V druhej polovici novembra radoví Američania stále nevedeli, ako sa vykryštalizujú výsledky prezidentských volieb, ktoré sa konali v Spojených štátoch 3. novembra. Prerátavanie hlasov a súdne spory držia v strehu aj stovky miliónov obyvateľov vazalských krajín v Európe, lebo miestne vládnuce garnitúry tancujú podľa partitúr z Washingtonu – a tam sa môže, ale nemusí, zmeniť šéfdirigent. Z podriadenosti voči americkému hegemónovi sa však vymaňuje Ruská federácia, a predovšetkým najľudnatejšia krajina planéty – Čína. Nesedí so založenými rukami a vystupuje na svetovej scéne tak, ako uzná za vhodné a výhodné.

Päť dlhých desaťročí

I taký obor, akým je Čínska ľudová republika, prejavuje na prahu tretej dekády 21. storočia svoje emancipačné úsilie čoraz sebavedomejšie. Presadzuje vlastné predstavy a čoraz okatejšie pochováva systém Pax Americana, ktorý ju pred polstoročím umiestnil do svojho systému usporiadania vzťahov vo svete. Priradil jej v ňom podružnú rolu výrobnej dielne Západu, čiže objektu, a nie subjektu svetových riadiacich procesov. Peking dostal na počiatku 70. rokov vágne sľuby, že časom, keď vyspeje, bude sa môcť spolupodieľať na rozhodovaniach ako plnohodnotný aktér. Prešlo pol storočia a americkí globalizátori toto uzrozumenie dostatočne neplnia. Nie preto, lebo by vyslovene odmietali, ale aj preto, lebo nedokázali dohliadať nad rastom a výchovou čínskeho draka.

Je nielen obrovský, ale aj neskrotný. Rozletel sa nad svetom a rozhorčený nad pomermi, aké na zemeguli panujú, ich začína korigovať, či sa to starým štruktúram sídliacim v severných partiách západnej pologule pozdáva alebo nie. Čínske štátne vedenie sa nateraz navonok hlási k (dodnes kompletne nezverejneným) záväzkom, ktoré dalo Bielemu domu, keď odtiaľ vo februári 1972 priletel do Pekingu na nečakane dlhú týždňovú návštevu americký prezident Richard Nixon. Interpretácie pojmov ako spolupráca a harmonické vzťahy sa však po piatich dekádach tak rozchádzajú, že Peking prestal mrhať silami na pokusy o prekonávanie nezhôd a treníc. Obzvlášť, keď ako-tak ústretového amerického prezidenta Baracka Obamu vystriedal v januári 2017 národne konzervatívny Donald Trump.

Príslovka ako-tak tu nie je nadbytočná. Obama, ktorý mal afrického otca z Kene a bielu matku, bol kozmopolitom ochotným uzavrieť zmluvy Spojených štátov vo viacerých globalizačných projektoch týkajúcich sa Číny, ktoré mu predkladali na podpis v Oválnej pracovni. Úradoval tam osem rokov, počas ktorých sa clintonovský klan na čele so šéfkou americkej diplomacie Hillary Clintonovou tak vyľakal rozmachu Číny, že jej stanovil nekompromisné a vedome neprijateľné podmienky na zapojenie sa do Transpacifického obchodného partnerstva TPP. Americké obchodné kruhy sa tým pokúsili vnútiť čínskemu partnerovi striktné podmienky pre voľné obchodovanie, investovanie a dodržiavanie patentového práva, aby nezneužíval výhody TPP tak flagrantne a beztrestne ako stanovy Svetovej obchodnej organizácie WTO. Peking navrhované zmravňovanie neprijal, Washington mu ústupky neponúkal a Čína do TPP nevstúpila. Prezidentovi Obamovi boli jasné dva následky, ktoré z toho vyplývali:

1. Štiepenie medzi americkým a čínskym krídlom globalizačného úsilia bude neprekonateľné.


2. Čínski globalizátori si rozviazali ruky a rozbehnú vlastné hegemonistické projekty.

Súperenie sa vyostruje

Znamenalo to zároveň, že vláda prezidenta Obamu začala otvorene pristupovať k Číne ako k rivalovi. Vojensko-priemyselné kruhy prezidentovi tlieskali, rovnako ako čínski zbrojári svojmu prezidentovi Si Ťin-pchingovi. Ten dal predvlani zrušiť obmedzenia na počet povolených funkčných období hlavy Čínskej ľudovej republiky. Čínu tak odvtedy vedie v súperení studenej vojny s USA prezident s doživotným mandátom. Stranícke politbyro v Pekingu mu ho odhlasovalo v reakcii na odhodlanie vtedy nového prezidenta Donalda Trumpa obnoviť celkovú obranyschopnosť USA repatriáciou kľúčových priemyselných kapacít zo zámoria, obzvlášť čínskeho. Inak povedané, Trump urgoval – a to už počas svojej predvolebnej kampane v roku 2016 – ukončenie outsourcingu strojárskych výrobných odvetví a ich subdodávateľských reťazcov. Jeho mediálne favorizovaná volebná súperka Hillary Clintonová neprízvukovala potrebu insourcingu (návratu produkčných kapacít do USA) a v Pekingu sa tešili, že fatálna existenčná závislosť americkej ekonomiky ostane zachovaná.

Autor: Patrik Sloboda