Sledujúc, ako sa vyvíja osud dvoch „najkľúčovejších“ reforiem tejto vlády, teda nová súdna mapa z pera ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej a daňová revolúcia, vzniknuvšia z náhodných nápadov ministra financií Igora Matoviča, zdá sa už takmer isté, že nič alebo takmer nič z ich zámerov sa nenaplní.Paradoxne pritom Mária Kolíková to mala našliapnuté celkom dobre. Presadila zásadné ústavné novely a kreovala Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, čím dala správnemu súdnictvu úplne inú váhu. No a potom prudko narazila. Strata politickej podpory vlastnej strany ZA ĽUDÍ a expremiéra a stále šéfa najsilnejšej koaličnej strany OĽANO Matoviča sa nemohla neprejaviť.Jej reforma je totiž okrem iného aj veľmi nepopulárna, takže na jej presadenie treba obetovať značnú časť politického kapitálu. A to žiaden z jej koaličných partnerov nie je ochotný obetovať. Navyše, Kolíkovej sa podarilo niečo, čo sa len tak nevidí - proti svojej reforme súdnictva (súdna mapa) si poštvala v postate celú justičnú obec.No a vtedy jasne preukázala, že je všetko iné, len nie krízová politická manažérka. Miesto toho, aby hľadala spojencov a presviedčala argumentami, pracovala s médiami a získala si podporu tých najmienkotvornejších, tak začala z pôvodných zámerov rapídne zľavovať, až nakoniec ten veľký „súdny tresk“ skončil ako smiešny paškvil, z ktorého ostala len redukcia troch či štyroch marginálnych okresných súdov. Týmto kompromisom, ktorý kľudne môžeme nazvať aj ako takmer bezpodmienečná kapitulácia, stratila akúkoľvek vážnosť a aj posledné zvyšky politického rešpektu.Podobne, ak nie ešte horšie, je na tom daňová revolúcia, ktorú tak veľkolepo označil a zvestoval sám Igor Matovič. Odhliadnuc od skutočnosti, že už od začiatku robil všetko preto, aby reforma neprešla, porušil všetky politické pravidlá, s nikým nevyjednával a nezískaval žiadnu podporu, len použil systém jednania fait accompli, teda postavil svojich politických partnerov pred hotovú vec. A to si politik, ktorý nedisponuje parlamentnou väčšinou, jednoducho dovoliť nemôže.Napriek sérii fatálnych chýb by presadenie jeho reformy nemuselo byť úplným debaklom, ak by Matovič ovládal aspoň základnú abecedu politiky. Tá spočíva v postupnom a systematickom vyjednávaní, presviedčaní svojich partnerov a predovšetkým, a to je kľúčové - v robení kompromisov. Takáto triviálnosť je jasne nad Matovičov mentálny horizont, čo bude takmer s istotou rezultovať do úplného krachu „jeho revolúcie“.Paradoxne, pritom jeho „úhlavný“ koaličný kritik minister hospodárstva Richard Sulík jeho výplody apriori neodmietol, ale dal si prácu s akýmsi semaforom a niečo vyše tridsať opatrení rozdelil nasledovne: tie, s ktorými nemá žiaden problém, označil zelenou farbou, o tých, ktoré označil žltou farbou, je ochotný diskutovať a v zásade po ich technicko-legislatívnom vyladení by ich mohol aj podporiť, nesúhlasí s opatreniami, ktoré označil červenou farbou, no a nakoniec je čierna, cez ktorú vlak nejde!Ak by bol Matovič aspoň ako-tak vyzretou a dospelou osobnosťou, už by o jednotlivých bodoch horúco vyjednával a pokúšal sa aj s pomocou kompromisov presadiť čo najviac zo svojej vízie. Je úplne jasné, že niečoho takého Matovič nie je schopný, a tak celá jeho daňová revolúcia skončí skôr, než začala. Chvalabohu. Slovensko sa tak vyhne jeho katastrofálnym experimentom, a to je dobrá správa, I keď vznikla len ako vedľajší a nezamýšľaný dôsledok jeho neschopnosti.