Na televíznej obrazovke je kostol v Košariskách, ohlásené sú slávnostné služby Božie v rodisku generála dr. Milana Rastislava Štefánika.

Uplynulo 140 rokov od narodenia najväčšieho Slováka. Až do nedávna sme oslavovali len jeho smrť a heslo „Veriť, milovať, pracovať“, teraz už oslavujeme aj jeho narodenie a pokrstenie v chráme, v ktorom jeho otec bol služobníkom Pána.

Vnútri v kostole hrajú hudobníci v slávnostných vojenských uniformách. Hudba Ministerstva vnútra novej mladej, konečne samostatnej demokratickej Slovenskej republiky. Nastupuje krojovaná prezidentská stráž s klobúkmi s bielymi perami, štandardou a zástavou SR. Takéto čosi u nás ešte nikdy nebolo! Už sme celkom ako v Amerike! Ba aj ďalej! V USA vedľa oltára v kostole vlaje len štátna zástava, ale služby Božie nezačína vojenská hudba. U nás až po hudbe ministerstva vnútra začína hrať kostolný organ.

Pred účastníkov bohoslužieb predstupuje evanjelická pani farárka. V mene Boha Otca, Syna, i Ducha svätého… Košariská sú oddávna protestantské, dnes je plný kostol veriacich s maskami kvôli koronavírusovej pandémii, ktorá inak nemá vraj nič spoločné s vojskom, náboženstvom, ani politikou. V prvom rade sedí predseda slovenského parlamentu, predstavitelia vlády, generalita ozbrojených síl SR. Po bokoch oltára stojí cirkevná elita, veriace ženy v krojoch a čepcoch tamojšieho kraja, muži vo vyšívaných košeliach. Domáca pani farárka Durcová pripomína, že toto evanjelické spoločenstvo sformovalo Štefánika. Televízny komentátor vraví, že jeho rodina bola prepojená s revolučnými rokmi meruôsmymi aj s ich hrdinom Hurbanom a Šulekom,. Z jeho šibenice uchovaný kúsok dreva vídal doma Milan Rastislav odmalička. Otec-kňaz mu dal druhé krstné meno po slávnom slovenskom kniežati-kráľovi čo z hradu Devín po celý čas svojej vlády bránil a ubránil spojené kniežatstvá Moravy a Nitravy pred franko-nemeckými dobyvateľmi. Pár slov prednesie aj biskup Hroboň.

Vojenská hudba hrá spolu s kostolným organom a spevokol spieva náboženský chorál, s ním celý kostol.

Toto sme na Slovensku ozaj ešte nemali!

Modlitby a vojenská hudba spolu slúžia Pánovi. Sláva Bohu na výsostiach… Pán Boh buď s nami! Oslavujeme Ťa dnes radostne, ďakujeme Ti srdečne že si národ náš takými veľkými a mocnými požehnal ako bol aj náš Štefánik, prosíme Ťa, zachovaj jeho pamiatku.

Celé zhromaždenie spieva a modlí sa k Ježišovi narodenému z Márie Panny.

Nad Košariskami a kostolom preleteli tri vojenské vrtuľníky. Vonku pred rodným domom svetoznámeho slovenského astronóma, priekopníka meteorológie a astrofyziky, francúzskeho generála Štefánika sa začína slávnostné kladenie vencov k jeho buste. Hrá iná vojenská hudba. Tak ako inokedy pri pamätníkoch veľkých osobností malého národa Slovákov. K obrazom na televíznej obrazovke slovenský historik spomína hrdinov tohto kraja z Hurbanovského povstania aj partizánsky oddiel Štefánika zo Slovenského národného povstania – bustu Štefánika tu ešte nevymenili za novú. Len na televíznej obrazovke je veľký civilný portrét Štefánika. V Košariskách má na hlave ešte stále starú známu francúzsku generálsku čiapku. Vytvára sa rad významných ľudí, ktorí sa idú pokloniť pamiatke košariského rodáka Štefánika – minister obrany SR, slovenskí vládni činitelia aj diplomati cudzích vlád, francúzskej, anglickej – aj ruskej – z Bruselu na poslednú chvíľu stihol priletieť aj premiér slovenskej vlády. Pani prezidentka novej Slovenskej republiky v čiernych smútočných šatách.

Prečo taká smutná, keď v kostole bolo radostne oslávené narodenie Štefánika?

Isteže, spomenie sa aj „mýtus“ o Štefánikovi. Veď stále sa hovorí, že jeho lietadlo bolo zostrelené. Že „letecké nešťastie“ pri Bratislave bol v skutočnosti atentát. Pane Bože! Veď prečo by?! Kto by páchal atentát na Masarykovho pomocníka pri založení Československa – aj keď toho dňa 4. mája 1919 bol „už celkom zbytočným pomocníkom“ – lebo Masarykova Československá republika bola už vyhlásená a uznaná mocnosťami.

Samozrejme, že ako v kostole tak pri ceremónii kladenia vencov a rečami pred rodným domom Štefánika, nik ani náhodou neopravil staré falošné úradné oznámenie o smrti Štefánika: letel „súkromne na návštevu k príbuzným na Slovensko“.

Pane Bože! Sto rokov si nik nedovolil opýtať sa ako si mohol Masarykov „pomocník“ dovoliť čosi, čo by si nemohol dovoliť prezident Masaryk! Letieť „súkromne“ trojmotorovým bombardérom s trojčlennou posádkou! Takú súkromnú cestu vojenským lietadlom cudzieho štátu do iného cudzieho štátu by si dnes nedovolil ani generálny tajomník NATO!

Že Štefánik počal Česko-Slovensko v lone Dohody čo bola ako dnešné NATO? A vojensky vybojoval Slovákom ich svätú zem čo bola stáročia prelepená nálepkou Horné Uhorsko? Že bez Štefánika by Masaryk nedostal od mocností Česko-Slovenskú republiku ani bez pomlčky?

Že Štefánik vrátil na mapu sveta Slovensko? Že Masaryk odišiel do exilu pôvodne vybojovať pre svoju Maffiu len zväčšenie koruny českej o dva strategické prístavy na Dunaji Bratislavu a Komárno? Že Štefánik chcel pripojiť k Slovensku Slovinsku koridorom a vytvoriť v Európe pevný slovanský štát?

Veď to mocnosti nedovolili!

To bola pravda tri mesiace pred smrťou Štefánika. Do jeho návratu do Paríža z Ruska, kde tak „veľmi ochorel fyzicky aj psychicky“ že azda len zázrakom nedostal rovno infarkt keď zistil, ako a na čo boli boli zneužité česko-slovenské légie.

Historici nevypátrali čo robil Štefánik posledné tri mesiace svojho života. Vysoko postavená osoba na javisku svetového diania. Diplomat francúzskej vlády a top manažér Dohody, brigádny generál. Expert na „robenie nemožného možným“. Bez bez povšimnutia obišli Benešov list Masarykovi, v ktorom písal ako veľmi sa Štefánik zmenil: „Nedá sa s ním vydržať! Hádže mi polená pod nohy!“

Pred sto rokmi československé úrady oklamali Slovákov aj Čechov úradnou správou o smrti Štefánika.

Prečo?

Pre to isté, pre čo ani po sto rokoch – za celý oslavný „rok Štefánika“ – zo žiadnej tribúny žiadny historik ani štátnik novej SR Slovákom neprezradil, že Štefánik letel úradne do „svojej vlasti“. Nie súkromne „k rodine“ na Slovensko. A nebol „len pomocníkom“ Masaryka a Beneša pri založení Československa. Bol expertom na robenie nemožného možným. Letel úradne z vrchného velenia vojsk Dohody čo bola ako dnešné NATO s nótou Masarykovi a pražskej Maffii.

Počul niekto niečo také od niektorého slovenského historika či štátnika?

V nedeľu 4. mája 1919 letel francúzsky brigádny generál Štefánik do Československa s nótou prezidentovi Masarykovi a vláde ČSR aj dvom generálom dvoch cudzích armád na území ČSR – pri tomto poslaní nadriadený francúzskemu generálovi Pellému v Prahe aj talianskemu generálovi Piccionemu „na oslobodenom území na východ od rieky Moravy“ – aj veliteľovi čsl. vojska Masarykovi.

Ako prvému išiel francúzsky generál Štefánik odovzdať nótu s pripojeným Návrhom ministra vojenstva ČSR Štefánika, schváleným vrchnými veliteľmi francúzskych aj talianskych vojsk maršalom Fochom a generálom Diazom veliteľovi talianskej vojenskej misie na Slovensku generálovi Piccionemu. Na celoslovenskú národnú slávnosť zasadenia slovanskej Lipy slobody išiel zrealizovať svoj Návrh nótou z vrchného velenia Dohody „tak ako on uzná za najlepšie“.

Štefánik letel do Československa urobiť ČOSI o čom dodnes nik nevie ČO to malo byť.

Letel do Prahy s medzipristátím na Slovensku. Letel trojmotorovým talianskym bombardérom s posádkou dvoch elitných vojnových pilotov a mechanikom. Na dlhej ceste potreboval doplniť benzín. Servis mal k dispozícii vo Viedni alebo na riadnom vojenskom letisku v Nitre, obsadenom talianskou armádou. Vo Viedni sa nezastavil – letel do Nitry. Z Nitry je len o máličko dlhšia cesta do Skalice než akú urobil generál Piccione toho dňa z Bratislavy po tom, čo Štefánik pred odletom z Campoformído v kancelárii letiska sám niečo zariaďoval, telefonoval a telegrafoval.

Na spiatočnej ceste zo Skalice do Nitry sa mohol zastaviť v Košariskách objať si matku. S oddýchnutou posádkou pokračovať na ceste do Prahy.

O tom iste nevedeli falošní svedkovia, ktorí potvrdili, že videli ako jeho lietadlo spadlo z výšky cca 100 m lebo „nezvládlo pristávací manéver“ vo Vajnoroch kvôli silnému vetru. Možno by mu boli pripravili aj benzín a prečerpávaciu hadicu, nielen „zapálený olej v sude“ aby dym presne určil smer vetra a pristávacie T-éčko – vo vajnorskom močiari. Po ôsmich rokoch – keď čsl. úrady začali vyšetrovanie „leteckého nešťastia pri Vajnoroch“ lebo sa príliš rozmohli reči o atentáte – zabudli že bola nedeľa a deň Boží svätila aj talianska armáda čo nikde na svete nestavala „hangáre“ v močiaroch. Rozhľahlé bažiny „pred vstupom do Vajnor“ boli na mape c.k. Rakúsko-Uhorska značené ako jazero, magistrát Prešporka začal odvodňovať až v r. 1925 kvôli stavbe letiska.

V tú nedeľu ktosi vydal rozkaz čsl. legionárom uzavrieť cestu z Bratislavy do Ivanky dvojčlennými hliadkami aby sa „žiadny peší ani pojazdný nedostal do priestoru pristávania lietadla“. Poškodené streľbou ktorá ho privítala v Bratislave hneď z prvej kasárne, s raneným pilotom čo mal podľa pitevnej správy „pod bielym obväzom roztrieštené oko“ – sa márne pokúšalo núdzovo pristáť na nezastavaných plochách v meste. Všade naň strieľali hliadky lebo prišiel telegram, že pod talianskym znakom priletí nepriateľské maďarské lietadlo. Mohlo ísť pristáť len „na suchú pevnú pôdu“ pri Ivanke, ktorú lokalizoval generál Piccione ako vhodnú na pristávanie lietadiel – pri obci Ivanka, východným smerom od vajnorského močiara cca 8 km. Viacerí svedkovia, ktorých vojaci nepustili po ceste do Ivanky, vraveli, že nad lesom videli silný záblesk. Jeden svedok, mäsiar z Ivanky, sa dobýjal až na pražský Hrad so svojím svedectvom že počul strieľať delá. Bol šikanovaný a obvinený ako maďarský špión.

Darmo to lietadlo, čo „nezvládlo pristávací manéver na letisko pri Vajnoroch“ – spadlo pri Ivanke.

A v Bratislave nikdy nebol tajfún, tornádo, hurikán.

Taký vietor, čo by bol schopný schytiť ťažký trojmotorový bombardér padajúci so štyrmi ľuďmi na palube z výšky 100 m na letisko Vajnory a preniesť ho ponad dedinu Vajnory aj ponad polia a les k susednej dedine Ivanke – osem kilometrov.

Že hranice Československa ešte neboli stanovené? Že delenie vojnovej koristi trvalo potom ešte rok do konečného uzavretia v Trianone? Že koridor do Slovinska predstavoval len 200 km a francúzsky generál Štefánik pri realizovaní svojho Návrhu na riešenie vážneho medzinárodného konfliktu, vzniknutého kvôli Štefánikovým légiám v talianskej armáde – ktoré Beneš „predal“ Francúzom – letel do Československa so záverečným ovocím svojej diplomatickej práce v prospech Slovenska v hrsti? A bol nadriadený generálovi Piccionemu? Kto čosi také kedy počul v novej – konečne „slobodnej, samostatnej demokratickej“ – Slovenskej republike?

Podľa toho, ako vyzerali štátne oslavy 140-tych narodenín Štefánika v Košariskách, ani už nikdy nepočuje.

Len naši pradedovia, ktorí pochovali generála dr. Milana Rastislava Štefánika v jeho rodnom kraji do pyramídy ako egyptského faraóna vedeli, že vedľa Štefánika bol Masaryk len malým provinčným politikom čo urobil kariéru a stal sa prezidentom nového štátu s pomocou Štefánika.

O čom nevieme to nás nebolí. Hlavne že znova oslavujeme Masarykovho pomocníka Štefánika.

Na televíznej obrazovke sponad Košarísk preleteli tri vojenské helikoptéry ponad Bradlo.

Nech je najväčšiemu Slovákovi jeho faraónska pyramída ľahká.

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected] UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.