Po viac ako troch mesiacoch sa Kolíkovou zložená Komisia, ktorá mala v skutočnosti vyšetrovať politickú zodpovednosť Kolíkovej, odvďačila svojej zakladateľke Kolíkovej 23 stranami výhovoriek, ako ona a jej poskokovia za nič nemôžu. Naproti tomu už je dostupná 300 stranová kniha „Generál Milan Lučanský“, kde je dostatok faktov, aby si každý mohol urobiť sám názor na generálovu násilnú smrť. Tu je príklad, ukážka z knihy:

Hlavný vládny hejter, Matovič, sa verejne veľmi tešil zatknutiu generála a jeho uvrhnutiu do potupnej väzby. Keď generál zahynul, bábkoherečka na špagáte od svojho politického patróna  Kisku, Remišová, vystavila status s jeho preškrtnutou fotografiou. A exhibície zla tejto selfie-vlády pokračovali.

Terčom sa stala generálova manželka a obštrukcie ohľadne jeho pohrebu. Zločinná vláda, ktorá generála už dopredu politicky odsúdila, sa vo svojej nízkosti nedokázala zastaviť. A jej poskokovia tomu zlu horlivo slúžili. Generálova manželka sa s manželom nemohla dôstojne rozlúčiť ani po smrti. V žiali vydala toto svedectvo: „Ja som ho však videla na smrteľnej posteli. Nesmela som ho odokryť, lebo inak sa mi jeho ´po zuby ozbrojení ochrankári´ zo ZVJS vyhrážali, že mi viac nedovolia, aby som pri ňom bola. Prečo sa asi tak báli, aby som videla jeho telo? Jediné, čo som videla, bola jeho hlava a krk. Ten bol mimochodom úplne čistý bez šrámov po údajnom obesení. Čakáme na výsledky pitvy. Dúfam, že ich dostanem skôr ako médiá.“

Minister zločinnej vlády Matoviča, Krajčí, priznal, že sa báli masových protestov a preto narýchlo predĺžili tzv. núdzový stav. Postoj niektorých z nich je šokujúco pochopiteľný, veď keď Lučanský bojoval proti mafii Matovič kšeftoval s už odsúdeným Majským a Kollár robil šoféra mafiánskemu bossovi Žaluďovi.

Najskôr to skúsili s absurdnou požiadavkou, že pohrebu sa má zúčastniť len šesť najbližších členov rodiny. Vylúčili, ba priam zakázali, pocty hodné generála, čo sa na rozdiel od nich o Slovensko naozaj zaslúžil. Nepomohli ani zastrašovania. Občania spontánne prišli položiť sviečky pre vchod do Prezídia PZ SR, vytvorili aj improvizovanú pamätnú tabuľu. Prišli sa mu pokloniť a zasalutovať aj niektorí policajti. Sviečky na pamiatku generála horeli aj pred vchodmi okresných a miestnych policajných veliteľstiev.

Generál Ivan Ševčík, blízky spolupracovník a priateľ Milana Lučanského, adresoval kolegom v PZ SR túto výzvu: „Priatelia, kolegovia, dozvedel som sa, že všetci policajti, ktorí sa zúčastnia pohrebu gen. Lučanského, budú čeliť disciplinárnemu konaniu, pripadne iným sankciám. Tak isto sa to týka aj iných, ktorých zamestnáva štát. Ak je to pravda, tak je to smutné. Na jednej strane je to úcta ku gen. Lučanskému, na druhej strane strach vládnej moci. Čoho sa boja? Nejde sa tam ani demonštrovať, ani kritizovať vláda. Ide sa tam vzdať úcta kolegovi, priateľovi, policajtovi. Všetci čo prídu, prídu na vlastnú zodpovednosť. Všetci budú dodržiavať základné opatrenia tejto vlády. Všetky tie narýchlo prijímané opatrenia, prísnejšie opatrenia hovoria, že tu má niekto strach. Lenže tu ideme pochovať nášho generála, policajta, kolegu. A ten si zaslúži posledný pohľad, posledný pozdrav, posledné zasalutovanie, zapálené sviečky a aj chlapské slzy…“

Obrat nastal typicky cirkusantsky, keď sa na predsedu selfie-vlády Matoviča obrátili novinári, ako si uctí generála. Keď ten zistil, že po celej krajine narastajú prejavy sympatií a úcty občanov, okamžite obrátil. Svoj vlastný Tlačový odbor na Vláde SR obvinil, že zle informovali médiá, hoci oni nemali o čom. A hneď aj poslal veniec na pohreb. Poskok Mikulec vzápätí otočil tiež a ako pred tým hrozil policajtom za každý prejav smútku, odrazu bolo možné v deň pohrebu vyvesiť na okresných riaditeľstvách PZ SR čierne zástavy. Keďže pohreb sa konal v Štrbe, odkiaľ generál pochádzal, posielali tam smútočné vence po kuriéroch. Nemali totiž toľko odvahy ako im podobní mafiáni, ktorí, keď niekoho zamordovali, prišli sa ešte zabaviť na jeho pohreb. Na pohreb bývalého policajného prezidenta si namiesto osobného odovzdania kvetinového daru zvolili kuriérsku službu napríklad Prezídium policajného zboru SR, Krajské riaditeľstvá PZ z Košíc i Prešova. Generálovi rodáci to komentovali slovami: „Je smutné, že na Lučanského poslednom pôsobisku, ktorému šéfoval, sa nenašiel nikto, kto by mu osobnou účasťou vzdal úctu. Chápeme akurát pohnútky policajtov, ktorí do Štrby neprišli možno z obavy zo straty zamestnania alebo kvôli inému dôvodu, a preto poslali generálovi veniec s veľavravným odkazom: ´Milan, nikdy nezabudneme. Posledné zbohom od priateľov…´“

Nakoniec prišlo asi šesťsto smútiacich hostí, aj skupina veteránov v uniformách, ale tradičnú sirénu spustili len mestskí policajti. Po celom Slovensku sa konali malé spomienkové stretnutia na počesť umučeného generála. Najsilnejším momentom obradu bolo čítanie listu 13-ročnej generálovej dcérky, ktorý aj s obrázkom, kati generála Lučanského nedovolili doručiť.

Už na druhý deň zločinná vláda strhla sama svoju masku. Sviečky a smútočné predmety pred Prezídiom PZ SR boli v noci nahádzané do smetných kontajnerov. A minister Mikulec s dočasným prezidentom PZ SR Kovařík vydali pokyn, aby policajti oznámili všetkých účastníkov pohrebu generála Lúčanského na priestupkové konanie na ÚVZ…

Trápnu dohru mal pokus šéfa NAKA, Branislava Zuriana, vzdať hold dlhoročnému spolupracovníkovi, ktorého na svojom súkromnom účte na sociálnej sieti nazval bratom a zmenil profilovú fotografiu na spoločnú s Lučanským. Žltá tlač a bulvár okolo tohto ľudského gesta urobili taký cirkus, že Zurian od strachu vymazal nielen tú fotografiu, ale zrušil svoj profil úplne. Pritom napríklad veľký titulok v Plus 7 dní „Schizofrénia?!: Lučanskému vzdáva hold šéf NAKA Branislav Zurian“ sa zásadne mýlil – vyšetrovanie proti generálovi Lučanskom neviedla NAKA, ale podľa generála Ševčíka, akýsi utajený tím, ktorého služobné zaradenie nie je známe…

Zopár dojmov účastníka

Z dovolením pána Martina Lacka (ním publikovaného na internete 10. 1. 2021) uvádzame svedectvo z pohrebu generála Milana Lučanského:

„Vyrazili sme o 8. hodine ráno. Prešli sme 12 okresov tam, 12 späť, ale žiadne policajné kontroly sme nestretli. Zato pred Štrbou to vyzeralo ako v uzavretej zóne. Zjazd z diaľnice polícia uzavrela z oboch strán. Do obce sa dalo dostať len okľukou, z ciest nižšej triedy. Podobne ako v rozprávkach, či v počítačových hrách, bolo treba prejsť dve alebo tri brány – kontrolné stanovištia polície, pričom však hráč mal iba jeden pomyselný život. Skupina osôb, ktoré sa vybrali na dodávke zo západného Slovenska, ako sme videli, úspešne prešla prvou kontrolou, no z druhej ju policajný dôstojník nekompromisne otočil a vrátil. My sme mali viac šťastia. Z troch kontrolných bodov nás zastavili na dvoch. Napokon sa nám podarilo dostať sa ´za hradby´. Koľko áut, koľko posádok, koľko ľudí však policajti nevpustili?

Po zaparkovaní v obci sme sa už bez ďalších kontrol dostali ku katolíckemu kostolu, v ktorom sa konala pohrebná svätá omša. Ľudia postávali pri ceste, na chodníkoch, za kostolom – keďže vstup doň bol obmedzený iba na najužší rodinný kruh. Ozvučenie však bolo dostačujúce. Pozornosť všímavejších vyvolali aj zamaskovaní a neoznačení mladí muži, ktorí si s výkonnými fotoaparátmi  podrobne fotili účastníkov akcie. Bezpochyby tu boli aj ľudia, ktorí neprišli kvôli bohoslužbe…

Inak sme sa nestretli so žiadnymi rušivými prvkami. Žiadne politické heslá. Možno len dve-tri slovenské vlajky v rukách vlajkonosičov a na hrudi niektorých ľudí (vrátane policajtov v civile), odznaky s nápisom ´Všetci za Milana´ a jeho portrétom.

Kňaz v homílii vyzdvihol zosnulého, jeho ľudské vlastnosti, ale aj jeho rodinu. Potom sa sprievod presúval hlavnou cestou na cintorín. Mnohí však aj inými cestičkami. Obrad na cintoríne bol takisto veľmi dôstojný a dojímavý. Počet ľudí sme odhadli minimálne na 500. Vďaka prečítanému životopisu sa prítomní mohli stručne oboznámiť so životom, štúdiom, kariérnym postupom ale aj rodinnými pomermi zosnulého. Pri čítaní nedoručeného listu, ktorý mu poslala do väzby najmladšia dcéra, nejedno oko zaslzilo. Súcit, ľútosť i obdiv ľudí zároveň si vyslúžila aj matka nebohého, ktorá v krátkom čase pochovala manžela i syna.

Napokon, aj tu na cintoríne sa ukázal triezvy postoj obyčajných ľudí k šikanóznym (pseudo)hygienickým nariadeniam. Kňaz síce hneď po skončení obradov tlmočil príkaz nepodávať rodinným príslušníkom pri kondolencii ruky, no už pri prvom kondolujúcom bolo zrejmé, že ľudia nie sú s týmto druhom zákazov stotožnení.

Všetci traja kolegovia sme sa pomodlili, položili náš veniec, pozostalým kondolovali a rozlúčili sa so smútočným zhromaždením i krásnou obcou.

Pri výjazde zo Štrby sa naskytol odchádzajúcim ľudom jedinečný pohľad: Vrcholky blízkych tatranských štítov sa nakrátko odeli do krásneho slnečného plášťa. V tom momente sa zdalo, že sú to viac ako len lúče slnka a na smútočné zhromaždenie sa prišiel rozlúčiť aj ten ´Zhora´.“

(koniec ukážok z práve vydanej knihy)

Autor: RNDr. Gustáv Murín, PhD. je prírodovedec, spisovateľ, publicista, dramatik a scenárista 

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected]
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.