„Kedysi si človek mohol len tak poležať v tráve. Splývať s prírodou a užívať si blažený pocit harmónie. Cítiť sa na zemi doma. Dnes nás o domov na zemi brutálne orabovali. Všadeprítomný elektrosmog v nás vytvára neustále napätie zákerným žiarením, ktoré sa nám rozlieza do všetkých zákutí vlasti pod zámienkou údajne nevyhnutného technického pokroku, a ticho nás mení, kaličí, zabíja, robí z nás necitlivých, nervóznych, vystresovaných a chorých odľudov, navyše závislých od elektronických hračiek, nepretržitého elektronického spojenia a navždy okradnutých o prirodzené spojenie s okolitým svetom aj o blažený pocit len tak ležať v tráve. Elektrohypersenzibilná osoba vníma každou bunkou a uvedomuje si do hĺbky duše, akú vzácnosť sme vlastnili a akú obrovskú stratu sme utrpeli.“

Prostredie nezaťažené elektromagnetickým smogom je národné prírodné bohatstvo, ktoré si musíme chrániť rovnako ako vodné zdroje alebo chránené lesné územia. Žiaľ, nedeje sa to, rádiofrekvenčné žiarenie čoraz intenzívnejšie zamoruje naše prostredie. Toto zamorenie sa dá veľmi názorne prirovnať k cigaretovému smogu. Vznáša sa nad slovenským územím na obrovských plochách – a to nielen nad mestskými oblasťami, ale vo vysokej hustote aj nad úbočiami Tatier. Pritom snahou štátu je znečistiť aj posledné čisté miesta elektrosmogom škodlivejším než je dym z cigariet.

Kto, kedy a komu dal mandát na to, aby nám takto devastovali náš životný priestor, ohrozovali nás na zdraví základňovými stanicami telekomunikačných operátorov? Kto nasmeroval vývoj techniky tak, aby sme aj sami seba navzájom ohrozovali žiarením z mobilov, dátovými prenosmi, wi-fi sieťami? Kto a kedy rozhodol, že technologický diktát má prioritu pred prostredím bez záťaže a odobral nám ústavné právo na ochranu zdravia?

Autor: Iva Vranská Rojková