Keď hovoríme o probléme súkromného podnikania, musíme si vyjasniť tie aspekty otázky, ktoré nechápali komunisti a nechápu liberáli. Komunistická strana ZSSR v poststalinskom období (skutočne PO odstránení Stalina) sa vôbec zaobišla bez súkromného podnikania. Tento nedostatok aj urobil systém v určitom zmysle invalidom a predurčil v mnohých smeroch jeho krach. Liberáli naopak, myslia si, že vyplnia všetko a všade súkromným zištným záujmom. Myslia si, že takto sa „TEN Dobrý Život začne“. Ale život nefunguje tak ako si myslia komunisti. Ani tak ako si myslia liberáli.

Pravda – je medzi týmito dvomi stoličkami, na ktoré sa posadilo XX. storočie.

Z pohľadu Sociopatológie A. Leonidova – nič sa nedá v spoločnosti „skracovať beztrestne“.  Leonidov všeobecne vydvihol heslo „Zakazuje sa skracovať“.  Civilizačná teória vedca prehlasuje: civilizácia sa rozvíja tak, že vytvára stále väčšie množstvo a stále zložitejších foriem spoločenských činností, a degraduje tak, že zmenšuje ich rôznorodosť.

Preto – nič netreba odstrániť, ale všetko si žiada doplnenia, rozšírenia, zdokonalenia. Na tejto všeobecnej matrici Leonidova ľahko zbadáme, akú chybu dopustila Komunistická strana ZSSR v poststalinskom období, lebo pri Stalinovi sa súkromné podnikanie v ZSSR aktívne rozvíjalo vo forme „ARTELOV“.

(Poznámka prekladateľa: Artel je dobrovoľné zoskupenie ľudí kvôli spoločnej práci alebo inej kolektívnej aktivite, často s podielom každého člena na spoločnom zisku kolektívu, a na princípe spoločnej zodpovednosti každého na základe „kruhovej zábezpeky – „круговой поруки“. Kruhová zábezpeka je solidárna skupinová zodpovednosť za záväzky každého člena skupiny.)

Z jednej strany – každá forma spoločenského druhu života má právo na existenciu. Z druhej strany – každá forma spoločenského života sa musí zmeniť na našu, sovietsku. Nijaká forma života alebo forma spoločenského prejavu života nemôže byť zničená, odstránená – ale nijaká forma života alebo forma spoločenského prejavu života nemá právo ostať cudzorodou, nepriateľskou (pozn. prekladateľa: to je ten proces vývoja a zdokonaľovania spoločenských a ekonomických prejavov života). Takáto je organická teória spoločnosti Leonidova veda a náboženstvo, triedy a spoločenské organizácie, štátny a súkromný sektor – to sú ORGÁNY Spoločnosti.

Nedá sa amputovať žiadny orgán – organizmus zahynie, alebo sa stane invalidom. Ale každý ORGÁN môže ochorieť. Preto všetky orgány chránime – ale všetky orgány LIEČIME. Takáto je inovácia v oblasti poznania spoločnosti, ktorú Leonidov zamieňa za tradičnú marxistickú. Ak v marxizme, ako všeobecne v progresivizme – niečo nové, dokonalejšie vytlačí staré, ktoré sa stalo nepotrebným (doplnenie autora: nie nepotrebným všeobecne, iba nepotrebným kvôli niektorým aspektom väčšinových potrieb, avšak tie aspekty vyhrali a viac-menej čiastočne potrebné staré zaniklo) – tak z pohľadu sociopatológie – v procese historickej praxe nové neexistuje, a staré sa delí na zdravé a patologické formy.

Hej, tvrdí Leonidov, orgány organizmu bývajú zdravé ale aj choré. No v spoločnosti nevyrastajú nové orgány a nemôžeme beztrestne odrezať staré orgány.

Príklad“ človek rastie a jeho vnútorné orgány sa menia, starý človek ich má dosť odlišné od dojčaťa. Ale celý genetický potenciál vývoja je vložený už v dojčati. Rovnako je to v spoločnosti.

