Vo svetle skutočností a svedectiev, uvádzaných docentkou Četverikovovou na margo medzivojnovej ČSR, sa nám už nejavia takými „konšpirátorskymi“ svedectvá V. Pjakina o tom, že Praha je odvekým okultistickým centrom svetového sionizmu. A svedectvá o tom sa dochovali nielen v románe Maine Reedea „Golem“, ale aj v jej postavení „matky miest“, statuse hlavného mesta Ríše za cisára Rudolfa, ako aj pôsobišťa Tycha de Brahe, Keplera, a dokonca ktovie či nie aj autora známeho obrazu „Madona kacelára Rolina“ (viac v článku „Praha na obraze van Eycka?“).

Ako uvidíme nižšie, slová O. Četverikovovej o „významnej úlohe, ktorú pre sionizmus zohráva Československo“, sa v histórii už viackrát potvrdili aj potvrdzujú. Nejedna svetová vojna totiž „odštartovala“ práve v Prahe. Pražská defenestrácia roku 1618 odštartovala Tridsaťročnú vojnu, ktorá sa stala prológom budúcich „svetových vojen“ a definitívne oddelila „stredovek“ od „novoveku“. Ďalšia celoeurópska vojna – Sedemročná – tiež vypukla pre pruskú anexiu Sliezska, tvoriaceho dedičnú zem koruny českej. Taktiež sa aj väčšina vojenských stretnutí a bitiek tejto vojny odohrala vo Východnom Prusku, v Sliezsku a Pomoransku, Sasku a českých zemiach. Praha nesklamala ani v XX. storočí.

Podľa známeho ruského historika A. Fursova sa totiž II. svetová vojna v skutočnosti nezačala 1. septembra 1939, ale v októbri 1938, po „kapitulácii“ Československa výsledkom Mníchovského diktátu. A. Fursov tvrdí, že práve v Mníchove sa vytvorilo akési „proto-NATO“, ktorého cieľom bolo „appease“-ovať Hitlera, dať jeho vojensky ešte nepripravenej Ríši úplne zadarmo vojenský potenciál ČSR a usmerniť jeho dobyvateľské chúťky na Východ. Práve preto Poľsko – večný vazal svojich západných mocipánov – kategoricky odmietlo pustiť cez svoje územie vehementne ponúkanú pomoc ZSSR, ktorý bol pripravený vyslať na obranu ČSR expedičný kontingent značnej sily. To už nehovoríme o snahách ZSSR podpísať so „západnými demokraciami“ zmluvu o kolektívnej bezpečnosti v období, ktoré predchádzalo Mníchovu. Podľa svedectiev maršala Žukova však predstavitelia Francúzska a Anglicka, s ktorými osobne jednal o vojenských aspektoch tejto „kolektívno-bezpečnostnej“ zmluvy, jej podpísanie a schválenie všemožne odkladali, sabotovali proces a zjavne hrali s Nemcami dvojitú hru. Nech by dnešní mravokárci akokoľvek výrečne roztrubovali o „nespornej“ zodpovednosti ZSSR na vyvolaní svetovej vojny, oháňajúc sa pritom „Paktom Molotova-Ribbentroppa“, história aj tak vytriedi a už aj vytrieďuje zrná od plevelu. V skutočnosti ZSSR s Hitlerom podpísal predmetný pakt až po tom, ako definitívne skrachovali nádeje na vytvorenie jednotného celoeurópskeho frontu proti Hitlerovi (dnešný ISIL), a bolo jasné, že Západ obetoval ČSR Nemecku v záujme jeho budúceho ťaženia na Východ. Sabotovať prechod sovietskeho expedičného zboru na pomoc ZSSR prikázali Poľsku jeho kurátori v Londýne a v Paríži. Ba čo viac, poľská elita sa skutočne nádejala, po tom, ako Nemecko posilní svoje pancierové divízie vďaka Škodovým závodom, spolu s nacistami tiahnuť na Východ. Jeho neskorší osud poznáme. Skutočné „foundations“ pre svetovú vojnu boli preto položené v Mníchove a rozpadom Československa.

