Väčšina z nás si pamätá, aký vzácny býval donedávna výskyt vegánstva medzi bežnými občanmi. Kým vegetariánstvo – bezmäsité stravovanie, bolo spoločensky uznávané a zdravoveda ho príležitostne chválila, vegánstvo – vylúčenie konzumácie všetkých živočíšnych produktov, vyvolávalo skôr otázniky.

Nie bezdôvodne. Jeho dodržiavanie zachádzalo v povedomí verejnosti za hranu rozumného, praktického a dlhodobo udržateľného životného štýlu. Javilo sa príliš náročné a nevhodné pre bežných ľudí, ktorí nemajú dostatočnú motiváciu ani čas na neustále zapodievanie sa atypickým stravovaním. Vegánsky životný štýl si vyžadoval od svojich vyznávačov odvahu a pripravenosť vymykať sa zaužívaným zvyklostiam. Väčšinová spoločnosť hľadela na vegánov ako na nadšencov, ktorí zachádzajú do extrému, aby sebe i svojmu okoliu ukázali, že dokážu žiť v súlade so svojím krédom. Bolo prísne, ale svojím spôsobom aj obdivuhodné, najmä ak prýštilo z presvedčenia o neprijateľnosti zabíjania, ako i zneužívania živočíchov pre potreby ľudí.

Takáto ohľaduplnosť sa dala i predstierať, a tak sa s príchodom nového tisícročia začali objavovať vegánski pozéri, najmä v akademických a umeleckých kruhoch. Vegánsky exhibicionizmus nachádzal živnú pôdu predovšetkým u vrstvy intelektuálov a študentskej mládeže, ktorá sa považovala za progresívnu, svetaznalú, svetoobčiansku a multikultúrnu. Nahovárala si, že niet nič osvietenejšieho a ušľachtilejšieho ako vystupovať na obranu pravdy, lásky a porozumenia voči inakostiam, nech už sú akékoľvek a odkiaľkoľvek.

Tzv. pravdoláskari a slniečkari, ktorí naskočili na vzmáhajúcu sa módnu vlnu vegánstva, s prekvapením zisťovali, že sa im dostávala zvýšená mediálna pozornosť a novinári ich stavali do neobvyklého svetla. Prestávali ich prezentovať ako čudákov, ktorí museli svoje vegánstvo obhajovať, a naopak, poskytovali im mediálny priestor, aby vegánstvo mohli propagovať. Tí podnikavejší uveličene konštatovali, že ak boli fotogenickí a verbálne zdatní, mohli z toho vytrieskať slušné peniaze. Dekádu-dve po páde železnej opony aj v postsocialistickej Európe začali vyvíjať činnosť veľkoryso financované slniečkarske fondy, nadácie a mimovládne organizácie. Do nadnárodne koordinovaného búrania stereotypov, predsudkov a staromilstva zapájali aj vegánov. Uľahčovali im združovanie do záujmových spolkov a zväzov a tým najsľubnejším hradili študijné cesty a poznávacie pobyty v blízkom i vzdialenom zahraničí.

Pozadie nábehovej fázy spoločensko-mediálnej konjunktúry vegánstva ostávalo väčšine prevažne mladých ľudí, ktorí sa tomuto fascinujúcemu hnutiu oddali, neznáme. Netušili, že ich programovo oboznamujú s pestrou paletou dôvodov, prečo je vraj dobré, krásne a chvályhodné osvojovať si hodnotovú sústavu vegánstva. V skutočnosti sa malo hovoriť o dvoch sústavách:

1. tradičnej, vychádzajúcej z duchovno-náboženských a etických princípov,

2. súčasnej, zdeformovanej komerčnými a sociálno-inžinierskymi manipuláciami.

Autor: Patrik Sloboda