Keď Sovietsky zväz, bašta tzv. svetového socialistického tábora, v decembri 1991 naposledy vydýchol, aby sa ako štátny útvar sám oficiálne rozpustil, žiarili nadnárodní investori nadšením. Koristnícka výprava za ruskými prírodnými zdrojmi sa mohla začať. Aj sa tak stalo. Po dekáde bačovania prezidenta Boris Jeľcina (1991 – 1999), ktorý podľa pokynov svojich prevažne angloamerických poradcov a konzultantov naštartoval monštruóznu privatizáciu, však s hrôzou konštatovali, že novopečená ruská národná buržoázia spľundrovala Rusko príliš divokým a ničivým spôsobom. Ohlodala ho na kosť, zbankrotovala štát a nový ruský prezident ju musel začať krotiť, ba i trestať. Vladimir Putin síce hlásal globalizačné tézy, napríklad tú o vytváraní pásma voľného obchodu od Tichého po Atlantický oceán, avšak tie boli až príliš učebnicovo dôsledné. Nespĺňali do bodky dávne predstavy angloamerických globalizátorov a tí obnovili protiruské geopolitické ťaženie. Uskutočňujú ho rôznymi spôsobmi. Medzi najokatejšie patria ozbrojené konflikty, občianske vojny a farebné revolúcie v postsovietskych republikách. Prebiehajú takmer nepretržite a vytvárajú okolo Ruska pásmo nestability so zámerom posúvať ho do ruského vnútrozemia. V čase písania týchto riadkov 13. októbra sme svedkami výbuchov farebnej revolúcie v dvoch postsovietskych republikách: Bielorusku a Kirgizsku. Iné dve – Azerbajdžan s Arménskom – sa dali vyprovokovať k oživeniu ozbrojených zrážok o Náhorný Karabach.

Roznecovanie nepokojov a destabilizácia vnútorných pomerov v krajine, ktorá je vojensky jedným úderom nepremožiteľná, ako i v jej priamom susedstve patrí medzi tradičné nástroje konfrontácie jadrových veľmocí. Toho času stále ešte vojensky dominantná superveľmoc USA vedie preteky s časom, aby zastavila rast svojho čínskeho rivala. Nemožno sa čudovať, že vytvára pásmo nestability aj okolo Čínskej ľudovej republiky. Udržiava tak plamienky farebných revolúcií v preľudnenom Hongkongu i v riedko osídlenom Ujgursku a Tibete. Aj bradatý konflikt v susednom Afganistane má oveľa menej spoločného s potláčaním terorizmu a šírením demokracie ako so zablokovaním prístupu Číny cez Afganistan k Arabskému moru.

Angloamerickí geostratégovia tak v podstate pokračujú v starej viktoriánskej veľkej hre o Euráziu. Viac ako dvesto rokov im v nej ide o zadržiavanie vzostupu a napredovania oboch menovaných, pôvodne potenciálnych a neskôr reálnych vyzývateľov: Ruska a Číny. Nemenej dôležitým prvkom vzťahov Angloameričanov k Moskve a Pekingu je marenie úzkeho rusko-čínskeho zbližovania. Formovanie proamerických režimov na perifériách Ruska a Číny plní aj túto geopolitickú úlohu.

Autor: Patrik Sloboda