Pôvodne bol tento výskum písaný na jeseň roku 2012 pre jeden nízkonákladový štátny menšinový almanach, a uverejnený približne v rozsahu „Praha na obraze van Eycka? Č.I“. Dostatočné pre pobavenie, akurát na zamyslenie, ale sotva postačujúce na presvedčenie. Ako sme už písali, číro lingvistické dedukcie nemôžu byť vnímané ako dôkazový materiál absolútnej výpovednej hodnoty. Okrem lingvistiky, etymológie a samozrejme neodškriepiteľnej vizuálnej podobizne van Eyckovej scenérie s Prahou a Českým kráľovstvom je potrebné pre pravdepodobnosť a konkurencieschopnosť našej hypotézy predložiť nejaký presvedčivejší dôkaz. A ten sme našli, keď sme sa zahĺbili do podrobnejšieho štúdia osoby a diela van Eycka.

Je totiž známe, že umelec mnohé svoje diela podpisoval a datoval. Táto skutočnosť je dodnes predmetom neutíchajúcich sporov a dohadov medzi málopočetnou „úzko špecializovanou“ akademickou obcou, nám však poskytne kľúč k vysvetleniu možného „českého pôvodu“ Madony kancelára Rolina… Ako vizuálne náhľady si vezmime dva van Eyckove obrazy – Portrét Arnolfiniovcov a Salvator Mundi.

Obidva z nich sú datované a podpísané, Portrét Arnolfiniovcov má na zadnej stene nad zrkadlom kaligrafický nadpis Johannes de Eyck fuit hic (dátum)  a Salvator Mundi má na spodnom ráme napísané    A(Ч?)Е IХН ХАN   +   Johannes de Eyck me fecit et apreuit anno (dátum).

V prípade Portrétu Arnolfiniovcov je to dátum 1434, Salvator Mundi je údajne z roku 1438 – jedná sa teda o XV. storočie, kam aj historici umenia datujú život a dielo van Eycka.  Avšak práve chronológia, viac než čokoľvek iné, vymyslenou životnou story počnúc a západo-európskou lokalizáciou končiac, je kľúčom k pochopeniu van Eyckovho fenoménu.  Na to, aby sme dospeli k správnym odpovediam, si musíme položiť správne otázky. Správna otázka v danom prípade znie nasledovne:

Skutočne originál/prototyp maliara Jana van Eycka maľoval to, čo nám tvrdia, že maľoval (t.j. burgundské mestečko Autun – aut.), a v období, ktoré je bezpochyby určiteľné podľa „láskavých“ podpisov a dátumov, ktoré nám maliar zanechal?

Prvú časť otázky – geografickú – sme sa pokúsili zodpovedať, aj keď zatiaľ len hypoteticky, v prvej časti výskumu. Teraz si posvietime na chronológiu. Van Eyck bol jeden z prvých, kto začal svoje práce systematicky datovať… Okrem toho maliar vykazuje znalosť nielen rôznych abecied, vrátane gréckej a slovanskej, ale aj popredných matematických zapisovacích metód svojej doby, musel to byť zjavne multitalent. Veď do momentu systematickej implementácie novátorských a prevratných arabských číslic, ktoré údajne do Európy importovali navrátivší sa z Orientu križiaci, medzi širokou verejnosťou uplynulo nemálo času, a celý stredovek západná Európa používala „nemotorné a nepohodlné“ číslice rímske. Avšak odkedy sa reálne začali používať arabské číslice?

Hľa, čo o tom píšu „novochronológovia“ A.T. Fomenko a G.V. Nosovskij v knihe „Tajna russkoj istorii“ (Tajomstvo ruských dejín):

Pôvod/odvodenie arabských číslic zo slovansko-gréckych cifier-písmen v XV-XVI.storočí n.l.

Kedy bol objavený desiatkový pozičný číselný systém?

Na prvej schéme je znázornená tabuľka, ktorá ukazuje, ako sa v stredoveku, v dobe, kedy francúzski králi skladali v Remeši sľub na slovanskú hlaholickú Bibliu,zapisovali číselné hodnoty prostredníctvom slovansko-gréckych cifier písmen.  Dolná tabuľka ukazuje rozloženie cyrilickej abecedy na deväť riadkov (zoradeným za sebou hláskam cyriliky boli priradené čísla 1 – 9), a každému ďalšiemu riadku hlások bola automaticky zdesaťnásobená hodnota.

Na druhej schéme je grafické znázornenie autorskej hypotézy autorov „Novej Chronológie“ o tom, ako boli matematikmi z konca XVI. – začiatku XVII. storočia pravdepodobne odvodené súčasné „arabské“ číslice z kombinácii „kanonických“, „rukopisných“ i tesnopisných zápisov jednotlivých hlások slovanskej cyrilickej abecedy.

Dnes sa predpdokladá, že pozičný číselný systém bol objavený v Indii „veľmi dávno“. Neskôr bol prevzatý Arabmi, a tí ho nakoniec priniesli do stredovekej Európy. Práve v Európe „arabské číslice“ poslúžili impulzom k rýchlemu rozvoju matematiky v druhej polovici XVI. – začiatkom XVII. storočia. Tak napríklad roku 1585 boli do matematickej praxe zavedené desatinné zlomky. Historik matimatiky D.J. Strojk píše: „Bolo to veľké zdokonalenie, umožnené všeobecným zavedením indicko-arabského číselného systému. Iným veľkým zdokonalením výpočetnej techniky bolo zavedenie logaritmov“. Logaritmy boli zavedené v prvej polovici XVII. storočia…

Prizvukujeme, že tak desatinné čísla, zlomky, ako aj logaritmy, sa mohli zjaviť len PO ZAVEDENÍ POZIČNÉHO DESIATKOVÉHO ČÍSELNÉHO SYSTÉMU. Pričom, po objavení tohto systému, vynájdenie zlomkov a logaritmov nebolo v princípe niečim výnimočne zložitým, a dalo sa očakávať v najbližšej perspektíve. Analyzujme otázku vzniku desatinných čísel a zlomkov. Ak používame desiatkový pozičný číselný systém, tak premiestnenie nejakej číslice o úroveň vyššie „znásobuje jej váhu“, čiže vklad tejto číslice do hodnoty výsledného čísla, – desaťnásobne. V oblasti celých čísiel sú najmenším číselným radom desiatkového pozičného systému jednotky. Prirodzená myšlienka spočíva v tom, že by sa mali dať takéto číselné rady odvodzovať teoreticky aj „nižšie“, t.j. pod „číselný rad jednotiek“. Podľa toho istého pravidla: premiestnenie číslice o jeden rad dole zmenšuje jej „váhu“, čiže vklad do výslednej hodnoty, desaťnásobne. Aby to bolo možné graficky znázorniť, je nevyhnutné vymyslieť „rozdeľovací symbol“ medzi celými a desatinným radmi. Čiže desatinnú čiarku. Napríklad, v čísla 16,234 desatinná čiarka oddeľuje dva celé číselné rady od troch desatinných. Sotva bolo nevyhnutné nad takým „objavom“ stráviť celé stáročia, ako na tom nástojí scaligerovská história vedy. Pravdepodobne sa to odohralo dosť rýchlo, niekoľko desaťročí po vynájdení nuly a pozičného číselného systému…

O niečo ťažším, ale nepredstavujúcim principiálne ťažkosti, objavom bolo vynájdenie desatinných logaritmov na základe desiatkového pozičného číselného systému. Vec je v tom, že celá časť desatinného logaritmu – to je jednoducho dĺžka zápisu čísla v pozičnom desiatkovom systéme, zmenšená o jednotku. Nie je ťažké všimnúť si, – čo sa najskôr aj stalo, – nasledovnú prostú okolnosť. Pri násobení dvoch čísel sa dĺžky ich zápisu sčítajú. Niekedy treba odpočítaťjednotku. Súvisí to s tým, že pri násobení dvoch čísel sa ich logaritmy sčítavajú. Tým pádom sa celé časti logaritmov tiež sčítavajú. Niekedy vzniká prebytočná jednotka, v prípade, keď suma desatinných častí logaritmov násobených čísel je väčšia alebo rovná jednotke. Prirodzenou úlohou pre stredovekého matematika bolo spresniť charakteristiku, danú dĺžkou čísla, takým spôsobom, aby pri prenásobení čísel sa tieto charakteristiky SČÍTAVALI. Správne chápanie tejto idey okamžite navádza k pochopeniu princípu logaritmu. Práve túto úlohu sa pokúsil vyriešiť John Napier pri vytvorení logaritmov na začiatku XVII. storočia. Je známe, že práve on vymyslel logaritmy. Najprv v mierne neokrôchanej forme, ale následna bola idea takmer okamžite pretavená do jej prakticky súčasného stavu. D.J. Strojk píše, že úplná tabuľka desatinných logaritmov celých čísel od jednotky do sto tisíc bola uverejnená roku 1627. Čiže len 13 rokov po prvej práce Johna Napiera na danú tému.

Z toho sa dá vyvodiť, že od zrodenia idey pozičného desiatkového číselného systému po vytvorenie desatinných zlomkov a logaritomov nemohlo uplynúť veľa času. A keďže logaritmy boli vymyslené len začiatkom XVII. storočia, môžeme s istotou predpokladať, že rozšírenie pozičného desatinného číselného systému a s ním spojené všeobecné rozšírenie ARABSKÝCH ČÍSLIC odštartovalo/započalo NIE SKÔR, AKO V POLOVICI XVI. STOROČIA. Pritom v prvom období len v prostredí matematikov a počtárov, čiže predstaviteľov relatívne úzkych špecializácií. A len následne táto idea prenikla aj do spoločnosti, a stala sa „súčasťou know-how“ vydavateľov, umelcov, pedagógov atď.

Nás sa dnes naopak snažia presvedčiť, že v západoeurópskej spoločnosti ne-špecialisti, napríklad umelci, slobodne ovládali pozičný desiatkový číselný systém už v XV. storočí a dokonca aj skôr. Nehovoriac o Indoch, ktorí vraj používali tento číselný systém už roku 500 p.n.l. Neskôr, pravda, – ako nám rozpráva scaligerovská história vedy, – „starovekí“ Indovia z akéhosi dôvodu „zabudli“ na tieto svoje výnimočné matematické objavy.  Hovoria nám, že predtým, než na ne Indovia zabudli, ich stihli pretlmočiť Arabom. A až títo následne vraj preniesli tento „zdroj najstarších vedomostí“ do nevzdelanej Európy počas stredoveku. India pritom, rovnako ako Európa, bola v tom období ponorená do pochmúrneho stredovekého primitivizmu. Prinajmenšom, primitivizmu matematického. Každopádne, ako nám dnes hovoria, „ohľadne matematiky v Číne a Indii dnes disponujeme len veľmi obmedzeným súborom údajov. Buď zmizli, alebo ešte neboli nájdené mnohé materiálne svedectvá“.

Nazdávame sa, že obraz, ktorý nám maľujú, je neprirodzený a nesprávny. Ľahko môžeme zistiť približný dátum objavenia pozičného desiatkového číselného systému podľa búrlivého rozvoja a implementácie tejto idey, ktoré odštartovali na konci XVI. storočia. Čiže idea samotná sa mohla objaviť niekde v polovici XVI. storočia. Nie skôr. NESLOBODNO ODDEĽOVAŤ IDEU A JEJ PRIAME OČIVIDNÉ NÁSLEDKY STOVKAMI A DOKONCA TISÍCKAMI ROKOV, ako to robí scaligerovská história. Práve z tohto dôvodu všetky „staro“-babylonské, „staro“-indické, „staro“-arabské a vôbec všetky „veľmi-veľmi staré“ texty používajúce alebo PRIAMO označené, resp. datované pomocou pozičného desiatkového číselného systému, sa nemohli zjaviť skôr ako v XVI. storočí“.

(A.T. Fomenko, G.V. Nosovskij – „Tajna russkoj istorii“)

Otázku, aké symboly sa v Európe využívali na zapisovanie číselných hodnôt pred zavedením arabských číslic, pri záujme zo strany čitateľov radi zodpovieme v budúcnosti, teraz len povieme, že tak, ako rímskym čísliciam poslúžili predlohou etruské číslice, tak boli arabské číslice s vysokou pravdepodobnosťou odvodené zo slovansko-gréckych cifier-písmen. Doporučujeme čitateľom zatiaľ vizuálne oceniť hodnovernosť tejto hypotézy novochronológov, opierajúc sa o priložené tabuľky.

Pre nás a pre účely nášho výskumu je však najdôležitejšie vyhlásenie novochronológov, že arabské číslice a pozičný desiatkový číselný systém sa nemohli zjaviť skôr, než v polovici XVI. storočia. Z toho vyplýva aj ďalší očividný záver: všetky historické artefakty, písomné pramene a predmety umenia, priamo (t.j. zápisom, vygravírovaním, namaľovaním, vytepaním atď.) datované arabskými číslicami v rámci pozičného desiatkového číselného systému do obdobia PRED POLOVICOU XVI. STOROČIA, boli evidentne umelo ANTEDATOVANÉ. Čiže moment ich zrodu bol umelo posunutý do minulosti. Historické artefakty, písomné pramene a predmety umenia, ktoré sú naopak datované arabskými číslicami hodnoverne, sú tie, ktorých dátum spadá do obdobia PO POLOVICI XVI. STOROČIA.

Aplikujme teraz túto logiku na umelecké dedičstvo van Eycka. Portrét Arnolfiniovcov (1434) a Salvator Mundi (1438) sú datované (údajne samotným autorom) prvou polovicou XV. storočia, kedy arabské číslice existovať nemohli. To znamená, že podpis a dátum údajne „van Eycka“ na jeho obrazoch určite nemohol dať „historický van Eyck z XV. storočia“, ale niekto iný. Oveľa neskôr, pravdepodobne v XVII. storočí. Ten „niekto“ bol pravdepodobne „clandestine gang“, ktorý sa zmocnil obrazov „skutočného van Eycka“ (pravdepodobne zo 16. storočia), časť z nich odviezol do Západnej Európy, do Burgunska a inam (dnešný „rozptyl“ van Eyckových obrazov po múzeách Európy je pozoruhodný), antedatoval niektoré z nich do obdobia XV. storočia a vymyslel fábulu o „flámsko-burgunskom“ maliarovi van Eyckovi, zatiaľ čo skutočný prototyp tvoril v Prahe. Pravdepodobne – v neskoršom období, než aké je uvedené na jeho antedatovaných obrazoch. Pravdepodobne – v druhej polovici XVI. storočia. Aspoň v prípade Rolinovej Madony. Zlodej zamieta stopy vlastného zlodejstva, systematický postup.

Je možné určiť, kedy bol obraz z Prahy vykradnutý? Áno, pričom veľmi ľahko. Ako je známe, v prvej polovici XVII. storočia, v rokoch 1618-1621 vypuklo v Čechách stavovské povstanie protestantov proti Habsburgovcom. Pražská defenestrácia, mobilizácia cisárskej Ligy proti odbojným českým stavom, bitka na Bílé hoře a pochmúrne obdobie protistavovskej reakcie, na ktoré dodnes Česi spomínajú ako na najväčšiu tragédiu v histórii národa. Cisárska liga, ktorú narýchlo mobilizovali Habsburgovci proti Čechom, pozostávala z katolíckych „križiakov“ z celej Európy, vrátane katolíckeho Burgundska. Lúpeže a drancovanie boli neodmysliteľnou súčasťou rozhárajúcej sa následne Tridsaťročnej vojny, bolo to systematické počínanie žoldnierov, keď im neplatili žold (dokonca, aj keď platili). Ak pripustíme, že „Madona kancelára Rolina“, nádherná panorámy neskorostredovekej Prahy (cca. XVI. stor. n.l.), hlavného európskeho mesta a Mater Urbis, bola z Prahy jednoducho vykradnutá, potom sa nám celá historka s vymysleným „holandským van Eyckom“ a zámerným nesprávnym datovaním jeho života do XV. storočia už nejaví ako „nahodilá“…

„No a čo?“ – namietnu nám zatvrdilí kritici. „Madona kancelára Rolina predsa nie je datovaná!“

Isteže, nie je. A my nie sme proroci. Našim cieľom je v menšej miere presviedčať, než skôr zaujať. My len poukazujeme na to, že do diela a biografie Johanna van Eycka niekto zámerne fušoval, a že očividné vizuálne nezhody van Eyckových scenérií s geografiou miest, ku ktorým sú pripísané, nám dávajú právo klásť navodzovacie otázky a ponúkať odpovede. Či už s našou hypotézou čitatelia súhlasia, alebo nie, je na nich, každopádne však tieto zákerné praktiky s umeleckými artefaktmi neprekvapujú ani dnes. Za posledné obdobie sa množia správy o cielených vykrádaniach a lúpežiach rôznych slávnych obrazov, ich zázračných vynoreniach v Moldavsku, na Ukrajine či v Kosove. V prípade posledných dvoch menovaných oblastí sa totiž v skutočnosti jedná o územia, ktoré sa v značnej miere vymykajú medzinárodnoprávnemu poľu, a sú teda želaným „prekladišťom“ pre rôzny kriminálny a nelegálny biznis. Drogami počnúc, pašovaním orgánov a antikvariátu končiac.

Postupujú informácie, že artefakty zo sýrskej Palmýry sa už pašujú cez Turecko na čierny trh, čo v praxi znamená, že skončia v rukách tých, ktorí riadia globálny historický proces a výlučne pre seba si vyhradzujú právo poznať SKUTOČNÉ dejiny. Ak neveríte, stačí si vypočuť, čo tvrdí Andrej Fursov o „temných stránkach“ Druhej svetovej vojny.

„Nemecká námorná rozviedka už od konca dvadsiatych rokov odštartovala pozoruhodnú akciu – totiž škrupulóznu celoeurópsku katalogizáciu hodnotného antikvariátu. Za vojny stačilo na okupovanom území akurát zaparkovať nákladiak pri správnom vchode…“ Spravidla po pokladoch, čo onehdá nacisti v Európe ulúpili, dnes nechyrovať. Len tu a tam sa zrazu na aukciách akýchsi výlučne LONDÝNSKYCH Sotheby’s a Christie’s objavujú senzačné artefakty a tu a tam vedci objavujú v správnom čase na správnom mieste mimoriadne hodnotné zvitky, papyrusy a iné historické pramene. A propos Londýn…  Keď nedávno isté vplyvné indické kruhy chceli žalovať Veľkú Britániu vo veci diamantu

„Kohinoor“, hlavného šperku britskej kráľovskej koruny, nechal sa David Cameron počuť: „Ak by sme všetko vracali pôvodným vlastníkom, bolo by čoskoro Britské Múzeum prázdne“… To isté sa určite dá povedať aj o Louvri, s jeho pražskými Madonami a egyptskými trofejami Napoleona.

 

Na záver doporučujem našim čitateľom, aby si pozreli aj ostatné výtvory Johanna van Eycka, analyzovali detaily a čerpali z jeho obrazov poznanie reálnej histórie XVI. storočia. Sľubujem, že neoľutujete!

 

První část: