Po páde každého totalitného režimu v moderných dejinách európskeho civilizačného okruhu sa na jeho troskách ako prvé zvykli nadýchnuť médiá. Sloboda prejavu bez náhubku a cenzúry bývala opojná pre tvorcov mediálneho obsahu i pre ubitú verejnosť.

Príslušníci strednej a staršej generácia Stredoeurópanov z krajín tzv. východného bloku ani po troch desaťročiach od pádu železnej opony nezabúdajú, ako sa každé ráno zastavovali pri novinových stánkoch, aby si kupovali plnú náruč spravodajských periodík, ktoré práve vyšli. Nedokázali sa dosť nasýtiť rôznorodosťou pohľadov na súčasné dianie i na odkrývanie pravdy o tom-ktorom povalenom režime. S podobným pôžitkom sa kochala novonadobudnutou voľnosťou i generácia ich rodičov po skončení druhej svetovej vojny. Takmer všetkým sa v roku 1945, ako i v roku 1990 zdalo, že po dvojnásobnom historickom poučení sa sloboda prejavu vtedajšej západoeurópskej kvality natrvalo udomácni na celom starom kontinente.

Zrodili sa nové dogmy

Viaceré osobnosti východoeurópskeho žurnalistického samizdatu preberali od najvyšších ústavných činiteľov takzvaných nových demokracií vysoké štátne vyznamenania za boj proti útlaku. Mnohí aj verili, že totalita ostane pochovaná. Len niektorí intelektuáli, znalí povahovej komplexnosti človeka a fázového priebehu odvekého striedania spoločenských poriadkov, upozorňovali na dočasnosť posttotalitného uvoľňovania. Nezabudnuteľný poetický letopisec svojej doby Karel Kryl to vyspieval v prvom verši piesne Demokracie slovami: „Demokracie rozkvétá, byť s kosmetickou vadou: ti, kteří kradli po léta, dnes dvojnásobně kradou, ti, kdo nás léta týrali, nás vyhazují z práce, a z těch, kdo pravdu zpívali, dnes nadělali zrádce…“ Tým svojim rodákom zo zanikajúceho Československa, ktorí nebrali jeho varovanie pred návratom ku kádrovaniu v postzamatovej dobe vážne, pripomenul v piatom verši inú nadčasovú stránku povahy človeka takto: „Demokracie dozrává do žaludečních vředů, bez poctivosti, bez práva a hlavně bez ohledů, a je to mýlka soukromá, snad z optického klamu, že místo srdce břicho má a místo duše tlamu…“

Rozpredaj majetku štátu pozvoľným spôsobom, ba ani divoká privatizácia, ktorá spľundrovala bohatstvo jeľcinovského Ruska a susedného Poľska, nikde v postsocialistickej Európe nevyvolávali masové nepokoje. Médiá ich rozptyľovali už v zárodku. Americké poradenské spoločnosti ich priúčali spôsobom, ako preprogramovať myslenie verejnosti. Využívali skúseností, ktoré sa osvedčili finančníckej oligarchii po prevrate v roku 1973 v Čile. Koncom 70. rokov sa nimi inšpirovala britská ministerská predsedníčka Margaret Thatcherová pri demontáži sociálneho štátu, akým bolo dovtedy Spojené kráľovstvo. Aj keď hlásala hodnoty politického klasického britského neokonzervativizmu, postarala sa o to, aby sa prostredníctvom masmédií dostávala do hláv Britov základná premisa hospodárskeho neoliberalizmu, že sa môžu hospodársky povzniesť iba tak, ak sa stanú národom podnikateľov, a nie poberateľov sociálnych dávok. Bolo to chytľavé tvrdenie namierené najmä na mladú generáciu, aby túžila čo najrýchlejšie zbohatnúť, a to akýmkoľvek spôsobom. Viacnásobná premiérka deregulovala podnikateľské prostredie a obzvlášť finančný sektor, aby mohol dravo expandovať na tzv. nové trhy v postsocialistickom svete. Podnety tohto druhu bez váhania preniesol do hospodársko-právnej praxe v USA prezident Ronald Reagan. Tento bývalý hollywoodsky herec sa pričinil o rozšírenie základných téz ekonomického neoliberalizmu prostredníctvom filmu a médií do Európy a Ázie. Bolo to „zhodou okolností“ v období, keď Čína, Rusko a postsocialistická Európa v 90. rokoch prechádzali dramatickou transformáciou.

AUTOR: Patrik Sloboda