Prvým snemom, ktorý mal dať odpoveď na otázku, ako ďalej, bol snem strany bývalého prezidenta Andreja Kisku  Za ľudí. Jej volebný zisk 5,77 % možno bez zaváhania označiť za fiasko. Do parlamentu sa strana  dostala takpovediac s odretými ušami, ako najslabšia nielen koaličná, ale vôbec parlamentná strana. Nesplnili sa tak pôvodné Kiskove očakávania, že bude tvoriť ťažisko prípadnej novej koalície. Presný opak sa stal pravdou. Stranu Za ľudí líder OĽANO Igor Matovič  na dosiahnutie parlamentnej väčšiny v podstate ani nepotreboval. Mať ústavnú väčšinu je, samozrejme, bonus, ale vládnuť sa dá aj bez nej. A aj preto Igor Matovič pri vyjednávaniach dal lídrovi Za ľudí Andrejovi Kiskovi jasne najavo, že ho jeho trucovanie nezaujíma. Nakoniec sa Andrej Kiska po prvých dvoch kolách koaličných vyjednávaní odporúčal a miesto neho za stranu Za ľudí vyjednávala prvá podpredsedníčka strany Veronika Remišová. Tá nakoniec dojednala koaličnú dohodu a pod koaličnou dohodou je jej podpis, nie Andreja Kisku.

Na strane druhej sa jasne ukázalo, že odchod Kisku z aktívnej politiky (ešte pred ustanovujúcou schôdzou parlamentu sa vzdal poslaneckého mandátu a de facto sa z politiky stiahol) znamenal pre stranu krutý pád pod hranicu 5 %. Preferencie strany sa od februára 2020 celé obdobie pohybovali v rozpätí od 3,5 % do 4,4 %.  Iste sa na tomto výsledku podpísalo aj nevyjasnenie budúcnosti - Kiska dlho otáľal s vyjadrením, či mieni naďalej viesť stranu aj v pozícii mimo parlamentu a z ďalekého  Popradu. Nakoniec sa rozhodol z politiky definitívne odísť, čo odôvodnil svojim zdravotným stavom.

Zároveň však nemienil odísť bez toho, aby sa ešte pred svojím odchodom nepokúsil programovo a personálne nasmerovať stranu podľa svojich predstáv. Medzi členmi Za ľudí bolo veľmi kontroverzne vnímaný jeho vstup do vnútrostraníckej kampane, keď verejne a jednoznačne odporučil delegátom snemu za svoju nástupkyňou Veroniku Remišovú. Veronika Remišová tak pokračovala v šľapajach stredového Andreja Kisku. Problém je v tom, že širokospektrálna stredová strana je strana, ktorá ak nemá výrazného lídra, nemá čím osloviť. Nie je schopná jasne artikulovať jednotlivé politické agendy, či už v hodnotových alebo kultúrnych otázkach, alebo aj na ose ľavica, pravica, minimálny či opatrovateľský štát.

Táto hodnotová a programová nevyhranenosť môže byť pascou, ktorej sa chcel vyhnúť Remišovej protikandidát Miroslav Kollár, ktorý chcel naopak stranu jasne definovať a zaloviť v politickom rybníku pozostalých po SDKÚ. Jeho orientácia na liberálnych mestských voličov mohla vyjsť. Hovoril: „...neriešme hodnotové a kultúrne témy, ale jasne deklarujeme, že sme stredo-pravicová strana a tak aj vystupujme“. Tento koncept neprešiel.

Veronika Remišová má okrem toho mnoho ďalších mínusov. Je šéfka veľmi náročného rezortu, pričom  agendou, ktorú  má riadiť, sa nikdy pred tým nezaoberala. Jej šanca byť v tomto rezorte úspešnou, nie je nijako vysoká.

Ďalším najväčším zlyhaním Remišovej je jej zjavná neschopnosť vymedziť sa voči premiérovým prešľapom.  V jej osobe bude v koalícii Za ľudí len poslušná figúrka, ktorá sa voči pochybeniam Igora Matoviča nebude nijako výrazne vymedzovať. Miroslav Kollár na rozdiel od Veroniky Remišovej ponúkol strane jasnú víziu, ale čo je politicky možno ešte dôležitejšie, našiel v sebe silu vzoprieť sa Matovičovi. Jediný nepodpísal koaličnú zmluvu, bol zároveň jedným z dvoch koaličných poslancov (spolu s Jánom Benčíkom), ktorí hlasovali za odvolanie Borisa Kollára.

Ako sa už na smene ukázalo, Remišová má z vplyvu Kollára na stranícke štruktúry značné obavy. Jasne sa to  prejavilo vtedy, keď sa pokúsila eliminovať ho z predsedníctva. Tým však vystavila stranu veľkej hrozbe budúceho štiepenia. Nakoniec sa jej to vďaka „vzbure“ viacerých členov predsedníctva nepodarilo a Miroslava Kollára musela navrhnúť. Každopádne, perspektívy tejto strany po sneme nie sú nijako optimistické, preferencie stagnujú a šanca, že sa v budúcnosti strana nebude ďalej štiepiť, sa vďaka jej  neinkluzívnemu vládnutiu v strane limitne rovná nule.

