Pohľad na súčasnú koalíciu je viac než tŕnistý. Ako ju tak sledujem, musím konštatovať, že charakteristika politológa Jána Baránka, ktorý o vtedajšej opozícii, a zároveň dnešnej koalícii povedal, že dokáže len nenávidieť, klamať a bojovať sama proti sebe, sa napĺňa mierou vrchovatou. Samozrejme, z tohto napätia nie je potrebné vyvodzovať žiadne ďalekosiahle dôsledky, aspoň nateraz. Táto partička sa síce bude verejne hádať, robiť si podrazy, ale len tak ľahko sa nerozpadne.

Pozrime sa na príčiny sporov v koalícii, ktoré pramenia z dvoch nasledovných dôvodov. Tým primárnym je osoba premiéra Igora Matoviča. Je dlhodobo známe, že ide o krajne psychicky nevyrovnanú osobnosť, navyše extrémne konfliktnú, iracionálnu a infantilnú. Takýto smrtiaci mix vlastností mal predznamenať krátku životnosť tejto partie. Ukázalo sa však, že vyhladovanosť bývalej opozície po moci naozaj dokáže divy. Ďalšou spornou charakteristikou súčasnej koalície je skutočnosť, že disponuje až 95 mandátmi, takže má relatívne široký nárazníkový priestor a aj v prípade pozvoľnej erózie svojich poslancov môže pretrvať pomerne dlhý čas.

Už tesne pred zložením koalície bolo zrejmé, že sa sformuje do dvoch blokov. Gro tvoria strany OĽaNO, Sme rodina, SaS a poslanci strany Za ľudí sú len do počtu. Presnejšie povedané, do počtu potrebného na zabezpečenie ústavnej väčšiny, ktorá sa bude týkať maximálne štyroch či piatich zákonov počas celého volebného obdobia. Problém spomenutých dvoch menších strán spočíva aj v tom, že žiadna z nich sama nedokázala zabezpečiť blokáciu Matovičovej väčšiny, respektíve parlamentná väčšina nebola a nie je závislá od strán SaS a Za ľudí. Blokácie síce nebol schopný ani Boris Kollár, no keďže ten si s Igorom Matovičom dobre rozumie, tento scenár na stole nikdy ani nebol. V danej situácii bolo jedinou racionálnou možnosťou, ako čeliť Matovičovej svojvôli, vytvorenie strategického partnerstva medzi stranami SaS a Za ľudí. Ako sa však ukázalo, toto spojenectvo nemohlo fungovať, pretože líderka strany Za ľudí Veronika Remišová toho jednoducho nebola a nie je schopná. Samozrejme, nechýbalo ani zopár vzájomných frčiek do nosa. Miroslav Kollár, poslanec Za ľudí, navyše kandidát na predsedu tohto zoskupenia, sa odmietol zúčastniť verejnej deklarácie servilnosti Matovičovi a nepodpísal koaličnú dohodu. Rovnako po prevalení kauzy diplomovky hlasoval spolu s kolegom Jánom Benčíkom za odvolanie Borisa Kollára z postu predsedu parlamentu. Zároveň poslankyňa strany SaS Jana Bittó Cigániková hlasovala proti prijatiu programového vyhlásenia vlády, pretože pripúšťalo možnosť unitas, teda zlúčenie zdravotných poisťovní do jednej, s čím nielen osobne hlboko nesúhlasila, ale bolo to v hrubom rozpore s programom strany SaS.

Ďalšie škrípanie v koalícii sa prejavilo pri pokuse presadiť sudcu Juraja Klimenta, oddaného Matovičovi a v justičných kruhoch krajne neobľúbeného, na post predsedu Najvyššieho súdu. Táto nominácia sa nepozdávala ministerke spravodlivosti Márii Kolíkovej (Za ľudí), čo malo za následok, že jej nominanti pôsobiaci v Súdnej rade nakoniec hlasovali proti Matovičovej nominácii, čo rezultovalo do zvolenia podstatne akceptovateľnejšej osoby a predsedom Najvyššieho súdu sa stal sudca Ján Šikuta. Vtedy Matovič po prvýkrát dostal poriadne po nose, čo bol len začiatok rozporov v koalícii.

Autor: Roman Michelko