V prvý septembrový štvrtok a piatok prebiehali v hlavnom meste Spojených štátov rozhovory, na ktoré americký prezident Donald Trump pozval svojho srbského kolegu Aleksandra Vučiča a kosovského premiéra Avdullaha Hotiho. Spravodajské pokrytie bezprostredne po ich skončení bolo pomerne strohé, prednosť dostávala ako obvykle koronavírusová hystéria.

Správu o zmluvnom uľahčenia obchodného prúdenia medzi politicky znepriateleným Srbskom a Kosovom sprevádzal idylický záber Donalda Trumpa a jeho dvoch návštevníkov s doširoka rozosmiatymi tvárami.

„Je to skutočne historické,“ nechala sa počuť hlava Spojených štátov, čím vyvolala isté počudovanie, prečo žiari za pracovným stolom v Oválnej pracovni Bieleho domu až takým nadšením. Sprostredkoval predsa iba voľnejšie obchodovanie medzi dvoma malými ďalekými krajinami s celkovým počtom obyvateľov neprevyšujúcim jeho domovský New York. Nezanedbateľné percento občanov sedemmiliónového Srbska a 1,8-miliónového Kosova žije, pracuje a podniká v západnej Európe. Bilaterálna obchodná výmena oboch atavisticky znesvárených polovyľudnených krajín je zanedbateľná a medzinárodná povesť Kosova žalostná. Kosovský prezident Hashim Thaci bol veliteľom Kosovskej oslobodzovacej armády UCK. Obviňujú ho z terorizmu a zodpovednosti za páchanie vojnových zločinov.

Spojené štáty považujú Srbsko za posledného kohúta na postjuhoslovanskom smetisku, nad ktorým sa snaží držať ochrannú labu ruský medveď za pritakávania mohutnejúceho čínskeho draka. Washingtonu a Pentagónu by mohlo byť vnútrozemské Srbsko v podstate ukradnuté, ale na Kosovo si siahnuť nedajú. Vo veľmocenskom súperení s ázijským vyzývateľom sa vojensky upevňujú v Stredozemí a Kosovo, kde postavili vojenskú základňu Camp Bondsteel, im má slúžiť ako nenahraditeľný oporný bod na Balkáne.

Autor: Patrik Sloboda