
Pod tlakom prebiehajúcich udalostí sa opozícia dokázala zmobilizovať. Opozičné parlamentné strany sa prihlásili k organizácii a podpore petície za vyhlásenie referenda o predčasných voľbách. Hoci situácia v štáte je naozaj dramatická, v krajine vládnu fašistické praktiky, teror, prenasledovanie politických oponentov, pád ekonomiky, rast nezamestnanosti, stovky zbytočných úmrtí, sú reakcie mnohých prekvapujúce. Na referendum reaguje skepticky množstvo občanov z rôznych dôvodov. Veľká časť občanov neverí, že súčasný režim umožní usporiadanie referenda. Existuje však aj skupina, ktorá si plne uvedomuje, že súčasná situácia je neúnosná, no na ďalší vývoj sa pozerá mimoriadne kriticky.
Je zjavné, že keby sa aj podarilo doviesť petičnú akciu až do referenda a predčasných volieb, žiadna ružová budúcnosť nás nečaká. Pri novom rozdávaní kariet by boli opäť len politici a strany, ktoré už boli vo voľbách odmietnuté, takže by došlo len k malému preskupeniu síl a minimálnej zmene, v lepšom prípade len k pomalšiemu a menej brutálnemu pádu ekonomiky a zániku ľudských práv. Pretože, povedzme si otvorene, žiaden z opozičných politikov nepatrí k natoľko silným osobnostiam, ktoré by reálne dokázali čeliť zvonka riadenej deštrukcii Slovenska.
Na strane nového politického potenciálu je situácia ešte alarmujúcejšia. Mnohé výrazné osobnosti slovenského politického života žijú v presvedčení, že ten z nich je vyvolený, ktorý dosiahne dostatočný počet voličov na to, aby sa dostal do parlamentu, či dokonca sa stal predsedom vlády. Ani fiasko minuloročných parlamentných volieb ich dostatočne nepoučilo. Ani jedna z týchto strán nedosiahne dostatočný mediálny ani finančný potenciál na prevalcovanie doterajších strán. Ak áno, potom opäť v uvedomelých voličoch vzbudia oprávnené podozrenie, že sa opäť jedná o stranu podporovanú na oligarchickom záujme.
Čo teda môžeme referendom získať?
Je nesporné, že šialený psychopat bez morálnych zábran na čelo štátu nepatrí a je nevyhnutné ho čo najskôr eliminovať. Rovnako aj bezohľadnú svorku okolo neho. Preto je otázka referenda na mieste. Za hlbšie zamyslenie stojí, čo ďalej.
Po prípadnom úspechu referenda by sme sa mohli ocitnúť na rázcestí medzi zotrvaním v súčasnom systéme riadenom nadnárodným kapitálom alebo využitím oprávneného rozhorčenia národa na vybudovanie solídnych základov politickej zjednotenej sily.
Situácia musí dospieť do bodu, kedy sa prebudia osobnosti slovenského verejného života natoľko, aby pochopili, že bez jednoty a zlúčenia osobností do celku, ktorý povedie najsilnejšia, najcharizmatickejšia osobnosť s dostatočným rozhľadom, vedená nezištnou túžbou po skutočnom blahu národa, k pozitívnej zmene nikdy nedôjde.
Ten moment príde, beztrestnosť a prakticky minimálny odpor občanov stupňujú beštiálne vyčíňanie posadnutej mocichtivej svorky do momentu zlomu.
V bode totálneho kolapsu spoločnosti nastane historická príležitosť, kedy by bolo hriechom nevyužiť precitnutie veľkej časti občanov a nevziať späť do našich rúk práva, ktoré sme postupne vydobýjali tisícročia.
Dokážeme to? Alebo definitívne pochováme slovenský národ do zabudnutia?
Autorka Ing. Iveta Michalíková je bývalá kariérna diplomatka