
Bývalý guvernér ECB a terajší predseda talianskej vlády Mario Draghi bude v análoch navždy zapísaný ako jej šéf, ktorý počas dvojnásobného funkčného obdobie nielen že nikdy nezvyšoval základné úrokové sadzby, ale ani nedosiahol jej inflačný cieľ. Jediné čo dosiahol bolo, že pre záchranu eura urobil všetko čo bolo treba a tak v rámci kvantitatívneho uvoľňovania sa nezdráhal nakúpiť štátne dlhopisy najviac zadlžených členských krajín eurozóny v objeme viac ako 2,5 miliardy eur.
Tento krok bol začiatkom, že dnes komerčné banky nielenže zvyšujú poplatky za bankové služby, ale aj sa pohrávajú s myšlienkou zaťažiť bežné účty domácnosti a firemné účty fyzických a právnických osôb zápornými úrokovými sadzbami. Keď sa k tomu pripočíta, že peniaze na týchto účtoch strácajú na svojej hodnote, lebo ich úročenie je nižšie ako inflácia, nemôžeme sa čudovať, že na banky nadáva celý svet.
Dávno sú preč časy, keď banky na vkladoch zarábali, dnes si ich môžu „zadovážiť“ od ECB lacnejšie, akoby ich museli úročiť za vklady od svojich klientov. Voľakedy si totiž vedeli „zarobiť“ aj tým, že z rozdielu úrokových sadzieb na vklady a úvermi dosahovali bankový zisk, ktorý dnes je veľmi malý. Keď chcú zarobiť viac, musia na trhu ponúkať čoraz vyššie objemy lacných úverov, čoho dôsledkom je vysoká zadlženosť domácnosti a firiem.
Vklady predstavuje náklad banky
So zápornými úrokovými sadzbami v eurozóne začala ako prvá ECB, ktorá si za úložky komerčných bank na účtoch v centrálnej banke účtuje záporné úroky. Z tohto dôvodu komerčné banky „nepotrebujú“ vklady od klientov, keď za časť z nich musia platiť ECB záporné úroky. Navyše musia platiť z objemu vkladov aj do Rezolučného fondu a Fondu ochrany vkladov. A tak sú pre banky sporiace a krátkodobé termínované účty nákladová položka z dôvodu, že banky nevedia tieto peniaze efektívne využiť pri úverovaní svojich klientov.
V súčasnosti si na Slovensku žiadna banka „nedovolila“ občanom účtovať mínusový úrok z ktoréhokoľvek ich vkladu. Zatiaľ stačí, že každý mesiac zvyšuje bankové poplatky predovšetkým pri manipulácii s hotovými peniazmi, ktoré sú nielen pre banku ale aj pre ich klienta drahé. Pokiaľ ide o firemné účty, tak Tatra banka a ČSOB už zaviedli mínusové úrokové sadzby v závislosti od objemu nadlimitných peňazí s rozdielnymi mínusovými úrokovými sadzbami. Niektoré banky namiesto mínusových úrokov si podľa sadzobníka účtujú za vedenie podnikateľského bežného pri jeho vyšších sumách dodatočné poplatky.
Banky sa síce snažia aj motivovať svojich klientov ponukou podielových fondov, ktorým ale bežný občan skôr nerozumie. Pred investovaním do podnikových dlhopisov nás ale odborníci varujú, s obavami čítajú články o špekulatívnom správaní sa hedžových fondov na finančných trhoch, ktoré neinvestujú do zhodnocovania akcií ale práve na ich pokles a či sa niekto rozhodne investovať do virtuálnych mien ako sa rozhodli tie najbohatšie svetové firmy, sa skôr pochybuje.
Čo si teda má občan myslieť, keď mu v banke ponúkajú na akýchkoľvek vkladoch aj mizerné úroky, že aj jeho práca za ktorú dostáva peniaze je mizerná? Alebo má byť ešte dnes spokojní, lebo sa môže stať, že o nejaký čas budú aj tie len záporné, si teda počkajme ? O tom, že mínusové úroky ECB sme mali aj pred koronavírusovou pandémiou, by sa generalita nemala vyhovárať a tvrdiť, že devastačnou menovou politikou zachraňuje starý kontinent. Nezachraňuje, len domácnostiam znehodnocuje úspory a napokon nás všetkých zadlžuje.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm