Počas emigrácie v rokoch Prvej svetovej vojny Masaryk navštívil Ženevu, Paríž, Londýn, Chicago, Washington, Boston a i., kde sa zoznámil s mnohými vplyvnými sionistickými aktérmi, úzko previazanými s D. Lloyd-Georgeom a W. Wilsonom, čo upevnilo jeho postavenie vplyvného spoločensko-politického činiteľa. Medzi nimi boli L.L. Brandise (prvý Žid – člen Najvyššieho súdu USA, ktorý zohral dôležitú úlohu v procese získania podpory USA pre Balfourovu deklaráciu), S.S. Weiss (rabín, zakladateľ Federácie amerických sionistov, viceprezident a neskôr prezident Americkej sionistickej organizácie a organizátor Svetového židovského kongresu), D.U. Mac (člen dozornej rady Amerického židovského výboru, prvý prezident Americkej sionistickej organizácie, prvý predseda Výboru židovských delegácií na Parížskej mierovej konferencii 1919-1920, honorárny prezident Svetového židovského kongresu), N. Sokolov (prezident Svetovej sionistickej organizácie) a Ch. Waizman (zástanca názorov Achad-Gaama, ktorý ovplyvnil prijatie Balfourovej Deklarácie, prezident Sionistickej organizácie, prvý prezident budúceho štátu Izrael) [31].
Práve počas Prvej svetovej vojny sa Masaryk v USA stáva hlavným účastníkom realizácie americkej stratégie demontáže a perestrojky Habsburgskej ríše: bola mu zverená faktická tá istá misia, ktorú plnil L. Trockij v Rusku. Už v júli 1915 Masaryk menom vtedy ešte neexistujúceho Československa vyhlasuje vojnu Rakúsko-Uhorsku a s pomocou iného amerického agenta, budúceho predstaviteľa amerických tajných služieb v Petrohrade, českého Žida Emmanuela Boscha [32], formuje neskôr „preslávené“ československé légie v Rusku, ktoré sa stali hlavným mechanizmom v procese „prečerpania“ bohatstiev, nevyhnutných pre stavbu nového štátu. Hovoríme tu, predovšetkým, o cárskom ruskom zlate, ktoré Čechoslováci previezli po Transsibírskej magistrále do Vladivostoku a preč z krajiny. Po Februárovej revolúcii v Rusku je Masaryk menovaný za veliteľa Československýách légií, prichádza do Ruska, kde na zhromaždení československých vojakov v Kyjeve vyhlásil vytvorenie Národnej rady ako centra boja za „národnú nezávislosť“.
Po Októbrovej revolúcii sa „samozvaná“ československá vláda presťahovala do Petrohradu, a neskôr do Moskvy, a v marci 1918 bola Masarykom a Trockým podpísaná dohoda o spolupráci. Fakticka reč bola o tom, aby Čechoslováci napomáhali stabilizácii režimu Trockého [33]. Všetko sa to robila z inštrukcie amerického velenia a na americké peniaze (Kongres USA na túto operáciu vyčlenil 7 mln dolárov. V októbri 1918 Masaryk dorazil znovu do USA a bol menovaný predsedom Stredoeurópskeho Zväzu (svojho druhu predobraz socialistických krajín Východnej Európy), menom ktorého uzatvoril vojenskú dohodu s USA. V rovnakom čase vyhlásil nezávislosť Československa, čím privodil smrteľný úder Rakúsko-Uhorskej monarchii.
Účel vytvorenia Československa, tohto predtým nikdy nejestvovavšieho štátu, bol vcelku jednoznačný. Spočíval v tom, aby sa v strednej Európe sformoval štát, absolútne pod kontrolou sionistov. Jeho hranice boli ukrojené takým spôsobom, aby ani jeden z jeho národov netvoril „väčšinu“ obyvateľstva. Na zahrnutých územiach Čiech, Moravy, Slovenska, časti Sliezska a Zakarpatskej Rusi žili Nemci, Slováci, Maďari, Rusíni a i., takže Česi tvorili menej ako polovicu obyvateľstva, čiže boli národnostnou menšinou. Zatiaľ čo úlohu „spájajúceho článku“ na ideologickej úrovni predstavoval „čechoslovakizmus“, na úrovni štátneho riadenia to boli českí, nemeckí, slovenskí a maďarskí Židia, vo svojej väčšine podnikatelia, úradníci, predstavitelia voľných profesií, ktorí sa aj stali skutočnými pánmi krajiny [34]. Táto úloha Československa ako silného sionistického štátu v centre Európy zostane zachovaná aj po Druhej svetovej vojne, to isté sa týka aj súčasných Čiech.
V demarkácii hraníc Československa, ako aj hraníc iných východoeurópskych štátov, veľkú úlohu zohral Výbor židovských delegácií, vytvorený v marci 1919 pre účely participácie na Parížskej mierovej konferencii, kde mal prilákať pozornosť svetovej verejnosti k situácii židovských obcí v krajinách Strednej, Východnej a Juhovýchodnej Európy a získať medzinárodné záruky ochrany ich práv. Na práci Výboru sa podieľali predstavitelia židovských národných zhromaždení, rád, výborov, komisií, vytvorených po Prvej svetovej vojne vo väčšine židovských obcí Európy, a taktiež Americký židovský výbor, delegáti židovských obcí Palestíny, Svetovej Sionistickej organizácie a B’nai B’rith. Práve táto štruktúra predložila parížskej konferenccii memorandum s požiadavkou zahrnúť do zmlúv s novými a rozširujúcimi sa štátmi mimoriadne podmienky, garantujúce urovnanie všetkých národnostných menšín v rovine občianskych a politických práv s pôvodným obyvateľstvom a zabezpečenie ich autonómie v sfére kultúrneho, náboženského a spoločenského života. Toto memorandum malo rozhodujúci vplyv na obsah a formuláciu zmlúv o právach menšín, podpísaných Ligou národov s Rakúskom, Bulharskom, Maďarskom, Gréckom, Poľskom, Rumunskom, Tureckom, Československom a Juhosláviou[35].
Hoci sa zmluvy týkali všetkých národnostných menšín, mimoriadny význam, ktorý im pripisovali práve židovské obce, bolo verejným tajomstvom[36]. Výbor židovských delegácií pokračoval v činnosti aj po skončení Parížskej mierovej konferencie, venujúc sa prednostne ochrane práv židovských menšín v súlade s prijatými zmluvami, a roku 1936 ho vymenil novovytvorená Svetový Židovský kongres (situácia sa zmenila v súvislosti s príchodom nacistov k moci v Nemecku).
Vystupujúc počas medzivojnového obdobia rozvoja v podobe modelu „tolerancie“, zohrávalo Československo dôležitú úlohu v realizácii stratégie kontroly sionizmu nad európskymi elitami. A nie náhodou práve tu bol pri ideologickej a finančnej podpore sionistického hnutia výstižne sformulovaný a všestranne rozpracovaný program výstavby „Pan-Európy“ alebo „Spojených štátov Európy“ (samotná myšlienka bola značne staršia), za ktorej autora je považovaný gróf Richard Nicolaus von Coudenhove-Calergi – bývalý rakúsky diplomat a veľký priateľ Masaryka.
Mimochodom, vidíme, že dnešná agenda Bruselu znie presne identicky – vytvoriť európsky superštát, „Spojené štáty Európy“, v ktorých národné štáty, ak sa budú vzpierať Bruselu, budú zodpovedajúco potrestané.
pokračování příště…