Dnešné Turecko patrí k zakladajúcim členom Severoatlantickej aliancie, má už po stáročia vlastný zbrojný priemysel a vytvára HDP, ktorý je (meraný paritou kúpnej sily) trinástym najvyšším na svete. Medzinárodný menový fond a Svetová banka ho odhadujú na dva a štvrť bilióna dolárov. Turecká republika tak dýcha na krk Kórejskej republike, ktorá je dvanásta v poradí, a predstihla už Taliansko.

Turecký prezident Recep Erdogan neskrýva túžbu pomôcť prinavrátiť krajine polmesiaca veľkosť, váhu, vplyv a moc niekdajšej Osmanskej ríše. Tento 66-ročný autokrat bol pred zvolením do najvyššieho úradu viacnásobným premiérom (2003 – 2014) a predtým dvakrát starostom Istanbulu. Pred 19 rokmi stál pri zrode Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP), ktorá presadzuje návrat k osvedčeným islamským hodnotám, avšak pragmatickým spôsobom, primeraným civilizačným podmienkam 21. storočia. Zároveň sa snaží oživovať v národe tradície, kultúru a hodnoty, na ktorých stála a prekvitala Osmanská ríša.

Osemdesiatmiliónová krajina drží v rukách tromfy, pred ktorými skladajú karty všetci hráči, i takí svetoví aktéri ako Čína a Rusko. Turecko je pre všetkých strategicky príliš dôležité na to, aby si dovolili trestať ho citeľným spôsobom. Má neoceniteľnú zemepisnú polohu vo východnom Stredozemí, kde môže – keby si to zmyslelo – ľahko blokovať premávku nákladných lodí smerujúcich do Suezského prieplavu v neďalekom Egypte. Tým by zasadilo bolestivý úder svetovému obchodu a najmä Číne, Japonsku a Kórejskej republike. Vo vnútri svojho štátneho územia môže Turecko pod rôznymi zámienkami dočasne zazátkovať Bosporskú úžinu, čím by zahradilo Rusku vodnú cestu z Čierneho do Stredozemného mora.

Takisto môže kedykoľvek vyprovokovať vojenské ozbrojené zrážky s Gréckom kvôli ostrovom v Egejskom mori a Cypru. K vzdušným incidentom tureckého a gréckeho vojnového letectva tam dochádza už po desaťročia takmer každý mesiac a NATO si s tým nevie dať rady. Manévre alebo streľba vojnového loďstva by utlmili pohyb tankerov a kontajnerových lodí vo východnom Stredozemí. Postihlo by to širšiu oblasť Levantského mora, menovite Sýriu, Libanon, Izrael a Egypt. Preto nervozita v tomto výbušnom regióne každým dňom rastie.

Vláda v Ankare sa cíti byť posmelená opatrníckymi odozvami sveta na politickú, vojenskú a hospodársku expanziu Turecka v tejto oblasti. Otvorila ťažbu a rozšírila prieskum podmorských ložísk zemného plynu v sporných zónach okolo Cypru, kde Turecko od polovice júla 1974 okupuje severovýchodnú tretinu ostrova. Drobučká, Grékmi kontrolovaná Cyperská republika s rozlohou pätiny Slovenska, je členským štátom Európskej únie. Brusel tak vťahujú do dlhodobej konfrontácie medzi Gréckom a Tureckom, ktoré je pridruženým členom EÚ a čoraz asertívnejšie sa domáha plného členstva. Transnacionálne investičné skupiny napojené na turecké ťažobné iniciatívy posilňujú okruh svojich lobistov v Bruseli, výsledkom čoho sú ústupky v rétorike eurokratov. Odo dňa, keď šéfovia diplomacií štátov EÚ schválili uvalenie sankcií voči Turecku pre nelegálne vrty vo výlučnej ekonomickej zóne Cypru, čím mali na mysli Cyperskú republiku, uplynul už rok (15. 7. 2019). Sankcie sú však skôr symbolické.

Autor: Patrik Sloboda