Libanonská vláda rezignovala týždeň po výbuchu. Bude tento krok stačiť pre miestne obyvateľstvo? Budúcnosť krajiny závisí od toho, či a predovšetkým, ako rýchlo sa riešia reformy a ako ďalekosiahle budú.

Týždeň po ničivej explózii v Bejrútskom prístave, pri ktorej zahynulo vyše 170 ľudí a tisíce bolo zranených, sa ukázalo, že predseda vlády Hassan Diab a prezident Michel Aoun boli informovaní odborníkmi v oblasti bezpečnosti o nebezpečenstve výbuchu v sklade už v júli. Nedošlo však k žiadnej reakcii. Je zrejmé, že neexistuje úrad, žiadna inštitúcia ani postavenie, ktoré je primárne zodpovedné za bezpečnosť skladu v prístave.

Medzitým rezignovala celá vláda pod vedením sunnitského predsedu vlády Hassana Diaba, ktorý sa ujal úradu iba v januári 2020. Deň pred výbuchom minister zahraničných vecí Nassif Hitti oznámil svoju rezignáciu na protest proti nedostatku ochoty reformovať zo strany svojich kabinetných kolegov. Už teraz sa v Libanone šíril výraz „zlyhaný štát“. Vládnuca elita, ak sa má slovo „vládnuť“ vôbec uplatniť, bola – a zdá sa – ešte nie je ochotná sa ani po tejto katastrofe vzdať existujúcich štruktúr, z ktorých má obrovský úžitok.

Nový začiatok pre Libanon – alebo predsa nie?

Po rezignácii vlády, ktorá je v súčasnosti ešte vo funkcii, sú potrebné ďalekosiahle politické reformy. Rezignácia však pre demonštrantov v uliciach Bejrútu nestačí . Chcú nielen identifikovať osoby zodpovedné za výbuch, ale požadujú aj celkové zadosťučinenie za posledné desaťročia.

Rezignácia libanonskej vlády sa v médiách považuje za prvý krok k politickej reforme. Vláda však musela najskôr reagovať na nemenej explozívny tlak demonštrantov po katastrofe. S ohľadom na minuloročné veľké protesty proti drahým dodávkam energie, vysokým nákladom na telekomunikácie a verejný sektor, nevidela vláda dôvod na reformy a stiahla len plánované zvýšenie daní. V tom čase to pravdepodobne stačilo na upokojenie ľudí a na potlačenie masových demonštrácií.

Tentoraz sa na obyvateľov Bejrútu priamo a existenčne zasiahlo: najmenej 170 mŕtvych, tisíce zranených, takmer polovica Bejrútu bola zničená, okolo 100 000 domov už nie je obývateľných, 300 000 ľudí sa stalo cez noc bezdomovcami. Ale účinky korupcie a nepotizmu, ktoré vyčerpali krajinu na základe systému rozdelenia moci medzi denominačné klany, sa však zmocnili celého Libanonu. Symbolicky celý libanonský politický systém explodoval s prístavom v Bejrúte.

Laisser-faire, nepotizmus, korupcia, odliv mozgov

Minulý týždeň sa medzinárodná konferencia darcov zaviazala poskytnúť pomoc v núdzi 250 miliónov EUR, pričom Nemecko pomohlo sumou 20 miliónov EUR.

Libanon je závislý od stálej ponuky peňazí zvonka. V roku 2018 krajina potrebovala 20 miliárd dolárov (približne 17 miliárd EUR), aby udržala svoju ekonomiku v chode. Na darcovskej konferencii v Paríži mu prisľúbili 11 miliárd dolárov, táto finančná pomoc však bola spojená s reformami, ktoré sú ešte ďaleko. Verejný majetok je obmedzený na infraštruktúru a takmer neexistuje. Podporujú sa najmä súkromné ​​investície a prostriedky smerujú predovšetkým k členom vládnucej elity. Zahraničné investície značne sťažuje korupcia, povinné licencie, zložité colné postupy, vysoké dane a poplatky.

Ekonomika Libanonu je financovaná predovšetkým z licenčných poplatkov za pozemky a nehnuteľnosti, ako aj z finančného trhu. Tieto odvetvia nevytvárajú dostatok pracovných miest. Najmä po roku 2000 prebiehali v Libanone rozsiahle projekty v oblasti infraštruktúry a nehnuteľností, najmä v Bejrúte. To viedlo k rýchlemu a trvalému zvyšovaniu cien nehnuteľností na bývanie. To vytvorilo pracovné miesta len pre ľudí s nízkou kvalifikáciou zo zahraničia. Výrobné odvetvie, ako aj poľnohospodárstvo, boli úplne zanedbané – Libanon zostáva závislý od dovozu obilia napriek dostatku úrodných horských svahov na pestovanie obilia. V dôsledku toho nebolo možné vytvoriť žiadne pracovné miesta. Miera nezamestnanosti sa pohybuje okolo 40 percent. Mladé libanonské ženy a muži, bez ohľadu na ich denomináciu, boli a sú prinútení k emigrácii.S nimi opúšťajú najlepšie vzdelaní odborníci Libanon – krajinu, ktorá bola kedysi považovaná za „mozgový fond“ Blízkeho východu.

Od začiatku vojny v Sýrii, ktorá je hlavným ekonomickým partnerom Libanonu, už aj tak prepadnutá ekonomika cédrového štátu sa snaží prežiť. Sýria sa nielen stratila ako obchodný partner, od roku 2011 utieklo zo Sýrie do susednej krajiny 1,5 milióna ľudí, čím sa zvýšilo na 450 000 registrovaných palestínskych utečencov (2015). Okrem iného to viedlo k preťaženiu existujúcej verejnej služby v zdravotníctve a školstve.

Protirečenie v systéme: zodpovedá sektársky proporcionálny systém demokracii?

Štvrtina libanonskej populácie sa v skutočnosti skladá z vojnových utečencov. Prílev ľudí moslimskej viery prirodzene posúva spovedné zloženie v prospech moslimov. V „parlamentnej demokracii“ s denominačným systémom pomerného zastúpenia sa kresťania čoraz viac ocitajú v menšinovom postavení, čo by sa malo odraziť v zložení parlamentných kresiel. To však nie je tento prípad.

Systém pomerného zastúpenia existuje od roku 1920, keď bol zriadený mandátnou mocou Francúzska. Národným paktom z roku 1943, s rozdelením kresiel v pomere 6: 5, bola uprednostnená kresťanská strana, ktorá v tom čase ešte stále existovala vo väčšine. V tom čase mal prezident, ktorý podľa národného paktu musel byť kresťan, výkonnú moc, zatiaľ čo sunnitský predseda vlády bol pod ním a šiit by mal byť predsedom parlamentu. Po dohode z Taifu z roku 1989, ktorá ukončila libanonskú občiansku vojnu (1975 – 1990), sa rozdelenie kresiel v parlamente zmenilo na 1: 1. Od tej doby sa kreslá dostali rovnako kresťanom a moslimom, hoci títo sú teraz vo väčšine. Namiesto toho bola od kresťanského prezidenta odvolaná výkonná moc, ktorú teraz má sunnitský premiér.Dohodou z Doha z roku 2008 bolo 11 z 30 ministerských postov do Hizballáhu.

V skutočnosti sa od roku 1932 neuskutočnilo žiadne sčítanie ľudu, takže väčšina informácií o Libanone je založená na odhadoch. Ako je uvedené vyššie, systém pomerného zastúpenia nemusí nutne odrážať stav cirkví v krajine.

Ani vojny, ani céderová revolúcia v roku 2005 po pokusu o atentát na vtedajšieho predsedu vlády Rafiqa Haririho, s ktorým masy v konfesijných Potpourri úspešne požadovali stiahnutie sýrskych vojsk, nepriniesli nádej na demokratizáciu. Prostredníctvom Národného paktu z roku 1943 si krajina stanovila cieľ prekonať denominačný systém a vytvoriť zjednotený Libanon, v ktorom sa ľudia nepovažujú za kresťanov, moslimov, Druzov atď., Ale skôr za občanov zjednoteného Libanonu. Vynára sa otázka, či to bude úspešné s novými voľbami po katastrofe v prístave v Bejrúte.

Vnútorná fragmentácia politického prostredia si vyžaduje vonkajšie zásahy, ktoré rôzne zainteresované mocnosti doteraz používali a stále využívajú. Keď sa ich záujmy zrazili, vojna na libanonskej pôde bola často nevyhnutná. Zostáva len čakať, ako Libanonci udalosti spracujú a ktoré hlasy zvonku budú prevažovať. Demonštrácie pokračujú.

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

Zdroj: Libanon nach der großen Explosion: Ist ein Neubeginn möglich? , rt.com, 14.8.2020

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected] UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.