Centrálne banky všade na svete boli za „dobrého počasia“ označované ako „posledný záchranca“ finančného trhu, keď inflácia znehodnocovala úspory všetkým účastníkom trhu, keď hrozila deflácia cien tovarov a služieb, keď výmenný kurz meny voči ostatným svetovo obchodovateľným menám vraj ohrozoval aj obchodnú bilanciu a takto by sme mohli ešte dlho pokračovať. Autori spoločnej meny euro určite vedeli, že za „zlého počasia“ aké momentálne na finančnom trhu dnes je, jej doterajšie priame a nepriame nástroje menovej politiky ekonomike eurozóne už nepomôžu.
Rotačky tlačenia peňazí idú na plný plyn bez výrazného dopadu na nárast inflácie, keďže väčšina z nich sa nedostane medzi účastníkov trhu, ale sa v podobe elektronických peňazí vracia tam, odkiaľ peniaze vyšli a síce na účty centrálnej banky. Inflačný cieľ centrálna banka neplní a tak niektorí jej predstavitelia vyšli s teóriou „vrtuľníkových peňazí“, ktoré by sa z oblohy “sypali“ nie na účty všetkým, ale predovšetkým priamo do peňaženky domácnostiam. Na mechanizmus tlačenia peňazí centrálni bankári vymysleli vznešený názov „kvantitatívne uvoľňovanie“ a všetci rozumieme, že vkladové a úverové úroky budú klesať a akciové výnosy a ceny nehnuteľností sa budú zvyšovať.
Vrodená a odstrániteľná chyba eura
O tom, že euro sa narodilo s „vrodenou chybou“, sa vie od začiatku jeho existencie, čo je dôsledok nesúladu medzi nadnárodnou menovou politikou ECB a fiškálnymi politikmi vlád jednotlivých členských štátov eurozóny. Tento konflikt sa doteraz riešil Paktom stability a rastu, ktorý stanovoval konkrétne hranice deficitu verejných financií a verejného dlhu k HDP, čo väčšina štátov eurozóny nedodržiavala už pred pandémiou a teraz už nikto.
Ekonomika žiadneho štátu nemôže fungovať bez fiškálnej a menovej únie, ktorých spoločným znakom v prvom prípade sú rovnaké daňové sadzby a v druhom prípade rovnaké úrokové sadzby centrálnej banky. V eurozóne ktorá je súčasťou Schengenského priestoru však funguje len menová únia ECB, ktorej terajšie nulové a záporné úrokové sadzby pri tak rozdielnych hospodárskych cykloch jej jednotlivých členských štátov spôsobili niekde prebytok, inde deficit obchodnej bilancie a teda aj rozpočtové deficity k ich národnému HDP.
Doterajšie pokusy zjednotiť daňové sadzby z príjmu fyzických a právnických osôb, spotrebných daní ako aj ostatných daní sa nepodarilo z jednoduchého dôvodu, ktorým je konkurenčná výhoda nižších niektorých daňových sadzieb, čo napokon platí aj pre Slovensko. Keď sa už nepodarilo dohodnúť na spoločných daňových sadzbách, tak sa obnovenie koronavírusom poškodenej ekonomiky má dosiahnuť aj emitovaním európskych spoločných dlhopisov, ktoré však boli pred pandémiou zo strany Nemecka odmietané z jednoduchého dôvodu a síce neochota splácať dlhy za zadlžené južné štáty eurozóny.
Keď však choroba COVID-19 zasiahla európsky kontinent, predstavitelia Európskej komisie sa spolu s vrcholovými predstaviteľmi členských krajín únie dohodli na emitovaní spoločného európskeho dlhopisu, nevediac s akými problémami sa pri jeho schvaľovaní v Maďarsku a Poľsku stretnú. Ako to ale dopadne, nebudeme špekulovať, v najhoršom prípade sa bude na starom kontinente hospodáriť princípom rozpočtového provizória, čo je pre európskych daňových poplatníkov zlá správa. Všetci sa totiž spoliehajú, že emitovanie spomínaných dlhopisov bude z dôvodu najvyššieho ratingu Európskej komisie lacné, pod čím sa ale rozumie, čo najvyšší záporný úrok, aby sa investorom vracalo menej peňazí ako investori za európske dlhopisy zaplatili.
Kto zarobí najviac, nemusíme špekulovať, určite menej zodpovedné ekonomiky, ktoré by ináč zaplatili viac. Čo potom budú z tohto obchodu mať ekonomiky zodpovedné, to sa dozvieme až po roku 2028, keď sa budú mať európske dlhopisy splácať. Alebo že by európski politici chceli spoločné európske dlhopisy „ zneužiť“ aj na terajšie sny o budúcom federatívnom usporiadaní európskeho kontinentu? Uvidíme.
Autor: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm