Podľa legendy svätého Denisa (Dionýza), ktorý je patrónom Paríža (a podľa niektorých prameňov aj celého Francúzska), popravili asi roku 272 aj s dvomi inými svätými – sv. Rusticom a sv. Eleutherom (tí sa nespomínajú tak často), sťatím na Montmartri (mons – vrch, martyr – mučeník), teda Vrchu mučeníkov. To by nebolo až také neobvyklé. Popravovalo sa len tak hrmelo, mučeníci pribúdali. Neobvyklé na tom celom je to, že Denis (až neskôr sa stal svätým) sa po odťatí hlavy postavil, zobral si hlavu do rúk a prešiel okolo šesť kilometrov, pričom rozprával nábožné kázania. Potom padol mŕtvy. Sv. Denis je najznámejší, ale nebol jediný.

Ten jav či kult nosičov hláv po poprave sťatím (cefaloforov) nebol taký ojedinelý, ako sa nám na prvý pohľad môže zdať. Émile Nourry napočítal nie menej ako 134 prípadov cefalofórie len vo francúzskej hagiografickej literatúre (životopisy svätých). S tým sv. Denisom nie je, ako sa hovorí, všetko s kostolným poriadkom. Pozoruhodné je jeho zobrazenie na ľavom západnom portáli katedrály v Remeši. Tu naľavo, hneď vedľa usmievavého anjela, ktorý je symbolom Remeša, stojí jeho socha. Na rozdiel od iných zobrazení (bezhlavá postava si drží odťatú hlavu v rukách), tu stojí takmer „celý“. Až na jednu maličkosť – má odťatú iba polovicu hlavy. Rez, lepšie povedané sek, ide takmer horizontálne v polovici čela, ponecháva celé ušnice a časť zátylku s vlasmi. Vrch (hlavne temeno) hlavy chýba.

Mne ako profesionálovi a nesmierne zvedavému človeku, nedá pokoj otázka: Ako vyzerá to vnútro, teda tá časť mozgu, ktorá nebola odseknutá? Mám na mysli anatomické štruktúry hlavne mozgu, ktoré ostali na mieste. A ako sa s týmto fenoménom popasoval sochár, ktorý sochu pred stáročiami tesal? Aký je to vlastne symbol – otvorená hlava? Hlava mátala (a máta dodnes) niektorých ľudí v Európe už viac ako tisícročie. Možno prvým známym človekom, ktorý mal inú „hlavu“ okrem vlastnej, nebol nik iný ako pápež Silvester II. Zároveň sa spája s diablom. Mimochodom, zatiaľ sme „zažili“ troch miléniových pápežov – Petra, Silvestra II. a Jána Pavla II. Ako na potvoru, prvý a tretí sú svätí, ten druhý sa ani veľmi nespomína. Práve pre toho diabla. A je potrebné jednoznačne skonštatovať, že Silvester II. urobil pre Európu odborne a vedecky z týchto troch najviac. Doteraz sa považuje za jedného z najväčších učencov svojej doby. Silvester II., vlastným menom Gerbert d’Aurillac, po roku 967 študoval v katalánskom meste Vic, asi 60 km severne od Barcelony. Tu sa zoznámil s arabskými znalosťami aritmetiky, geometrie, astronómie, hudby a filozofie, vďaka ktorým získal povesť znalca mágie. Bol autorom viacerých matematických diel. Popísal astroláb. V Remeši zostrojil hydraulický organ, do ktorého sa vzduch vháňal pomocou horúcej vody. Do Európy (znovu) zaviedol abakus. On zaviedol v Európe (indo)arabské číslice, ktoré (našťastie) používame dodnes. Takmer presne určil na sfére pozíciu polárneho kruhu, presne určil polohu rovníka a obratníka Raka. Podľa legendy sa Gerbert dostal do priazne jedného z múdrych Saracénov. Moslim vlastnil jednu mimoriadne cennú knihu, ktorú odmietal požičať. Gerbert (ako inak) nadviazal vzťah s dcérou vlastníka knihy, opil ho, s pomocou dcéry mu ukradol knihu spod vankúša a utiekol. Keď Saracén zistil, čo sa stalo, začal zlodeja prenasledovať, pričom mu pomáhali jeho hvezdárske (astrologické) vedomosti.

AUTOR: Ján Lakota