Z pohľadu globálnej politiky a konotácií so súčasnosťou je preto zmysluplné bližšie si posvietiť   na úlohu československého politického vedenia tej doby. Pretože rozhodnutie nebojovať, ktoré bolo mnohými prijaté s nevôľou, bolo na zodpovednosti Beneša a najužšieho vedenia krajiny. Je to prekvapivé, ale nečakaný pohľad na „psychologickú“ atmosféru a „napätie“ tých dní nám poskytne neveľmi často spomínaná historická paralela, totiž – sprisahanie plukovníka Ostera.

V skutočnosti Hitler ani Nemecko neboli roku 1938 pripravení na svetovú vojnu, napriek všeobecne rozšírenému mylnému predpokladu. Situácia v nemeckej ekonomike sa po obrovskom otrase a dohre Veľkej hospodárskej krízy začala vylepšovať až roku 1934. Hjalmar Schacht začal svoje finančné kúzla realizovať a štvorročné priemyselné plány zavádzať len počnúc rokom 1935. Remilitarizácia Porýnia a tamojšieho pre zbrojárstvo nevyhnutného uhoľného priemyslu a oceliarstva začala aktívne formovať „výzor wehrmachtu“ až od druhej polovice tridsiatych rokov.

Naopak Československo sa mohlo pochváliť prvotriednou armádou o sile 1 milión mužov, druhým (po Francúzsku) čo do výkonnosti vojenským priemyslom v Európe a navyše absolútne fenomenálnym systémom opevnení, bunkrov, guľometných hniezd a delostreleckých pozícií, vybudovaných pozdĺž celého „rizikového“ úseku hraníc so skutočne „inžinierskou precíznosťou“ v hornatých a ťažko schodných horských oblastiach česko-nemeckého pohraničia. Mnohí doboví ruskí vojenskí inžinieri z radov emigrantov, ktorí pracovali na projektovaní a výstavbe týchto monumentálnych obranných komplexov, zanechali memoáre, z ktorých sa dá usudzovať, že sudetské opevnené hraničné pásma boli v skutočnosti rovnako náročným a zložitým inžiniersko-staviteľským veľdielom, ako slávna „Maginotova línia“ vo Francúzsku.

Nuž, plukovník Oster pracoval vo vysokých vojenských hodnostiach v Berlíne a v dobe, kedy sa schyľovalo k rozuzleniu sudetskej krízy na konci leta 1938, zosnoval v Berlíne sprisahanie proti führerovi, ktoré je snáď jedným z najzáhadnejších sprisahaní v dejinách. Išlo o to, že plukovník Oster, ako triezvo rozmýšľajúci spravodajský dôstojník, a podobne jemu desiatky ďalších dôstojníkov zo „starej pruskej gardy“ (odjakživa nepriateľských voči Hitlerovej vojenskej politike), vrátane čelných nemeckých generálov a budúcich poľných maršalov, boli presvedčení, že vojna s Československom o Sudetskú oblasť bude pre Wehrmacht ak nie samovraždou, tak aspoň maximálne ťažkým a krvavým počinom. Nemci by museli stúpať a útočiť v horskom teréne a straty sa odhadovali na vyše 1 milión mŕtvych. Sprisahanci okolo plukovníka Ostera si zaumienili, že ihneď po prílete Hitlera z Berchtesgadenu, kde führer trávil svoje letné prázdniny, ho spiklenci na berlínskom letisku zatknú a načisto vyradia z mocenskej hry. Je veľmi pravdepodobné, že do konšpirácie boli ak nie priamo zaangažovaní, tak aspoň o nej vedeli aj poprední nemeckí velitelia, avšak sprisahanci urobili jednu chybu. Zasvätili do svojich plánov Angličanov.

Chamberlain, akonáhle sa dozvedel o plánovanom vojenskom prevrate, osobne telegrafoval Hitlerovi do Berchtesgadenu v nádeji, že posledný ešte neodletel do Berlína, a dohodol si s ním schôdzku, na ktorú samostatne a servilne priletel.

