svojom obvode. O jeho existencii sa voliči dozvedeli až z novín. Goldstuecker, taktiež člen sionistickej organizácie, sa stal predsedom Zväzu spisovateľov, hoci v živote nenapísal ani jednu knihu. V ČSR sa všetky médiá zrazu ocitli v rukách sionistov a reakčníkov. Rádio si vzal na mušku Winter, TV – Pelikán. Plánovitá politická demoralizácia národa a burcovanie nespokojnosti. Nebolo to ťažké, lebo sionisti vo vláde (Kriegel) umelo vytvárali ekonomické ťažkosti, naočkovávali kozmopolitizmus na úkor podpory tradičného národného cítenia Čechov a Slovákov. Tradičná metóda sionistov – čím horšie, tým lepšie. Novinárov preverovali, aký majú vzťah k Izraelu a ak prejavovali odpor k izraelskej agresii v nedávnej šesťdňovej vojne a voči svetovému sionizmu všeobecne, tak ich vyhlasovali za antisemitov a vyhadzovali z práce. Nových novinárov si samozrejme s radosťou našli uprostred mládeže. Lustig si raz dokonca dovolil zjaviť sa na zjazde československých spisovateľov v uniforme izraelského dôstojníka, vyzývajúc ostatných nasledovať jeho príkladu a vstúpiť do radov izraelskej armády. Nikto sa pritom neodvážil kritizovať tento skutok, pretože sa báli obvinení v antisemitizme a s tým spojených komplikácií. Bol to istý test na morálnu odolnosť národa. Niečo podobné sa deje aj dnes. V podobe „boja proti extrémizmu a ruskej propagande“, ktorý je zatiaľ len anonsovaný, ale ešte, chvalabohu, neuskutočňovaný.

Noviny v Tel Avive toho času písali : „Sionizmus a Izrael musia zohrať úlohu triesky v údernej pästi svetového komunistického hnutia, okolo ktorej sa čoskoro sformuje bolestivá hnisavá rana“.

Tichá kontrarevolúcia. Jej scenár sa vypracovával v ďalekých od ČSR centier.

V máji 1968 Do Prahy pricestoval ako novinár informačnej agentúry USA sionistický koordinátor Bremberg. V redakcii novín „Literární listy“ mu odovzdávajú vyčerpávajúcu informáciu o československej armáde a infraštruktúre, zozbieranú lokálnym sionistickým undergroundom. Zahraniční sionisti venovali na realizáciu podvratnej činnosti v Československu 400 mln dolárov. Na tieto peniaze bol vytvorený Klub 231 na čele s Brodským a iné antisocialistické organizácie. To všetko bolo o to jednoduchšie vykonať, že na politickej úrovni tieto „výstrelky“ pokrýval (presne ako dneska Žitňanská toho sprejového frajera Lorenza) minister vnútra Pavel, ktorý, ak máme dôverovať neskoršiemu československému vyšetrovaniu (závery z neho boli neskôr zahrnuté do „Poučenia z krízového vývoja v spoločnosti“), bol agentom na výplatnej páske sionistov. Poslední mali v Československu skutočne blahoprajné podmienky.

 

Vydávajúc sa za presvedčených komunistov prenikli sionisti do partaje aj štátnej správy a vytesňovali odtiaľ skutočných proletárov a obsadzovali vysoké funkcie. Minister Hájek, ktorý mal väzby na sionistického avanturistu S. Wiesenthala, naliehal na obnovení diplomatických vzťahov s Izraelom.

Zástupca predsedy rady ministrov Ota Šík prebudovával československé hospodárstvo a chystal sa ho vrátiť do kapitalistických koľají.

Bývalý osobný lekár Čankajšeka Kriegel,  sa stal členom Politbyra KSČ.

