Na svete a v Európe nie je veľa hercov, ktorí si môžu povedať: hral som v oscarovom filme. Silvii Šuvadovej to osud umožnil účinkovaním vo filme Jana Svěráka Kolja. Závratnú kariéru, slávu na červených kobercoch a v žiari reflektorov mala zdanlivo na dosah, a tak sa odsťahovala do Los Angeles. Tam sa časom začala venovať duchovnému životu, no na rozdiel od mnohých hollywoodskych hviezd jej táto rola vzala viac, ako si vôbec dokázala predstaviť. Za svoje slová, občas vytrhnuté z kontextu, čelí výsmechu a pohŕdaniu. Svoju duševnú energiu sa rozhodla venovať starostlivosti o svojho otca, ktorá je pre ňu spoznávaním toho najpodstatnejšieho – seba samej.

Bulvár o tebe píše ako o najznámejšej slovenskej spiritualistke. Zdá sa ti tento prívlastok vhodný?

V prvom rade som študovala herectvo, takže som herečka a budem herečka, veď mnohí herci hrajú, kým nezomrú. A tá spiritualistka, to mi nejako prischlo za posledných osem rokov. Brala som to skôr tak, že ma tým chcú novinári zosmiešniť, ale mám pocit, že posledné roky to niektorí začínajú brať vážnejšie.

Ako vo svojom živote napĺňaš ten pojem? Čo je pre teba spiritualita?

Spiritualita pre mňa nie je možnosť voľby, ale esencia, základ života. Verím, že sme prišli do týchto tiel, na túto planétu, ako duše učiť sa. Popri tom máme nejaký ten plán, nejakú misiu, napríklad vydávať Zem&Vek, robiť televíziu, You­Tube videá alebo písať články či otvárať novú cestu. Každý jeden z nás, či už to robíme takto viditeľne alebo za pokladňou v obchode, má spiritualitu pod tým všetkým, čo žije.

Čo ťa v živote priviedlo na túto cestu?

Bolo to asi po príchode do Ameriky. Bola som extrémne citlivá, už som nevládala fungovať a žiť, mala som alergie, zlomenú nohu, roztrhané šľachy – to bolo pre mňa hlavným spúšťačom zmeny.

Témou čísla je falošná spiritualita. Z mojich vlastných skúseností a zo skúseností mnohých ľudí, ktorých poznám, je práve v oblasti ezoteriky a ľudí, ktorí sa okolo nej pohybujú či už ako vydavatelia kníh, obchodníci a usporiadatelia rôznych festivalov, veľa falše, predstierania, podvodníkov a obchodníkov s dôverou.

Zaujímavá otázka. Toto riešim od začiatku mojej cesty spirituality, keď som sama pozorovala, že v Amerike napríklad alkoholik, ktorý sa vyliečil z alkoholizmu, už po pol roku robil semináre, ako nájsť seba samého.

A to po pol roku nemôže?

Môže aj na druhý deň, ale ja som tomu neverila. Neverím v to, že človek si za pol roka dokáže prejsť takou zmenou, aby sa už mohol stavať do pozície učiteľa alebo duchovného poradcu. Študovala som veľmi dlho, stále som vstrebávala informácie, veľmi dlho som na sebe pracovala a ani mi nenapadlo, že by som chcela učiť alebo to šíriť. Mne to povedala moja učiteľka v kalifornskej Mount Shasta (to som ešte nevedela, že tri týždne pred jej smrťou), že už som pripravená ísť vlastnou cestou a učiť.

Podľa teba treba nejakého učiteľa na to, aby sme si uvedomili, kto sme a čo je v nás? V istom momente by sme mali prestať čítať všetky tie duchovné knihy, vstrebávať sprostredkované poznatky, školenia, semináre, pretože hrozí, že niekedy človek prepasie čas, keď má počúvať najmä samého seba.

Myslím si, že každý to tak nejako cíti, keď mu už knihy nič nehovoria, už ho nepriťahujú semináre. Alebo aj keď ide na nejaký ezoterický festival, už necíti, že tam má byť. Jeden z najslávnejších duchovných učiteľov dnešnej doby, ktorý má z toho aj veľmi dobrý biznis a stretla som ho aj osobne, je Eckhart Tolle. Je známy príbeh, keď chcel v jeden večer spáchať samovraždu, ráno sa prebudil a ako keby do neho niečo vstúpilo takou formou, že dovŕšil nejaký stupeň osvietenia a už nikdy z tej hlbokej prítomnosti neodišiel. Ale na to, aby mohol začať písať knihu a rozprávať o tom, šiel študovať na niekoľko rokov do Tibetu. A potom sa vrátil a začal učiť. Ale aj on potreboval nájsť učiteľa, rozumieť tomu svojmu stavu.

Akú máš teda skúsenosť s ľuďmi, ktorí sa venujú spiritualite tu na Slovensku? Moja skúsenosť je taká, že práve medzi ľuďmi, ktorí sami seba prezentujú ako svetelné entity naladené na vysoké vibrácie a bezpodmienečnú lásku, je v skutočne obrovské kvantum nevraživosti, závisti a zloby.

To je spirituálne ego. V tomto som veľmi uzemnená, naozaj si dávam pozor a snažím sa ísť radšej pomalšie, ale takou istejšou cestou. Nemám ani svoju knihu, vlastne vôbec som tomu nedala formu práve preto, lebo som sa chcela vyhnúť štýlu rýchlo kvasených učiteľov, ktorí po nejakom prebudení okamžite napíšu knihy, robia online semináre a potom prídu na to, že majú ešte veľa práce na sebe. Vo svojom živote som stretla niekoľko učiteľov alebo duchovných, o ktorých som si myslela, že sú dokonalí. A vždy prišla nejaká skúsenosť, keď padli z piedestálu. Musela som akceptovať, že kým sme v týchto telách, všetci máme nejaké chyby. A to boli učitelia, ktorých niekedy obdivoval celý svet. Bol jeden duchovný učiteľ, relatívne slávny, ktorý po mne vyštartoval. Úplne som zamrzla, ani vo sne by mi nenapadlo, že tento svätý muž by bol niečoho takého schopný.

Autor: Tibor Eliot Rostas

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