Ak sa viete pacienta správne pýtať, máte 90 percent diagnózy. Duša sa dá vidieť deň pred operáciou. Koľko vydrží stáť srdce darcu? Nie je to veľký psychický tlak operovať niekoho z najbližších? Môže RÚŠKO chrániť pred koronavírusom? Do akej miery je pandemická komisia odborne spôsobilá? A vôbec, existuje niečo ako život po živote?

Vyrastali ste v skromných podmienkach, ako syn krajčíra a sedliačky ste žili dlhý čas v jednoizbovom byte. Kde sa vo vás zrodila túžba stať sa lekárom?

Absolútna náhoda. Vďačím za to futbalovému Slovanu. Hral som tam, bol som vraj dosť slušný hráč. Ako sa to stalo? Raz sme išli z tréningu a v tom druholigovom B mužstve boli dvaja piataci medici, moji spoluhráči. Slovo dalo slovo. „Vilo, však ty už končíš gymnázium, kam pôjdeš?“ Chlapci, ja neviem. A oni nato: „Vieš čo, veď poď na medicínu.“ Čo ste sa zbláznili, chlapci, však ja mám z fyziky a chémie trojku a z nich sú aj prijímacie pohovory. A trojku mám len preto, lebo hrám za Slovan. Ináč to boli predmety, ktoré som nemal rád. A oni nato: „Veď náš tréner…“

Náš tréner Štefan Jačanský bol vtedy zamestnancom Lekárskej fakulty. Chytil ma za ruku a išli sme v deň prijímacích pohovorov na fakultu. Veľa dverí, na jedných bolo aj moje meno. Najskôr šiel dovnútra tréner, bezo mňa. O chvíľu vyšiel von, potom poslal dovnútra mňa. Boli tam traja skúšajúci. Dostal som z fyziky otázku, čo viem o teplomere. Po mojej geniálnej odpovedi, že teplomer sa skladá zo skla a ortuti, ma prijali na lekársku fakultu. Vďaka športu, vďaka futbalovému Slovanu.

Tak to sa na vás usmiala Šťastena. Ale, ako to už v živote chodí, stretávajú nás vzostupy aj pády. Koncom 90. rokov vás široko medializovali ako vzor cností a morálky, dostalo sa vám mnoho pôct a ocenení vrátane najvyššieho štátneho vyznamenania. Boli ste vychovaný k citu pre férovosť a poctivosť. Ako si vysvetliť ten veľký a náhly prepad, keď ste sa v roku 2015 ocitli z výslnia v prítmí?

Bola to úmyselná likvidácia mojej osoby, zrejme za veľmi aktívnej asistencie kolegu, ktorého som vychoval a spravil z neho kardiochirurga. Hovorí sa tomu charakter. A aktérmi boli rómski občania, už predtým súdne trestaní. Bolo to v roku 2014 za vtedajšej súdnej moci, o ktorej korektnosti a serióznosti sa v dnešnej dobe veľa diskutuje, polemizuje a hlavne pochybuje. Aká je skutočná pravda? Títo občania písomne aj na súde svedčili o telefonických hovoroch so mnou pred operáciou, aj o presných dátumoch týchto hovorov. Bolo to medzi 5. a 8. decembrom 2014. Lož a klamstvo! Mám k dispozícii výpisy telefonických hovorov od mobilného operátora, kde sa hovory s nimi v hore uvedených dátumoch vôbec nevyskytujú.

Ďalším dôkazom, že to bolo klamstvo, je vypisovanie programu operácií. To, kto bude operovať, vždy vypíše prednosta kliniky deň pred operáciou poobede a v popoludňajších hodinách, a nie dva-tri dni predtým, ako svedčili spomenutí občania, ktorí tvrdili, že so mnou pred operáciou hovorili. Výpisy z telefonických hovorov jasne svedčia o tom, že to nie je pravda.

Čiže žiadne stretnutie s príbuznými pred operáciou, ani žiadne odovzdanie peňazí pred ňou sa neuskutočnilo. Ich klamstvo potvrdzuje dokonca ich vlastný syn Ondrej Delinčák. Treba si prečítať jeho vyhlásenie v denníku Sme z pondelka 2. marca 2015, citujem: „Delinčák tvrdí, že žiadny úplatok s Fischerom neriešil. Až do večera sme nevedeli, kto bude operovať, hovorí syn. Večer prišiel na izbu doktor Fischer, dal mame podpísať nejaký papier (povinný súhlas pred operáciou, ktorý musí podpísať každý pacient). Hovorí Delinčák syn: Keby som mu aj chcel dať nejaké peniaze, nebol na to priestor ani čas.“ Toľko pán Delinčák, syn operovanej pacientky. Druhýkrát – ďalšie klamstvo svedkov o čase údajného brania úplatku – podľa rodiny pacientky to bolo niekedy okolo alebo v strede januára 2015. Vtedy som bol vzdialený od Slovenska 10595 km!

Autor: Tibor Eliot Rostas