Vládna koalícia riešila v uplynulých týždňoch predovšetkým sama seba. Kauzu plagiátorstva diplomovky Borisa Kollára navonok odpálila nepochopiteľná snaha pretlačiť poslankyňu Sme rodina Petru Krištúfkovú na post splnomocnenkyne pre rodinu. Po lustrácii jej bakalárskej práce, kde sa konštatovalo, že je to plagiát, pochopila, že post, ktorý mala získať, nestojí za to, aby ďalej traumatizovala spoločnosť, a radšej odstúpila. Džin však bol vypustený z fľaše a do popredia mediálneho záujmu sa dostala aj práca samotného predsedu parlamentu Borisa Kollára.

Paradoxne však kauzu neodpálila opozícia, ale ich bývalý partner z minulej opozície, expredseda strany Spolu Miroslav Beblavý. Motivácia z jeho strany nie je celkom čitateľná, ale pravdepodobne to bola zmes frustrácie z toho, ako on sám dopadol vo voľbách, spolu so snahou trocha osladiť život koalícii, ktorej zloženie musí byť pre jeho partiu zlý sen. No a potom nastala trápna koaličná hra. Trápna predovšetkým preto, lebo pred cca dvoma rokmi sme boli svedkami orgií pokrytectva, keď sa presne tie isté figúrky, konkrétne Igor Matovič, Boris Kollár či jeho adlátus Peter Pčolinský extrémne rozhorčovali nad plagiátom Dankovej rigoróznej práce. Tomu sa hovorí karma je zdarma alebo božie mlyny melú, v tomto prípade dokonca celkom rýchlo.

Matovič sa k tejto kauze postavil podľa očakávania – lživo a pokrytecky. Jednak z odpálenia kauzy obvinil smerácku mafiu (žeby bol Beblavý súčasťou Smeru?), jednak povedal, že takýto morálny prešľap nemôže povaliť koalíciu. Po dvojhodinovom rozhovore s Kollárom, ktorý nebol márny, sa tento etalón mravnosti a čistoty v politike uspokojil s trápnym gestom. Boris Kollár sa za svoj podvod ospravedlnil a uviedol, že kým bude v politike, nebude používať titul Mgr. No a potom nastali orgie pokrytectva. Boris Kollár postupne navštívil všetky koaličné kluby, kde sa pokúšal obhájiť. Obzvlášť bizarné bolo jeho stretnutie v klube OĽaNO. Jeho hovorkyňou sa nevdojak stala poslankyňa Romana Tabak a to, čo predviedla, bola nielen ukážka koncentrovanej prostoduchosti, ale aj krajného morálneho relativizmu a smiešnosti.

Každopádne rovnaký úspech sa Kollárovi nepodarilo zopakovať v kluboch SaS a Za ľudí. Tam so svojimi presvedčovacími schopnosťami nepochodil a títo koaliční partneri ho naďalej vyzývali, aby voči sebe vyvodil osobnú politickú zodpovednosť, rozumej – aby odstúpil. Mediálny tlak neustal a táto kauza začala traumatizovať Matovičovu koalíciu na dlhé týždne. Rozhorčení koaliční partneri žiadali vyvodenie politickej zodpovednosti a naopak, Boris Kollár vyhlásil, že on nie je prilepený k stoličke a je kedykoľvek pripravený odísť z koalície. Samozrejme, táto hrozba bola čisto účelová a nikoho súdneho nemohla presvedčiť. Bolo jasné, že sa tu hrá veľmi trápna a falošná hra na akože principiálnych koaličných politikov – rozumej SaS a Za ľudí, a politických obchodníkov a cynikov – rozumej OĽaNO a Sme rodina. Táto hra však už od začiatku vyludzovala množstvo veľmi falošných tónov. Predovšetkým SaS je tá posledná, ktorá má morálne právo niekoho vyzývať, aby z plagiátorstva vyvodil svoju osobnú politickú zodpovednosť, lebo sama má vo svojich radoch a na veľmi významnom politickom poste usvedčeného plagiátora, štátneho tajomníka na ministerstve zahraničných vecí Martina Klusa. V tomto prípade je žiadosť vyvodenia zodpovednosti voči svojmu koaličnému partnerovi viac než trápny gýč. Naša koaličná politika je však gýč v koncentrovanej podobe, takže žiadne prekvapenie.

Autor: Roman Michelko