Príroda je mocná čarodejka. Týmto sloganom sa začínali ranné porady kedysi dávno v našom laboratóriu. Vždy dokáže prekvapiť.

Jedno z prekvapení, ktoré ponúka, je nasledovné. Vieme, že podľa druhej vety termodynamiky bude entropia systému narastať. Príkladom tejto vety je to, že teplo vždy prechádza z teplejšieho telesa na to chladnejšie. Výsledne sa ich teploty vyrovnajú. Nikdy sa nestane, že by sa z telesa, ktoré má rovnakú teplotu, jedna časť spontánne zohriala a druhá časť spontánne ochladila. Ale, ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy.

V roku 1931 francúzsky fyzik Georges-Joseph Ranque uskutočnil pokus s vírovou trubicou, do ktorej zboku vháňal pod tlakom vzduch. Trubica mala otvorené obidva konce. Z jedného konca (bližšie k otvoru, ktorým zboku vháňal vzduch) vychádzal studený vzduch. Z druhého, vzdialenejšieho konca, vzduch horúci. Ak spomíname studený vzduch, máme na mysli vzduch, ktorý môže dosiahnuť teplotu -50 °C. Naopak, horúci vzduch, ktorý vychádza na opačnom konci trubice, môže dosiahnuť teplotu +200 °C. Zdôrazňujem, že trubica nemá v sebe zabudovanú nijakú mechanickú konštrukciu.

Trubicu „znovuobjavil“ v roku 1934 anglický fyzik Paul Dirac. Mala slúžiť na separáciu jednotlivých izotopov uránu na prípravu uránovej atómovej bomby. V roku 1947 trubicu zdokonalil nemecký fyzik Rudolf Hilsch, ktorý o nej publikoval široko známu a často čítanú vedeckú prácu, pričom ju nazval Wirbelrohr (literárne vírová trubica). Odvtedy sa nazýva Ranqueho-Hilschova vírová trubica. Na zopakovanie: ide o trubicu otvorenú na obidvoch koncoch, do ktorej sa zboku vháňa vzduch pod tlakom. Vzduch sa v trubici rozvíri, pričom sa spontánne rozdelí na „dva vzduchy“ – jeden horúci a druhý studený. Neuveriteľné, ale je to tak.

To „spontánne“ rozdelenie vzduchu na horúci a studený nemá doteraz uspokojujúce vysvetlenie. Rôzni vedci to skúšajú sprava, zľava, jeden model strieda či dopĺňa druhý, ale jednoduchého (a hlavne uspokojivého) vysvetlenia niet. V roku 2008 v augustovom čísle časopisu Technika mládeži publikovali článok Veľká hodvábna cesta: víry v studniach autora Chamziu Umiarova. Lev Gumiľov ju vo svojich prácach nazýva Veľkou trhovou cestou. Práve táto cesta, ktorá viedla už od druhého storočia z Číny do Rímskej a Byzantskej ríše, v 4. až 7. storočí znamenala veľké premiešanie národov. Práve ňou sa do Európy dostal z Číny napr. hodváb, papier či porcelán.

AUTOR: Ján Lakota