Koncom augusta mala snem aj kontinuálne najstaršia strana na Slovensku Kresťanskodemokratické hnutie (KDH). Vznikla pred viac než tridsiatimi rokmi vo februári 1990 a až do roku 2016 bola vždy prítomná v parlamente. V roku 2016 však „vďaka“ dvetisíc hlasov nedosiahla parlamentné kvórum, vďaka čomu sa naplno ukázal rozvrat vnútorných pomerov v tejto strane.

Stranu do roku 2016 možno charakterizovať ako stranu funkcionárov, ktorí ju plne ovládli. Uzavreli ju pred novými generáciami politikov a na umiestnenie na kandidátke nemal veľký vplyv podpora od voličov, ale vnútrostranícke dohody. Aj preto nebolo až tak veľkým prekvapením, že novým predsedom sa stal Alojz Hlina, ktorý vstúpil do strany len pár týždňov pred snemom a svoju prihlášku do hnutia teatrálne posielal na tlačovke z mobilu pred novinármi, ktorým zvestoval, že sa mieni uchádzať o post predsedu KDH. Nakoniec, paradoxne, ako človek z vonku sa predsedom KDH stal a dodal tejto strane výraznú transfúziu novej politickej krvi. Zásadným spôsobom zmenil stanovy, obmedzil moc straníckych bossov, zaviedol pravidlo trikrát a prestávka (do volených funkcií) a zaviedol do politického marketingu tejto strany aj výrazne prvky gerila marketingu.

A treba konštatovať, že strana pod jeho vedením začala mať viaceré pozitívne výsledky. Vo voľbách do Európskeho parlamentu sa jej podarilo presadiť dvoch poslancov, strana má jedného župana, primátorku krajského mesta a viacero primátorov, starostov, župných či obecných poslancov. 

Bohužiaľ, Hlina urobil aj pred parlamentnými voľbami aj viacero fatálnych chýb.  Podpísal zo svojimi prirodzenými hodnotovými protivníkmi - liberálmi z Progresívneho Slovenska Pakt o neútočení a odmietol integrovať na kandidátku KDH ľudí z Kresťanskej únie, a to napriek tomu, že vo voľbách do Európskeho parlamentu prekvapili celkom zaujímavým volebným výsledkom – ziskom viac ako vyše 4 %.

Výsledky týchto chýb sa samozrejme prejavili v parlamentných voľbách, keď sa KDH so ziskom 4,65 % znova nedostalo do parlamentu. Alojz Hlina už v priebehu volebnej noci oznámil svoju abdikáciu na post predsedu s tým, že chce pre KDH ďalej pracovať, aj keď na inom poste. Nakoniec sa predsedom KDH stal Milan Majerský, bývalá dvojka strany,  prvý podpredseda KDH a prešovský župan. Majerský však predstavuje v rámci KDH predovšetkým „predhlinovskú“ kontinuitu Po tejto voľbe niet pochýb o tom,  že KDH pod jeho vedením sa bude oveľa viac podobať na KDH pred Hlinovou érou. Otázne je, či to bude na návrat do parlamentu stačiť. Zároveň nový predseda KDH Milan Majerský dal jasne najavo, že nevníma Alojza Hlinu ani ako jedného z jeho najbližších spolupracovníkov. Odmietol ho navrhnúť na post podpredsedu, ba dokonca, keď ho navrhli delegáti snemu (získal asi tretinu hlasov), pohrozil svojim odstúpením, ak Hlina bude zvolený.

Pre budúcnosť KDH tento výsledok snemu neveští nič dobrého. KDH by malo šancu  len vtedy, ak by na jednej strane dokázalo integrovať Hlinovu energiu, aktivizmus a nesporne úspešný politický marketing, na strane druhej by striehlo, aby sa nikdy neprekročili isté hranice, ktoré si konzervatívna strana musí ustrážiť. No a, samozrejme, súčasťou politiky sú aj nevyhnutné personálne kompromisy a spojenectvá z rozumu, keď osobné antipatie musia byť obetované na úkor spoločného výsledku.

Dnes je každému jasné, že nepustenie Kresťanskej únie na kandidátku KDH (žiadali štyri miesta na kandidátke) v konečnom dôsledku viedlo k prepadu strán vo voľbách. Nový predseda Majerský si tieto chyby uvedomuje a uvedomoval si ich aj pred voľbami. Len vtedy nemal silu jasne viditeľným chybám predsedu Hlinu vzdorovať. Je veľmi otázne, či dokáže vzdorovať svojim konkurentom v politickom rybníku, alebo to bude pre KDH pod jeho vedením definitívna záverečný.

Názory vyjádřené v článku se nemusí vždy shodovat s postojem Sputniku.