Je jasné, že zo strany koalície boli očakávania v prospech podania, naopak, opozícia rátala s tým, že je to už tretie referendum s podobnou otázkou a sila takmer 600-tisíc podpisov vyzbieraných v epidemickej dobe, teda bez aktívnej účasti zberačov, len ako výraz spontánnej nedôvery k najnedôveryhodnejšej vláde po roku 1993, donúti prezidentku konať priamo a bez obštrukcií. Sledujúc dlhodobo stratégiu prezidentského paláca, je to isté prekvapenie. Prezidentka a jej okolie sa dosiaľ snažili, a to dokonca u časti verejnosti celkom úspešne, vytvárať dojem nadstraníckosti. Týmto aktom tento dlho budovaný obraz dostal zásadnú trhlinu. Iste, v odôvodnení tohto kroku postulovala, dosť falošne, ako zásadný problém odpoveď na otázku, či v prípade výsledku referenda nastane jeho automatická implementácia, teda naplnenie, alebo ho ešte musí ratifikovať parlament. Ako právnička však mohla a mala vedieť, že aj ohľadom tohto rébusu máme viacero ústavných precedensov. V roku 1997 bolo neúspešné referendum o priamej voľbe prezidenta – ono povestné zmarené referendum. Už menej žurnalistov si pamätá, prečo bolo zmarené. Deň pred jeho vypísaním totiž Ústavný súd vydal rozhodnutie, že referendom nemožno prijať paragrafové znenie zákona, čím dal pro futuro dosť kontroverzný odkaz. V tom čase to malo za následok, že ministerstvo vnútra spornú otázku nevytlačilo na hlasovací hárok, čo sa interpretovalo ako zmarenie referenda, následne opoziční starostovia a primátori referendum bojkotovali a ministrovi vnútra Gustávovi Krajčimu hrozilo trestné stíhanie. Toho sa nakoniec zbavil až amnestiou, ktorú mu udelil zastupujúci prezident Vladimír Mečiar. Vráťme sa však k meritu veci. Podľa spomínaného judikátu Ústavného súdu referendom nie je možné prijať paragrafové znenie zákona, ale je to odporúčanie parlamentu, aby zákon v zmysle rozhodnutia výsledku referenda prijal. Tu však narážame na ďalší ústavný princíp. Priamo v ústave je zakotvená absolútna nemožnosť akýmkoľvek spôsobom postihnúť poslanca za hlasovanie v parlamente. A aj na tento prípad máme istý precedens. V roku 2004, keď sa uskutočnilo jediné platné referendum, sa následne v parlamente ratifikovala prístupová zmluva Slovenskej republiky do Európskej únie, no napriek platnému výsledku referenda zopár poslancov vtedy parlamentnej Kominustickej strany Slovenska (KSS) hlasovalo proti tejto ratifikácii. Ústavný súd tak svojim šalamúnskym riešením z roku 1997 postavil do protikladu dva ústavné princípy. Na jednej strane výsledok referenda vyjde v zbierke zákonov v podstate ako zákon, ale zákonom nie je, na strane druhej priamo znenie Ústavy SR neumožňuje donútiť poslancov, aby toto rozhodnutie voličov akceptovali a ratifikovali. Ak na to pozrieme optikou reálnej politiky, je to však čisto akademická debata. Aj v roku 2004 si parlament ako celok nedovolil ignorovať vôľu občanov a aj keď je možné, že nie všetci poslanci by akceptovali výsledok referenda, je takmer isté, že ústavná väčšina na skrátenie volebného obdobia by sa našla. Ďalšie námietky ohľadom skutočnosti, že takto postavené otázky v referende sa dotýkajú ľudských práv, sú absolútne mimo. Prípadné skrátenie volebného obdobia nijakým spôsobom neobmedzuje prístup kohokoľvek k verejným funkciám. Všetci poslanci predsa môžu kandidovať znova a svoj mandát si tak obnoviť. Aj preto stojí argumentácia, že skrátenie volebného obdobia obmedzuje ľudské práva, na veľmi tenkom ľade. Nikde v ústave nie je definované dokončenie celého štvorročného mandátu ako ľudské či občianske právo. Samozrejme, kreativita sudcov Ústavného súdu nemá hraníc, tak si s veľkým záujmom rád prečítam ich prípadné odôvodnenie judikátu, ktorý by znemožnil takéto referendum z dôvodu obmedzovania ľudských práv. Každopádne, podaním referendovej otázky na Ústavný súd prezidentka Zuzana Čaputová zásadne naštrbila svoj status neaktivistickej a, nedajbože, nestrannej hlavy štátu. Týmto rozhodnutím sa postavila na stranu extrémne nedôveryhodnej koalície a spôsobila hlboké rozčarovanie v časti nevyhranených a čiastočne aj opozičných voličov. Podanie na Ústavný súd bola vážna politická chyba. A čo je najhoršie, bola to chyba nevynútená. Dôsledky tohto rozhodnutia si ponesie po celý svoj prezidentský mandát a ak by sa séria takýchto chýb v budúcnosti častejšie opakovala, jej pozícia by sa mohla časom značne sproblematizovať.