Podporoval ich revizionista Smrkovský. Vyzýval k ukončeniu antisemitizmu v ČSR, ktorého vtedy vlastne ani nebolo, čo v skutočnosti znamená zastavenie akýchkoľvek úsilí v boji so sionizmom. Všetci chceli prinavrátiť ČSR do Európy kapitalistickej sústavy najkratšou cestou. Vynára sa analóg so sovietkym obdobím NEP-u. Nie nadarmo zaslúžili starí komunisti, veteráni SNP a skúsení diplomati hovorili, že nové československé vedenie privedie krajinu do vážnych problémov.  Málokto si pamätá, že v opojení jari a leta 1968 boli dokonca otvorené a plne priechodné hranice s NSR. Správy sovietskej „Pravdy“ o nájdených skladoch s americkými zbraňami pozdĺž západnej hranice ČSR teda zrejme nebudú len tak vycucané z prsta. Elementárne pravidlo žurnalistiky hlási, že všetko, čo je napísané v oficiálnom médiu, by spravidla malo zodpovedať pravde. Otázku, do akej miery, resp. či je pravda, obsiahnutá v oficiálnych vyhláseniach tej-ktorej štátnej informačnej agentúry, pravdivá čiastočne, prenechajme médioznalcom. Každopádne, jednanie týchto „reformátorov“ mohlo mať fatálne výsledky v napätej bezpečnostno-politickej situácii, ktorá vtedy panovala na kontinente. Nie náhodou takí „prominenti“ ako Goldstuecker nakoniec boli nútení republiku opustiť, lebo sa oprávnene báli „repercussions“ za ich prečiny od novej normalizačnej moci. Veď vytvárali pôdu pre III. svetovú vojnu. Goldstuecker a Kašpar utiekli do cudziny v autách s cudzoštátnou ŠPZ. Skutoční a v svojej pravde presvedčení vlastenci tak nerobia. Viď Gustáv Husák, ktorý si práve od týchto krypto-sionistov v radoch československej partaje i štátnej správy v živote vytrpel veľa príkorí. Veď v skutočnosti replika starého cholerika z „Pělíšek“ o tom, že v 68-m začali o demokracii roztrubovať tí istí, ktorí v päťdesiatych rokoch posielali na lavicu obžalovaných obete vykonštruovaných politických monsterprocesov, má niečo do seba. Je nanajvýš pravdepodobné, a niektoré výskumy ruských historikov, špecializujúcich sa na doménu súbojov tajných služieb, to naznačujú – že v prípade monsterprocesov v skutočnosti išlo o dielčie víťazstvo v globálnej hre o moc, peniaze a informáciu medzi sovietskou a západnými rozviedkami. Pomocou sionistickej agentúry v československých vládnych a straníckych orgánoch sa západným rozviedkam podarilo „podhodiť“ Sovietom kompromitujúcu dezinformáciu, ktorej však Sovieti uverili, výsledkom čoho sa stali procesy s „buržoáznymi nacionalistami“ a „titoistami“. Akonáhle sa rozbehne podobná čistka, snažia sa jej iniciátori, presne ako v sovietskej čistke roku 1937, postihovať predovšetkým schopných a perspektívnych ľudí. Takých, ktorí majú silu a charakter. Husák sa k ničomu nepriznal, a vydržal väzenie. Prevzal zodpovednosť za osud krajiny, kedy vykonávanie jeho funkcie muselo byť bezpodmienečne posudzované ako kolaborácia, a on to vedel. Ale prevzal zodpovednosť, a za to mu patrí osobitá česť a chvála. Naviac, práve v „normalizačnej“ ČSR nakoniec Slováci dostali všetky tie práva a právomoci, ktoré im boli prisľúbené ešte Pittsburgskou deklaráciou.  

 

Nikolaj Starikov o 1968

N. Starikov cituje knihu jedného z očitých svedkov okupácie 1968, ruského tlmočníka z radov Sovietskej armády, ktorý rozpráva o dvoch vskutku zaujímavých a intrigujúcich udalostiach.

Jedna je o tom, ako napredujúc so svojou pancierovou jednotkou naprieč juhozápadnými Čechami k štátnej hranici, o ktorej vedeli, že je absolútne otvorená a pohraničná stráž sa rozpadla, tento tlmočník sa stal svedkom nanajvýš pozoruhodnej udalosti. Stretli totiž v šumavskom lese, cca. 15 km za štátnou československou hranicou jednotku amerických tankových vojsk. Keď sa navzájom identifikovali a dôstojníci sa zbežne „zvítali“, bolo Američanom povedané, že sa nachádzajú na československom území. Američania sa tvárili veľmi udivene, vyvolávajúc dojem, že jednoducho zablúdili počas cvičení americkej armády v Bavorsku. Posúďte sami, či sa môžu stratiť dôstojníci tankových vojsk s mapami, kompasmi, vysielačkou a rádiom?

První část: