„Isteže, Wilhelm II. prelial čašu trpezlivosti svetových mocností na prahu Prvej svetovej vojny. Pre sociológa je však dôležité, kto a ako naplnil túto čašu do okrajov“

Gustave le Bon, „Psychológia davu“

Nacistický Sherlock Holmes

Heydrich bol rozhodne najinteligentnejším zo všetkých nacistických funkcionárov vôbec. Porovnateľnú tabuľku IQ predných nacistických pohlavárov, súdených na Norimberskom procese, si môžete pozrieť v práci „Norimberský denník“.

Autor bol americký psychológ, ktorý dozeral z poverenia Medzinárodného trestného tribunálu na internovaných vojenských zločincov a ich psychický stav. Nuž, na rozdiel od predných nacistických tribúnov, mocipánov a fanatikov bol Reinhard Tristan Heydrich človek fenomenálnej inteligencie a neskutočných vôľových vlastností. Nie nadarmo mu bol v Hitlerovej ríši zverený post Ríšskeho protektora Čiech a Moravy, ktorú vykonával súbežne s hodnosťou jedného z vrcholných funkcionárov SS (Obersturmbannfuehrer) a RSHA (Reichssicherheitshauptamt). Bol to prakticky druhý človek v ríšskych bezpečnostných štruktúrach po Himmlerovi, ktoré zvykneme nazývať „tajné“. Prezerajúc si jeho životopis človek voľky-nevoľky musí uznať, že tento tajuplný človek vykazoval neobyčajné úspechy, vysokú efektivitu a pracovné výsledky prakticky všade, kde pracoval a kde pôsobil.

Pochádzal z rodiny hudobného skladateľa a operného dirigenta v meste Halle an der Saale. Heydrichov otec bol riaditeľom prestížnej hudobnej školy a Reinhard od mala rástol vo vysoko intelektuálnom prostredí. Virtuózne hral na husle a bol považovaný za matematického génia. Venoval sa plávaniu a šermovaniu a mal veľký úspech u žien. V roku 1922 ako 18-ročný nastúpil ako kadet do námorníckej školy v Kiele. V štúdiu exceloval, vyštudoval s vyznamenaním a absolvoval námornú prax na krížniku „Schleswig-Holstein“.  Je známe, že tak ako husle sú „kráľovnou hudobných nástrojov“ a matematika „kráľovnou vied“, je aj vzdelanie a status námorného dôstojníka vizitka, ktorá automaticky priraďuje jej držiteľa k absolútnej vojensko-technickej elite toho-ktorého národa. Ako hovoril Engels – „O vyspelosti národa sa dá súdiť podľa jeho vojenského námorníctva“.

Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov sa však úspešne sa vyvíjajúca kariéra dôstojníka Heydricha prudko a „tragikomicky“ skončila. Heydrich sa zamiloval do istej slečny Lisy von Osten, s ktorou ohlásili roku 1931 zásnuby. Nečakane sa však na horizonte objavila iná údajná Heydrichova spoločníčka, ktorá tvrdila, že Heydrich s ňou mal v minulosti pomer a taktiež boli zasnúbení. Napriek tomu, že sa Heydrich bránil, tvrdiac, že spomínané zasnúbenie zrušil, bola jeho reputácia poškvrnená a on znemožnený. Klincom do rakvy budúceho admirála bol vojenský „súd cti“, počas ktorého ho zbavil hodnosti a z námorníctva vylúčil sám admirál Erich Räder.

Heydrich sa ocitol v nezávideniahodnom postavení a bez práce uprostred rozmáhajúcej sa Veľkej hospodárskej krízy, avšak nezrušil svoje zásnuby s Linou von Osten, pochádzajúcej z rodiny, vyznávajúcej ideály NSDAP.

Práve cez jedného zo známych rodiny von Ostenovcov – Karla von Ebersteina – bola Heydrichovi dohodnutá schôdzka s Himmlerom, ktorý v tom čase budoval kádrovú kostru prototypu budúcej politickej polície – kontrarozvednej služby SD (Sicherheitsdienst). Himmler bol natoľko prekvapený schopnosťami mladého dôstojníka, že mu ihneď ponúkol vysokú funkciu v svojej štruktúre. Heydrich, ktorý bol vo finančnej tiesni, naštvaný na systém, ponížený v svojej dôstojnosti jeho „vyhazovom“ z námorníctva, ale s nemenej širokými záujmami, veľkými ambíciami a pevnou vôľou, predstavoval dokonalého kandidáta na post podstatne novej, dovtedy nevídanej bezpečnostnej štruktúry. Nech by už boli jeho politické presvedčenia akékoľvek, jedno sa mu musí nechať – bol to naslovovzatý profesionál. O efektivite ním vytvorených štruktúr – Gestapo a SS svedčí skutočnosť, že sa im po príchodu Hitlera k moci podarilo prakticky behom dvoch rokov absolútne zneškodniť komunistické hnutie v Nemecku a preorientovať hlavnú pozornosť politickej rozviedky na demaskovanie sieťových štruktúr slobodomurárov v nemeckej spoločnosti. T.j. agentov vplyvu Británie, predovšetkým. Isteže, nekomentujeme tu metódy, ktoré jeho podriadení používali na dosahovanie svojich cieľov. Avšak ním vytvorená sieť špiónov a agentov mu dodávala informáciu na prakticky každého čo i len potenciálne podozrivého človeka, a Heydrich zozbieral neuveriteľne vyčerpávajúcu kartotéku na všetky popredné osobnosti Ríše. Vo svetle tvrdení, že Tretia ríša bola v skutočnosti obrovským sociálnym laboratóriom globálnej politiky, sa dá aj Heydrichova kartotéka označiť za predchodcu dnešnej NSA, pochopiteľne v menšom, európskom meradle.

Heydrich úspešne napredoval v kariére a narobil si aj kvôli disponovaniu kompromitujúcim materiálom na mnohých funkcionárov v ich prostredí veľa nepriateľov. Periodicky boli proti nemu vyvolávané vlny defamačných kampaní, ktoré ho mali usvedčiť z údajného „židovstva“, avšak žiadna neuspela. Na pozore pred ním sa mali čoskoro aj Hitler, Goering a Himmler. Jeho osobným nepriateľom bol aj riaditeľ nemeckej vojenskej rozviedky Abwehr admirál Canaris, ktorý pracoval na Angličanov. Heydrich síce zodpovedal všetkým kritériam „príkladného nacistu“, avšak ťažko spochybniť fakt, že mal ďaleko od totalitnej nacistickej indoktrinácie, fanatizmu či fantasmagorických pseudo-historických konštrukcií architektov „Tisícročnej ríše“. Bol to štátnik, nie politik. A vo všetkom, čo robil, bol vidieť chladný, ba až mrazivý rozum.

 

 

Atentát

Môže to znieť prekvapivo, ale práve Gabčíkov a Kubišov atentát 27. mája 1942, spolu s udalosťami, sprevádzajúcimi jeho smrť, nám môžu poskytnúť veľa vydedukovateľnej informácie druhej zmyslovej úrovne. Pretože „Heydrichiáda“ skutočne oplýva mnohými doteraz nevyriešenými tajomstvami. Poďme po poriadku.

Heydrich bol menovaný Ríšskym protektorom v Prahe roku 1940. Medzi jeho bezprostredné úlohy patrilo zabezpečenie plynulého chodu českého vojensko-priemyselného komplexu, vitálne dôležitého pre nemeckú armádu, a taktiež spacifikovať české odbojové hnutie a zabezpečiť v krajine poriadok. Heydrich sa netajil svojimi „nacistickými“ predstavami o Čechoch ako ľuďoch druhej úrovne, zvieratách, z ktorých chcel spraviť ľudí. Teda aspoň s tými, ktorí vyhovujú árijským štandardom a majú zodpovedajúcu „ancestry“, zvyšok neasimilovateľného a zlého českého národa mal byť po konečnom víťazstve nad Ruskom presťahovaný do rezervácií pri Minsku a Rige.

Hneď po príchode do Prahy dal novomenovaný protektor v priebehu prvých troch dní popraviť 92 ľudí – takpovediac, pre výstrahu. V ostatnom jeho neskoršia nanajvýš efektívna politika v českých zemiach spočívala v tom, že najprv dekapitoval všetky odbojové hnutia, okrem komunistického, zabezpečil poriadok a s nemeckou dôslednosťou pochytal všetkých kriminálnikov. Likvidoval čierny trh. Zaviedol zvýšené potravinové prídely, sociálne dávky a dokonca podporu v nezamestnanosti, a taktiež sobotňajšie pracovné voľno. O úspechu a efektivite jeho „administrovania“ hovorí skutočnosť, že sa na verejnosti pohyboval a jazdil bez ochranky, len v sprievode šoféra.

Popri svojich priamych pracovných povinnostiach sa však Reinhard Heydrich v svojej neúnavnej túžbe po dobrodružstvách a tajomstvách aktívne venoval nanajvýš zaujímavým činnostiam… Jeho matematický mozog, ako mozog každého vedca, prahol po jasnosti. Praha – „Mater Urbis“, pôsobište Keplera a Tycha de Brahe, okultistické centrum sionizmu, bola pre neho bezpochyby ambicióznym pôsobiskom. Pretože rovnako, ako väčšina inteligentných nemeckých dôstojníkov, bol prekvapený „jednoduchosťou“, s akou sa Hitler zmocnil Sudet. A keďže Heydrich sotva mohol – pri celej efektivite jeho rozviedky – sa dozvedieť vysvetlenie tejto hádanky z okruhu emigrovavšieho do Londýna Beneša, najlepším miestom na rozlúštenie „sudetskej“ hádanky bola práve Praha.

Napríklad autori „Svätej krvi a Svätého Grálu“ Baigent, Leigh a Lincoln tvrdia, že najväčší kus práce na výskume záhady z Rennes-le-Chateau  sa vykonal práve počas vojny – príslušníkmi „vedeckých práporov“ SS. Okultizmus a mágia boli „tajným bohom“ vnútorného kruhu nacistickej elity, Himmler preukázateľne holdoval okultizmu a študoval kabalu.

Heydrich, naopak, využívajúc korektné a dôveryhodné vzťahy s miestnymi komunitami a nemeckou agentúrou v Čechách, usilovne hľadal isté veci a písomnosti, pričom využíval pre svoje ciele a s nimi súvisiace výskumné práce českých baníkov. Hádajte, odkiaľ pochádzali títo proletárski pomocníci Ríšskeho protektora? Z dedín Lidice a Ležáky.

Ako je možné, že nacisti v rámci akcie pomsty a zastrašenia po atentáte na Heydricha tak brutálne a dôsledne zlikvidovali práve tieto dve obce, ktorých obyvatelia v skutočnosti ríšskemu protektorovi pomáhali?? Oficiálne zdroje hovoria, že Gestapo a SS stanovila prepojenie atentátnikov Gabčíka a Gajdoša na tieto dve dediny údajne omylom…

Dovolíme si zapochybovať. V takej veci, ako je vyšetrovanie vraždy jedného z napoprednejších a najperspektívnejších funkcionárov Hitlerovej ríše, nemohlo dôjsť k takému pochybeniu, aby nacisti následne omylom zabili všetkých mužov nad 16 rokov, všetky ženy a deti odvliekli do koncentrákov a tieto „dve náhodne zvolené“ dediny vypálili a nenechali z nich kameňa na kameni.

Čo ak Himmlerove Sonderkomandá, vyslané do Čiech, jednali – z pohľadu Himmlera – absolútne správne a odôvodnene?

Ak budeme predpokladať, že Heydrichovi sa podarilo v Prahe a Čechách nájsť isté svedectvá toho, kvôli čomu neskôr Izraelci odsúdili na smrť jeho spolupracovníka Eichmanna, potom práve atentát a neskoršia Himmlerova aktivita v tejto veci dokonale vysvetľuje a znázorňuje tak tiché spojenectvo medzi nacistami a sionizmom z jednej strany, ako aj sionistické pozadie čelných nacistických funkcionárov zo strany druhej.

Priebeh a sprievodné udalosti atentátu nielen naznačujú, že „mastermindom“ atentátu bol Globálny Prediktor so sídlom v Londýne, ale aj dosvedčujú, že Himmler bol s touto oveľa vyššou mocou zajedno.

Čo sa vlastne vtedy stalo? Atentát sa odohral na severnom pražskom predmestí Libeň. V skutočnosti všetky toponymá, majúce v svojom základe kombináciu spoluhlások LB, resp. BL, sú odvodené od pojmu „biely“, latinsky „alba“ (BL – LB). Preto Labe znamená „Bielu“ rieku. Rovnako ako Libeň. „Bielou“ je zároveň v terminológii ruských konceptualov a V. Pjakina označovaná atlantická frakcia Globálneho Prediktora, ktorá vtedy sídlila v Londýne. Tamže bol pod dohľadom britskej tajnej služby rozpracovaný scenár atentátu.

Československí výsadkári Kubiš a Gajdoš striehli na auto Ríšskeho protektora na križovatke Drážďanskej cesty a odbočky na Trojský most.  Na pražské predmestie Troja sa viaže konotácia na „antickú“ Tróju, a vonkoncom nie náhodou. Ak hypoteticky predpokladáme, že Praha je okultným centrom svetového sionizmu, môže aj jej toponymika prezrádzať veľa o jej sakrálnom pozadí. V tejto súvislosti je „Troja“ zaujímavá tým, že v historickej rekonštrukciii tzv. „Novej Chronológie“ je toto bájne mesto stotožňované so stredovekým Istanbulom na Bospore. V prácach „Zabudnutý Jeruzalem“ a tu: založených na metodológií ideových otcov Novej Chronológie – G.V. Nosovského a A.T. Fomenka, sú vyslovené vedecky podložené tézy o tom, že v skutočnosti dnešný Istanbul zohral kľúčovú úlohu v dejinách ľudstva a bol zachytený v rôznych historických prameňoch aj ako „biblický Jeruzalem epochy Ježiša Krista“.  Nielenže je Trója, alias Konštantínopol, alias Jeruzalem  svätý pojem v judaistickej tradícii, je to aj odkaz na GP, ktoré má väzby na príbeh o Troji a Jeruzaleme.

Samotný atentát Heydrich prežil, pričom dokonca stihol prenasledovať útočníka, skôr než stratil vedomie. Bol to však zdravý muž a včasne poskytnutá lekárska pomoc a operácia na pražskej klinike mu už začiatkom júna sľubovali rýchlu rekonvalescenciu. Heydrich sa rýchlo zotavoval. Preto bol do lekárskeho tímu z Berlína expresne pridelený Himmlerom preverený lekár, ktorý mal smrť Heydricha poistiť. Istú úlohu v „lekárskom nedopatrení“ mal údajne zohrať sulfonamid a zlá krvná skupina.

Himmler bol evidentne zaujatý v tom, aby Heydrich zomrel.

2. júna, keď sa Heydrich zotavoval, ho Himmler navštívil v Pražskej nemocnici.

Po jeho návšteve Heydrich upadol do kómy a viac sa neprebral.

Ak Heydrich v Čechách získal dôkazy, usvedčujúce sionistov v tajnej spolupráci s nacistami (Mníchov, Holokaust), nedá sa Himmlerove konanie v období jeho smrti a hlavne PO NEJ vysvetliť inak, než zaujatosťou na tom, aby tieto dôkazy nevyšli von. Bol na tom zaujatý evidente rovnako, ako Beneš a anglická kráľovská rodina. Ak bol Himmler (človek absolútne NE-ÁRIJSKÉHO výzoru) v skutočnosti agentom sionizmu v nacistickom vedení, vysvetľuje to aj jeho „nevyhnutnú“ samovraždu, aj obludnú politiku jeho perzekučného  systému, aj rasovo-politickú ideologizáciu Nemcov v duchu dokonale „upgrade“-ovanej filozofie Starého Zákona, so všetkými odtiaľ vyplývajúcimi konotáciami na „Bohom vyvolený národ“ alias „árijských nadľudí“.

Takáto interpretácia problematiky nás oprávňuje hneď k niekoľkým záverom:

- atentát na Heydricha bol dielom GP, pretože Heydrich sa dozvedel príliš veľa. Heydrich musel zomrieť, tak ako „Kartágo muselo byť zničené“. Po neúspechu Čechoslovákov sa o „úspešné zavŕšenie misie“ škrupulózne postaral Himmler.

- spojenectvo sionizmu a nacizmu bolo projektom GP. GP potreboval, aby československé zbrojárstvo pracovalo na Wehrmacht v záujme plošnej vyhladzovacej vojny kolektívneho Západu proti ZSSR, preto „prinútil“ Beneša (podobne Masarykovi – vysokopostavenému členovi kontinentálnych slobodomurárskych lóž) akceptovať Mníchovský diktát.

- Holokaust európskych Židov sa konal pri plnej informovanosti amerických a svetových sionistov, ktorých ideoví potomkovia dnes bezostyšne zneužívajú a rozfukujú „holokaustovú“ hystériu ako zastrašovaciu a zinscenovanú psycho-historickú diverziu, ktorá má u „potencionálnych záujemcov“ vylúčiť na podvedomej úrovni samotnú možnosť podozrievať svetový sionizmus z paktovania s nacistami.

 

Záver

Dlhoročný sovietsky minister zahraničia Gromyko raz povedal – „Keby ľudia vo svete vedeli, ako sa skutočne veci majú, svet by vybuchol…“.

Dnes sú naše krajiny a obzvlášť naše elity znovu v plnohodnotnom a absolútnom područí tých istých síl, ktoré sa v ďalekom 1938 spolčili proti Československu. Jedinou útechou pre nás môže byť to, že dnes GP svoju dlhodobú politiku vo vzťahu k nám (ktorých tak ako predtým považuje za Untermenschov…) realizuje menej brutálne a otvorene, hoci výsledky môžu byť nemenej devastačné.

A na záver – Česi môžu byť nesmierne radi, že majú prezidenta Zemana. Keby to bol „lostomiloušké knížatko“, možno by už boli Benešove dekréty anulované a Sudety „vrátené“ jeho srdcu milému Nemecku. A som si istý, že keby Zeman stál v osudnom roku 1938 na čele ČSR, určite by sa rozhodol inak, než Beneš.

Každopádne, nemali by sme sa tým utešovať, pretože nasledovné dva linky svedčia o pravom opaku. A totiž o tom, že v súčasnej dobe tento medzinárodný sionisticko-nacistický konglomerát „vystupuje z tieňa“ a začína otvorene deklarovať svoje revanšistické ambície. A to prostredníctvom fašizácie vnútornej i vonkajšej. Voilá:

Čo znamenajú tieto dve udalosti?  V prípade prvého príspevku sa jedná o deklaráciu zámerov zavádzať cenzúru, sankcionovať a perzekuovať občanov za „nesprávne“ názory. V konkrétnom prípade – za to, že chlap v nejakom fcb príspevku povedal, že Kiska patrí do gulagu… Pán prezident sa považuje za nejakého nedotknuteľného nadčloveka, keď sa štylizuje do podobizne imperátora Rímskej ríše a nereaguje na tento počin polície, ponášajúci sa na uplatňovanie sankcie za „urážky majestátu“? Keby takto horlivo polícia mala riešiť všetky prípady osočovania Fica a iných politikov, ktorí ležia v žalúdku SME, Denníku N a ostatnému mainstreamu a sledoval príspevky na ich weboch, myslím že by naši „pomocníci a ochrancovia“ zavalení papierničinou do konca všetkých epo-liet. Je to výstraha, po ktorej, ak sa nič nestane, bude nasledovať výlučne „uťahovanie skrutiek“. Znamená to bezprostredný a absolútny „návrat do totality“. V úvodzovkách preto, lebo to, čo si možno väčšina z nás dnes pod vplyvom intenzívnej dvadsaťročnej masáže mozgov predstavuje pod pojmom „totalita“, je sťaby rumená dievôčka z Oravy oproti tomu fašistickému Neu-Ordnung, ktorá sa tu chystá v réžii – takpovediac – pätolizačov Magdeleine Allbrightovej a Zbigniewa Brzezinskeho. Predbežne povieme len, že na Slovensku sa vcelku očakávane môže rozbehnúť scenár rapídnej fašizácie spoločnosti, ako to vidíme na príklade Poľska, Pobaltia a Ukrajiny. Podmienky sú na to zrelé. A presvedčenie fašizátorov o úspechu a nevyhnutnosti ich zámeru je upevňované tým, že zatiaľ nič nenaznačuje, žeby slovenská verejnosť čo i len tušila, nakoľko seriózna a nebezpečná je situácia, v ktorej sa Slovensko nachádza. O to väčšie je presvedčenie „pánov situácie“, resp. skrytých bábkarov slovenskej politiky, operujúcich na tak nepolapiteľnej úrovni ako kruh iniciátorov kauzy „Gorila“, o tom, že slovenská verejnosť sa nezmôže na efektívnu obranu proti týmto nástraham. Nazvime túto prvú neomylnú indíciu plánovanej fašizácie spoločnosti fašizáciu vnútornou.

Druhý príbeh rozpráva o tom, ako jeden nemecký zažratý turista, dobre sa vyznajúci v kartografii, na potulkách saským Švajčiarskom zistil, že koryto istej riečky, ktorá predtým tvorila štátnu hranicu medzi Nemeckom a Českou republikou, sa posunulo o niekoľko desiatok metrov do českého územia, z čoho vydedukoval, že Spolkovej republike tak pribudlo cca. 500 štvorcových metrov územia. S týmto „nálezom“ sa obrátil na zodpovedajúce inštitúcie, a dá sa predpokladať, že „problém“ by sa bol vyriešil zaužívaným v takých prípadoch spôsobom (ustanovenie demarkačnej komisie a demarkácie novej hranice), ak by tento – inak vcelku obyčajný – príbeh nebol prekvapivo široko medializovaný v plne oficiálnom a mainstreamovom nemeckom „Bilde“, pričom s uvedením priamych konotácii na rok 1938, totiž frázou – „Takýmto spôsobom si Nemecko môže prvýkrát posunúť východnú hranicu od roku 1938…“ Táto fráza v skutočnosti znamená neznamená nič menej, než otvorenú medializáciu, resp. deklaráciu zámeru pristúpiť k aktívnemu prekrojeniu hraníc povojnovej Európy. To všetko sa, samozrejme, bude diať na náš – slovanský – úkor.

Předchozí části: