„Ako vysoko budem musieť poraziť Bidena, aby moje víťazstvo nemohli spochybňovať?“ Takáto jatrivá otázka takmer určite prebleskla Donaldovi Trumpovi hlavou 10. augusta, necelé tri mesiace pred konaním prezidentských volieb v USA, keď sledoval správy o výsledkoch hlasovania v Bielorusku. K volebným urnám sa tam (a na veľvyslanectvách v zahraničí) dostavilo viac než 84 percent oprávnených voličov a viac ako 80 percent z nich hlasovalo za tamojšieho Trumpovho kolegu Alexandra Lukašenka. Stojí to na webovej stránke bieloruskej ústrednej volebnej komisie. A predsa sa za víťazku volieb v tejto východoeurópskej krajine vyhlásila Svetlana Tichanovská.

Táto Bruselom, Berlínom, Londýnom i Prahou zvelebovaná protikandidátka Alexandra Lukašenka to nedotiahla vyššie než na 10 percent. Presne povedané na 10,12 %. A predsa mienkotvorné médiá ako BBC citujú ako Písmo sväté jej svojvoľné a faktmi nepodložené tvrdenie, že získala 60 až 70 %!

Už oznámenie predbežných výsledkov, v ktorých nedosiahla ani tých desať percent, poskytlo demonštrantom v Minsku a v ďalších bieloruských mestách očakávanú zámienku na rozpútanie pouličných nepokojov. Primárne poslanie takýchto teatrálností vo všetkých krajinách, kde v posledných desaťročiach vypukli farebné revolúcie, je jedno a to isté. Vyprovokovať poriadkové útvary na fyzické zrážky, aby sa „pokojní demonštranti“ mohli zvíjať na asfalte od skutočnej alebo fingovanej bolesti a ukazovať „náhodou“ sa vyskytujúcim kamerám nablízku čerstvé podliatiny. Ešte fotogenickejšie a pohoršujúcejšie bývajú zakrvavené tváre. Hoci aj paradajkovým pretlakom.

Pani Tichanovská, povolaním učiteľka, prekladateľka a tlmočníčka z angličtiny a nemčiny, nelenila a vyzvala starostov bieloruských miest na usporiadanie pokojným masových zhromaždení. Nepochybne s vedomím, že pokojné a nenásilné dlho neostanú, pretože to nebude ich hlavným cieľom.

Financmajstri majdanov platia organizátorom za postupné pritvrdzovanie intenzity potýčok, aby sa ľudomilní západní štátnici ustarostene mohli obracať na Bezpečnostnú radu OSN s naliehavými žiadosťami o schválenie rezolúcie, ktorá by odsúdila hrubé a neprimerané zaobchádzanie s pokojnými demonštrantmi. Ak by Rusko alebo Čína navrhovanú rezolúciu zablokovali – s čím sa obvykle dopredu ráta, ochotne by sa jej chytili nadnárodné a mimovládne organizácie a ľudsko-právna mašinéria pod dvanásťhviezdnym práporom Európskej únie.

Tridsaťsedemročná Tichanovská urobila v polovici augusta náhlu a závratnú mediálno-politickú kariéru. O post hlavy štátu za začala uchádzať ako náhradníčka za svojho manžela, ktorý v máji skončil za mrežami. Sergej Tichanovský po návrate z väzenia podporil jej kandidatúru a staral sa svojej polovičke o publicitu. Nebol žiadnym začiatočníkom. V roku 2005 založil reklamnú spoločnosť Studio Kompas. Spoločnosť má pobočky v Rusku a na Ukrajine, pričom obaja manželia sú jej spolumajiteľmi.

Novopečená „vodkyňa bieloruskej opozície“, akú z nej v druhej polovici augusta robia nadnárodné mienkotvorné masmediálne siete, sa spočiatku profilovala ako skromná Popoluška, ktorá je pre blaho národa ochotná stať sa hoci aj jeho nekorunovanou kráľovnou. Na svojej webovej stránke vymenúva programové zámery hemžiace sa rutinnými slniečkarskymi frázami o spravodlivosti, demokracii a blahobyte.

Autor: Patrik Sloboda