Sci-fi alebo skutočný projekt? Vojak vzdialený pol sveta od bojiska ovláda svoju avatáru. Ďalší má na sebe lepkavú látku, ktorá umožňuje liezť po stene ako pavúk. Po návrate z misie pilot užíva liek na vymazanie pamäti, aby odvrátil posttraumatický stres.

Námorník napodobňuje fyziológiu delfínov a psích záprahov, aby bol schopný pracovať týždeň bez spánku s minimom jedla. Tieto scenáre sú reálne vojenské projekty, ktoré sa nachádzajú v rôznych fázach výskumu. Hlavné línie revolúcie „vylepšenia človeka“ ako biológia, neuroveda a robotika pretvárajú a prispôsobujú ľudské telo podľa požiadaviek.

Pri tvorbe nového druhu bojovníkov čelíme serióznym právnym problémom, preto treba rozobrať znenie zmlúv a definície, kde s nimi technológia koliduje. V medzinárodnom humanitárnom práve (MHP) a zákonoch vojny patria pri „upgradovaní“ človeka medzi primárne nástroje Haag­ske dohovory, Ženevské konvencie, Dohovor o biologických a toxínových zbraniach a Dohovor o chemických zbraniach.

Článok 36 Ženevských konvencií v dodatkovom protokole I vraví: „Pri štúdiu, vývoji a prijímaní novej zbrane, prostriedkov a spôsobu boja je vysoká zmluvná strana povinná určiť, či použitie je za určitých/všetkých okolností zakázané protokolom alebo inou normou práva, aplikovateľnou na zmluvnú stranu.“ Na rozdiel od iných zbraní uvažovaných v MHP vylepšenia zvyčajne priamo nepoškodzujú ostatných, takže nie je zrejmé, či by sa článok uplatnil. Ak je niečia bezpečnosť ohrozená, v pohľade na samotných bojovníkov sa presúvame do bioetiky. Do tej miery zatiaľ vojaci (či už vylepšení alebo nie) v klasickom chápaní nie sú zbrane.

Čo je zbraň?

V širšom zmysle je však bojovník najstaršou a najlepšou zbraňou armády. Vojak plní misiu, zabíja a predstavuje jeden z najväčších obranných výdavkov. Má kognitívne a fyzické schopnosti, ktoré technológia momentálne nemá, čím sa stáva etickým, smrteľným, všestranným účastníkom boja. V tomto ohľade vojak nepopierateľne je nástrojom vojny. Mal by sa podľa článku 36 vykladať tak, že sám je zbraň podliehajúca regulácii?

AUTOR: Ján Horváth