Spiklenci v Berlíne, vojaci od nátury a znalí toho, čo to znamená masovo prelievať krv za Vaterland, hoci nemali v láske Angličanov a pokladali seba za lepších vojakov, predsa len si nechceli poštvať kvôli Sudetom celú Európu a „medzinárodné spoločenstvo“, o to menej si priali ísť na jatky v prípade vojenského konfliktu. Prestrašené boli vtedy rovnako obidve strany, a Churchill neskôr správne povedal – „Odovzdaním Sudet Hitlerovi sme vrátili svet do stavu globálnej vojny, v akej sa nachádzal roku 1914. Avšak je nevyhnutné, aby sme ho (Hitlera – aut.) nechali jednať samostatne 3-4 roky, aby sa Nemecko vyčerpalo, po čom mu demokratické mocnosti privodia vojenský krach.“

Nuž, výsledkom tohto brilantného, svižného a britkého britského zakročenia v osobe samotného Chamberlaina, ktorý pokrytecky po vystúpení z lietadla v Británii mával kúskom papiera, ako neskôr C. Powell skúmavkou s bielym práškom, a vyhlasoval, že „priniesol Európe mier“, v skutočnosti bolo:

I. uistenie Hitlera, že Čechoslovákov „zlomia“, a v „kolektívnej“ európskej podpore jeho „Anspruch auf Sudetenland“, čo sa pretavilo do „Mníchovského diktátu-ultimáta“

II. zmarenie sprisahania plukovníka Ostera „nekrvavou“ cestou.

 

Rád by som tu Chamberlainovi zatlieskal, skutočne bravúrne zvládol svoju úlohu „komorníka“ (chamberlain – komorník, angl… aut.) anglických elít, a predovšetkým Windsorovcov alias Rotschildovcov, ktoré vonkoncom nemali záujem na predčasnej vojne v Európe a potrebovali Hitlera pre ťaženie oveľa väčšieho vojenského rozsahu. Západ potreboval Hitlera na ťaženie proti ZSSR. Preto mu aj „obetoval“ Československo. Bolo to rovnako „výrečné gesto“, ako neskôr zvláštny Hitlerov „stop-príkaz“, ktorým zastavil útočiace nemecké pancierové jednotky v ťažení na Dunkerque a umožnil Britom evakuovať sa. Spolu so známou „Hessovou“ aférou tieto danosti svedčia o akejsi tajnej ľúbostnej a symbolickej korešpondencii, resp. „džentlmenskej dohode“ medzi nacistickým a britským vedením. Dodržiavanej z britskej strany predovšetkým tak, že prakticky aktívne nebojovala proti Hitlerovi počas prvých troch rokov jeho ťaženia na Východ. Nehovoríme tu, samozrejme, o severných konvojoch a s tým spojenou bitkou o Atlantik, ale predovšetkým o otvorených a väčších pozemných bojových operáciách. Okrem bombardovaní mohli mať Nemci vo veci bezpečnosti ich západoeurópskeho tyla pokoj, a až do roku 1944 vydržiavali:

- v Západnej Európe – max. 15 divízií

- Srbsko – 20-25 divízií

- Východná fronta – vyše 230 divízií

Na celej záležitosti je najpozoruhodnejšie, že sprisahancov z kruhu plukovníka Ostera následne nik neperzekuoval, a o celej afére sa nikdy nehovorilo. V istom zmysle sa dá povedať, že „vojenská elita“ Nemecka bola rovnako prekvapená „ľahkosťou“, s akou im naservírovali ČSR bez boja, ako celý ostatný svet. Myslím, že minimálne v deň Mníchova si aj skalopevní nacisti museli pripiť okrem führerovho zdravia aj na zdravie Chamberlaina, pretože sa ukázal pre nemecký vojenský priemysel väčším prínosom, než Werner von Braun.

Čím však mohol Chamberlain Hitlera uistiť? Prečo si bol istý tým, že Čechoslovákov zlomia? Prečo si bol istý tým, že Hitler bude potrebovať v budúcnosti kádre ako plukovník Oster, keďže ich nevyzradil (plukovník Oster bol dokonca roku 1942 povýšený na generál-majora)?