Civilizácia od začiatku má v sebe tie ideály, ku ktorým sa snaží dostať cez stáročia technického a inštrumentálneho vývoja. Ak ale jej začiatočné ideály zmutujú – tak stáročia a tisícročia hľadania nástrojov opravy sú nezmyselné: načo hľadať lopatu, ak kopanie sa stalo všeobecne nepotrebným. Odtiaľto vychádzajú dve pravidlá Leonidova:

1-       Všetko, čo sa vytvorilo vekmi histórie – je potrebné národu aj štátu (tradície, zvyky, formy).

2-       Všetko, čo sa vytvorilo vekmi histórie – môže sa pretvoriť na zmrzačené, patologické formy.

Preto – nič sa neskracuje, nič sa neničí (nikdy a nič – každý zničený spoločenský mechanizmus je krok k degradácii) – vo všetkom treba robiť profylaktické kroky, aby hnitie a degradácia spoločenských mechanizmov nenastali. Tento prístup principiálne mení vzťahy spoločenských náuk k súkromnému podnikaniu, ruší sa tak (dialektický) konflikt socializmu s kapitalizmom.

Život dokázal, že snaha amputovať „orgán s názvom súkromné podnikanie“ privedie spoločnosť k invalidite. Vidíme aj príčiny: tieto pokusy odnímajú u človeka ekonomickú motiváciu, perspektívu, a v ekonomickej časti tohto javu „strácajú ekonomický zmysel života“. Záujem o ekonomické činnosť ako o „prácu na výsledkoch“ sa stráca, človek sa snaží čo najrýchlejšie zbaviť sa práce a vrhnúť sa na oddych, ku svojim záujmom – s tým bola sovietska spoločnosť v plnej miere konfrontovaná: bola zároveň hypertrofovane – spotrebiteľská, nenásytná a zároveň bola ekonomicky pasívna, vyhorelá.

Z druhej strany, choroba a patológia „orgánu s názvom súkromné podnikanie“ v spoločnosti sa prejavuje v jeho prerode na kriminálnu cystu, dokonca rakovinový nádor zabíjajúci celý organizmus. Ale ak bez súkromného podnikania spoločnosť umiera pomaly, dlho a nevýrazne, no so súkromným podnikaním má spoločnosť šancu umrieť rýchlo a s epickým ohňostrojom smrti.

Aj podnikateľské kruhy, aj kriminálne kruhy sú orientované iba na osobný zisk. Je obvyklé myslieť si, že biznis je ohraničený zákonmi a kriminál nie je, že v tom je rozdiel. V skutočnosti je to iba slovná kazuistika a falošné vysvetlenie. Akým konkrétnym zákonom je oddelený biznis od kriminálu?

—      Ak všeobecným mravným princípom, tak to je jeden postoj a situácia.

—      Ak iba formálno-právnym princípom, tak to je úplne iná situácia.

—      Ak iba princípom „koho neodsúdili, ten je čestný podnikateľ“, keď dokonca s porušovaním formálno-právneho princípu podnikateľ ostáva čestným členom spoločnosti, lebo nie je odsúdený súdom, lebo má dobrého advokáta alebo dobre skryl kriminálne konanie – to je už tretia situácia ….

Musíte prijať ako fakt, že biznis (podnikanie) je orgán spoločnosti. Orgány v organizme nie sú zbytočné, neverte darvinistom o zbytočných rudimentoch, aj slepé črevo má svoj zmysel a opodstatnenie.

Zároveň odmietať prijať fakt nebezpečenstva „biznisu“ pre spoločnosť nie je možné. Lebo „biznis“ sa pretvára na kriminálnu mafiu skoro okamžite, a príčiny tejto mutácie nikto neskúmal. Nie je sa čo diviť: svetová náuka o spoločnosti vôbec neskúma, čo v tom XX. storočí prebieha ….

Preto je treba preformátovať biznis na „náš sovietsky biznis“, tak ako bola preformátovaná buržoázna veda na „našu sovietsku vedu“, buržoázny obchod na „náš sovietsky obchod“ atď. Všetko čo existuje počas vekov – treba uchrániť.

Zdroje súkromného zisku

Preto, aby ste pochopili ako mutuje súkromné podnikanie na ZLO, treba vysvetliť ZDROJE SÚKROMNÉHO ZISKU. V podstate sú iba štyri:

- Zdrojový monopol súkromnej osoby, ktorá osobne disponuje prírodnými a infraštruktúrnymi zdrojmi, lebo ich dáva alebo nedáva  iným osobám.

- Nerovnosť vzájomnej potrebnosti jednotlivca v inom jednotlivcovi, kvôli rozvinutej, nerovnomernej a často vynútenej deľbe práce.

- Temná strana intelektu – podvody, aféry, ekonomické trestné činy, kriminalita na osobnej, spoločenskej alebo štátnej úrovni rozkrádania.

- Svetlá strana intelektu – hľadanie vo svojom okolí skrytých rezerv, strácajúcich sa v bežnom živote, novátorstvo, racionalizácia.

Všetky tieto štyri zdroje určujú zisk súkromných osôb, ktoré majú štatút podnikateľa, rovnako ako sa štyri pramene stekajú do jedného jazera (močiara).

Sami už vidíte, že v jednom prameni je voda pramenitá a plná života, v druhom je hnilá a jedovatá, v treťom je technická atď. Ak všetky pramene bez rozmyslu stekajú do jedného jazera (ako to chcú liberáli), z jazera sa stane močiar, lebo jedna lyžička smoly dokáže pokaziť celý súdok medu (prekladateľ: ruské porekadlo „ложка дёгтя способна испортить бочку мёда“). A veď reč nie je o lyžičke ZLA a súdku dobra, skôr naopak.

Predovšetkým – zisk na úkor ovládnutia spoločných, božích zdrojov prírody, zo začiatku podarovaných celému národu – je skutočne KRÁĽOVNÁ VŠETKÉHO ZISKU. Nikde inde nemôže byť zisk natoľko masívny, ako v sfére uzurpácie prírodných zdrojov. Preto z účtovného pohľadu hlavne „zdrojový zisk“ súkromnej osoby vytláča všetky iné druhy podnikania, lebo je maximálne výhodný.

(poznámka prekladateľa: pri ovládaní zdrojov nejde len o zisk z predaja zdrojov, ale o absolútne ovládanie spoločnosti, závislej na spotrebe týchto zdrojov. Jedinec ovládajúci zdroje ovláda pomocou predaja aj spotrebu spoločnosti a tak ovláda samotnú spoločnosť, lebo ju smeruje podľa svojich cieľov.)

Presne toto sme uvideli po „Gajdarovských reformách“. Namiesto rozvoja svetlej strany intelektu, po ktorom túžili „trhoví romantici“, namiesto hľadania skrytých rezerv, inovácie a racionalizácie – súkromný postsovietsky biznis «сел на трубу». To znamená „sadol si na potrubie“. (pozn. prekladateľa: Myslí sa naftové, ale zároveň to znamená všeobecný urýchlený predaj prírodných zdrojov, lebo je to ľahké a „najviac výhodné“.)

Spoločnosť, v ktorej sloboda podnikania nie je ohraničená, nereguluje sa prísne silným a majúcim moc štátom – v konečnom dôsledku sa zmení na spoločnosť latifundistov a otrokov ako v teleseriále „Otrokyňa Isaura“, ktorá bola prvým zahraničným seriálom v ZSSR. (pozn. prekladateľa: latifundista je vlastník pôdy, otrok nie je vlastník pôdy).

Okrem podstaty latifundizmu, teda rozdelenia ľudí na vlastníkov a otrokov, ktoré mení súkromný biznis z orgánu spoločnosti na rakovinový nádor ničiaci spoločnosť – sú aj iné nebezpečenstvá. Hovoríme o „Nerovnosti vzájomnej potrebnosti jednotlivca v inom jednotlivcovi, kvôli rozvinutej, nerovnomernej a vynútenej deľbe práce“.

To je súdruhovia FAKT! Ak ho nechcete prijať a priznať – tak celá spoločnosť – tak celá spoločnosť v rozdraných handrách so zničenými rukami bude pracovať IBA na zisk „predavačov vzduchu“, schopných kvôli špecifikácii svojho tovaru vydierať výrobcov iných statkov, znižujúc hodnotu ich reálne vloženej práce.

(poznámka prekladateľa: síce v kapitalizme je konkurencia, ale elity ovládajú zdroje planéty a konkurenciu tak nemajú. Naviac elity ovládajú hlavný tovar súčasnosti – VÝROBU PEŇAZÍ, lebo peniaze sa stali kvôli spôsobu ich výroby iba tovarom bez reálneho zabezpečenia, čo bohužiaľ ľudia jednoducho nechápu. Elity vyrobia peniaze a získavajú reálne zdroje planéty. Následne ešte viac ovládajú všetky zdroje, všetky štáty, celú spoločnosť cez ekonomické potreby spoločnosti)

A vždy objasňujem túto ekonomickú teóriu na jednoduchom príklade: dajme tomu, mám 2 ruble, ktoré ja tradične miniem na nákup salámy a čerstvých novín tak, že za 1 rubeľ kúpim salámu, a za druhý rubeľ kúpim noviny. Jem a čítam. Teraz sa pozrite, ako v tomto modeli vzniká DEGRADÁCIA POTRIEB. Mal som dve potreby, ale pri voľných cenách mi ostala iba jedna. Degradácia? Jednoznačne. Cesta od zložitejšieho množstva potrieb k vynútenej jednej potrebe je degradácia. Ale ako, prečo? Vysvetľujem. Predavač salámu vie, že mám 2 ruble. Preňho je výhodnejšie získať 2 ruble ako 1. On zvýši cenu salámy na 2 ruble, presvedčený, že bez salámy sa ťažšie žije ako bez novín. V konečnom dôsledku ja kupujem salámu by som mal jedlo, ale redakcia novín skrachuje. Tento model vysvetľuje, prečo v post sovietskom priestore vzniká DEGRADÁCIA ŠTRUKTURY POTRIEB u spotrebiteľov. Pri slobodných cenách a úplnej trhovej voľnosti všetky kupované potreby v konečnom dôsledku sa zúžia iba na nákup najviac potrebných tovarov, výrobcovia ktorých budú vyťahovať z peňaženky ľudí celú výplatu tak, že zvyšujú svoje ceny na maximálnu možnú úroveň peňaženiek spotrebiteľov.

(pozn. prekladateľa: nie je to úplne tak, ak v dedine predávajú vajíčka 33 gazdinky a majú malý dopyt. Ale každý výrobca, ak má vysoký dopyt, tak vždy sa snaží zvýšením ceny maximalizovať zisky. Toto Leonidovom opísané pravidlo však na 100% funguje na úrovni nadnárodných monopolov, lebo to je hlavná podstata ich ekonomického fungovania. V konečnom dôsledku vždy vyhrá nadnárodný monopol a zničí všetkých malých konkurentov. A ak ich nezničí, tak zaberá podstatnú časť trhu a určuje všetky pravidlá, ceny, výrobu. Konkurencia je možná iba medzi rovnocennými partnermi. Na úrovni monopolov konkurencia neexistuje, to sú len slovné klamy určené na obhajobu kapitalizmu. Monopolom nemá kto robiť konkurenciu.)

Trhová konkurencia

A čo to je tá trhová konkurencia? – spýtate sa vy. Teória trhovej konkurencie je tiež nepresvedčivá a neopodstatnená.

Je založená na špekulatívnom predpoklade o súperení ľudí s rovnakými možnosťami. Nie je možné nájsť ani len dvoch ľudí, ktorí by mali absolútne rovnaké možnosti. Vždy bude u jedného z tých dvoch o kúsok viac možností ako u toho druhého, alebo naopak.

Po prvé, všadeprítomnú trhovú konkurenciu anuluje základný fakt, a tým je OHRANIČENOSŤ ZDROJOV PLANÉTY. Nemáš zem, pôdu – jednoducho nemáš kde (pozn. prekl.: ani často nemáš za čo, nielen kde, nezávisle od toho ako je tá nová myšlienka konkurencie schopná) postaviť konkurenciu existujúcej výrobe, nezávisle od toho aká je tá výroba dobrá alebo zlá. Preto majitelia zdrojov vždy používali TLAK A VYDIERANIE na spotrebiteľov zdrojov. V podmienkach voľného trhu a nezasahovania štátu tieto tlaky a vydieranie môžu zájsť (a často zájdu) veľmi ďaleko: až ku klasickému otrokárstvu.

Po druhé, konkurencia nie je možná aj z dôvodu už opísanej praktickej nemožnosti rovnocennej pozície pri výmene medzi jedincami. Teoreticky sa dá predpokladať, že jedinci ktorí sa zúčastňujú voľnotrhovej výmeny sú rovnako potrební jeden druhému. V reálnej praxi takáto rovnocenná potrebnosť oboch strán neexistuje – ako neexistujú v prírode celé čísla. Vždy jedna strana je viac zainteresovaná ako druhá – následne vždy vzniká nerovnováha, ktorú silnejšia strana môže využiť.

Nakoniec – v podmienkach samo odstránenia sa štátu z ekonomickej praxe konkurenciu vždy zničí jav – SILOVÝ TEROR.

Ak neexistuje všadeprítomný sudca (súdruh Stalin alebo jeho ekvivalent) – účastníci trhových praktík chtiac nechtiac začínajú  vzájomné problémy riešiť sami. Tu vzniká logická pasca, ktorá likviduje všetkých liberálnych a trhových apologétov (pozn. prekl.: obhajcov nejakej myšlienky, v danom prípade obhajcov voľného trhu).

-  Ak štát nedovoľuje podnikateľom vybojovať si svoj boj (myslí sa akoukoľvek formou, hoci aj silového teroru, že silnejší vyhrá), ak štát reguluje formou miestnych zákonov vzťahy a rieši všetky spory ekonomických subjektov (pričom nezávisle, nie ako silová opora jednej strany) – tak štát je silový a všadeprítomný. Hovoriť pritom že štát „nezasahuje do voľnotrhovej ekonomiky“ – je smiešne a hlúpe, aj technicky nemožné.

(pozn. prekl.: pričom všade na planéte je väčšinou kapitalizmus, všade na planéte je voľný trh, ale v každom štáte sú svoje zákony. Jediný voľný trh je reálne iba na úrovni nadnárodných monopolov, všetky zvyšné ekonomické subjekty sa riadia nie voľným trhom, ale zákonmi daného štátu. Síce sa snažia ich obísť, ale sám fakt snahy obísť zákon hovorí o neexistencii voľného trhu.)

No ak štát nezasahuje do sporov, ak sa sám odstránil – tak podnikatelia bez výnimky budú nútení riešiť vzájomné spory vlastnými silami a vlastnými možnosťami. Tak vznikne kriminálny teror, ktorý má tendenciu k NEKONEČNÉMU rozšíreniu.

(pozn. prekl.: presne o toto ide v prijatí zmluvy TTIP, že nadnárodné monopoly chcú riešiť spory bez zásahu štátov, na vlastných súdoch, aby z pozície sily vyhrali spor. Ochrana štátov, ochrana malých štátnych aj súkromných podnikov bude zničená, nadnárodné monopoly sa stanú jedinými hráčmi na trhu a ten neexistujúci nezmysel „voľný trh“ bude síce oficiálne existovať, ale prakticky už nikto s vlastným mozgom nebude tie smiešne slová používať. Voľný trh je iba spôsob privlastnenia si najsilnejšími hráčmi všetkých zdrojov kvôli tomu, že vy akceptujete slovo „voľný trh“ a dovoľujete im okrádať každý štát, lebo to tak v kapitalizme jednoducho funguje.)

***

Vy, drahí čitatelia, ste to všetko videli v praxi na konci 80-tych a počas 90-tych rokov XX storočia. Teraz si uvedomte na teoretickej úrovni, svedkami čoho ste sa vlastne stali:

- Odstránením vplyvu štátu sa začína kriminálny boj v biznise (pozn. prekl.: autor myslí čistý kriminálny biznis vo všetkých štátoch bývalého ZSSR po rozpade, ale aj v každom štáte bývalého východného bloku).

- V týchto kriminálnych bojoch (ako aj v každej bitke) – vyhráva najagresívnejšia a najviac krutá strana konfliktu.

- Spoločnosť je pohltená vlnou banditizmu.

- Záver – iba v návrate štátu ako arbitra, ktorý nedovolí žiadnej strane zničiť v konflikte súpera.

V konečnom dôsledku štát si musí zachovať absolútne líderstvo v každom ekonomickom procese, musí sa správať k podnikateľom ako ku štátnym zamestnancom, ktorí plnia potreby štátu, ale majú rozšírenú kategóriu osobnej iniciatívy a dôvery.

Štát dáva úlohu – a kontroluje výsledok. Nie však proces plnenia úlohy. Optimalizujúc proces vyplnenia úlohy súkromný biznis získava svoj zisk kvôli RACIONALIZÁCII SKRYTÝCH REZERV, čo je pre spoločnosť veľmi potrebný mechanizmus (autor myslí: racionalizácia a optimalizácia procesov v súkromných rukách znamená ušetrenie časti zdrojov spoločnosti.)

Takýmto spôsobom si vyvíjali všetky rozvité štáty Západu svoje vzťahy so súkromným biznisom (dá sa o tom prečítať u klasikov biznis-teórie Schumpeter, Galbraith, Rostow a iní.)

(pozn. prekl.: Autor zabúda na divoké obdobia v rôznych štátoch, lebo kriminalizácia a biznis sú prepletené aj v každom ázijskom štáte, aj Afrika, J. Amerika. Aj v USA boli časy Divokého Západu a čistého silového teroru v post Indiánskom období.).

Tento vývoj vzťahov západných štátov s biznisom sa nazýva „indikatívne plánovanie“ – pri ktorom ciele vytvára štát a spôsoby s cieľom zisku pre seba hľadá podnikateľ (pozn. prekl.: Čína, posledných 30 rokov takto prebieha štátny kapitalizmus, kde štát dáva úlohy ale aj priamo podporuje finančne podnikateľov).     

Iba takýmto spôsobom (keď je sila ohňa spoľahlivo zatvorená v peci a nepodpáli dom) – biznis funguje smerom ku skráteniu chaosu, a nie na jeho rozšírenie. Táto schémy neodstraňuje nadšenie, hazard a motiváciu v spôsobe získania osobného zisku (to znamená nenastáva ekonomické oklieštenie človeka a jeho motivácie) – no nastáva reálne oddelenie sa biznisu od kriminálu a mafie. V liberálnej schéme „voľného trhu“ je biznis od mafie a kriminálu oddelený iba „čistými kecami“, v praxi sa zmiešava s mafiami a vytvárajú chobotnicu.

***

Ak chceme urobiť závery tejto veľmi zložitej schémy, musíme podčiarknuť hlavné.

Po prvé, súkromný biznis, osobná iniciatíva – MUSIA BYŤ.

Po druhé, musia sa stať „našimi“, a nie len tak nejakými alebo cudzími (autor myslí „naše štátne a národné záujmy“ a nie záujmy cudzích krajín alebo nadnárodných skupín získať zdroje v „našom“ štáte). To nie je žiadna scholastika (pozn. prekl.: nevedecké, neplodné, od praxe a skutočnosti odtrhnuté rozumovanie).

Ako píše Leonidov – „potrebujeme pečeň, nedovolíme ju vyrezať. Ale nepotrebujeme rakovinový nádor na pečeni, budeme ju liečiť. A nedovolíme mýliť si zdravú pečeň s rakovinovým  nádorom namiesto jej polovice“.

Takto aj naša redakcia „Ekonomika a my“ navrhujeme riešiť večný spor komunistov a liberálov:

Dmitrij Nikolajev.

Zdroj: http://ruvesna.ru/obshchestvo/1761944848

Kto je A. Leonidov, autor Sociopatológie, náuky o skúmaní psychických poškodení kolektívneho rozumu. https://traditio.wiki/%D0%90%D0%BB%D0%B5%D0%BA%D1%81%D0%B0%D0%BD%D0%B4%D1%80_%D0%9B%D0%B5%D0%BE%D0%BD%D0%B8%D0%B4%D0%BE%D0%B2%D0%B8%D1%87_%D0%A4%D0%B8%D0%BB%D0%B8%D0%BF%D0%BF%D0%BE%D0%B2_(%D0%9B%D0%B5%D0%BE%D0%BD%D0%B8%D0%B4%D0%BE%D0%B2)

ďalší zaujímavý článok od Leonidova

http://economicsandwe.com/D3BD6AFBD241B464/