V histórii človeka bola zrejme každá generácia presvedčená o tom, že práve jej sa podarilo dosiahnuť rozhodujúci bod zlomu a doba, v ktorej žije, je kľúčovým obdobím dejín. Mašinéria médií a celého kultúrneho vývoja presviedča masy o tom, že sú súčasťou nebývalej prosperity, rozvoja, slobody a mimoriadneho stupňa vedomia a inteligencie.

V takomto myšlienkovom pohybe vstúpilo ľudstvo aj do krátkeho 20. storočia, ktoré sa ukázalo ako najkrvavejšie a najtyranskejšie v histórii. Za ním však nenasleduje všeobecné uvedomenie a konsolidácia tohto zarmucujúceho aspektu nášho života, ale, naopak, nasleduje storočie, ktoré začína gigantickou manipuláciou vedomia pri vykresľovaní udalostí 9/11 a následnej abstraktne pomenovanej vojne proti terorizmu. A to je významovo rovnaký pojem ako vojna proti špine, ktorú vyhlásili v reklamách na bielizeň – táto vojna môže byť v podstate nekonečná. Na prelome desiatych a dvadsiatych rokov 21. storočia sa vojna proti špine a terorizmu transformovala do vojny proti dezinformáciám a výmyslom, čo je ústredný propagandistický leitmotív ospravedlňovania totalitnej prizmy a presadzovania unipolárnych svetonázorov spolu s obrovským prehlbovaním polarizácie spoločnosti. Tá, pochopiteľne, hľadá únikové cesty a tou najprirodzenejšou z nich je vždy návrat k duchovnej podstate ľudskej bytosti. A práve preto, že náboženstvá sa stávajú prostredím ešte väčších pnutí fundamentalistických stretov, ľudia pátrajú po ďalších zdrojoch poznania a osvietenia.

Našu postmodernú podobu návratu ku koreňom a lepšie pochopenie aktuálnych nepriaznivých okolností môžeme nájsť v období, ktoré filozof Carl Jaspers nazval „doba osová“ (Achsenzeit). Bola určujúcou dobou duchovného rozvoja ľudstva približne medzi rokmi 900 a 200 p. n. l. V štyroch kútoch sveta sa prebúdzali veľké spirituálne tradície, ktoré ľudstvu podnes poskytujú duchovnú energiu. Hovoríme o konfuciánstve a taoizme v Číne, hinduizme a budhizme v Indii, monoteizme v Izraeli a filozofickom rozkvete v starovekom Grécku. A práve toto bola doba veľkých osvietencov, mysliteľov, duchovných inšpirátorov, ako bol Budha, Lao-c’, Mao-c’, Zaratuštra, Sokrates, Platón, Konfucius a Jeremiáš, ako aj doba staroindických mystikov a posvätných textov upanišád, doba Euripida a Menga-c’.

V tomto období razili géniovia ducha a filozofie cestu úplne inej, novej ľudskej skúsenosti a hlbšieho poznania, ktoré ostalo podnes neprekonané. V časoch opakujúcich sa duchovných kríz a v obdobiach podobných tomu nášmu sa pravidelne navracajú práve k tejto osovej dobe, aby v nej našli riešenia, inšpiráciu a významy platné aj dnes. Napokon judaizmus, islam a kresťanstvo vznikli práve na pôdoryse tejto epochy. Mudrci doby osovej nám prinášajú základné posolstvo a poučenie: nikto by nemal prijať výklad akejkoľvek viery či duchovnej tradície sprostredkovane, z druhej ruky. Základom sú pochybnosti, ktoré riešme na základe vlastnej, autentickej a neprenosnej skúsenosti. Veľké avatáry v žiadnom prípade neprinášali povznášajúcu, instantnú a prchavú vzpruhu, po ktorej by sa certifikovaní učenci mohli vrátiť späť do hedonistického a egoistického konzumovania života. Cieľom týchto múdrych vtelení kozmického vedomia bolo pôsobenie na zrod zásadne iného typu vedomia – trvali na tom, že ľudia sa musia zbaviť egoizmu a násilia, ich život sa má odohrávať na úrovni elementárneho archetypu vzťahov: nečiň inému to, čo nechceš, aby činili tebe. Neubližovanie ako posvätné právo na život bez krutosti sa pre mudrcov doby osovej stalo kľúčovým pravidlom prevyšujúcim ortodoxnú vieru. Ak sa ľudia správali vľúdne a veľkoryso k svojim blížnym, mohli spasiť svet.

Hľadanie najvyšších duchových hodnôt a poznania neurčovali žiadne mustry, matrice a dogmy. Hľadanie smerovalo výhradne k pozorovaniu a poznaniu seba samého, onoho archetypálneho ja vo vnútri seba samého. Žijeme v tragickom svete, kde neexistujú žiadne jednoduché odpovede – práve žáner tragédie si žiada, aby sme sa neučili vnímať svet z pohľadu druhého človeka. Ak nám má poznanie od najväčších avatár dejín človeka priniesť do našich dní nejaký význam, potom práve tak, ako tvrdil Meng-c’: pátrajme po stratenom srdci – po trblietavom duchu súcitenia ležiaceho v jadre všetkých našich tradícií.

Autor: Tibor Eliot Rostas