
Jedným z najdôležitejších predpokladov fungovania ekonomiky v štáte je jeho politická stabilita koaličnej vlády, čo určite neplatí v tretej najväčšej ekonomike eurozóny. Od druhej svetovej vojny už mala 66 koaličných vlád a v posledných 5 rokoch už budú mať štvrtého premiéra, ktorým má byť ich bývalý guvernér ECB Mario Draghi. Rodák z Ríma, vzdelaním ekonóm a povolaním bankár má v nasledujúcom funkčnom období zachrániť jednu z najviac zadlžených krajín eurozóny, v ktorej deficit verejných financií už dosahuje viac ako 130 percent k HDP.
Na Taliansko dopadla koronakríza počtom zomrelých ako aj nárastom rozpočtového deficitu určite najhoršie z južných štátov eurozóny a preto sa nečudujme, že sa taliansky prezident Segio Mattarella rozhodol poveriť zostavením talianskej vlády práve jeho. Ako si väčšina bankárov spomína na jediného guvernéra v histórii ECB, ktorý počas dvojnásobného funkčného obdobia nikdy nezvyšoval základné úrokové sadzby a ním riadená menová politika ECB ani nikdy nedosiahla vlastný inflačný cieľ na úrovni 2 percent.
Čo teda dosiahol? Navždy ostane v pamäti jeho výrok, že pre záchranu eura urobí všetko čo bude treba a tak sa nezdráhal nakúpiť štátne dlhopisy najviac zadlžených členských krajín eurozóny v objeme viac ako 2,5 miliardy eur, čo zvýšilo jeho dôveryhodnosť. Či práve tento argument zavážil pri rozhodovaní talianskeho prezidenta mu ponúknuť najvyššiu vládnu funkciu a poveriť ho zostavením vlády, nebudeme špekulovať.
Bez reforiem nebude záchrana ekonomiky
Zo schváleného balíka peňazí z fondu obnovy má Taliansko a Španielsko dostavať najviac a to nielen z celkového objemu 750 miliárd eur, ale aj z objemu nenávrataných peňazí, ktoré práve obe najviac zadlžené krajiny eurozóny potrebujú. Preto je obrovským prekvapením, že práve z dôvodu nezhody talianskej koaličnej vlády pri rozhodovaní spôsobu investovania peňazí z fondu obnovy, sa jedna menšia talianska koaličná politická strana rozhodla nesúhlasiť, čo následne viedlo k pádu talianskej vlády.
Šéfovať centrálnej banke s neobmedzenou rozhodovacou právomocou o peniazoch z rotačiek bez potreby odsúhlasenia parlamentu a práve len so súhlasom, si bude od neho vyžadovať inú politickú obratnosť, ako v prípade rozporov medzi severnými a južnými členskými krajinami eurozóny. Treba povedať, že bývalý ex šéf ECB sa doma neteší zvlášť veľkej obľube obyvateľstva, čo určite súvisí s jeho predchádzajúcou funkciou, ktorá zo svojej pozícii akosi viac pamätala na vlastníkov kapitálu a určite menej na radových občanov z ktorých pokiaľ ide o mladých Talianov viac ako 25 percent nepracuje, ale ani neštuduje.
Pri riešení terajšej zadlženosti nebude mať budúci premiér Mario Draghi určite žiadne problémy s dostupnosťou lacných peňazí od ECB, ale problémom bude, tak ako napokon vždy pri fungovaní talianskej koaličnej vlády, presadenie nevyhnutých štrukturálnych reforiem, s čím napokon treba počítať aj vo všetkých členských štátov únie.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm