V západoeurópskych veľkomestách i malých mestečkách sú obyvatelia nútení už päť rokov si zvykať na následky zintenzívnenej masovej transkontinentálnej migračnej invázie. Prevažne mladí muži z islamizovanej Ázie a Afriky sa obvykle usídľujú v mestských štvrtiach obývaných ich krajanmi druhej, tretej i štvrtej generácie. Ochotu na integráciu majú pramalú, pretože sa od nich nevyžaduje. Poberajú sociálne dávky, netrú biedu a žijú vo vlastných komunitách. Za kulisami takejto optickej idylky však prebiehajú procesy islamizačnej radikalizácie, ktoré destabilizujú pomery pomaly v celej západnej Európe.

Bezduchý a prázdny

Vlna islamského fundamentalizmu, financovaná petrodolárovými monarchiami z Perzského zálivu, sa po páde železnej opony prevalila cez všetky európske krajiny s moslimskými menšinami. V rozsiahlom pásme od Balkánu po Škandináviu ako huby po daždi vyrastali mešity, modlitebne a islamské kultúrne komunitné centrá. Západoeurópske vlády sa priamo či nepriamo podieľali na vojenských avantúrach USA na Blízkom a Strednom Východe. Zároveň podporovali masové prisťahovalectvo z krajín, ktoré pomáhali rozvracať. Aby toho nebolo málo, v otváraných mešitách a modlitebniach nechávali hosťovať vahhábistických duchovných z arabských krajín. Vedome nechávali klíčiť v západnej Európe salafistické hnutie volajúce po obrode a očiste islamu od pohanských novôt a vplyvov.

Na prelome 20. a 21. storočia sa rozmohlo islamské obrodenecké hnutie aj v dovtedy striktne sekulárnej Tureckej republike. Súčasný turecký prezident Recep Tayyip Erdogan si vtedy ako starosta Istanbulu vybudoval na ňom vodcovskú a štátnickú kariéru. Očistu islamu propagoval ako modernizáciu a nechával svojich západoeurópskych kolegov na medzinárodných fórach v mylnej domnienke, že im pomôže vnášať do života mnohomiliónovej tureckej diaspóry v západnej Európe prvky kultúrneho ultraliberalizmu. Nedokázali si uvedomiť, ako hlboko nimi pohŕda. Nedochádzalo im, ako dôsledne sa od marca 2003, keď sa postavil na čelo vlády, začal usilovať, aby zaočkoval Turkov doma a vo svete proti pandemickej degenerácii Západu. K technologickej a hospodárskej modernizácii pristupoval podobne ako najvyšší predstavitelia Číny: preberal od Západu to, čo bolo potrebné, a zavrhoval to, čo považoval za škodlivé. Turecko, kde od augusta 2014 pokračuje ako prezident, pod jeho vedením postupne zelenelo, ale inak ako Európa. Zelenelo upevňovaním viery v Proroka (zelená je jednou zo symbolických farieb islamu), a nie v preludy ekoabsolutizmu ako Európania.

Erdogan spolu s predstaviteľmi islamských štátov zreteľne vnímal príležitosti, aké im ponúkalo duchovné vyprázdňovanie Európy. Naordinovala si zaslepený multikulturalizmus, a ten oslabil jej imunitný systém, čím sa stávala bezbrannou ako pacient so syndrómom získanej imunitnej nedostatočnosti. Islamský svet vidí a cíti agóniu rozkladaných Európanov. Do istej miery s nimi súcití, ale nie natoľko, aby ich prestal považovať za nebezpečných. Na ich krásnom, úrodnom, nevysušenom a zelenom kontinente už žijú zhruba tri desiatky miliónov moslimov.

AUTOR: PATRIK SLOBODA