Pretože Chamberlain dopredu vedel, že Beneš bude kapitulovať.

Pretože Chamberlain dopredu vedel, že Beneš nebude bojovať.

 

Zachovanie československého vojenského priemyslu bolo kľúčové pre odštartovanie „svetovej vojny“ Nemeckom.

Problém Sudet sa MUSEL, z pohľadu globálnej politiky, VYRIEŠIŤ BEZ VOJNY, v ktorej by nemecká armáda nevyhnutne vykrvácala.

Ak platia údaje z horeuvedených fragmentov knihy docentky jednej z najprestížnejších moskovských univerzít O. Četverikovovej o výraznom sionistickom pozadí novosformovanej medzivojnovej ČSR a jej spojení s Wall Streetom a anglosaským kapitálom, potom odpoveď a vyjasnenie zapeklitého problému Mníchova a pohltenia Čiech a Moravy Ríšou je až smiešne jednoduchá – Mníchov a následná „kapitulácia“ československého vedenia a osobne Beneša boli výsledkom tichého spojenectva sionistov a nacistov. Sionisti, ktorí bezpochyby kontrolovali Beneša v rovnakej miere, ako Masaryka, ho „zlomili“ a prinútili podvoliť sa nacistom. Výmenou za to bolo ušetrenie týchto sakrálnych z hľadiska biblických dejín území a priemyselného potenciálu, ako aj porovnateľne znesiteľné podmienky života na okupovaných oblastiach.

Keďže bol navyše Beneš antisovietskeho zmýšľania a presvedčený, že ZSSR v budúcej vojne podľahne, pripadalo mu táto džentlmenská dohoda so Západom, nech aj za cenu „kapitulácie“, ako schodnejšie riešenie.

Beneš sa ešte pred vojnou zapísal do análov predovšetkým úlohou, ktorú zohral ako „britská spojka“ na kontinente. Práve on poslal telegram Stalinovi, v ktorom ho varoval pred chystaným vojenským prevratom vplyvného a bonapartistického sovietskeho Maršala M. Tuchačevského. Výsledkom toho boli rozsiahle vojenské čistky v dôstojníckom zbore Červenej Armády, ktoré mnohí vnímajú ako príčinu vojenských neúspechov ČA v prvej etape vojny. Iní súčasní ruskí historici naopak tvrdia, že Tuchačevský plánoval skutočný kvázi-fašistický štátny prevrat v spolupráci s nemeckou generalitou, ktorý by v prípade úspechu vyústil do aliancie Ruska a Nemecka ako rozhodujúcich geopolitických mocností na kontinente. Veľká Británia, ktorej globálno-ekononomické rozpory so vzmáhajúcimi sa USA boli v rozhodujúcej miere spúšťačom tých procesov, v ktorých Hitler a Stalin ako priami účastníci zohrali len druhoradú úlohu, nemala nikdy záujem o geopolitickú konsolidáciu Európy. Je pozoruhodné, že v rovnakom roku bol pozbavený funkcie, degradovaný a spoločenský znemožnený  veliteľ nemeckého generálneho štábu von Bock, ktorý spolu so „starými generálmi“ sa protivil proklamovanému Hitlerovým NSDAP kurzom na remilitarizáciu.

Nechajme úvahy o tom, či Beneš svojim rozhodnutím kapitulovať urobil zle alebo dobre, na mravokárcoch a akademických historikoch. Pravdepodobne ho najprv zatlačili do kúta a postavili pred hotovú vec. Je na pováženie, či si vtedy uvedomoval globálny dosah svojho kroku, totiž – že Hitlerova anexia československého zbrojárstva (každý tretí tank Wehrmachtu bol vyrobený v Škodových závodoch) nevyhnutne privedie v budúcnosti k oveľa väčšej – globálnej – špirále násilia, že tým prakticky „vracia svet do stavu svetovej vojny“, ak máme použiť Churchillove slová.

Akokoľvek, ak dobrovoľne pristúpil na kapituláciu a svojimi bezprostrednými krokmi privodil zánik republiky, akým právom potom si nárokoval reprezentáciu jej neexistujúcej podobizne v rámci „Emigračnej vlády“ v Londýne? A tu aj vidíme, kto v skutočnosti bol „pánom Československa“, t.j. pánom jeho pánov – Anglicka. Pretože práve k svojmu bezprostrednému patrónovi sa človek v pozícii Beneša utieka s prosbou o azyl a status, keď mu začína horieť zem pod nohami.

Naviac, ak naša hypotéza sedí, musel byť Beneš ako nositeľ istého svedectva o „tajnej džentlmenskej dohode“ sionistov a nacistov, byť pod krídlom a kontrolou jeho slobodomurárskych nadriadených. Skutočným pánom situácie v Československu počas vojny bol jeden z najvýznamnejších nemeckých funkcionárov Hitlerovej epochy – záhadný a tajuplný Reinhard Heydrich.

Oficiálny mainstream sa všemožne snaží ho vymaľovať ako monštra a dobre že nie jedného z iniciátorov a ideových otcov holokaustu. V skutočnosti je pravda, ako vždy, niekde inde. Pritom „Veselý život a dobrodružstvá Reinharda v protektoráte Boehmen und Maehren“ je kľúčový z hľadiska správneho pochopenia pozadia Mníchova a rozdelenia republiky, a  snáď najutajovanejšieho tajomstva Druhej svetovej vojny. Týmto tajomstvom je fakt, že preukázateľne existovali väzby medzi nacistami a sionistami – cez Čechy a Švajčiarsko, ktoré ako jediné v Európe sa vyhlo nacistickej okupácii, napriek (alebo – vďaka?…) svojim bankám a bohatstvu. A že sionisti vedeli aj prijali fakt genocídy predovšetkým východoeurópskych Židov zcela vedome, odsudzujúc tým k záhube vlastných súkmeňovcov, ktorých považovali za „nečistých“, „infikovaných komunizmom“ a „sakrálnu obeť“.

Všetky horeuvedené skutočnosti v princípe predstavujú závery z toho faktologického materiálu, ktorý už istú dobu uvádzajú vedúci ruskí sociológovia a historici a čo koluje po ruskom internete. Nič z horeuvedeného si autor nevymyslel, všetko bazíruje na autentických akademických ruských zdrojoch, ja som si len dovolil vyvodiť isté závery, konkrétne hypotézu, že práve v rozdelení ČSR a „Heydrichovskom“ období protektorátu treba hľadať potvrdenia existencie „tichej džentlmenskej dohody“ medzi nacistami a sionistami a ich spolupráci počas vojny. V skutočnosti ide o snáď najvytrvalejšie a nejefektívnejšie zatajovaný aspekt celej Druhej svetovej vojny, ktorej dejiny – podľa A. Fursova – „dodnes nie sú napísané…“

Citujme Andreja Fursova ďalej:  „V roku 1964 bol z argentínskeho domicilu izraelskou tajnou službou unesený žijúci v prestrojení pod cudzou totožnosťou známy nacista Adolf Eichmann. Bol následne prevezený do Izraela, postavený pred súd a po procese odsúdený na smrť. Na celej záležitosti je najzarážajúcejšie, že izraelská tajná služba dlho predtým vedela o tom, kde sa v skutočnosti nachádza A. Eichmann, rovnako ako mnoho iných zutekavších nacistov. Prečo teda uniesli a popravili práve Eichmanna? Lebo začal písať memoáre, v ktorých dosvedčoval obchodné a záujmové vzťahy sionistov a nacistov počas vojny…“

Ono to písanie memoárov v skutočnosti nie je taká jednoduchá a bezpečná vec, ako sa ukazuje. Každopádne, odhliadnuc od toho, že Eichmann chvíľu „pôsobil“ aj v Osvienčime, je známy predovšetkým tým, že bol jeden z Heydrichových blízkych podriadených v protektoráte. Keď o týchto domnelých „sionisticko-nacistických“ väzbách vedel jeho podriadený, nemohol o tom nevedieť aj Heydrich. Čo vlastne Heydrich v tej Prahe robil a kým bol?

pokračování příště…

První část: