Bazil Veľký je jedným z trojice kappadockých otcov (spolu s Gregorom Naziánskym a Gregorom Nysským), ktorých teologickému a cirkevno-politickému úsiliu musíme ďakovať za ukončenie sporov o Božej Trojici a víťaznú obhajobu božstva Ježiša Krista. Bazil pochádzal z bohatého a váženého rodu, ktorý sa horlivosťou vo viere osvedčoval a vyznamenával už niekoľko generácií. Jeho otec Bazil starší bol známym rétorom cézarejskej školy. Jemu vďačí Bazil za vovedenie do bohatej antickej kultúrnej tradície. Na výchovu mala silný vplyv jeho babka Makrina staršia – horlivá uctievačka sv. Gregora Taumaturga (Divotvorcu). Jeho matku Emmeliu, sestru Makrinu, brata Gregora – biskupa nysského, Petra – biskupa sebastského, cirkev uctieva ako svätých. Starých rodičov umučili za Diokleciánovho prenasledovania. V druhej polovici štvrtého storočia zaznamenal arianizmus oživenie a vyvolával mnohé nepokoje v cirkvi. Tento nejednoliaty smer neuznával Božskú podstatu – spolupodstatnosť Syna s Otcom, sekundárne ani Ducha. Bazil Veľký, pokračujúc v práci sv. Atanáza Veľkého, bránil božstvo Božieho Syna, ktorý nie je stvorený, ako tvrdili ariáni, ale je rovnako večný ako Otec. Nebojoval proti ariánom ich hanobením, ale tým, že pozitívne objasňoval učenie cirkvi. Vypracoval ustálenú terminológiu a zadefinovanie viacerých pojmov: podstata, hypostáza, prirodzenosť, osoba a energia. Svoju genialitu ukázal v spore s Eunómiom. Ten sa usiloval dokázať nepodstatnosť Syna s Otcom, podobne ako predtým Arios. Bazil raz a navždy oddelil od seba pojmy podstata a hypostáza, ktoré sa vo filozofii dovtedy stotožňovali, čím neumožňovali označiť osoby Trojice, a dal im nový teologický význam. V korešpondencii s bratom Gregorom (Epištola 38 a 43) podrobne vysvetľuje, že podstata je to, čo je spoločné, a hypostáza je to, čo je individuálne. V prípade sv. Trojice je podstata nedeliteľne spoločná pre všetky tri osoby – samotné bytie Boha. Hypostáza je to, čo je typické pre každú z osôb Trojice. Preto Otec, Syn a Duch Svätý nie sú len mená, ale ozajstné osoby Trojice. Biskup Eusébius v Cézarei povolal k sebe Bazila, pretože vedel, že v dobe úporných a subtílnych teologických sporov sa nezaobíde bez vzdelaného teológa ako poradcu. Po jeho smrti Bazila zvolili za jeho nástupcu. V teologických sporoch sa dostal do popredia; začal aktívny boj proti arianizmu a za zjednotenie pravoverných strán. Ako metropolita mal na pleciach celé územie Kappadócie a Pontu. Založil mnoho kláštorov, ktorým dal dodnes platné pravidlá. Veľa komunikoval aj s osobnosťami Západu, hlavne Ambrózom Milánskym či pápežom Damazom I. Bazil, podobne ako Atanáz, bol s niekoľkými pravovernými dušpastiermi v celej provincii ríše sám, obklopený heretickou ariánskou väčšinou. Dostal sa do pozornosti úradov, a dokonca aj do hľadáčika zúrivého ariánskeho cisára Valenta, ktorý dal podpáliť loď s osemdesiatimi pravovernými kňazmi na otvorenom mori. Heterodoxná majorita perzekvuje ortodoxnú minoritu, podobne ako kedysi do Milánskeho ediktu pohania kresťanov. Rímski potentáti v čase Bazila podľahli arianizmu, vyžadovali si, aby to robili aj ich poddaní. Už nebolo potrebné kadidlo na božskú poctu cisárovi, stačilo odvolať jedno slovo. Jediné písmeno – iota, rozhodlo o osude verných pravde: homousios verzus homoiousios. Spolupodstatný (Otcovi) verzus podobnepodstatný. Kto z vtedajšej masy jednoduchých kresťanov tomu rozumel, keď ich drvivá väčšina dušpastierov viedla širokou cestou nepravej viery? Ariáni nič nemali proti Kristovi, akurát ho nectili ako Boha.

Autor: Peter Grečo